Zo Štrbského plesa na Orlu Perc a naspäť na Slovensko

A je to tu. Ďalší víkend a ďalšie dobrodružstvo. Už dlho som chcel ísť prejsť čosi viac v Poľských Tatrách. Pôvodný plán bol cca 80-90 kilometrov dlhý výlet z Lysej Poľany až po Huty na úplnom západe Tatier, s tým žeby sa vymietli tie najstrmšie miesta, aby koniec koncov bolo čo najviac výškových metrov. Vychádzalo to na vyše 100m+/km. Lenže človek mieni a kamaráti menia. Nenašiel sa nik s kým by som sa mohol na toto dobrodružstvo podujať. Spočiatku som etapu trošku pomenil a rozdelil ju na dve časti. Jednu z Lysej Poľany na Podbanske a druhú z Podbánskeho po Huty. Žeby to mohlo ísť prejsť za dva dni. Ako sa ale udalosť blížila bolo mi jasné, že asi ani to by som nezvládol. A to nielen kvôli žiadnej podpore, ale ani síl by na to nebolo. Druhú časť ruším teda úplne. Na Západné Tatry bude ešte času dosť. Pôjdem sa prejsť len do Tatier Vysokých a Poľských. A trasu som opäť úplne od základu prekopal. Nakoniec budem štartovať na Štrbskom plese. No a takto to nakoniec dopadlo:

Pohľad zo sedla Závory smerom na Temnosmrečinské plesa a Čubrinu a Kôprovský štít

S Klárkou máme už svoj vlak do Tatier. Chodí 3:08 z Vrútok a na plese sme už niečo po piatej. Nič lepšie neexistuje. A cena? Tentoraz som platil dve štyridsať. Žiadne premrštené parkovné ani litre benzínu. Dnes to vyzerá na krásny deň. Od rána to je na krátky rukáv. Po chvíľke sa strasiem všetkých spolucestujúcich a na chodníku smer Popradské pleso som už len sám a kde tu predbieham nejakú rannostajskú skupinku turistov. Je ich ale o dosť viac ako pred asi mesiacom, keď som zháňal od Štrbského po Bystrú.

Z Kôprovského štítu celé Liptovské múry až po Šwinicu a zruhej strany doliny Pieciu stawów Polskich Orla Perc ..vzadu pokračovanie Západných Tatier Kasprowym wierchom a Czerwonymi vrchmi ..len taký maličký štuplíček trčí Giewont

Z Kôprovského štítu smerom na Čubrinu

Nevadí. Chodník je dostatočne široký na to, aby sme sa obišli. Nad Popradským ešte vyložím náklad čo ma v črievku ťažil a už aj letím hore Mengusovskou dolinou. Tá rýchlo odsýpa a ani sa nenazdám a som pri Hincových plesách pod samotnými Mengusákmi, či Kôprovským štítom. Tu je už ľudí pomenej. Veď čo by tu robili pred siedmou ráno. Do Vyšného Kôprovského sedla predbieham aj tých posledných (alebo prvých?). Len asi jeden už zostupoval dolu. Na samotnom vrchole som úplne sám. Pred tromi týždňami pri prechode 4mi štítmi Vysokých Tatier to bol už môj tretí štít a to som tu bol až niekedy poobede a na vrchole bola riadna plnka. A to má vtedy už aj pekne vypínalo. Teraz si kruhový výhľad vychutnávam plnými dúškami. Konečne vnímam pred sebou celý hrebeň Liptovských múrov, Rysy, či na ďalšej strane Hlinskú vežu alebo Štrbský štít. Dokonca dovidieť až na Kriváň. Je tu krásne. A pod Vami tie obrovské plesá. Či Hincové, či Temnosmrečinské, no dovidieť až na Zadni staw Polski v doline Pieciu stawów Polskich.

