Prechod zo Ždiaru na Sliezsky dom ma už veľmi dlho lákal. Vyzerá, žeby to konečne tento víkend mohlo výjsť. Dokonca aj nejaké bonusové štíty by sa dali pridať. A ide so mnou aj moja polovička. Z toho bude určite poriadne dobrodružstvo.
 |
| Javoráky, Prostredný hrot a iný velikáni krížom cez Veľkú studenú dolinu zo Svišťového štítu |
1. deň: Ždiar - Ždiarska vidla - Kopské sedlo - Jahňací stít - Zelené pleso - Baranie rohy - Téryho chata
Keďže do Ždiaru sa na piatu tak dokonalo nedá dostať ako na Štrbské pleso, stačí nám vstávať až po pol tretej. Viac ako 6 hodín spánku je topka. No aj tak trvá poriadne dlho dokým rozlepíme oči. Vo vlaku máme na to ale kopu času. Asi najviac ma prebralo, keď sa vlak vo Svite rozhodol zastaviť a čakal tam asi nato aby nám ušiel bus do Tatier. Na prestup nám nechal asi minútu. Letíme celou stanicou až dokým neuvidíme autobus. Pred nim ale ešte rada vari až do Svitu. Zbytočná naháňačka nás úplne parádne prekrvila a nemusíme pred busom v chladnom ráne drkotať od zimy.
 |
| Z Vidli smerom do Poľska |
V autobuse je poriadna korona párty. Natlačení sme tam po odbočku na Zelené pleso ako sardinky. Ešteže sme si chytili fleka na sedenie. Na Kežmarskej Bielej vode vystúpilo asi trištvrte autobusu a do Ždiaru sa vezieme už vari len piati. Na zástavke Ždiar, Tatra je celkom znesiteľne teplo. Akonáhle ale vojdeme do tieňa Monkovej doliny prichádza peklo. Zima jak hrom. Miestami musíme pobehnúť, aby sme uchránili naše telá pri živote. Pri hoteli Magura, v doline pri lyžiarskych vlekoch, vyzerá, že sa bude čosi konať. Zrejme bude beh na chatu Plesnivec. Uff.. nechcel by som sa spotiť s ostatnými a nemať dokonca čas si ani len povšimnúť tu nádhernú prírodu okolo.
 |
| S pohľadom na vrcholčeky Jatiek |
No v doline to teda ani bez preteku užívanie nebolo. Im možnože pučiac taká zima nebola. Zase ale akonáhle vystupíme do vyšších častí ovalí nás Slnko a začne nás moriť ono. Človek si nenavyberá. Keby sme aspoň to závažie na celý víkend na chrbte nemuseli vláčiť. Všetká táto depresia sa razom rozplynie v Širokom sedle medzi vrchmi Hlúpy a Ždiarska vidla. Ešte zopár minút pred sedlom ma potešil jeden okamih. Vo svahu len asi 5 metrov odo mňa sa pásla kurka Hlucháň. A že si nevie zvyknúť na ľudí. Čím viac chodím po horách, tým mám výraznejší pocit, že každé jedno zviera sa dokáže prispôsobiť situácií. Len či si to chcú podaktorí pripustiť.
 |
| Od Vidli po cca hrebeni na Jahňací, bude to krásne |
V sedle bočím doprava. Dnes je tu omnoho viac ľudí ako keď som tu bol minule s Klárkou. Na vrchol pôjdem sám. Klárka ma počká v sedle. Keďže sme sa rozdelili už dávnejšie pred sedlom, batoh odkladám do kosky. Hore idem úplne na ľahko. Beriem si so sebou len mobil na pár fotiek. Rýchlo prechádzam na druhú stranu hrany Ždiarskej vidly. Konečne ma už nevidno z doliny. Obchádzam dvojicu Poliakov a ďalej stúpam. Pred sebou mám ďalšich ľudí. Kokes, dnes to tu žije. Prichádzam ku nim. Pýtajú sa ma niečo také ako či som náhodou nezablúdil. Slnko mi svieti do očí a len ťažko lapám po dychu. Snažím sa byť hore čo najrýchlejšie. Odpovedám, že prečo? Nerozumiem. Chodník tu nie je, vravia. Ale veď je. Dokonca pred chvíľkou som videl značku. Hej zo 76tého. Hm.. Čo vám mám na to poviem, vravím si v duchu. Nakoniec ma púšťaju ďalej. Ešteže išlo o dobrovoľných ochranárov. Sami vraveli, že nie každý by bol tak zhovievavý. Oukej, rýchlo pokračujem ďalej na vrchol. Upozornili ma len, že vyššie mám dávať pozor na kamzíky. Začína ruja. Jasne, budem sa snažiť. Už nehľadím teda len do zeme, ale z času na čas pozrem aj okolie, aby som niečo nevyplašil. Rýchlo sa dostávam na vrchol. Robím fotky na všetky smery. Konečne vidím Belianky v krásnom slnečnom počasí. Nádherný je hlavne pohľad na Vysoké Tatry a priamo pred nami stojací Jahňací štít. Tam sa odtiaľto práve zberáme. 5 minút sa vydýcham a idem naspäť. Nech ma Kláris toľko nečaká. Na dnes toho máme ešte aj tak hodne.
 |
| Rýchlo naspäť do Širokého sedla |
Cestou stretám ochranárov opäť. Prehodíme ešte pár slov a idem dolu. Z Poľskej dvojice na vrchol stúpa už len jeden kus. Teta zostala za hranou pred Monkovou dolinou. Ja rýchlo prebieham dlhým traverzom ponad Monkovú dolinu a beriem ruksak z kosky. Spod seba niečo v nej počujem šúchotať. Niekto ide hore? O chvíľku sa zjaví bežec. Vyzerá, že dnes na vrchole nebudem jediny s kým budu mať ochranári dočinenia. Prederiem sa hustou kosodrevinou až do sedla a rýchlo pokračujem ďalej. Nech už nie som na očiach.
