To naj z Poľských Tatier

Plán na polročné výročie nášho spoločného dobrodružstva s Klárkou je jasný. Dokým nezatvoria hranice letíme znovu trošku spoznať chodníčky Poľskej strany Vysokých Tatier.Vyrážame už v piatok poobede. Predtým ešte stihneme kamarátovú svadbu, či nakúpiť si počas cesty do Zakopaného večeru. No a potom to začalo. Naše ubytko vo Willa plan visit Zakopané sa nás snaží bojkotovať. Hneď po zaplatení nám odkážu, že pre nás izbu už nemajú a či nechceme niečo úplne iné. Možnosti na poslednú chvíľu (aj keď je už po sezóne) je pramálo. Nemáme na výber, musíme súhlasiť s tým čo nám ponúkajú. Čo nás dostalo ale najviac je, že od nás chcú, aby sme si šli 2 kilometre pre kľúč od bývania pod horu a následne sa s nim vrátili naspäť na ubytko. O deviatej večer. Wháááát? Ani len ich nenapadlo s nami komunikovať. A to nevravím, že tá kvalita oproti zaplatenému bola minimálne podľa fotografií bezútešná. Ani len zľavu či inú kompenzáciu nám neponúkli. Nevadí, nie sme tu kvôli ubytku.

Na Swinici s pohľadom na ranný Kościelec

1. deň: Kościelec - Swinica - Kasprowy wierch

Aj vďaka tejto nočnej prechádzke spíme len 4 hodiny. Budík máme ráno na druhú. Hej, veľmi nekresťanský čas. Ale čo už keď sa Vám už dlho žiada po východe Slnka. Ráno ledva hýbuc ústami čosi do seba natlačíme a niečo po pol tretej vyrážame. Znovu musíme tie zbehnuté dva kilometre z pod lesa vyšliapať naspäť a až potom vchádzame do tmy. Tmy, ktorú každu chvíľku osvetľuje nejaká čelovka. Neskutočné, koľko Poliakov nespí. Ani o tretej ráno v Poľských Tatrách nie je kľud. 

Ránečko na Kościelci

Pomaličky už aj dolu

Postupne stúpame dolinou okolo Potoka Jaworzynka. Cesta ubieha rýchlo a za chvíľku prudko bočíme doprava a rýchlo naberáme výšku do sedla medzi Kopami. Z protiľahlej strany doliny prichádzajú do sedla iné čelovky. Zo sedla medzi Kopami už ku chate Murowaniec viac menej kráčame po rovine, keď tu zrazu z tmy počujeme zvuky hudby. Hudba sa blíži a chalani kráčajú tmou s obrovským reprákom. Zrejme nepochopili, že sú v hore, kde ľudia hľadajú kľud a nie nejaký hip hop o štvrtej ráno. Pár minút na to zase iný mimóň ide pomaličky chodníkom svietiac si len pod nohy mobilom. Vitajte v Poľsku.

Pohľad naspäť na Swinicu, kde už Slniečko hreje

Pri chate sa nezastavujeme. Hneď pokračujeme ďalej ku Czarnemu stawu Gasienicowemu. Po svetle dňa stále skoro ani stopy. Zore len veľmi pomaličky bledne. Pri plese je stále viacmenej ešte úplna tma. Odtiaľ odbočujeme na čiernoznačený strmý chodník do sedla Karb. Pod nami naďalej len veľmi slabo rozpoznať obrysy plesa. Z druhej strany plesa sa odrážajú od hladiny viaceré čelovky. To sú tí čo sa ponáhľajú hneď z rána na na Orlu Perć. Niektoré svetielka už vidno dokonca priamo na hrebeni. Či Orlej Perći, no aj na Swinici, či Kasprowom wierchu. My pokračujeme v stúpaní na prvý náš vrchol dnešného dňa Kościelec.

Cestou ku Zielonemu stawu Gasienicowemu cez Karb

Konečne sa z tmy vynára Czarny staw, no aj pred nami samotný mohutný a nádherný vrchol Kościelca. Cez Malý Kościelec prichádzame do sedla Karb. Tu tiež stretáme dvoch ľudí. Inak pred nami na vrchol asi nejde nik. Nevidno tam žiadne svetielko. Ideme teda dnes naň asi prví. Opäť prudko stúpame. Asi v tretine stúpanie prichádza prvý technickejší úsek. Musíme zdolať asi 5 metrov vysoký zárez v skale. Skala je nehorázne mokrá, nie je to jednoduché ale za chvíľku sme nad kritickým miestom. Potom už len znovu v serpentínach stúpame ku vrcholu. Prechádzame menej náročné skalné platne, no čím sme bližšie vrcholu tým viac prituhuje. Sklon strmie a máme čo robiť udržať sa na mokrej skale. Pred vrcholom to je už slušné lezenie. A to všetko bez žiadnych zaisťovacích pomôcok. O šiestej sme ale hore.

