Na výlete po Považí

Ehm.. máme tu ďalší víkend.Tentoraz trošku kľudnejší. Veď sa nemôžem stále venovať len horám. Niežeby som cez týždeň okrem práce kdesi von vôbec vybehol. A to bol celkom ukážkový týždeň. Nevadí. Na víkend hlásia dažde, ale to ma nemôže už zastaviť. Mám absťák.

Niekto diaľnicou, iný po horách

Počasie opäť menia každú hodinu. Už to vyzeralo tak, že v nedeľu nasneží. Nakoniec sa ale všetky zrážky nahromadili na noc z piatka na sobotu a na pondelok. V sobotu to bude zrejme bez dažďa. V Dubnici sa nám nejakým zázrakom podarí prejsť zo stanice cez Lidl na byt ako tak suchou nohou. Okolo nás to ale celkom aj hrkotalo. Aspoň podľa radaru. V Dubnici opäť začalo pršať až niekedy v noci keď sme už padli za vlasť po vypraženom celom bochníku chleba s 10timi vajcami, 400 gramovými cukríkmi, vínom a dvomi litrami coly. Myslím si, že zajtra bude čo chudnúť. Predtým ale treba prespať ešte pol dňa.

Ráno sa budíme do upršaného dňa. Asi na to dlabem. Ešte počkám zo dve hodiny. Verím, že front sa dovtedy vyšantí. Okolo deviatej ako odchádzam z bytu to teda ale tak nevyzeralo. Obliekam ešte aj goráčku. Z oblohy stále niečo smochtlí. Verím ale, že každou minútou to bude lepšie a lepšie a že vari aj Slniečko sa dnes ešte ukáže. Klárka zostáva doma. Pobehá radšej po známych. Oukej. Zase to bude bez mojej Klárik krv a pot. Ale sám si za to môžem.

Pred desiatou už aj vystupujem v Púchove z vlaku. Odviezol som sa dosť ďaleko. Môžem ísť teda naspäť. Samozrejme si to trošku ešte predĺžim. Vyrážam po modrej turistickej značke smerom na Červený kameň. Podľa výškového profilu to vypadá celkom zaujímavo. Na cca 15tich kilometroch budú tri menšie kopčeky. Som zvedavý. Po dlhej dobe som na hline a nie na Tatranskej žule. Uvidíme ako moc oblé sú tunajšie kopce a ako moc drsný bude povrch.

Odvážam sa preč z tepla a od jedla

Púchovom sa zase až tak nenáhlim. Musím zahriať motor. A po rovine bežať? Kto to kedy videl. Aj keď nie som s tým zo seba spokojný. Našťastie po pár kilometroch začínam mierne stúpať. Prechádzam cez miestnu časť Keblie. Dnešne jediné fotky asi budú rozvodnené potoky. Nad sebou mám len tmavú a zlovestne visiacu oblohu. Verím, že ale pršať už nebude. Na konci Keblia vchádzam do lesa a asfalt sa mení v blato. Stúpanie je ku mojim nohám celkom privetivé a rýchlo odkrajujem z výškových metrov. Po rozbitej zvážnici obchádzam rovnakomenný kopec Keblie. Prechádzam do sedielka a po pár metroch klesania lesom sa ocitám v druhej dolinke. Chodník vedie lúkami a čert vie kade presne. Značky a dokonca už ani cesty nikde. Prúser sú kriakové pásy krížom cez lúky. Je celkom problém cez ne prejsť. Nejak sa mi ale vždy darí násť škulinku medzi nimi až sa zrazu ocitnem v Hornej Breznici. Moc nezastavujem. Hodím do seba len banán a idem het.

Rýchlo prechádzam do protikopca krížom cez dedinu a vybieham na lúku. Chodník sa zdá, že ide tisícročnou zvážnicou okolo potoka. Z tej vidno asi len ale modrú značku. Inak je totálne zarastená. Idem to teda skúsiť vedľa po lúke. Začína čistý masaker. Zdá sa, že mám isť len stále rovno hore. Po ceste, traktorovej koľaji, nedajbože po vyšľapanom chodníku ani stopy. Zakrátko mám totálne mokré nohy. Aj keď už od rána som na to čakal. Teraz to už mám aspoň za sebou. Vo vysokej tráve ich nemám aspoň až tak zahovnené. Problém je len ten, že nohy musím dvíhať ako bocian, lebo mi brzdia vo vysokej tráve. Prebieham na druhú stranu potoka. Snažím sa držať aspoň náznaku zvážnice. Samozrejme je za pár sekúnd preč. Som na nejakých divných, pokosených lúkach. Samozrejme mimo značeného chodníka. Snažím sa vyberať najschodnejšiu cestu a nejako sa skúsiť bez straty výšky a vracania sa napojiť na značku. Bojím sa, že zase vojdem do nejakého krovia, ktoré ma nepustí na druhú stranu. 