 |
| Cestou do Kopského sedla |
Do sedla prichádzajú prví bežci z pretekov. Spolu s nimi stúpam do najvyššieho bodu červenej značky na rázcestie s opäť neznačeným chodníkom do Šialeného sedla popod Hlúpy a ďalej na Jatky. Tam má už čaká Klárka. Konečne ideme na to znovu vo dvojici. Chvíľku sa na Slnku vyvalime do trávy a sledujeme dianie pretekov. Sú to poriadní bušiči. Väčšina z nich do Vyšného kopského sedla ide behom. Žiadna chôdza. Pohľad na nich dopĺňa majestátna panoráma vrcholov Ždiarska vidla a Havran. A pozor.. Zo Širokého sedla začína stúpať smerom na Vidlu skupinka asi 10tich či 20tich ľudí?!? Šialenstvo. To budú mať ochranári roboty. Jedna vec je tam ísť sám, ale toto? Celá organizovaná skupina? Trošku ma až mrzí, že som tam bol aj ja. Možnože som ich tam práve ja zlákal. Raz stačilo. Už tam veľmi dlho nepôjdem. Je to krásny kút Slovenska, ale nech tam aj naďalej zostane kľud.
 |
| Stúpanie hrebeňom od Kopského sedla pod Jahňací štít; v pozadí Belianska kopa a úplne vzadu Jatky |
Vstávame a zo sedla spolu s pretekármi klesáme do Nižného Kopského sedla. Spolu s pretekármi to ubieha veľmi rýchlo. Stále ďalšich a ďalších povzbudzujeme a ani sa nenazdáme a sme dolu. Od smerovníka sa dá odbočiť do doliny Zadných Meďodolov. Chodník opačným smerom pokračuje cez ešte jeden hrboľ ku Veľkému bielemu plesu a odtiaľ buď popod Kozí štít na chatu na Zelenom plese alebo okolo Belianok ku chate Plesnivec, kde sa ponáhľali aj pretekári. My nejdeme ani jednou z týchto alternatív. Držíme sa hrebeňa a vstupujeme do koskových polí. Púšťame sa v ústrety Jahňaciemu štítu. Len veľmi mierne stúpame. Koska pomaličky mizne a hrebeň ostrie. Za nami sa začína ukazovať malebný pohľad na celý hrebeň Belianských Tatier. Od Muráňa až po Bujačí vrch. Napravo od nás v diaľke sledujeme hrebeň Orlej Perci a naľavo strmé svahy do Doliny Bielych plies.
 |
| Začíname stúpať |
Ani sa nenazdáme a vstupujeme do skál. Prechádzame niekoľko skalných vežičiek a zrazu pred nami vyrastie mohutná skalná stena...
(medzičasom, ako som pri písaní otvoril sprievodcu Tatrami, aby som zistil ako sa volala mohutná stena pred nami, som stihol vymyslieť námet na ďalšich 5 výletov. Je 22 september a do konca roku by bolo ešte vhodné stihnúť minimálne 13násť. Ostatných 30 musíme zvládnuť počas nastávajúcej letnej sezóny. No som zvedavý)
 |
| Jahňací bez zápchy |
...ja už fakt neviem. Všade píšu, že za Jahňacím hrbom opustíme hrebeň a po výraznom chodníku traverzujúc severné svahy Jahňacieho štítu prídeme až skoro na jeho druhú stranu. Aj priamo v teréne mi to ale vonkocom nesedelo. A možnože ten skalnatý výšvih bol práve ten Jahňací hrb. Každopádne inam cesta neviedla. Jedine strmo hore a potom už opäť krásnym chodníčkom. Ani sa nenazdáme a chodníček nás ozaj vyvedie z hrebeňa na severné svahy.
 |
| V traverze Jahňacieho |
Chodník bol parádny. Myslím si, že aj dobre sledovateľný. Po ceste je v celku dosť mužíkov. Dlho Jahňací štít travezujeme. Skoro vôbec nenaberáme výšku a každým krokom sa viac približujeme ku Jahňacej priehybe. Už som mal taký pocit, že na hrebeň výjdeme tadiaľ. Chodník sa ale zrazu stáča doľava do skál a striedavo žliabkom, no poväčšine povedľa neho po jeho ľavej strane, strmo stúpame ku vrcholu. Chodník je strmý, no viac menej to ide. Teraz pri písaní by som povedal, že to bola malina. Ale vtedy som celkom dosť nerváčil. Hlavne zrejme kvôli tomu, že nik nevedel, či to nebude ešte horšie. Nakoniec to bola ale iba nesmierna krása. Na žltoznačený chodník sme sa pripojili pár minút pred vrcholom. Teraz už pri písaní rozmýšľam aj nad zostupom touto cestou, no neviem či nie som až príliž premotivovaný. Tým, že chodník nejde strmo dolu žliabkom je dosť exponovaný a aj keď je len obtiažnosti I môže takým strachprdom ako ja zrejme aj problémy narobiť. Uvidíme na tento rok už asi strachu stačilo.
 |
| Chodník majestátny |
Na chodníku zrazu milión ľudí. Vrchol je priam posiaty týmto živým organizmom. Len kde tu pomedzi preletí nejaký vtáčik. Dávame si ale aj tak zaslúžený oddych. Máme za sebou druhý kopec. Dnes nás čaká ešte jeden a to poriadny.