Zľava Satan, Hlinská veža Štrbský štít ..vzadu vytŕča Soliskový hrebeň

Hrebeň Hrubého štítu ..v pozadí Kriváň

Kochania ale stačilo. Treba makať. Na pláne je toho ešte neúrekom. Rýchlo zbieham naspäť do sedla a letím smerom do Hlinskej doliny. Ako som sa minulý rok zaprisahával, že už do tejto doliny nikdy viac nevkročím. No a tento mesiac som tu už tretí krát. Vždy sám. Vždy som mal čo robiť udržať nervičky na uzde pri prechode úzkym chodníčkom pomedzi kosodrevinu a neskôr aj v hlbokom lese Kôprovej doliny. Ešteže tentokrát nebol chodník plný vody. Aj keď ranná rosa sa tiež trošku podpísala pod mokré nohy. Po ľuďoch ani stopy. Jedine minule naobed tadiaľto zopár ľudí zostupovalo. Aj teraz šiel jeden chlap smerom dolu, ale obiehal som ho už hneď na začiatku. 

Hrebeň Hrubého štítu spod Kobylej dolinky

Po smerovník v ústí Hlinskej doliny som to zvládol. Nič ma nezožralo. Budem už len stúpať nad les, tak to bude hádam už len každým krokom lepšie. Rýchlo prichádzam na odbočku ku Temnosrečinským plesám, ale ja stále pokračujem rovno. Vchádzam do lesíka, ktorý sa pribúdajúcou výškou mení plynule na kosodrevinu. Ako sa vynorím z lesa za mnou sa ukážu nádherné Temnosmrečinské plesá a hlavne veľmi fotogenický Kmeťov vodopád pod nimi. Pred sebou už vidím sedlo Závory. Odtiaľ sa ukáže už úplne iný pohľad. Na druhej strane je Tichá dolina. Z jednej strany lemovaná hrebeňom Liptovských kôp a po druhej strane Czerwonými wierchmi. V diaľke vidno už aj Kasprowy wierch. Chodník pokračuje aj do Hladkého sedla na hranici s Poľskom. Pod nim sa nachádza dolina Pieciu stawów Polskich. Z Poľskej strany síce chodník do sedla je ale nie je značený. No v Závorách stretám Poliaka. Možnože by som aj ruku do ohňa dal, že ide odtiaľ keďže je tu tak skoro.

Zo sedla Závory ponad Tichú dolinu až po Malolaczniak v Czerwonych wierchoch

Tichý vrch ako posledná z Liptovských kôp

Ja pokračujem ďalej tiež neznačeným chodníkom. Aj tu kedysi chodník bol. To len v dnešnej modernej dobe sa všetko uzatvára pre vyberanú spoločnosť. Idem popod Valentkovú a Svinicu do Ľaliového sedla. Prechádzam šírimi zelenými poliami. Spätný pohľad do sedla, z ktorého som vyšiel je úchvatný. Cítim sa ako na nekonečných prériach ukončených zrázom, za ktorým sú obrovské skalnaté hory a majestátne plesá. Pohľadom sa len ťažko odoláva, ale musím pozerať aj pred seba. Po chvíľke stúpania začínam prudko klesať pod Valentkovú. Strmo klesám žliabkom pod skalné rebro. Následne sa chodník postupne opäť vyrovnáva. Prechádzam ešte jedným súťovinovým vyschnutým potokom, kde všetko pod nohami sype a vchádzam do skalného kráľovstva. Chodník je len ťažko sledovateľný v obrobských balvanoch. Miestami je ale vyznačený mužíkmi. Do Ľaliového sedla potom už chodník opäť stúpa a striedavo prechádzam trsmi trávy a kameňmi rôznej veľkosti. Kompaktnú žulu tu už nenájdeš. Plynule prechádzame do Západných Tatier. 