Štrbinku nachádzam. Hneď zamierim ku nej. Zbadám ale zádrhel. Je tam prevesený dlhý plazúň ruže. Alebo niečoho extra ohybného a tŕňového. Ani za toho to nejde zvesiť z cesty. Jediné sa mi podarí do toho kriku zamotať seba samého. Nenormálne. 5 minút s jedným kríčkom bojujem. Takto teda možno aj po tme prídem naspäť. A keď sa už aj tŕnia zbavím, čľup po členky do vody. Ešte aj vodnú priekopu tu maju. Šialené ako so mnou ta príroda bojuje. Vyššie už ale prírodou prechádzam jednoduchšie. Striedavo lúkou a lesíkom sa ocitnem až na obrovskej lúke. Aspoň podľa mapy je obrovská. Vidím pred sebou len nezožutú vysokú trávu a bielu tmu. Pripájam sa ku chodníku a po chvíľke som v sedle.

Vážisko v Púchove

Stáčam doprava a ešte chvíľku stúpam. Potom mám opäť na výber. Vpravo alebo naľavo okolo pásu kríkov? Vyberiem sa vľavo, zachvíľku sa ale vraciam. Nedá sa nič vydedukovať v tejto hmle. Všetko len skusmo podľa toho či sa na gps vzdiaľujem alebo nie od značky. Nakoniec prechádzam napravo a vchádzam opäť do úplne nevýraznej zvážnice. Brodím sa tam papradím po pás. Znovu som na lúke a bez náznaku cesty. Okolo kríkov konečne prichádzam ale na zvážnicu. Prechádzam opäť cez pás kríkov a začínam klesať. O chvíľku som v Lednici.

Hrad vidím z diaľky, ale ani trošku ma neláka. Urobím si len jednú hnusnú fotku ponad jeden zo škaredých dvorov a letím hore nad dedinu. Z druhej strany dediny by mohol byť ale tiež pekný výhľad. Z hmly za mnou vytŕča kríž. Zrejme niekde z Lednického bradla. Ok, kašľať na Lednicu. Vari ma viac zaujme Vršatec. Cestička do Červenokamenského sedla je ozaj krásna. Konečne idem fakt že vychodeným chodníkom. V prvej polovici prechádzam veľmi peknými cestičkami striedavo lúkami a lesmi. Ako ale nastúpam určitú výšku, opäť začínam mierne klesať. Povedľa mňa na lúke v hmle ručí jeleň. Nie je mi to až tak jedno. Nech si tam rieši svoje. Chodníkom by som ho mal ale obísť. Na chvíľu vchádzam do lesa a znovu začínam stúpať. Do sedla to už nie je až tak ďaleko. Už len cca 100 výškových metrov. Kopce sú tu ozaj mierne. Z veľkej časti sa všade dá výsť minimálne rýchlou chôdzou.

Lúka pod sedlom naberá na sklone a odkrajujem z posledných metrov. Prichádzam až na zvážnicu, ktorou som už raz s Klárkou šiel. V rámci projektu "obehni si svoj okres po hranici". Premočenou zvážnicou prichádzam až do Červenokamenského sedla, kde sme spolu piknikovali. Ďalej už ale nepokračujem po hrebeni, ale sa púšťam dole lúkou. Vyzerá to dobre. Toto bude rýchly zbeh. Z lúky prebieham chvíľku do lesa a potom inou lúkou stále valím dolu. Na chvíľku ma chodník zvedie do úzkeho žliabku zarasteného kroví, ale potom ma opäť vypľuje na zvážnici a po rýchlom behu som v dedine. Tentoraz už v Červenom kameni. Cca 2:20 od štartu. Dávam ďalší banán a energeťák a idem na najvyšší vrchol dnešného výletu. Chmeľová nad Vršatcom.