Zliezanie z vrcholu pomedzi ľudský druh je celkom zvláštne. Z výstupu z Kopského sedla sme tak rozhýbaní, že nám nerobí problém ostatných predbiehať kade oko pozrelo. Zdržanie nastáva až pri zostupe z Kolového sedla. Je tam rada jak hrom. Nechceme hulvatne všetkych obiehať. Niektorí ľudia vytupuju aj strmou trávou povedľa skaly s reťazami. Tade dole by som to ale ja nedal. Mohli by to vymyslieť na výstup a zostup nech zostane po skale.
 |
| Už aj zo Zeleného plesa nad Fľašou |
Ako sa ale dostaneme na rad, rýchlo sa šmýkame dolu. Aj 3-4 na reťazi. Keď to ide, tak to ide. Väčšinu reťazí úplne obchádzame a Kláris sa chytá velenia. Priam cítim ako si užíva každý jeden krok. Je ako mladé kamzíča vo svojej najobľubenejšej skalnej záhrade. Letíme dolu suťou a skalami až do Červenej dolinky obiehajuc všetkých navôkol. Zopár šmykov sa aj nám podarí, ale vždy sme ako Kilian a Emelie hneď na nohách. Obtáčame sa okolo celej dolinky a nakoniec vstupujeme do kosodreviny. Opäť dlho klesáme. Je poludnie a Slniečko poriadne pripeká. Máme čo robiť dobojovať viac ako 700 výškových metrov dlhé klesanie ku chate na Zelenom plese.
 |
| A už aj na vrchole vrcholovatom Baraňom |
Tam nás teda ale sláva nečaká. Ľudia stoja priam až pri plese. Na jedlo môžeme zabudnúť. Skúšame to aspoň cez bar. Tam je tiež hodná rada, no vari za 20 minút už máme pred sebou aj kofolku aj orosené. Klárka už v autobuse do Ždiarku stretla parťákov s Považia. Už su tu aj oni. Na chvíľku s nimi pokecáme. Musíme poriadne dobiť baterky. Čaká nás ťažkých 1000 výškových metrov stúpania.
 |
| Odtiaľ sem.. |
Slnko vari už poobede nebude svietiť do Veľkej Zmrzlej doliny. Okolo štvrť na tri teda ideme na to. Rýchlo prechádzame okolo Zeleného plesa a dostávame sa až pod sutinový kužeľ pod skalným výšvihom do Veľkej Zmrzlej. Priam bez mihnutia oka obchádzame okolo Medeného a Závojového vodopádu. Len jednou vetou poznamenáme, že aké je to tu iné v zime. Klárik možnože ešte niečo vníma, ja sa už len sústreďujem na skalný pilier pred sebou. Chytám sa skaly a rýchlo stúpame. Miestami nachádzame skoby po bývalých odstrihnutých reťaziach. Neviem či len nie jediná tam zostala. Kde tu pri výstupe pomohla aj koska. Po chvíľke nás ale chodník vovádza do žľabu. Nezdá sa mi to. Ani keď pozerám mapu, ani tá mi nehovorí nič o tom, žeby sme mali prejsť na druhú stranu potoka. Ale nevyzerá ani to žeby sme mali niečo iné na výber. Slabo prešľapaný chodník je miestami stále rozoznateľný aj tu medzi skalami a trsmi trávy. Veríme teda, že aj tadiaľto sa nad "Fľašu" dostaneme. Cik - cak pomedzi dva potoky stúpame hore. Postupne sa terén zmierňuje a vstupujeme do Veľkého Zmrzlého suťoviska. Opäť sme na Slnku. Znovu nás ešte ide kváriť.
 |
| Pyšné štíty a Kežmaráky? |
Stále stúpame a po suti je to poriadne nepríjemné. Miestami natrafíme na niečo ako chodník. Cestá dolinou je nehorázne nudná a unavujúca. Našťastie v druhej časti zajde Slnko za Baranie rohy. Obchádzame okolo obrovského skaliska a pokračujeme smerujúc pod žľab do Baranieho sedla. V doline sú aj nejakí iní ľudia. Prechádzajú spod Pyšného sedla pod Čierny štít. Nerozumieme čo vymýšľajú. Sú od nás ďaleko tak ich nespovedáme. Ja už sa pomaly začínam sústrediť na vrchný žľab. Všetko dávam do viery, že žľab nebude vysnežený. Minule nebol a dnom som ako tak prešiel. Nerád by som šiel vzdušným rebríkom. Ak by bol v žľabe sneh nemám ale na výber.
 |
| Piknikujeme s Prostredným hrotom |
Prichádzame pod žľab. Je bez snehu. Klárke vravím, ideme tade. Klárka zrazu nesúhlasí?! Čo to znamená? Zdá sa, že ona zase žliabku neverí. Čo ideme teda robiť? Už sa cítim ako pred pár rokmi s Tomášom v polke žľabu pri prechode najťažšieho miesta. Tomáš už nad ním nechce zístť dole a ja zase hore. Achh.. ja to rebríkom nezvládnem. Ja už sa nechcem báť. Stojíme tam pár minút, ale nedám sa. Pre mňa je Kláris lezkyňa, ktorá to čo ja isto vždy zvládne. Nech je to akýkoľvek žľab. Skala dnom je rozlámaná, ale vždy si dokážem nájsť pevné miesto. Prichádzame až cca do polovice žľabu, kde je do neho vklínená veľká skala. Ani zľava, ani sprava ju obísť. Cítim sa ako pred pár rokmi. Tentoraz mi ale Klárik radí: bum tam nohu, tam ruku, bum nohu a si hore. Ok, verím Ti lezkyňa moja. Za chvíľku som hore. Asi som ani nefučal až príliž. Klárik mi nakoniec hore vraví, že až tak bum, bum to nebolo ani pre ňu. Spolu sa ale potiahneme. Vrchná časť bola už opäť rovnaká ako spodok. Stále rozlámaná skala, ale išlo to. Za pár minút sme hore. Neviem si vôbec predstaviť zostup týmto smerom. Klárka je na mňa poriadne nahnevaná. Spočiatku nechápem. Klárik sa ozaj priznáva, že toto bolo na jej hrane. Cítila sa poriadne nebezpečne. Spracuvávam. To vážne? Mne sa to zdalo celkom fajn. Dohoda do budúcna je ale jasná. Druhyraz ideme buď snehom v lyžiarkach alebo po rebríku v teniskách. Bŕŕŕ.. A asi každý kto ako tak výšky zvláda nech sa na žľab vykašle.