Pokračocanie Liptovských kôp spod Valentkovej

Spätný pohľad na zeleň spod Valentkovej

V sedle na mňa už čaká milión Poliakov. Aká výrazná zmena. Po skoro piatich hodinách samoty mi to ale vôbec neprekáža. Ešte asi kilometer prechádzam hrebeňom na západ až dokým nenarazím na lanovku na Kasprowy wierch. Ľudí je porovnateľné množstvo ako pred pár týždňami, ale na moje prekvapenie vo vnútri je celkom prázdno. Vôbec nemusím čakať v rade. Poľský žúrek nemali, tak si dávam guľášovku. Kofoly čapované asi poliaci nepredávajú, tak to istí Cola. Asi 20 minút si oddýchnem. Dnes nezaháľam. Chcem toho prejsť čo najviac. Plán som si nastavil dosť natesno a odchádzam už aj tak s 10 minútovou stratou. 

Pohľad na Skrajnu Turniu a Šwinicu z Beskidu pri Kasprowom wierchu

Znovu bežím hrebeňom naspäť na Ľaliove sedlo. Odkiaľ ale pokračujem stále rovno. Šwinica sa vypína priamo predo mnou a je nehorázne vysoko. Pred ňou ešte zavadzia jeden kopec, Skrajna Turnia. Cítim, že Slnko sa blíži k poludniu. Poriadne bije do tela. Chcem ísť čo najrýchlejšie, ale vidím, že až tak rýchlo to nepôjde. Radšej teda spomalím. Zo Skrajnej Turnie už moc neklesám. Šwinicka przelecz nie je vôbec výrazná ako som si myslel. Obídem smerovník a už len strmhlav stúpam hore. Znovu prichádzam do kráľovstva skál. Chodník ide priam do neba a moje nôžky začínajú kýchať. Cítim už spravených vyše 2000 výškových metrov v nohách a aj nejaký ten zbeh. Stále ale predbieham desiatky ľudí. Desiatky ľudí sa už aj vracajú z vrchola. Pribúdajú reťaze a je ich tu neurekom. Niežeby ich bolo až tak extra treba. Možno pri zostupe dolu. Aj napriek plnke sa dá skoro plynule napredovať. Ľudia po mne nekričia keď ich predbieham. Dalo to zabrať, ale som hore. Dokonca som dobehol plánovaný čas. Je 6 hodín od štartu na Štrbskom plese.

Pohľad na Liptovské múry od Hladkého sedla až po Spiglaszowy wierch z vrcholu Šwinice. Vzadu Kôprovský štít, ešte ďalší hrebeň je hrebeň Hrubého štítu a vpravo vykuká Kriváň

Výhľady zo Šwinice sú taktiež na nezaplatenie. Som najvyšie na široko ďalekom okolí. Najbližšie vyššie štíty sú zrejme až v hrebení Hrubého štítu alebo okolo Kôprovského štítu, čiže vlastne okolo celej Hlinskej doliny. Vrchol je už ale úplne plný ľudí, nie je to to isté ako ráno na Kôprovskom. Rýchlo teda porobím pár foto a letím dolu. Ehm.. Asi to už až tak rýchlo nepôjde. Po reťaziach, medzi ľuďmi a po skalách mám čo robiť. Dokonca ako som sa na vrchole zasedel, dosť cítim kolená. Pomedzi ľudí sa prederiem až do Šwinickej przeleczi a letím po čierno značenom chodníku ku Zielonemu stawu Gasienicowemu. Po exponovaných častiach ako písali na mape ani chýru ani slýchu. Išlo to celkom hladko. Len to bolo dosť ďaleko a nízko. Stratil som približne  600 výškových metrov a idem naspäť hore cca 450. Tentoraz na bájny Koscielec.