Pomaličky už aj vo Swinickej przeleczi

A sme tam..

Vyzerá, že sme si nevybrali znovu najšťastnejší vrchol na sledovanie východu Slnka. Oproti zavadzajú vysoké Granáty v Orlej Perći. Myslel som si, že tie kopce oproti Czarnemu stawu budú o čosi nižšie a že Slnko bude vychádzať viac z ľavej strany od ich vrcholkov. S týmto som sa trošku prerátal. Mrzí ma to. Mohlo to byť omnoho krajšie ráno. Čo mi trošku aj vadilo, že ani tu nie sme úplne sami. Pár minút po nás prišiel na vrchol ešte jeden Poliak. 

Swinica a jej reťaze

Chvíľku sme teda na vrchole posedeli, no akonáhle nás premkla zima letíme dolu. Vrcholové partie boli poriadne mokré a bola to dosť párty. Nie raz sme šli dolu po skalných platniach po zadku šmykom. Spodný technický úsek zárezom v skale bol cestou dolu celkom v pohode. Až tam stretáme ďalších ľudí čo smerovali na vrchol. V sedle bol kľud. Nejdeme už naspäť ku Czarnému stawu, ale pokračujeme na druhú stranu ku Zielonemu stawu. Cesta rýchlo ubieha a za nami sa nám opäť pyšne týči majestátny Kościelec. Vedľa neho už krásne zaliata v rannom Slnku na všetko dohliada Swinica. Ďalší z nádherných vrcholov v Poľských Tatrách. Priamo na hranici zo Slovenskom. 

Pod vrcholom

Pri Zielonem stawe meníme smer a znovu to točíme na Juh. Priamo do Swinickej Przeleczi. Pár metrov ešte ideme len mierne nahor, no potom sa terén zostrmí a okrem krátkeho úseku asi v polke stúpania ideme viac menej len stále priamo do neba. Rýchlo naberáme výšku a veľmi rýchlo dosahujeme sedlo. Doteraz sme boli v tieni, no akonáhle sme vyšli na Slnko je to dosť grc. Už takto zrána okolo ôsmej pripeká poriadne. Cestou na Swinicu sa to už hemží ľuďmi. Neviem s kade sa tu berú. Nedajú si pokoja. Viacmenej kontinuálne stále pokračujeme v stúpaní do neba. Stehienka a lýtka idú zhorieť. Neviem sa dočkať reťazí, aby som trošku zaťažil už ja ruky. Vďaka paličkám si ale aj tak uľahčujeme život skoro po celý čas. Posledných cca 100 výškových je viac menej celých zaistených reťazami. Veľmi mi to dnes pripomínalo výstup na Lomničák. Len s tým rozdielom, že hore mi nikto nenačapoval oroseného. 

Už vysmiatí pod Swinicou

Postupujeme ku Kasprowemu wierchu

Na vrchole už posedáva zopár premotivovancov. Pridávame sa ku nim. Niečo si aj zobneme. Počasie sa ale začína dákosi kaziť. Nemal byť dnes nádherný slnečný deň? Ako schádzame, dokonca prichádza na vrchol hmla. Stihli sme to s výhľadmi len tak tak. Našťastie na dnes už máme pred sebou len ľahký hrebeň po Kasprowy wierch a hybaj dolu. Alebo, žeby sme to potiahli cez Kopu Kondracku až na Giewont a odtiaľ dolu do Zakopaného? Nie, dnes nebudeme preháňať. Radšej budeme lenošiť na ubytku a večer si radšej pozrieme mesto. No a potom pôjdeme samozrejme čo najskôr spať. Aj zajtra nás čaká ešte ťažký deň.