 |
| Cestou dolu |
Po týchto nervoch mám čo robiť Klárik vôbec presvedčiť ísť aj na vrchol. To ešte dáme. To by bol hriech ísť teraz hneď dolu. Obchádzame jedinú nepríjemnú skalku a povedľa skalých vežičiek zo strany Malej Studenej doliny vychádzame na vrcholové Plateau. Cestou je v ceste dosť mužíkov, varí sa ani cestou dolu nestratíme. Vrchol je už celý suťovinovy a nepríjemný. Už opäť sme na Slniečku. Z vrcholu práve odchádza Poľská dvojica. Celý vrchol bude teda náš. Nadbieham si, aby som spravil Klárke fotky z výstupu. Vrchol je dokonalý na Západ Slnka. Pred nami sa rozprestiera vari dokonalý Prostredný hrot. Už vidíme aj na Teryho chatu. Pred sebou máme Ľadové štíty a za sebou Spišský štít, Pyšné štíty, Lomničák či Kežmaráky. Keď sa ešte raz pozrieme medzi Prostredný hrot a Ľadový štít uvidíme aj Širokú vežu. Tam chceme ísť zajtra. No ale nepredbiehajme. Ešte sme nezišli dolu. Ani spať nevieme kde budeme.
 |
| Z Rohov okolo piatich Spišských plies |
Rýchlo sa vraciame naspäť do sedla. Dobiehame Poliakov. Tým to teda moc nejde. Rozlámaným širokým svahom ani my ale nenapredujeme veľmi rýchlo. Šmýka sa nám všetko pod nohami a nemá to konca kraja. A Teryho chata sa nie a nie priblížiť. Rozhovorom sa snažíme nejako zahmlieť tu suť a vzdialenosť pred našimi očami. Veď raz to musí skončiť. Keď tu zrazu Prostredné Spišské pleso. Neverím. Na druhej strane chata. Nevieme sa rozhonúť, ktorou stranou. Vyberáme pravú. Samozrejme si myslíme, že je kratšia, no nakoniec bola asi aj tak dlhšia. Desať hodín po štarte ale stojíme na teraske Teryho chaty.
 |
| Oddych pred koncom |
 |
| ..a pokračujeme |
Rýchlo ideme niečo zožuť. Veď od rána sme skoro nič nejedli. Len pár jabĺčok a sladkostí. Pýtame kapustovú a šošku. A bude sa dať aj prespať? No viete, je nám to ľuto, ale postele sú obsadené. A čo zem? Zem je voľná. Nevadí Vám zem? Kdežééé, aspoň ušetríme spolu dvaja 20 €. Veď na posteľ by sme aj tak nemali. To by sme museli letieť ešte do Smokovca. Tak teda dnes spíme na Terynke a ešte ku tomu na zemi. Bomba. Dokonca aj raňajky budeme zajtra mať. Hm.. a čo teraz? Je 6 hodín a večierka až o desiatej. Celkom nuda, keby aspoň bolo na to štvor eurové pivo. Pred zotmením sa ideme ešte aspoň na chvíľku prevetrať pred chatu. Ale žeby nás to nejako nadchlo? To ťažko ulahodíš niekomu, ktorý je v horách celý deň. Keby sme mohli radšej do postele. Musíme si ale počkať až do záverečnej. Potom chatári všetkých z jedálne vypracú, tak ako aj stoly a o chvíľku už aj máme na zemi matrace. Vari už o pol jedenástej chrápeme. No našťastie to nik na zemi s tým chrápaním až tak nepreháňal...
2. deň: Téryho chata - Široká veža - Zbojnícka chata - Svišťový štít - Prielom - Poľský hrebeň - Východná Vysoká - Sliezsky dom - Starý Smokovec
Ráno sa budím s prvým budíkom v jedálni. Potom sa mi už nedalo vôbec zaspať. Každú chvíľku sa budím s tým, že tam už ležíme poslední, nedajbože, že už okolo nás chodia s raňajkami. Klárik ešte pokojne spinká. Nakoniec to už asi o štvrť na sedem nevydržím a vstávam. Posediačky sa lepšie kontroluje či nám už nejdú brať postele.
 |
| Cestou okolo Pfinovej kopy; v Pozadí včerajšie Baranie rohy |
Raňajky boli klasicke chatárske. Chlieb, šunka, syr, džem, vajíčko, maslíčko a neviem čo ešte. Napratali sme sa dosť dobre. O pol ôsmej sme nie len po raňajkach, ale už aj pripravení na odchod. Poďakujeme za pohostinnosť a jedny z prvých sa vydáme smerom do Priečneho sedla. Nie je až taká zima. Slnko dnes nemalo skoro vôbec svietiť, ale aj tak sa prediera cez jemnú vysokú oblačnosť. Ako prichádzame ku dnešnému prvému stúpaniu okolo Pfinovej kopy hneď musíme polovicu veci zo seba zhodiť. Dnes nás bude teplo opäť asi moriť.