Zo Šwinice na východ s pohľadom na Granaty

Koscielec je vrchol kde sa nenachádza žiadna technická pomôcka a niektoré pasáže sa vyrovnajú lezeckým 2kám. Sám som zvedavý. Ale kto neskúsi nevie. Od Zieloneho stawu začinam čím ďalej prudšie stúpať. Veľa ľudí mi ide oproti. Nohy v tom teple začínam klásť ledabolo jednu pred druhú. Každý krok ide ťažko. Skoro ako keby som na 8tisícovku stúpal. V sedle Karb je cedulka "trudného szlaku" na Koscielec. Spravím foto na pamiatku a idem na to. Pomaličky výškové metre ubúdajú. Sklon je veľmi strmý. Síce začiatok je tvorený ukladanými kameňmi, ale schody sú tak strmé, že mám čo robiť dvíhať nohy. Paličky som zložil už pri schádzaní zo Šwinice. Nechcem o ne kdesi medzi skalami prísť. Už asi v prvej tretine trasy prichádza prvé ťažšie miesto. Asi 3-5 metrová stienka, ktorú treba vyštverať v skalnom záreze. Pohoda. Ideme ďalej. Začínajú spomínané skalné platne. Tie prvé vyzerali dosť trápne. Vravím si: "to je všetko?". Ako sme sa ale blížili ku vrcholu, platne boli síce skoro podobné tým predošlým, len boli v dosť výraznejšom sklone. Už to kde tu bolo na hrane či ma tenisky podržia. Ale pomocou rúk a trochu rozumu to išlo v pohode až na vrchol. Ešte pred samotným vrcholom bolo pár ťažších miest ale dá sa to zvládnuť. Proste keď máte ďalších 100 ľudí za sebou nemáte na výber.

Pod Koscielcom

Vrchol bol opäť plný. Posledný výšvih pred vrcholom sme čakali aj 5 minút dokým zo 20ti zliezli dolu. A to sme vtedy nečakali, že hore bude ďalších 50. U Poliakov začína badať nervozitu. Jedny nechcú púšťať druhých. Ja keď mám v rade kopec času vždy si vytiahnem čosi z batohu a zatiaľ v rade žujem. Alebo fotím tú nádheru okolo. Aj napriek všetkým zápcham sa mi nezdalo, žeby som sa nejako zdržal. Čas je tak či tak hlboko za plánom. Trošku premrštené plány som mal. Nuž skaly, reťaze a ľudia sú trošku iný koeficient.

Cestou na Koscielec smerom na Giewont v pozadí

Schádzam naspať na Karb a tentoraz pokračujem čiernym chodníkom až ku Czarnemu stawu Gasienicowemu. Je nehorázne teplo. Je okolo jednej poobede a pred Slnkom sa nie je kde schovať. Od skál zmiešaných s kúskami hliny a okolo rastúcej kosodreviny úplne sála horúčosť. A každý jeden zbeh sa mi zdá dlhší a dlhší. Každopádne pleso sa blíži. Spravím pár serpentín a chodník ma vypluje z kosodreviny rovno na brehu jazera. Tam je asi milión traja ľudia. Polovica sa čvachce v plese alebo len tak posedáva a vychutnáva si idylku panorámy na Orlu Perc. Kiež by som aj ja takéto niečo raz dokázal. Ale zatiaľ ešte dokážem kráčať tak idem hore. Život je príliž krátky na to aby som ho presedel pri plese.

Posledné metre pred vrcholom

Pleso celé obchádzam po jeho ľavej strane. Cestou niečo vypijem a zhĺtnem. Toto bude ešte peklo. Musím sa dostať z nadmorskej výšky cca 1600 mnm na 2150 mnm. To je približne 2x Generál pod chatou pod Chlebom. Vari to teda pôjde. Slnko ma ale poriadne žuje. Aj som si myslel, že žliabok do sedla je úzky a skalné steny okolo sú natoľko strmé, že tam bude Slnka minimum, ale asi okrem 50 metrového úseku som sa Slnka nezbavil. Nad odbočkou ku Zmarzlemu stawu Gasienicowmu prelievam vodu z Nalgenky v batohu do cicíkov v predu na popruhoch. Veľmi dobrá zámienka si nachvíľku sadnúť. No ako som vstal už to až dokonca nebolo to pravé orechové. Stále ľudí dobieham, ale už ich tak bravúrne neobieham. 