Po ceste za jedlom; pod nami dolina Gasienicowa

Hrebeň od Swinickej Przeleczi po Kasprowy wierch je oproti tomu čo už máme za sebou relatívne rovina. Každopádne výhľady do Tichej doliny, na Západné Tatry, na Liptovské kopy, na vzdialené Slovenské Vysoké Tatry, ale aj na blízke hraničné Poľské Tatry je z tohoto miesta úchvatný. Lanovka na Kasprowy wierch je dokonale postavená. Vďaka nej má možnosť aspoň z diaľky vidieť tu dokonalú krásu skoro každý. Každopádne ľudí je tu vďaka tomu požehnane. Nevadí. Veď keď chceme, vždy si vieme nájsť aj tichšie miesta. Takto si môžeme aspoň vychutnať parádny obed. A poviem Vám, už dávno mi tak na horskej chate/lanovke nechutilo. Už len kvôli tej kuchyni sa tu oplatí vyšliapať :)

Od Kasproweho wierchu až po Zakopane celkom tesno

No a konečne dolu. Čo po tom, že ešte nie je ani pol jedenástej. Už máme tak či tak za sebou viac ako 2000 výškových metrov. Chodník je rýchly, ale oproti ide spústa ľudí. Až nepochopiteľne veľa, keďže tu ide lanovka. Nechápem kde sa na hrebeni dokáže toľko ľudí zmestiť. Dolu kopcom veľku časť bežíme. Užívame si hopsanie zo skaly na skalu. Bol to veľmi pekný chodník na beh. Zastavujeme sa až na dolnej stanici lanovky. Tam je asi 100 metrový rad. Asi by som to rovno otočil ..alebo sa o to pokúsil pešo. Ale každý ako mu chutí. My ešte máme pár kilometrov pred sebou pokým sa len na ubytko dostaneme.

Poobede v meste; Múzeum stylu Zakopiańskego

Zbehneme ešte pozrieť ku skokanským mostíkom, prebehneme zrejme jednou z mnohých miestnych tržníc s gýčovými Tatranskými blbosťami a opäť zabočíme do centra. Navštívime miestny Carefour, kde človek zistí, že Slovenska Jednota, CBA alebo Koruna je úplna topka a prebehneme aj celým korona party fiesta námestím v centre a konečne sme na ubytku. Dáme rýchlu sprchu, dvojhodinového šlofíka a podvečer ešte raz vybehneme do mesta. Tentoraz do dolného. Večer sme už tak ohučaní z premávky a mestkého ruchu, že po vínku a vydatnej večeri zaľahneme už o ôsmej večer. Zajtra veríme, že bude parádny deň. Už teraz som zvedavý čo nám ukáže Orla Perć.

2. deň: Orla perć

Vstávame vcelku neskoro. Je už 5 hodín ráno. Vari sa už začína aj brieždiť. Chytro pojeme všetky ostatné zvyšky jedla čo po včerajšku zostali. Niežeby sme neboli hladní, ale ani nosiť sa nám to po končiaroch nechce. Rýchlo dávame zbohom tomuto dosť mizernému ubytku a hybaj opäť zaniesť kľúče 2 kilometre ďaleko. Našťastie tentokrát správnym smerom. Zahodíme im ich tam do schránky nech ich už nevidíme a pokračujeme smerom ku lesu. Čiernoznačený chodník nás vedie poza bežkársky štadión strmo hore kopcom. Ako výjdeme na rovnú plán, začína sa nám to nezdať. Plot vedie okolo celého lesa. Až kdesi ku skokanským mostíkom. Času ozaj nie je nazvyš a ozaj sa nám nechce prebíjať lesom alebo plotmi pre pár ušetrených dĺžkových metrov. Musíme sa vrátiť.

Ruky pripravené, môžeme ísť na to; cestou do sedla Zawrat

Vcelku ma to vytočilo. Zbytočne sme stratili viac ako 10 minút. Tie sme mohli využiť potom na Orlej Perći. Nevadí. Ako zaplatíme vymáhačom vstupné do parku už aj zabudnem, že sme kdesi blúdili. Vchádzame do lesa a hneď divo stúpame. Postupne oberáme zo seba jednotlivé kúsky oblečenia. Ľudí je už o siedmej ráno v hore kopa. Drvivu väčšinu rýchlo obiehame. Dnes to vyzerá na nádherný slnečný deň. V diaľke sa pyšne týči do nebies včera navštívený Kościelec. Zo severu je naň majestátny pohľad. Vyzerá priam ako Matterhorn z Zermattu.