 |
| Cestou do Priečneho sedla; nad nim v pravo Široká veža |
Nečakal som, že z Teryho chaty po rázcestie nad sedielkom je až tak mohutné stúpanie. Celkom sme sa zavarili. Ešteže pod Priečne sedlo už potom aspoň toľko krvopotne nastúpaných metrov nestrácame. Traverzujeme popod Pfinovú kopu po jej Západnom úbočí. Prebehneme krížom cez dolinku a už opäť stúpame. Najprv cik-cak traverzujúc sutinový kúžeľ až pokým sa nedostame pod pevnú skalu povedľa žľabu smerujúceho do sedla. Odtiaľ už ideme stále zaistenou cestou po pravej strane od žľabu. Poriadne zapekáme lýtka aj stehienka. Štvoricu turistov rýchlo obiehame. Reťazí sa snažíme držať čo najmenej. Snažíme sa si čo najviac zvyknúť na skalu. Dnes ich ešte budeme omakávať celkom statočne. Ani sa nenazdáme a sme hore. Pozerám nad seba smerom ku Širokej veži. To vážne? To tadiaľto chceme ísť?
 |
| Oddych s pohľadom na Žltú stenu |
Klárka prichádza a hneď oznamujem, že asi ideme dolu. Ja sa šplhať po 40° platňach nebudem. Nech sú tam výstupky akékoľvek. Alebo ideme ešte trošku smerom do Veľkej studenej doliny zistiť či to nepôjde tadiaľ? Aj tak píšu v sprievodcovi. Tam to vyzerá oveľa schodnejšie. No budem to vedieť zísť? Celkom sa toho obávam. Každopádne Kláris zavelí, že nech to idem skúsiť. Pozriem sa za seba a zdá sa, že toto by som mohol zvládnuť aj na spiatočnej ceste.
 |
| Medzi Priečnym a Sedielkom ..kde ideme? Do stredu na Širokú vežu |
Systémom skalných puklín rýchlo naberáme výšku. Skaly nás vo vyšších častiach začínajú uzatvárať v úzky žliabok až nakoniec je nutné vyliezť na jej hranu. Celkom sa bojim. Klárka to ide preskúmať. Je hore a ja vari nemám ani na výber. Kláris mi verí. Idem teda aj ja. Celkom pohodlne to zvládam. Len či aj naspäť. Pred nami sa otvára celkom rovinatý úsek. Po suti prechádzame ku druhému žliabku. Postupne sa nám znovu otvára pohľad do Malej studenej doliny. Žliabok strmie a ako včera, aj dnes je celkom dosť plný voľných skál. Dnes sa to už nezdá ani mne. Práve naopak. Dnes vyzerá Klárik zase pokojne. Po veľmi biednom značení mužíkmi vychádzame nad žľab. Ocitáme sa na trávnatej polici nad Malou Studenou dolinou. Prechádzame popod previsnutú skalu a zrazu chodník vedie strmo hore skalou. Vyzerá to dosť exponovane. Toto sa už ani jednému z nás nezdá. Otáčame sa so slovami veď sme skoro na vrchole. Priečna veža oproti sedlu je výrazne nižšie pod nami. Vrchol ozaj teda nemôže byť oveľa vyššie od nás.
 |
| Skúška odvahy v Priečnom sedle |
Na trávičke s výhľadom do doliny si dávame oddych. Užívame si samotu. Pohľad na Prostredný hrot, ale aj celý hrebeň od Lomnického štítu až po Baranie rohy je úchvatný. Človek by tu najradšej zostal navždy. Minimálne kvôli tomu aby sa nemusel znovu, a teraz dolu, opäť teperiť strmými žľabmi a suťou. Zase sme teda v žľabe. Obzeráme si terén. Čo ak sme mali ozaj pretraverzovať ako píšu v sprievodcovi vľavo od žľabu? Mužík tam nie je, no vyskúšame to. Ešte zopár metrov vystupujeme vyššie. Prichádzame až ku samotnej hrane hrebeňa. Je nutné vyšvihnúť sa nad žľab do otvoreného priestoru. Klárik sa o to snaží, ale moc mi to teda neodporúča. Hnevá ma to, ale odolám. Nejdem riskovať. Aj Klárik mala celkom na krajíčku zisť naspäť ku mne.
 |
| Už skoro vo výške Prostredného hrotu :) |
Už nám teda nezostáva nič iné ako klesnúť do sedla. Cesta dolu ide pomerne ľahko. Dokonca ani nijak extra nebludíme. Ešte si to po pol hodine trošku pamätáme. V Priečnom sedle je už rušno. Dole klesá už aj dobrá desiatka ľudí. Chodník v prachu a suti pod nástup do sedla je totálny koniec. Šmyká to tam ako besné. Hodnotíme, že je to vari horšie ako na Širokú vežu. Od nástupu do sedla je už chodník viac menej rovina alebo mierne klesanie. Podchádzame popod Širokú vežu a Ostrý štít s pohľadom na Javoráky a pomedzi Sivé plesa a Streleckú vežu sa prešmochtlíme až nad Generál smerujúc pod sedlo Malý Závrat. Miesta okolo Streleckej veže mám veľmi rád. Veľká studená dolina sa tu ukazuje vo svojej celej kráse. Na celú dolinu denno denne dohliada Slávkovský štít. Dnes tomu už chýbal ozaj len sneh.