V miestnej časti Púchova, Keblie

Znovu prechádzam na druhú stranu dediny a opäť stúpam. Žltá značka sa veľmi zákerne odpája od modrej a vchádza vpravo do lesa. Prvé metre su poriadne strmé. Prechádzam znovu krátkym lesíkom a vychádzam na lúku. Konečne vídim aj na viac ako 20 metrov. Dokonca v pozadí vidím asi v hmle aj Červenú skalu. Nad sebou v diaľke dokonca aj jednu tyč značenia. Prichádzam ku prístrešku a pred nim ku veľkej chate. Bohvie ako to tu funguje. Či je to súkromná chata, či poľovnícka, či kieho frasa. Nezastavujem sa a rýchlo opäť vchadzam do lesa.

Chodník je parádny. Stále stúpa, ale z času na čas sa môžem po rovinke a v krátkych klesaniach aj prebehnúť. Výraznejšie stúpanie prichádza až pred vrcholom. Síl mám stále dostatok a ani mrholenie, ktoré má už pár desiatok minút kropí mi vôbec neprekáža. Úzkym chodníčkom na lúke medzi lesmi prichádzam pod Chmeľovú. Rozhodnem sa hore neísť. Na čo? Nevidno už znovu ani na krok. Zatiaľ mám ale exkluzívny čas. Idem radšej skúsiť zabehnúť až do Iliavky kde je Klárka, aby po mňa nemusela chodiť do Dubnice. Od štartu ubehli len tri hodiny. Vari za 2 a pol som v Dubke a za 4 v Iliavke

Pridávam do kroku a dolu z Chmeľovej čľapocem v úzkom chodníčku v tečúcom potoku. Užívam si blatové chodníčky a svoje na to určené drapáky. Je to fajn, ani sa nenazdám a som na asfaltke. Snažím sa tu zorientovať. Nemať navigáciu som poriadne nahratý. Bočím doprava a poza veľkú budovu (asi hotel) zase vchádzam do lesa. Cestá je zrazu široká a celkom uhladená. Už to nie sú zvážnice z okolia Hornej Breznice a Lednice. Trasa ide viac menej po rovine alebo len mierne klesá alebo stúpa. Snažím sa ísť čo najrýchlejšie, ale zase tak, aby som to do Dubnice vôbec zvládol. Čakajú ma ešte nespočetné kilometre asfaltu ale aj roviny. 

"Potôčik" Zubák

Ani sa nenazdám a dobrú zvážnicu opúšťam. Mením opäť farbu značky. Teraz pôjdem až do Bolešova po zelenej. Znovu stúpam. Cesty sa znovu vetvia a po značke opäť ani stopy. Vyzerá, že asi pôjdu paralelne povedľa seba. Po lúke sa mi to zdá ale oveľa lepšie ako sa onďať v kríkoch. Dokonca sa dalo prebehnúť asi aj priamo vrchom cez Biely vrch. Ale ja už dnes nožičky šetrím od každého hrboľu. Lúky sú na behanie veľmi rýchle. Kilometre rýchlo ubiehajú a opäť stúpam. Obchádzam nejakú zvláštnu búdu. Aj by som sa bál, ale nevládzem. Idem radšej ďalej. Vyzerá, že tam nik nie je. Odtiaľto už znovu klesám a už nadobro vchádzam do lesa.

Zrazu chodník kolmo točí vľavo do lesa na poriadne rozbitú zvaznicu. Neskôr opäť opúšťam priamy smer a inou zvážnicou prebieham na inú blbosť. Takto striedam pár zvážnic a podkýnam sa konármi a rozrytým podkladom od mechanizácie. Spodná časť zvážnic je zase poriadne zabahnená a miestami mám obavy, že mi tam cesta vcucne topánku. Ešte by sa mi teda zišli. Keď tu zrazu z ničoho nič vybieham na čistinku s chatou a aj asfaltkou. Som na Chrástkovej pri chate Sviniarka.  Tu som už opäť bol. Kedysi dávno s Klárkou na bicykloch. Len odtiaľto začne mordor.

Stále trošku mrholí. Pred sebou mám len mierne klesanie a boj o čas. Podarí sa mi byť do 15:30 v Dubnici? Snažím sa veľkú časť cesty pobehnúť. Miestami ale musím spomaliť. To je tak keď sa nebežec a veľký hejter behu vyberie na asfalt. Posúvam očami bodku na mape gps, aby sa znovu o kúsok viac posunula. Pár serpentínami sa dostávam až do Bolešovskej doliny. Rovina. Kus roviny. Ešteže nevidno pre stromy a mierne zákruty až na koniec doliny. Každopádne ponorený do myšlienok celkom rýchlo dostihnem smerovník Krivá breza. Tam mi ale skoro až oči vypadli keď som zbadal, že na Gilianku je to ešte vyše 4 kilometre a do Bolešova až 6. A koľko je to do Dubnice?! Odpadávam.