Orla Perc z Koscielca

Konečne sa dostávam pod reťaze. Cesta stúpa nie priamo žľabom ale po jeho ľavej strane v stene. Extrémne strmo. Išiel som už tadiaľto dolu a nezdalo sa mi to vtedy až tak strmé. Je pravda, že aj na mape píšu, že neodporúčajú zostup touto stranou. To, že sa mi ide tak ťažko asi musím už jedine zvaliť na to, že už nevládzem. Len ťažko sa ťahám rukami hore reťazami. Som rád, že som si zobral rukavice. Bez nich by som na reťaziach prišiel o dlane. Dobieham dvoch chalanov. Ich už ale nezvládam predbehnúť. Spolu vylezieme až hore. Nakoniec mali tempo akurát. Rýchlešie by ma už došťukalo úplne. Som hore a je 14:35. Už som pozadu skoro hodinu od plánu. Nejaké 2 hodiny mám rezervu pred plánovaným autobusom, no na Orlu Perc som si vyhradil len 2 a pol hodiny. Turistická mapa odhaduje čas na 8 hodín. Nejaký Poliak to dal za hodinu 16 minút. Vari by som to teda ja mohol dať do troch hodín. Poďme to skúsiť. Keby čosi skončíme skôr.

A už opäť dolu

Idem sám. Kde tu niekoho dobehnem, ale rýchlo sa aj za mnou stráca. No neponáhľam sa. Snažím sa ísť v čo najviac úspornom režime a aj pravidelne dýchať v ťažších miestach. Kde boli reťaze všetko išlo fajn. Len zopár miest sa mi zdalo adakvátne nebezpečných, kde som nemal čo uchopiť. Ale vždy to šlo keď sa človek dobre chytil skaly. Musím sa to už konečne naučiť a nie len dôverovať reťaziam. Dokonca tentoraz nepodchádzam ani rebrík z jednej zo skál. V minulosti sa nám podarilo asi poslednu skalu pred Kozou przeleczou obísť. Oficiálny chodník ide dolu skoro kolmou stenou po úzučkom kovovom rebríčku. Už aj nástup naň je pecka. Ale vravím, stačí vydržať v kľude a ide to. Hlavne nepozerať dolu. V sedle som namiesto 1:45 za 40 minút. Je to fajn. 

Cestou ku Czarnemu stawu Gasienicowemu ..v pozadí Granaty 

Zo sedla sa ešte kúsok schádza na smer doliny Pieciu stawow Polskich. Odtiaľ je do sedla tiež šialený chodník. A vlastne šialená je aj cesta zo sedla na druhú stranu ku Zmarzlemu stawu. Ja ale cestičku ku Piatim plesám o pár desiatok metrov opúšťam a znovu strmo stúpam na hrebeň Kozieho wierchu. Skoro stále reťazami alebo niekedy aj po kramľach. Je to tu ozaj krásne. Zopár takýchto úsekov nájdeš aj u nás. Napríklad na Roháčoch, či v Priečnom sedle a pod., ale nie v takejto dĺžke. Užívam si to - aj keď nevládzem.

Od plesa až po Kozi wierch v Orlej perci ..vľavo Granaty

Keď tu zrazu ma zastavuje chlapík. Ževraj kolejka. Kolona?! Že áno. Fu? ..vidím pred sebou asi 10tich ľudí ako posedávajú po skalách. Majú veľké rozostupy, tak mi to ani len nenapadlo. Ok, postavím sa teda do rady. Nejdem sa predbiehať, keď je niekto zúrivý. Nikto ale netuší kde to viazne. Proste ľudia stoja na najvyššom bode a pozerajú dolu. Ja si len myslím, že je to to najťažšie miesto, čo aj mňa minule trošku zaseklo. Lenže ľudia sa ozaj nehýbu. Kokos. Aby som ja ešte stihol ten autobus. Len slimáčim krokom sa posúvame. Neskutočné. To čo sú tam za ľudia? Nakoniec z toho vysvitlo že používajú ferratové sety. Amen tma. A aj keď sú už dole, aj smerom nahor im to ide nehorázne pomaly. Len pomaly sa rada posúva dopredu. A to z tohoto vrcholčeka vidno hneď už oproti vrchol Kozieho wierchu. Aj chlapík bardzo trudný to len s ťažkostami zvládal. Neviem či nemal dostatok sil alebo ozaj nevedel čo robiť. Každopádne takýchto by tu ani pustiť nemali. Ako môže niekto vytvárať medzeru a nepustiť ostatných  pred seba?

Zo sedla Zawrat smerom ku Zadnemu stawu Polskiemu ..Valentková vravo ..od nej Hladké sedlo a Hladký štít ..nad ním trčí Kriváň

Nejak sa dotrajdáme do výraznej štrbiny a ešte raz musíme výjsť hore. Znovu to každú chvíľku stojí. Keď mám čas tak fotím, ale načo mi je sto rovnakých fotiek? Lezci čo práve zložili na predošlom vrcholku laná nás obiehajú ponad nás. Ide im to. To by som ja nedal. Každopádne zhodili na nás aj skalu. Asi bolo len šťastie, že nikoho netrafila. Len tak mihala po rebre okolo nás. Pred vrcholom konečne končia reťaze. Konečne som hore. Zo Zawratu mi to trvalo niečo cez dve hodiny. Mapový čas je 3:30. Nebyť ľudí dalo by sa to zvládnuť za hodinku a pol. Na koniec Prte to ale odhadujem ešte na cca 2 hodiny. Nemám šancu. Vlastne šancu by som asi nemal ani keby som tu bol o pol hodinu skôr. Musím ísť rýchlo dolu. Mám tri a pol hodiny do autobusu. 

Zliezanie do Kozej przeleczi

Snažím sa do doliny Pieciu stawów Polskich čo najrýchlejšie zbehnúť. Moc to ale nejde. Jedna vec je, že ma nohy bolia ako hrom a aj do kŕčov aj po magnezku ma chytá, ale ten terén je fakt šialený. Buď je to voľný ostrý štrk, nerovnomerne pohádzané balvany alebo totálne šmykľavý prachový podklad. Idem ako sa dá. Je to znovu nekonečné. Wielki staw Polski, čo je len o pár metrov štvorcových druhé najväčšie pleso celých Tatier, ale jednoznačne objemovo najväčšie, keďže hĺbka sa blíži až ku 80tim metrom, sa nie a nie priblížiť. Zdalo sa mi, že idem dolu vari hodinu. Je to 600 výškových metrov. Pri smerovníku na plese nepozerám na čas. Letím až do schroniska v doline Pieciu stawow Polskich. Len v rýchlosti si všimnem zostupový chodník z Krzyzneho, kde končí Orla perc a letím ďalej. Zastavujem sa až na chate. Pozriem na hodinky. 17:25, iba 45 minút z Kozieho. To je dobre nie? Čo ale teraz?

Zliezanie z Kozich czubov

Jednoznačne musím čosi zjesť. Moje bstohové zásoby mi už neberú. Vari aspoň niečo teple do mňa pôjde. Pre zmenu si teraz dávam  zupu Pomidorovú. Samozrejme s Colou. Rýchlo premýšľam čo ďalej. Nechce sa mi ísť dole dolinou Roztoki. Je tam hrozne zlý chodník. A už som tade šiel veľakrát. Rád by som skúsil ísť poza chatu po modrej na Morskie oko. Stíhnem to ale? Mám približne dve aj trištvrte hodiny. Po pleso vari hodinu a potom sa vykráčať po asfalte na Lysú? To by možno šlo. Keby čosi budem valiť z Morskieho oka.

Ešte raz do zadnej časti doliny Pieciu stawów Polskich

Vychádzam pred chatu. Ceduľka hlási Morskie oko 2:20. No.. som zvedavý. Okolo plesa to ide ľahúčko, ale ako začne len mierne stúpanie nohy protestujú. Odzadu zase do mňa bije Slnko. Pletiem jednu nohu cez druhú a odkrajujem z posledného stúpania. Podľa mapy som to vydedukoval na 200 výškových metrov. Podľa hikingu doma to bolo aj s pár hrboľmi za tým až 350 po Morksie oko. Ale poviem tak, ten prvý kopec bola ozaj vražda. Ešteže už opäť mám paličky v rukách. 80% som sa ťahal hore kopcom rukami. Z hora je každopádne nádherný výhľad do doliny Pieciu stawów Polskich. Úplne z iného pohľadu ako doteraz. Zatiaľ som ich mal v oku vždy len z opačnej strany z niektorého z hrebeňov. 

Nad dolinou Pieciu stawów Polskich z opačnej strany (po ceste na Morskie oko)

Lúčim sa s plesami a letím na stranu Morskieho oka. No a čo sa potom dorobilo s chodníkom bola čistá hrôza. Chodník asi aj bol ukladanými kameňmi, ale tí ľudia mali zrejme 3 promile alebo čo. Všetko nahádzané kadejakým smerom. Človek sa bál na niečo stúpiť celým chodidlom, že ho zvalí na dalšie tri ostré balvany. Okolo zase všade hnusná kosodrevina, ktorá kde tu vytŕčala svoje pazúre až do chodníka a chôdzu teda neuľahčovala. Po dlhom čase sa aj pleso ukázalo, ale keby som vedel, že bude až tak ďaleko ani sa ukázať nemuselo. Bol to nekonečný boj s chodníkom. Znovu netuším koľko idem. Tentoraz sa mi to ale nezda až také nekonečno. No do ohňa ruku by som za to nedal, že už nejdem hodinu. 

Chodník ku Morskiemu oku ..v pozadí Belianske Tatry

Konečne zbadám pod sebou cestu a po posledných krkolomných krokoch koreňmi a skalami vybieham na asfalt. Som pod Morským okom. Je 18:30, čiže od schroniska v doline Pieciu stawów Polskich som šiel cca 55 minút. Po 4och tisícoch výškových metrov dobreee. Som so sebou spokojný. Spokojný som aj z toho, že mám hodinu trištvrte do autobusu. Hneď sa púšťam do rýchlej chôdze, zatnem zuby a čakám kedy toto všetko skončí. Pobehnúť sa mi teda už vonkocom nechce. Jedine pri prechode skratiek, na serpentínach asfaltky, znovu na kameňoch čosi pobehnem. Smerom dolu, preteky s kočom, chôdzou nemám šancu. Koníky si cválajú jedna báseň. Úplne sa mi zdá, že z nich srší radosť, že sa môžu hýbať. Asi aj behom by bola fuška ich predbehnúť. 

Najväčšie z nich, Morskie oko

No a som dole. Palenica Bialczańska. Už len kilometer a pol dlhé parkovisko. Pár metrov za hranicu za Bielovodský potok a som tam. Lysa Poľana, zástavka. Ešte aj s 20minútovým náskokom. Hneď letím do sklepu. Kupujem si víťazné pivko a cukríky a na cestu liter Coly. To musí stačiť. Asi aj tak budem chrápať.

Odmena v cieli

V autobuse v Javorine nastupili totálne ukecaní turisti. Dozvedel som sa toho toľko, že som už všetko zabudol. Ešteže asi 20x spomenuli, že je skoro spln mesiaca. Cesta do Popradu ušla ako voda a ani v Poprade to nebolo na dlho. Ledva som stihol fotky nejaké uploadnuť. Aj ráno aj večer to boli dokonalé spoje. Zrejme ích ešte párkrát využijem. Tých možností tu je habadej. Len nemôžem ísť všetko naraz :D ..každopádne už mám ďalší plán: Štrbské pleso - Mieguszowiecka przelecz - Morskie oko - Chalubinskiego wrota - Kôprova dolina - Hladke sedlo - schronisko v doline Pieciu stawów Polskich - Morskie oko - Rysy - Štrbské pleso, cca 44km, 3700m+? Tak už sa len toho dožiť.

Ani sa nenazdám a už aj vystupujem vo Vrútkach. Konečne zaslúžený spánok. A vlastne aj jedlo. Keď už pre nič iné ale minimálne pre to jedlo a potom pre ten spánok sa toto všetko oplatí ;)