 |
| Piknik pod vrcholom; v Pozadí Baranie rohy a Ľadový štíty |
Chodník z Priečneho sedla ale ako vždy nemá konca kraja. Obchádzame okolo celého Generálu a ku Zbojníckej chate prichádzame zozadu. Je čo robiť stíhať zo sedla vôbec značkový čas. Ale to je už jedno. Sme na chate. Opäť môžeme jesť. V okienku sa hneď zjaví naša Miška. Poriadne nás vystíska a ide si ku nám sadnúť. Na chate ochutnávam gulášík. Klárik si dáva fazuľovú a samozrejme nesmie chýbať kofolka s pivkom. Posedíme si dobrú polhodinku. Až potom sa opäť poberieme prekonávať samých seba.
 |
| Zbojka volá ..už ideme Miška |
Pár minút prechádzame po modroznačenom chodníku. Hneď ho ale za potokom vytekajúcim z Prostredného Zbojníckeho plesa opúšťame. Tam už po chodníku ani stopy. Nejaká utlačená tráva tu síce je, ale tá ide asi do Rovienkovej kotliny. Pod úpätí Svišťovho chrbátu sa rovno pustíme naň. Len tak, po tráve a skalách, z času na čas po kamzíčich chodníčkoch. Rýchlo naberáme výšku. Neskôr sa terén vyrovná a my si odtiaľto môžeme vychutnávať výhľad na celú Veľkú studenu dolinu zase z iného uhla. Aj na steny hrebeňa od Východnej Vysokej až po Bradavicu je krásny pohľad. Svišťový štít cez ďalšie hrby na chrbáte ešte nie je vidieť. Z polievky alebo z čoho ma celkom dosť dobre došťukalo. Až tak, že som skončil dolu hlavou na zemi, aby mi trošku do nej krvička natiekla. Prúser je len ten, že nohami ku Zbojke. Ako si tak tam ležím, Klárka vraví, že žena je tu. Čo za žena?! Nejaká kamzíčka? Alebo vtáčička? Alebo vari myslí seba? Otočím sa a tam ozaj človek. Fascinujúce. A ja že tadiaľto už minimálne týždeň ľudská noha nevkročila. Celkom mi to dodalo odvahu. Vari ideme správne a keby aj nie, máme pred sebou človeka čo to pred nami vyskúša.
 |
| Už napapkaní a pripravení na ďalšie dobrodružstvo |
No lenže Poľka je zrazu kdesi zavesená na skalách ešte len na hrbe kamenia pred tým posledným obávaným výšvihom. Predbiehame ju teda a do najťažšieho výšvihu ideme prví. Snažíme sa stále sledovať mužíkov. Je ich tu teda hrozne málo. Len z času na čas sa nám nejaký malý mihne pred očami. Klárka ich trošku zvýrazňuje. Pod výšvihom schádzame zo suti na trávu a obchádzame strmé skalné bralá. Pod nami sa terén výrazne skláňa do Rovienkovej kotliny. Niektorými miestami som si teda nie moc istý. Ale ako inak?
 |
| Cestou ku Svištovému chrbátu; v Pozadí Kupola, Vychodná Vysoká a Diva veža |
Po tráve začíname čím ďalej tým prudšie stúpať. Pod nami je stále tá istá diera do kotliny. Radšej tam už ani nepozerám. Hľadím len na kroky Klárky pred sebou. Zopár cik - cakmi sa dostávame pod skalný masív a pod strmý žliabok. Skala je aj tu poriadne rozlámaná. Nejakým spôsobom sa dostávam pred Klárku?! Postupne naberáme výšku, ale ani za pána netušíme koľko nás ešte čaká. 50 výškových? To je ale hodne v tomto teréne. Žľab bol fajn, no zrazu končí. Čo teraz? Vpravo nad priam priepasť? Vľavo strmo na trávnatý svah a spadnúť pre istotu len do žľabu? A ako tam vôbec vyliezť? Klárik mi znovu ako do Baranieho sedla hovorí kroky. Zase to vyzerá tak ľahko. Oukej. Zo tri kroky ešte spavím po skale, ale potom mi nezostáva nič iné ako chytiť do ruky trávu a ťahať sa hore po nej. Bŕŕ´, kokes to som v akej výške? Klárke vravím, že zrejme to pôjde. Aj keď je to celé zle. Pred sebou vidím asi 20-30 metrov dlhý úsek po strmej tráve. Klárik je zaraz za mnou nad žľabom. Vraví mi nech postupujem. Asi som je zastal tak blbo, že rovno visí nad žľabom. Rozbieham sa. Udržia ma tie trsy trávý? Musia. Zdá sa to byť všetko poriadne pevné. Rúbem to po nich hore hlava nehlava. Prestávam rozmýšľať. Aj keď si to uvedomujem, stále pokračujem rýchlo vyššie a vyššie. Už to musím mať za sebou. Musíím. Bojím sa, ale jediné vyslobodenie je od nás pár metrov vzdialený hrebeň. Zrazu ma prenikne svetlo a vykročím opäť na skaly. Som hore. Od juhozápadu na mňa krásne svieti Slnko. Dole sa ani len už nepozriem. Vlastne až po chvíľke mi dochádza, že hore ešte nie je Kláris. Vôbec neviem precítiť ako som videl jej výstup. Pamätám si ju už až hore. Konečne je za nami toto šialenstvo. Pred nami je už len krásny mierne stúpajúci hrebeň.