Pohľad zo Zawratu do doliny Piecciu stawow Polskich; za Zadnym stawom Polskim Valentkova, Hladký vrch a úplne vzadu vykuká Kriváň

Chodník idúci popri Kolowej czuby z doliny Piecciu stawów Polskich do Zawratu 

Stúpame a postupne vychádzame z lesa von. Otvárajú sa nám výhľady na Zakopané a okolie, ale aj na hrebene Tatier. Na Západe vykuká národný obľúbenec Giewont. Rýchlo prichádzame do sedla medzi Kopami a viac menej rovinou znovu prichádzame na chatu Murowaniec. Je to možnože naša posledná chata dňa takže Pepsi určite neodolám. Nakoniec ani Klárka neodolala kávičke. Až potom sa vydávame do sveta skál. 

Niekde okolo Malého Kozieho wierchu

Po Czarny staw Gasienicowy je to viac menej rovina. Len pred plesom zopár metrov prudšie stúpame. Obchádzame ho naokolo skoro celé. Na jeho druhej strane sa za nás dostáva Koscielec. Za plesom už ale všetka sranda končí a čím ďalej tým prudšie stúpame do sedla Zawrat. Pred samotným záverom sa niekde zdá byť skalná stena priam kolmá. Vrcholový úsek je asi na 200 posledných metroch zaistený reťazami. Už tam si chodník overí svojích potencialnych absolventov Orlej Perci. Ľudí pribúda, no viac menej sme sa po Zawrat s nikým netlačili. Tí pomalší boli celkom ústretoví a vždy keď sa dalo púšťali pred seba ostatných. 

Okolo Kozej przeleczi

Do sedla prichádzame skoro za rovné 4 hodiny od ubytka v Zakopanem. Nebol to teda med lízať. No a sme zvedavý čo nás ešte len čáká. Hneď v sedle sa pred nami otvára malebná dolina Piecciu stawow Polskich. Severná a Výchdná strana hrebeňa Orlej perći je omnoho strmšia a je celá vyplnená skalami. Len na úplnom spodku je jedno menšie pliesko Zmarzly staw. V sedle Zawrat dlho neotáľame. Trošku sa nadýchneme a ideme na to..

Ťažko povedať čo všetko sme na Perći zažili. Proste sme stále striedali úseky kde sa chodí po nohách s miliónom úsekov po reťaziach. Prvé stúpanie a prvý vrchol Malý Kozi wierch je viac menej pohoda. Len jedno miesto je slabšie zaistené reťazou, ale dá sa preliezť. Všade je množstvo dobrých chytov. Pred samotným veľkým Kozim wierchom sú asi dve výraznejšie lezeckejšie chuťovky. Prvou je asi 5-10 metrov dlhý rebrík. Po reťaziach sa  najprv vyškriabeme skoro na vrchol Zamarlej Turnie a potom direkt dolu po úzučkom kovovom rozheganom rebríku. Keby bol aspoň presne kolmo na gravitáciu. Ale nezdá sa mi to. Dákosi má na vrchole vyosovalo. Trošku som ale predýchal a zvládol som to. Priečky od skaly sú asi tak na 5 centimetrov a tým pádom sa nohy dajú len ťažko poriadne položiť na rebrík. 

A už stúpame na poriadny Kozi wierch

Klesneme až do Kozej przeleczi a aj potom ešte chvíľku klesáme smerom do doliny piatich plies. Asi až po 50-100 metroch opäť meníme smer a znovu prudko po kramľach a reťaziach stúpame na Kozie czuby. Vystup opäť celkom v pohode, no potom znovu pod nami diera. Ešte táto jedna pred samotným Kozim wierchom. Naposledy keď som tu bol, tak tu bola celkom zápcha. Dnes sa zdá byť vrchol priechodný. Nuž.. ale to sa nám len zdalo. Asi 5 osôb pred nami je pani  zrejme celkom v panike. Práve visí asi na najťažšiej reťazi Orlej Perći. Trvalo jej hodnú chvíľku dokým zišla do štrbiny pod Kozim. A v štrbine niežeby si dala pauzičku a pustila pred seba asi 30 člennú kolónu, no ona hybaj hore. Ani len jej doprovod nemal dosť rozumu na to, aby zabránil tomuto šialenstvu. Po Slovensky som sa do toho nechcel montovať. Radšej som si hromžil v duchu.

Celkom rozrušený a poriadne vytočený som sa s Kláris nakoniec dočkal vrcholu. Chvíľku dávame oddych. Začína poriadne pripekať. Cítime tie šialene ťažké batohy na svojich pleciach. Dnes nosíme zo sebou všetko na celý víkend. Asi tri a pol hodinový úsek sme šli cca 2 aj dačo. Na to ako sme boli brzdení si myslím, že ideme dobre. Uvidíme ako to bude odsýpať teraz. Viac menej by to už až tak náročné byť nemalo. 