Konečne za najväčšími krkahájmi v Lednici

Asfalt sa opäť mení v štrk a ten ma teraz už ničí ešte viac. Strašne mi tieto topánky pretláčajú terén. Bolí to jak hrom. Ešte aj fľaško cicíki na pitie mi na popruhu ruksaku miksľujú ako keby mali záchvat. Ruky mi idú zrejme od paličiek odpadnúť od bolesti. Až do krku mi to ide. Jaj, každé slovo výhovorka. Ja tak neznášam roviny. No konečne Gilianka a opäť asfalt.

Prechádzam esíčkom a od družstva po Bolešov rovinááá. Vidím varí až na koniec ulice na hlavnú cestu. To tam nemám šancu zájsť. To je už príliž. Zdá sa mi, že tam idem večnosť. Príšerné. Veľké šťastie ma premklo keď som obišiel prvé domy a cez koľaje v dedine. Behom sa to snažím dosmochtliť až po hlavnú cestu. Odbočujem doprava a trošku sa vykráčam. V dedine práve prebieha svadba. Asi už zase jedná z posledných povolených pre pandémiu Korony. Radšej sa chytro okolo svadobčanou prešmyknem, aby som im nezanechal smradovú stopu ešte na dva týždne. Po dlhej dome čosi schrúmem a odbočím vľavo medzi domy.

Bočnou uličkou sa dostanem až ku mostu cez Váh, ponad diaľnicu aj ponad derivačný kanál. A hľa, predo mnou Dubnica. To som si ale ja dal, že som povedal, že chcem ísť až do Iliavky!!! Obchádzam okolo rekonštruovaného plynu, ktorého bolo pred pár týždňami plné správy čo im tu začali z neho šľahať plamene, a nakoniec podliezam ešte aj železnicu. Konečne som na známom mieste. Tu som už dnes ráno bol.

Nad Lednicou s pohľadom na Lednické bralo

Rýchlo prechádzam krížom cez celé mesto. Na niektorých chodníčkoch som prvýkrát. Okolo školy sa dostanem až na druhú stranu mesta ku krčme Vrátnica. No a odtiaľ hybaj hore okolo záhradkárov. Tieto miesta mám veľmi rád. S Klárik sme tu ešte veľakrát neboli, no vždy sa tu rád vraciam. Pre mňa je to top prechod od nich z bytu na chatu v Iliavke. Nad Dubnicou ešte človek stretne ľudí, ale ako vojde hlbšie do lesa po ľudskom druhu zrazu ani stopy. Niežeby za dnešný deň som mimo Dubnice nejako extra veľa ľudí nastretal. 

Rýchlo stúpam zvážnicou ku Holému vrchu. Týmto smerom a v takomto počasí som tu teda ešte nebol. Na niektorých križovatkách zvážnic mám čo robiť sa zorientovať. Zdá sa ale že idem celkom správne. Nový cieľ je dostať sa na 50tý kilometer, čiže na chatu, za 7 hodín. Čas rýchlo uteká. Na Holom vrchu mám už za sebou cca 5:45. Na najvyšší bod tejto časti výletu je to ešte celé tri kilometre. Začínam mať obavy, že nemám šancu.

Cestou na Vršatec s výhľadom na Červenú skalu

Rýchlo zbieham do nevýrazného sedielka. Rozháňam pred sebou jelene. Niežeby som aj ja nezačal ešte viac utekať keď vidím také majestátne kúsky. Sú to krásne zvery. Tieto lesy nad Dubnicou sú divšie ako na druhej strane Váhu. A znovu stúpam. Tentoraz už na najvyšší Starý háj. Po značke na stromoch, ani po ceste na mape tu nie je ani stopy. Som rád, že v minulosti sa nám toto miesto s Klárik podarilo nájsť. Cesta tu predsa ale vedie, aj keď nie je nikde naznačená. Ide priamo po hrebeni okolo plotu zrejme bývalej ZVS. Len na konci kúsok chýba. Aj teraz ma to miesto celkom zmiatlo a zobralo mi pár minút dokým som sa vynoril na zvážnici, ktorá Starý háj traverzuje.

Prichádzam ku sadu s jedným či dvomi domami. Po ľuďoch ani stopy. Rýchlo okolo nich obieham. Opäť som na asfalte. Táto cesta sem vedie z Prejtskej doliny, kde sa práve ponáhľam. Pred sebou sa mi priamo vo výseku cesty zjaví krásna skala Prejstkého Sokola. No a práve som sa rozhodol, že tam nejdem. V pláne som to mal, ale s nim by som to do 7 hodín na chatu nezvládol. Na mape sa javí veľmi sľubne cestička z križovatky pod Sokolom v Prejtskej doline. Idem ju skúsiť. Len minimálne stúpam. Aj terénovo je veľmi príjemná. Až dokým ale neodbočím direkt do sedla nad Iliavkou. Zvážnica mení svoje kvality. Tá priam dokonala zvážnica pokračovala naspäť do doliny. Pár metrov ale vydržím a som v sedielku. 

Cestou do Bolešova a do hôr naproti

Ponovom je celé sedlo ohradené plotom. Zrejme súkromné pozemky. Mal som tu česť pred polrokom, ako sme tu s Klárik začali spolu chodiť, ešte zbehnúť dole briežkom do dediny. Teraz by nás tam asi aj zastrelili. Nuž, každopádne mi nezostáva nič iné ako plotík prekročiť a vydať sa smerom po hrebeni na Krásnu hôrku. 

Ona je ale pekná len takto z dola. Ako vstúpite do lesa, začnete nechutne stúpať do neba. Zaberám čo to ide a opieram celú svoju váhu do paličiek. Čas sa kráti. Na vrchole sa cesta stráca. Tento problém nastáva aj keď chodíme opačným smerom. Trošku som sa znovu domotal. Ťahalo ma to až príliž doprava. To ale nem byť veľmi dobré. Našťastie sa chytro spamätávam a postupne sa začína cesta predo mnou objavovať. Rýchlo, nehľadiac už na nohy, schádzam do sedielka. Krížujem modrú turistickú značku z Prejty do Iliavky a pokračujem po nevýraznej ceste ďalej hrebeňom. Som na miestnom značení. Takých tu je ale neúrekom. Toto ma ťahá po hrebeni vari až do Ilavy. Nezdá sa mi to, keď som zrazu pri oplotníku. To som už kdesi na Sedličnej hore. Musím doprava.

Skala Sokol cestou do Prejtskej doliny

Prvou zvážnicou bočím doprava a po chvíľke som na známych miestach. Postupne začínam klesať. Najprv mierne, ale potom je to už to klasické prudké klesanie do doliny Iliavky. Chodník je ťažký ale je to fajn. Nohy mám rozšľahané, ale viem, že o chvíľku budú v cieli. Zrazu pred sebou uvidím čistinku a z lesa vybieham na cestu. Chvíľku sa prejdem a som pri chate. Z lesa práve prichádza z hubačky aj Kubo s Peťou. Vyzerá, že sú tu všetci. Napodiv sa cítim stále veľmi dobre. V pohode dokážem komunikovať. Až keď prídem dovnútra do tepla neviem čo mám robiť. Všetci robia bežné veci ľudského druhu a ja neviem za ktorý koniec začať ťahať. Ešte stále som rozbehnutý. Klárik vravím poďme ku babke. Tá je zo mňa nešťastná kde sa naháňam. Nič to dám si sprchu, bude dobre.

Potom som si dal ešte aj úžasný neskorý obed a konečne je so mnou reč. V ten deň toho ešte postiháme veľa. No a ako vždy potom znovu len zaľahneme do postele ako mŕtvy. Druhý deň je v znamení masívneho oddychu. Chytila ma poriadna svalovica. Vidno, že som sa rozbehol zase raz po pár mesiacoch. Na Iliavku prišli aj moji rodičia. Spravili sme s Klárkou naším rodičom prvú spoločnú párty. Myslím si, že sa vydarila. Varí takých ešte bude :) ..no a večer sme sa (ja opäť dožutí) opäť vrátili do Martina a do reality všedného života. Vari sa prebijeme pracovným týždňom. Veď čo to je 4 či 5 pracovných dní. Ja sa už teraz cítim akoby som už kdesi bol :)