 |
| Ešte posledná rovinka.. |
Vychutnávame si výhľady na Tatry všetkými smermi. Od Belianok až po Gerlach, či ešte viac na sever na Východnú Vysokú, Vysokú či Rysy. Za pár minút prechádzky pomedzi skaly sme na samotnom vrchole. Dominantov je opacha pripomínajúca sovietsky Sputnik alebo ako vraví Klárka držiak na Silvestrovsku pyrotechniku. Sadneme si spolu na skalu a hľadíme do Divej kotliny. Oproti nám je Divá veža a viac naľavo Vychodná Vysoká, poza ktorú vykuká najvyšši Gerlach. Svišťový štít je veľmi pekné miesto. Zakrátko na vrchol prichádza aj Poľka. Aby sme sa nerušili tá sa posadí smerom do Veľkej studenej doliny. Keď si oddýchneme zoberieme sa het.
 |
| ..a po čistom šialenstve sme konečne hore |
Klesáme po tom istom hrebienku ako sme vystúpili zo žľabu. Nie ale až tak úplne dlho. Na konci suťoviska sa púšťame viditeľným chodníčkom serpentínkami do Divej kotliny. Hore vystupuje práve jeden chlap. Vyzerá, že aj tu je predsalen celkom husto. Prach zmiešaný so skalami poriadne šmýka. Máme čo robiť zliezť dolu. No ani v kotlinke to nebola ešte úplne výhra. Predierame sa balvanmi a po peknom chodníčku ani stopy. Ten je len na pár metroch pred napojením sa na modrú turistickú značku do Prielomu.
 |
| Piknik na druhom vrchole |
Hneď ako sa na ňu napojíme prudko stúpame do sedla. Je okolo druhej - tretej poobede. Ľudí je už pomenej a väčšina nám ide oproti. Jeden chlapík sa nám poriadne vyrozprával ako je už zúfaly zo smeru ktorý si vybral. Po suti mal problém dole zísť. Ale či by to bola výhra ísť opačne ako my? Mne to príde zajedno. Určite by som druhému takto nezávidel. Stúpanie skalami je celkom zábavne. Po jeden a pol dni sme už dosť dožutí, ale tempo je stále dobré. Človek ani nevie koľko síl sa v ňom skrýva. Baví ma to. Náladu mi zničí až koncový úsek opäť po prachu zmiešanom so štrkom a skalami. Ide sa po tom hróóózne. Niektoré tie otvorené chodníky sú horšie alebo ťažšie ako tie uzatvorené.
 |
| Je nám fajn :) |
Prielom je zvláštne sedlo. Skôr by som ho nazval štrbinou. Od Zmrznutého plesa je to len úzky strmý priechod pomedzi skaly, vo vrchnej polovici celý zaistený reťazami. Smerom nahor to musí byť iste jednoduhšie. Ale dá sa to aj zísť. Celkom fajnovka je to tu aj cez zimu. Vari aj tu s Kláris zavítame (niežeby sme tu už minulej zimy spolu neboli!. Akonáhle vybehneme zo skalného žľabu, vstupujeme znovu do rozmrveného suťoviska, keď tu zrazu vidím ako dve tety vystupujú zo značeného chodníka na vyšľapaný trávnatý chodník niekde smerom na sever. Kde to idu? Na Divú vežu? Nedá mi to a hneď sa pýtam. Áno, hneď mi odpovedajú. Oukééj, budeme musieť raz aj my vyskúšať odpovedám. Doma som aj pozeral trasu čo to je zač a hneď som zmenil názor. Toto asi až tak na moje "nadšejnie" pre výšku nebude. Radšej poďme rýchlo dolu do kotla Zmrznutého plesa.
 |
| Pohľad cez druhú časť vrcholu Svišťového štítu smerom na Vysoku a Rysy |
Pri plese si fotíme snehuliaka postaveného z posledného minuloročného snehu. Na niektorých miestach isto zostáva v Tatrách sneh po celý rok. Zo sute a skál zrazu od smerovníka vybiehame na chodník zosilený drevenými výdrevami. Napodiv tento je už dlhé roky celkom v poriadku. Neviem ako často sa o neho starajú a vymieňajú poškodené diely, ale napríklad taký chodník do Sedielka, či na Kôprovský štít od Hincovho plesa je v celku v dezolátnom stave. Za pár minút sme na Poľskom hrebeni. Klárik to má spočítané presne. Bolo to 6 minút. Na Východnú Vysokú vari zmiernime.
 |
| Dokonalosť nad Veľkou studenou dolinou |
Ale kdežééé. Klárka ide asi preteky. Strmo rýchlo stúpame pomedzi skaly. Už si to tu vôbec nepamätám. Veď som tu vari už nebol 10 rokov. Chodník je krásne technický. Už len sa neísť zodrať. Klárka dala poriadne tempíčko. Dokým to ide, snažím sa jej držať. Už, už sa ale opúšťam, keď tu zrazu vychádzame na suťovisko a pred nami sa v diaľke ukáže vrchol. Vyzerá byť ešte hodne ďaleko. Klárik postupne zvoľní tempo. Konečne to ide. Chvíľku stúpame len mierne, no potom sa už opäť dívame buď len na skaly pred sebou alebo do oblohy. Chodník nie je skoro vôbec vidno. Snažím sa vyberať čo najstabilnejší terén po pevnej skale. Vyhýbame sa všetkému rozšľapanému kamenivu a prachu. Posledné kroky mi už pekne drevenejú nohy. Spolu stojíme na vrchole za krásnych 19 minút od sedla. Konečne sa môžeme vydýchať a užívať si tu nádheru navôkol.