Konečne na Kozom wierchu; s pohľadom na Swinicu

Predni a Vielki staw Polski v doline Piecciu stawów Polskich; proste nádhera

Rýchlo prechádzame do Przeleczi nad Buczynowou dolinkou. Tadeto Kulczinskiego žľabom od Zmarzleho stawu som šiel minule s parťákom Lukášom hore. Myslím si že tu musí byť dokonalá lyžúvačka. Keď sa na to pozerám nie je to ani príliž strmé. Napríklad taký centrál Vysokej je s týmto neporovnateľný. Celkovo asi by sme mali túto sezónu s Kláris stráviť na lyžiach nejaký ten víkend aj v Poľsku. Aj tu musia mať nespočetne možností. Asi v hornej tretine Orla Perć opúšťa žľab. Znovu naberáme výšku až pokým opäť nedosiahneme hrebeň. Prichádzame na Zadni Granat. Odtiaľ je možnosť taktiež zostúpiť ku Zmarzlemu stawu. My však pokračujeme cez Posrední Granat až na Skrajny. Miestami sa jedna o dobre zliezačky. Najväčšia párty sa mi určite zdala z Posredného. Zostup je ukončený aj prekračovaním asi 60 centimetrovej trhliny v skale. Najväčší prúser na tom celom je to, že stupienok kde treba nohu preložiť je asi o ďalšieho pol metra nižšie ako miesto na ktorom stojíte a reťaz za ktorú sa držíte je totálne volná a myká Vás všetkými smermi. Ešteže mám pri sebe Kláris, ktorá mi vždy v mojich slabších chvíľkach pomôže. 

Z Posredneho Granatu s pohľadom na Skrajny Granat

Po ďalšom stúpaní sme už na Skrajnom Granáte odkiaľ je už len posledné miesto na zostup pred koncom Perći. Aj dnes oblak trošku zahaľuje vrcholčeky hrebeňa, ale na búrku sa to nejaví ako pred pár rokmi keď som tu bol. To sme vtedy ledva stihli do búrky zbehnúť ku Murowancu. A to sme poriadne leteli. Počasie na Perći môže byť niekedy veľmi nevyspytateľné.

Hrebeň z Granatov po Krzyźne

Pohľad z Posredneho Granatu smerom na Orlu Perć od Kozieho wierchu až po Swinicu

Moc sa nezdržujeme. Oddychovali sme na Posrednom Granate. Hneď začíname reťazami prudko klesať. Miestami je terén poriadne vyšmýkaný. Zdá sa mi, že skala začína meniť konzistenciu. Už to nie je ostrá a pevná žula. Skôr mi to príde ako Vápenec. Skala je viac rozmrvená a aj šmykľavejšia. Najväčia párty je na strmých severných traverzoch hrebeňa. Ten za celý deň vôbec nepreschol a blatistý povrch skál poriadne šmýka. Začína nás to poriadne oberať aj o sily. Určite o úbytok síl sa pričinilo aj teplo, batohy či samotná dĺžka túry. Klárka sa mi začína postupne vzdiaľovať. Už to nie je ako na začiatku, že v technických pasážach na reťaziach som nemal šancu. A to si vtedy Klárik ma stíhala ešte každú chvíľku fotiť.

Po ceste medzi Granatmi a Krzyźnym

Z Granátov dlho viac menej klesáme. Len miestami trošku naberieme výšku. Ale aj tak nám to berie kopu síl. No stále nikoho nemusíme púšťať pred seba. Skôr my obiehame jednú skupinku za druhou. Oddych dávame až v najhlbšej zo štrbín. Krízičku zaženieme jablkom, sladkosťou a energeťákom. Našťastie sme včera nakúpili a zobrali so sebou aj litre pepsi. Trošku nás to vzpružilo a ideme dobojovať už aj posledné ťažšie stúpanie. Prudkým žliabkom strmo stúpame naspäť na hrebeň. Opäť sa nám ide geniálne a rýchlo vystupujeme nahor. Celý výstup je geniálne lemovaný reťazami aj keď z veľkej časti ich vôbec nevyužívame. Skala opäť drží veľmi dobre. 

Žliabok na vrchole plynule prechádza do úzkeho hrebeňa zo Skalných blokov. Veľmi pekný pohľad. Človeku sa varí už aj pozdáva, že je z neho poriadny alpinista. O pár desiatok metrov hrebienok končí a po dlhom čase sme znovu na hlinenom chodníku. Skál pomaly ubúda a celkom rýchlo sa už dostávame do Krzyzneho. Tu Orla Perć končí. Hrebeň sa tu rozdvojuje. Ani po jednom z nich ale oficiálny chodník nevedie. Myslím si, že prieskum by do budúcnosti stál za hriech. Oficiálne chodníky vedú buď na sever ku Czerwonemu stawu a naspäť ku chate Murowaniec alebo ako pôjdeme my - klesneme cez žleb pod Krzyźnem do istej úrovne doliny Roztoki a traverzom s nádherným pohľadom na vodopád Siklawa v pozadí s Wielkim Stawom Polskim prídeme až ku plesu a po pár minútach sme pri chate. Chodník ku chate dal dosť zabrať. Schádzanie už nejde tak ako pred pár hodinami a ani tie roviny už nie su až taká sláva. Písaný čas 1:30 stíhame len tak tak. Myslím si, že väčšina musela ísť tým pádom dosť nad napísaný čas. Ale to už je jedno. Sme na chate...

Posledné prekážky na hrebeni; Mala Buczynowa turnia

Rýchlo objednávam pivko a Pepsi. S Klárkou sme nakoniec Žurek nevybojovali. Po dohovore zubami, nechtami, nohami si nakoniec vyberáme Bigos. Ide o tradičné Poľské jedlo. Niečo na štýl nášho Segedínu. Len bez knedle. Len samá kapustá s rôznými druhmi mäsa. Človek by aj povedal, že je to kapustnica, lenže je to tak husté, že Vám v tom aj lyžica bude stáť. Proste bola to mňamka. Stálo to za to. Určite si dám Bigos aj nabudúce. My ale teraz musíme letieť na bus. Radšej nech máme rezervu. Netušíme koľko by nám to tak mohlo trvať. Opušťame chatu a čierno značeným chodníkom klesneme do doliny Roztoki.

Pod sedlom z Krzyźneho je krásny výhľad na vodopád Siklawu. Za skalným prahom sa stráca Wielki staw Polski

Chvíľku si ešte za chatou držíme výšku a sledujeme na druhej strane doliny chodník zostupujúci žľabom z Krzyzneho, no potom stočíme doľava a desiatkami serpentín v koske zbehneme až do doliny pod vodopád Siklawa. Týmto spektakulárna časť výletu končí. Teraz začína asi hodinka a pol trápenia v lese. Najprv hrboľatou, kamenistou lesnou cestou až dokým nás dolina nevyústi do Bielovodskej doliny a potom po asfalte až ku palenici Balzcańskej. Ešte aj odtiaľ je nutné prejsť cca kilometer a pol dlhým parkoviskom až po kruháč pri štátnej hranici a až keď prekročíme Bielovodský potok vieme, že sme na konci. Sme na Lysej Poľane. Do odchodu autobusu máme necelú hodinu. S bufetármi na Poľane sa už celkom dobre poznáme. Pod prístreškom sa prezlečieme a tentoraz zamierime rovno do miestnej útulne. Objednávame si pivko. Oproti sedia chalani čo sa na Orlu Perć chystaju zajtra. Vymáhajú od nás množstvo informácií. My sa s nimi radi podelíme. Je super stretnúť na horách rôznych zaujímavých ľudí. Od prevádzkara sme si vypítali aj kontakt, keby sme chceli v budúcnosti na tomto mieste prespať. Hlavne v zime to môže byť fajn. Veď od Lysej chodia desiatky autobusov na Zakopane, ale aj naspäť. Tento rok sa v zime tu isto vidíme.

Na schronisku v doline Piecciu stawów Polskich; mňamky

O štvrť na deväť nastupujeme na autobus a prichádza rad na fotky, jedlo a oddych. Ani sa nenazdáme a sme v Poprade, kde prestupujeme na vlak. V polospánku cesta ubehla nenormálne rýchlo a už aj prášim do seba večeru u našich vo Vrútkach. Je skoro polnoc. Do Martina sa už nepresúvame. Klárik skoro ráno vstáva do roboty a ja idem tiež ráno do Vrútok ku doktorke. Rýchlo teda zatvárame oči a zaspávame tvrdým spánkom spokojní, že spoločne sa nám vydaril ďalší dokonalý víkend. V utorok je ešte ale jeden voľný deň. Aj tam musím niečo vymyslieť. Letná sezóna sa blíži ku svojmu záveru. Nemôžeme zaspať na vavrínoch. Lebo onedlho nám na dvere zaklope pani Zima :)

Foto: Ja a Klárka Brídiková