Západné Tatry a jeden z najteplejších dní roku

 Prúser vnímam už pri plánovaní dopravy. Prvý autobus, ktorým sa mi dá dostať na štart je o siedmej ráno. Moje telo si už zvyklo za posledné týždne na štarty o piatej a hlavne na vstávanie o druhej v noci. Ale veď nevadí. Idem do nadmorských výšok nad 2000 mnm a Slnko sa navečer aj tak určite umúdri. 

Otrhance aj Baranec v jednom zábere; dnes čisté peklo. Fotené z Jakubiny

V ústi Žiarskej doliny už ako obvykle z autobusu vystupujem len so samými cudzími ľuďmi. Znovu nik nemal záujem sa ísť trošku do hôr opáliť. Nevadí, je to možnože už posledný krát. Od pondelka je z práce doma aj polovička a cez víkend ju už do práce nepustím :)

Za rampu do Žiarskej doliny ani nevstúpim. Hneď odbočujem doprava na žltoznačený chodník smerom na Baranec. Rýchlo opúšťam asfalt a vchádzam na lúky plné fialových kvetov a tráv vyše hlavy. Slnko ešte nehicuje, zato svieti rovno do očí, čo vykuká spoza kopec. Dobieham prvých ľudí a potom ďalších a ďalších. Dnes to bude v horách opäť plnka. Chodník serpentínuje hore lesom. Hrebeň sa pomaly zúžuje a pred samotných Holým vrchom sa už ide len direkt hore. Lesy strieda kosodrevina a stále stúpam. Celkovo je chodník na Baranec asi z každej strany poriadne výživný. Stále iba hore, hore a ešte raz hore. A neskutočne dlho. Zatiaľ sa mi ide ale veľmi dobre. Na Holom vrchu som za presnú hodinu a to už mám vyše polovicu stúpania za sebou. Pijem to čo som si naordinoval. Na Baranci musím mať už za sebou liter vody.

Zľava Príslop, Baníkov, Hrubá kopa, Tri kopy, bočný hrebeň Prostredného grúňa, Nohavica (pod ňou kdesi moja lyža); fotené z Baranca

Od Holého vrchu začína kosodrevinové kráľovstvo a od východu kráľovstvo Slnka. Už o ôsmej ráno sa začína kosodrevina, skaly a tráva neskutočne nahrievať. Zatiaľ mi to problém nerobí, ale veľmi ma to znepokojuje. Čo bude potom o jednej poobede? Predbieham ďalšie desiatky ľudí a konečne vychádzam z kosky. Už iba posledných 300 výškových metrov. Po predošlej tisícke už cítim, že mám za sebou niečo, ale na vrchol to dobojujem vo svižnom tempe. Je z toho hodina a 40 minút namiesto turistického písaného tempa na 3:55. Som so sebou spokojný. Rýchlo si sadám a vychutnávam nádherné výhľady na všetky smery. Na juh si nespomínam na nič. Zrejme bol silný opar, lebo ani na Liptovskú maru si nespomínam. Zato vnímam celú hradbu kopcov okolo Žiarskej doliny. Od Príslopu, cez Baníkov, Tri kopy, Nohavicu, kde som stratil lyžu, Plačlivé až po Smrek pred nami. Vnímal aj pokračovanie hrebeňa okolo Jamnickej doliny a jeho odbočku kde sa chystám následne, na Otrhance a dovidieť až po Bystrú.

Pohľad z Baranca na Jakubinú a Hrubú kopu

Zjem banán, horálku a letím dolu. Zbieham po druhej strane Trnovskej doliny. Hrebeň cez Malý Baranec a Mládky je úchvatný na výhľady do Trnovskej doliny, na hrebeň okolo Holého vrchu, ale aj na druhú stranu, do Jamnickej doliny a hrebeň Otrhancov. Všetko je fajn dokým nevojdem do kosky. Behať na viacerých miestach proste nejde. To by ma odrážalo od kríku do kríka. A hlavne každú chvíľku som sa bál, že za rohom do niekoho vrazím, čo stúpa nahor. Až v pásme lesa si zbeh opäť vychutnávam. Baví ma to. Cítim sa o dosť lepšie ako keď som tu bol naposledy s Ivom pred trištvrte rokom po 5000 výškových metroch. Nechuť ale opäť prichádza keď prejdem z lesa na lúky po polome. Tráva vyrastá do dvoch metrov a chodník je len ťažko sledovateľný. Každú chvíľku čakám kedy sa mi v tom teple omotá okolo nohy nejaký had. Jašterice mi kde tu prefrčali popred nohy. V trávach je od Slnka poriadne dusno. Ľutujem tých čo práve teraz stúpajú smerom nahor. 

Výstupovka na Baranec po pravej strane Trnovskej doliny

Ja konečne vchádzam do lesa a o pár minút celý spotený už aj sedím na kofolke v horskom hoteli Orešnica. Aj najesť by sa dalo keby som neprišiel v čase po raňajkách a pred obedmi. Nevadí. Aj tá kofolka s horálkou stačila. Nezdržujem sa dlho. To, že som si nejaký čas nadbehol, musím ešte zúžitkovať. Vodu si naberiem z neďalekého prameňa pod hotelom a za kempom. Lepšie povedané, chlapík z hotela ma presvedčil na kyselku. Uvidíme či to bol dobrý nápad. Skôr keby to bola magnézka ako voda s kopou železa a síry. Voda ako voda. Hlavne dnes dopĺňať tekutiny. Prechádzam cez kemp a už aj kráčam Úzkou dolinou v ústretý hrebeňu Otrhancov.

Pohľad z Baranca na chodník smerom na Smrek až na Plačlivé

Uvedomujem si, že práve vchádzam do pekla. Spočiatku idem lesom. Všetko sa to zdá byť prijateľné. Dokonca ani ten sklon terénu nie je absurdný. Volá mi dokonca parťák Ivo či všetko platí a má prísť na tretiu na Lúčnu. Jasné. Ide sa mi nadmieru fajn. Hneď ale ako dovoláme vychádzam na lúku po rúbani. Opäť vysoká tráva, z ktorej sála neskutočná horúčosť. Slnko je priamo oproti svahu a hicuje do hlavy. Snažím sa piť čo najviac, ale z kyselky sa mi len nepríjemne odgrguje. Výškové len pomaly ubúdajú. Nohy ešte ako tak idú ale každým krokom cítim ako oťažievajú. Znovu vchádzam do lesa. Preskakujem veľmi veľa stromov a celkovo chodník je neskutočne nepríjemný. Už dokonca ani tie stromy ma nekryjú pred páľavou. Teplo sa už dostáva aj medzi koruny stromov. Pred teplom sa nedá skryť a mne ešte stále chýba zo 500 výškových metrov na cca 2100 mnm vysoký hrebeň. Vychádzam nad les a začínajú galeje. Len veľmi ťažko kladiem nohu pred nohu. Strminu na Nižný Ostredok som si myslel, že nikdy nezdolám. Na chvíľku sa terén vyrovná ale potom opäť ďalšie a ďalšie stúpania. Ani po tej rovine mi to už moc nešlo čo som mal tak roztrasené nohy a potkýnal sa o každý druhý kameň. A po Jakubinu to bolo asi ešte tristo menších vrcholčekov. Pôvodný plán prehodnocujem a oddych dávam už na Jakubine. Hrubý vrch musí ešte pár minút počkať.

Ešte raz pohľad na výstupový chodník na Baranec (aj s Liptovskou marou) spod Malého Baranca

Rýchlo do seba vylejem energeťák, spráskam banán na doplnenie draslíka a zožujem aj nejakú tu tyčinku. Počas oddychu čo to aj pofotím. Veď je tu tak nádherne. To najnádhernejšie po celom okolí je  ale asi ten oblak nad Poľskom. Dá sa tiež ale vidieť aj hrebeň roháčov od nevidím cez Plačlivé, Ostrý Roháč Volovec na blízko stojacú Hrubú kopu, Klín až po Bystrú. Krásne vidno aj na Záchodné Polskie Tatry, ale majestátne pôsobí aj hrebeň Otrhancov, ktorý mám už konečne za sebou. 

Čas ubieha ako voda. Musím sa brať. Zatiaľ nemeškám oproti plánu až toľko. Každopádne Ivovi už teraz píšem, že na Lúčnej budem o hodinu neskôr. Na Polane Chocholowskej si musím poriadne oddýchnuť. 

Pohľad z Jakubinej smerom do záveru Jamnickej doliny (zľava nevýrazný Smrek, Plačlivé, Ostrý Roháč, Volovec)

Teraz rýchlo prebehnem na Hrubý vrch. Terén je kde tu kamenistý, ale oproti Vysokým Tatrám je to perinka. Pozvoľna zbieham aj na Končistú. Ako na Hrubý vrch, tak aj na končistú treba vybehnúť len cca 30-50 výškových metrov. Síce s trápením, ale takéto som ešte zvládal. Od Končistej opúšťam Slovensko - Poľskú hranicu a letím ku susedom. Chodník na Trzydniowiański wierch je čistá katastrofa. Dochádza tam ku mohutnej erózií pôdy, ktorú sa snažia zastaviť vrecami plnými skál, ale aj tie už zasypáva vymývaná pôda. Všetko je totálne krivoľaké a mám čo robiť klásť nohy pred seba. 

Z Jakubinej smerom na Hrubý vrch a Poľsko

Okolo samotného Trzydniowiańskeho wierchu je celkom fajn, ale potom zase peklo. Skaly striedajú krížom krážom poprerastané korene kosodreviny. Normálny beh je opäť čistý sen. Chodník si veľmi dlho drží výšku nad dolinou. Až v druhej polovici prudko klesá. No a u Poliakov to znamená, že je tam narobených asi milión pol metrových schodov. Čistá šialenosť na kolená aj na stehná. Každopádne som rád, že budem už čím skôr dole. S vypätím všetkých síl, totálne prehriaty, sa sústreďujem na to, že koniec bude isto nejaká kvalitná lesná zvážnica. Dopadlo to tak, že zvážnica to síce bola ale plná poodrezovaných konárov. Človek bol rád, že sa niečim neprepichol alebo nezaľahol do toho, čo sa o niektorý z nich potkol. Až potom prichádzam na cestu v doline Chocholowskej. 

Z Jakubinej smerom do záveru Račkovej doliny a vzadu Poľský Kominiarsky wierch

Konečne príjemná chôdza. Mierne dokopca a s nerovnosťami len do 5-10 centimetrov. Veď aj koč tu prejde, či kočík alebo cyklista. Po 15tich minútach príjemnej chôdze prichádzam na schronisko. Pred vstupom do chaty si všimnem bufet. Rýchlo si kúpim colu. Až potom idem hore pre jedlo. Očakávané sa stalo skutočnosťou. Rada je cez celú kuchyňu. Rúško-nerúško, dnes si ho dať nemôžem. Ak ma nechcú odtiaľto odviesť modré svetlá. Polovica Poliakov to tiež aj tak ignoruje. Postavím sa do rady a stojím v nej rovných 25 minút. Som hrdý na seba, že ani raz ma nezmohla tma pred očami. Predsa len je to pre mňa celkom problém v rýchlosti zastať a isť do tak vydýchaného priestoru plného ľudí. Objednávam si polievku gulasovu a ďalšiu colu. Trošku som to domotal. Chcel som namiesto coly fritky, aby som minul posledné Zloté. Nevadí. 4 zostanú nabudúce. Každopádne v tejto chate klesli u mňa na hlboké dno, že sa nedalo platiť kartou. 

Pohľad aj na východ smerom na Bystrú a Nižnú Bystrú. Vzadu vykuká Kriváň

Na chate oddychujem dobrú trištvrte hodinu. Mám čo robiť, aby som teraz prišiel na Lúčnu vôbec o hodinu neskôr ako som na Jakubine písal Ivovi. Čaká ma 500 metrový výšľap. Rozbieham sa len veľmi pomaličky. Sústredím sa na každý jeden krok, aby som už tempo neprepálil. Dnes sa musím, aj keby po štyroch, na Brestovú dostať. Nieže bude musieť ísť Ivo opäť kvôli mne hneď ako príde domov. Celkom to ide. Ani sa nenazdám a mám 200 výškových za sebou. Pozriem nad seba. Hej. To bude tým, Slnko je za oblakmi. Robím dlhú serpentínu popod Lúčnu a opäť stúpam. Postupne sa dostávam znovu do pásma kosodreviny. Slnko je opäť kráľom oblohy a telo opäť začína štrajkovať. Hlava už ale vie čo má robiť a inštinktívne spomalím. Senzor mám nastavený zatiaľ veľmi správne a na Lúčnu sa dostávam ako tak pri sile a zmysloch. Ivo ma tam už čaká vyše hodinu a pol. Samozrejme s cigaretkou v ruke.

Ešte raz pohľad na Hrebeň z Jakubiny na Hrubý vrch, nízku Deravú (po Poľsky Lopatu), Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé, ...

Ako som vychádzal z doliny prichádza mi smska, že sa mi parťák snažil 26x dovolať. No pánečku. Hneď som mu už vtedy volal. Ani vtedy, ale ani teraz naživo nevyzerá naštvane. Je to fajn parťák. V poslednom čase jediný verný. Spoločne letíme smer Rákoň. Dolu kopcom dokonca stále viem aj pobehnúť. Ide to dosť kockato, ale snažím sa. Ivo by samozrejme frčal v dvojnásobnej rýchlosti. Nabudúce ho musím už vziať so sebou od začiatku. Nech mi toto nerobí. Aj do kopca mu to šľape. Trošku sa aj snažím mu vyrovnať sa, ale hneď si uvedomujem, že to by bola len zbytočne rýchla smrť. Radšej pomalšie a o kus ďalej. Keď tu zrazu za nami hrmí. Alebo akoby povedal Ivo: "Dákosi to za nami hrkoce". Som natoľko dožutý, že ma to moc nerozhadzuje. Nad nami oblakov len veľmi málo. Búrka sa zdá byť až kdesi za Zakopaným. Ale hmrmoce to tam celkom často. Aj sa to trošku ku nám priblížilo. Giewont ešte stále z oblakov vidno, ale nie je to od neho veru už veľmi ďaleko. Nevieme čo ďalej. Každopádne teraz musíme došľapať na Rákoň a tam sa rozhodneme.

Pohľad na časť hlavného hrebeňa Západných Tatier z Trzydniowianskeho wierchu (Bystrá, Klín, Končistá, Hrubý vrch) ..chodník traverzuje Czubik

Chvíľku dávame pauzu. Musím znovu čosi zožuť. Oblaky sa už kopia aj nad nami. Vôbec nie je zrejme čo sa z tohoto môže vykľúť. Iva to ťahá na Ostrý Roháč. Ja sa toho celkom bojím. Najbližší možný zostup do Roháčskej doliny je až Smutné sedlo. To odhadujem tak na 2 hodiny. Za tak dlhý čas môže byť v Tatrách už aj po všetkom. Ideme teda dolu. Aspoň na Tatliačku a tam sa rozhodneme čo ďalej. Cesta nadol ubehne veľmi rýchlo a už aj objednávame dvojité fritky, halušky s brynzou či kofolku. Hody musia byť aj počas projektu. Vlastne len čakáme ako sa to nestále počasie vyvrbi. Z hustých oblakov začína vypadávať už aj pár kvapiek. Ivovi navrhujem ísť cestou na Roháčske plesá a potom sa rozhodnúť či ísť na Smutné sedlo alebo to stočíme popod Tri kopy, okolo plies pod Baníkov. Ešte aj tam by sme sa mohli rozhodnúť či vybehnúť na hrebeň a aspoň večer sa prejsť cez Pachoľu, Spálenú a Salatín naspäť do Zverovky alebo či ísť rovno okolo vodopádu rýchlo dolu. Plánov bolo neúrekom, ale Ivovi sa už ani jeden neráta. Pre Roháč by  ešte bol ochotný trošku riskovať, ale plesá ho nelákajú. Áno, je stále možnosť, že začne obloha hrkotať. Spolu sa teda dohodneme, že ideme dnes dolu.

Pohľad z Trzydniowianskeho wierchu zrejme do sedla medzi Kominiarskym wierchom a Ornakom (Iwaniacka przelecz)

Cesta asfaltkou napodiv rýchlo ubieha. Ani sa nenazdáme a sme na Adamculi a potom po pár desiatkach minút už ja na Šidlovci. Vlastne doteraz ma ani len nenapadlo, že sa tu dá aj najesť. Hlad sme zahnali už na Tatliačke, ale čo tak si dať aspoň rozlúčkové pivko a kafé? Chvíľku ešte posedíme a potom sa už len poriadne kockato presunieme ku autu na chate Zverovka. Ivo ma tým ohromne prekvapil. Ja že bude parkovať na centrálnom parkovisku pred zjazdovkami. Asi by som bol ohromne zúfalý z toho, keby som sa toto dozvedel po zbehu z Brestovej o 11tej v noci. Teraz som to ešte ako tak zvládol. 

Už aj v sedle Zabrať s Tromi kopami pod oblakmi

No a je tu znovu koniec výletu. Ivo ma ešte odviezol do Párnice na vlak a potom po ceste Oravkou a rýchlikom som už kúsok po deviatej vo Vrútkach. Síce to bol o niečo kratší výlet ako po minule týždne, ale dobrodružný bol ako vždy. To teplo dalo poriadne zabrať. Znovu bolo treba siahnuť až na dno svojich síl. Je super vedieť čo presne môže od svojho tela človek očakávať. Škoda len, že toho nezvláda ešte o čosi viac :D ..ale to by som musel aj trénovať. Nie len jesť a piť a raz do týždňa sa ísť vyvetrať. Ale dalo by sa štrukturovaným tréningom zažiť toľko? Je to na zváženie. Asi mi stačí práve to čo mám teraz. No len nech je to nabudúce už hlavne s Kláris. Predsa len sa vo dvojici šľape lepšie ako samému.