 |
| Nasávame energiu a ideme dolu |
Aj odtiaľto vidno toho hodne. Človek by ani neveril aké sú krásne aj tie značené vrcholy. Ja že tie najkrajšie si všetky nechali pre seba vodcovia a ochranári. No zisťujem, že je to porovnateľné. V smere výstupovky sa od Poľského hrebeňa tiahne hrebeň cez Litvorový štít až po Gerlach. Pod nami je Velická dolina, ktorú z druhej strany uzatvára hrebeň tiahnucí sa od Vychodnej Vysokej, cez Bradavicu až po Velickú kopu. Z Východnej Vysokej sa odpája aj hlavný hrebeň. Ten pokračuje cez Prielom a Divú vežu až na Svišťový štít a cez Hranatú vežu pokračuje až na Javoráky. A vlastne.. kde sú tety? Vyzerá, že práve zdolavajú samý vrchol Divej veže. Zdá sa, že aj lano vytiahli. Tety sa teda nezdajú. Hlavne s tým zapichnutým dáždnikom v batohu čo sme si všimli. Ešte aj v takomto krásnom počasí.
 |
| Na konci Litvorovej doliny nad Zamrznutým plesom |
Z Východnej Vysokej teda vidno aj veľkú časť Veľkej studenej doliny, ako aj obrovskú časť Bielovodskej doliny. Hlavný hrebeň na druhej strane pokračujúci zo Zadného Gerlachu moc nie je vidno. Vynára sa až kdesi spoza Lavínového štítu v oblasti Zlobivej a Gánku. No proste z tohoto vrcholu je na čo pozerať. A človek len čím ďalej tým viac zisťuje ako stále málo tie Tatričky pozná.
 |
| Klárka a Veľká studená dolina; ..a hrebeň od Vychodnej Vysokej až po Slavkovský štít |
Po chvíľke oddychu ideme na nekonečný zbeh až do civilizácie. Čaká nas okolo 1500 metrov klesania. Klesanie z Východnej Vysokej až pod Poľský hrebeň do záveru Velickej doliny je aspoň záživný. Milujeme technické úseky. Potom už ale len vkuse mierne klesáme po poukladanej Tatranskej žule. A to poriadne dlho. Obchádzame Guľatý kopec a mne sa len tak hmýria nové nápady čo kde ísť obzrieť nabudúce. Isto iste pôjdeme pozrieť na Litvorový štít, ale lákovo vyzerá aj Kupola cez sedlo pod Kupolou a naspäť sa vrátiť popod Vychodnú Vysokú. Aj na zimu to tu vyzerá veľmi fajn. Ok, napríklad taký prechod Zbojka - Rovienkova kotlina - Svišťový štít - Divá kotlina - Studené sedlo - zjazd z Vychodnej Vysokej do Velickej doliny - žeby Gerlachovské spády - Železná brána a Zlomisková dolina? No nechajme sa prekvapiť.
 |
| Klárik vo Výškach |
Popri snívaní a rozprávaní sa so svojou láskou ani nevieme ako a sme pri Večnom daždi. Rýchlo zbiehame ku Velickému plesu a konečne sme pri Sliezskom dome. Kofolke neodolám. Verím, že aj Klárke pomôže kávička, lebo sa začína meniť na prima donu. Hotel obchádzame a zo zadu vstupujeme do Turistickej reštiky. Vyzerá aj tá celkom nóbl. Veď aj tie ceny sú také akoby tu po asfalte všetko nosili nosiči alebo autom so zlatými kolesami. Nevadí. Smadný turista zaplatí.
 |
| Hrebeň od Kupoly až po Slavkáč |
No a po chvíľke oddychu nám nezostáva nič iné ako sa pobrať do lesa a domov. Koskou prechádzame na Velickú Poľanu a nekonečným traverzom po žltej turistickej značke sa postupne blížime ku Starému Smokovcu. Ľudia tomu tu moc nedávajú. Stretli sme len jednú jedinú rodinku. Potom už nič, len kde tu v diaľke ručiace jelene. Po dobrej hodinke nás chodník konečne vypľuje v Novom Smokovci pri vodnom zdroji. Vyhraté ešte nemáme. Ešte sa musíme pretrmácať celým Starým Smokovcom a až nakonci klesneme dolu ku železničnej stanici. Dnes to bolo o hodinu dlhšie ako včera. Čím to bolo? Neviem. Žeby bol terén ťažší ako včera? Alebo žeby sme toľko po chatách vysedávali? Je pravda, že som aj dolu hlavou polehoval. Každopádne prežili sme dva krásne dni.
 |
| Nádherná Litvorová dolina a spektakulárna Hrubá veža uprostred |
Vláčik nás odvezie do Popradu a dáva si poriadne načas. Máme asi minútu na prestup. Letíme dolu z nástupišťa Tatranských elektrických železníc a hľadáme náš vlak. Ten nikde. Aj ten mešká. Po nás sa hrnú na nástupište ďalší. Niektorí poriadne dlho po pravidelnom odchode vlaku. Ešteže tie vlaky meškajú. Ešte aj počas jazdy nabral do Vrútok nejaké minúty navyše. Zrejme sa dnes zase moc nevyspíme ak sa chceme aj najesť. Ale tak čo. Pôjdem zajtra do práce na ôsmu. Všetko bude fajn.
 |
| Zostup z Poľského hrebeňa do civilizácie |
Bol to úžasný víkend. Vlastne ako inak môže dopadnúť víkend so svojou polovičkou. Som rád, že sa po ťažkom minulom víkende pridala aj teraz na celý tento. Tento víkend ale oproti tomu Poľskému nemá vari žiadnu chybu :)
Foto: Klárik Brídiková a ja
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára