Dogtrekking Fatranský vĺčko

Prvotné plány na víkend boli úplne iné. Aj keď už si ani len nespomeniem čo to malo byť. Každý môj víkend od zimy do zimy má presne stanovené čo sa bude robiť a jedine ako sa dá zažiť čosi iné, je vyhodiť to čo tam pôvodne malo byť. A teraz som to tak cítil. Každopádne stále som bral túto akciu dosť na ľahkú váhu. Povedal som si, že sa prihásim až úplne v posledný možný deň. Veď či to pôjdem organizovane alebo nie. Nie je to jedno? V pondelok posledný deň registrácie mi už kamarátka zverolekárka vyvoláva, organizátor vypisuje, tak sa preťažko prihlásim. Stihol som to nakoniec len tak tak. Možnože aj ako posledný možný prihlásený do povolenej 100vky. Teraz nech je už len v sobotu pekné počasie. Aj kvôli tomu som tak dlho otáľal. Veď načo ísť kdesi pol dňa moknúť?

Po poslednom stúpaní

Počasie na víkend hlásia dosť nemastné - neslané. V piatok po robote ideme s Klárkou a Maxom na prezentáciu. Vyzdvihneme si štartovný balíček a o ôsmej večer je aj výklad trate. Konečne zisťujeme trasu. Vyzerá, že to bude poriadne rýchle. A to ja zase moc nemusím. Uvidíme. Ale kto ma tu vo Fatre môže poraziť? Cítim sa trošku pod tlakom. Uvidíme. 

Cestou na štart 

V noci sa mi dokonca ani nedá poriadne zaspať. Ešte aj na záchod som musel odbehnúť. To vážne toto? Veď o nič nejde. A čert vie z čoho sa mi tak zle spalo. Možnože aj tým, že som spal na zemi? A črievko sa mi tiež možnože len kvôli tomu krútilo lebo som sa zase isto prejedal.

Maxo mi stále len závidí to jedlo

Nevadí. Konečne je ráno. Pred odchodom spráskam iba dva chlebíčky so salámou. Nechutí mi. Maxikovi tiež už nič nedávame. Na večeru mal za troch. Do Vrútok prichádza aj Miška a všetci spolu ideme na štart. Pred hotelom Piatrová ešte schrúmem banán a ide sa na to. Hneď si ma zapíšu a už aj môžem ísť. Prvých pár metrov idem s babami. Nesílim to. Trasa je dlhá. Ešte bude času na rozbehnutie sa. Klárka stretáva na ceste známych. S Miškou sa pristavujú. Teda ich opúšťam. Pridávam do kroku. Nohy nie sú stále v pohode. Minulý víkend som sa dosť kvalitne dodžubkal pri prechode z Turca za Klárkou do Iliavky. 

Maxík ťahá na Saračníky

Nad chatami sa asfaltka mení na mierne stúpajúcu lesnú cestu a robím prvé kroky behom. Ide to ťažko, veľmi ťažko. Pred Bagarkou obieham prvých dogtrekkérov. Dobre, už len zistiť koľko ich môže byť predo mnou celkovo a veriť, že ma nik zo zadu nedobehne. Vari som štartoval medzi poslednými. Zvážnica postupne stúpa niekoľko kilometrov. Na konci zvážnice v strmom stúmaní rúbaniskom na vyššie položenú cyklotrasu na Saračníky dobieham ďalšich. Jednou z nich je aj kamarátka Maťa. Psík ju moc neposlúcha. Obzerá sa kade tade. Ostatní mali podobní problém. Všetky psy sa pozerali na nás ako ich dobiehame. Majitelia zastavujú a rýchlo sa dostávame pred nich. Maxo za seba ani len nemrkne. Ide si svoje. Zvážnica je poriadne rozryľovaná od ťažobných mechaniznov. Hneď ako vychádzam na cyklotrasu si musím vysypať topánky. Keď tu zrazu pred nami fotograf. No nič ešte sa musím tváriť stále milo. Nedať na sebe znať, že mám v deravej topánke asi tonu štrku a hliny. Bol to Lukáš. Matin priateľ. Konečne som za rohom a môžem si vytriasť kamene z topánok.

Rýchlo sa dávam opäť do pohybu, keď tu zrazu periferne za sebou niekoho vidím. O pár minút je už vedľa mňa. Je to Maťa. Whááát? Maťa je takáto bušička? To je tak keď sa niekto nechváli každý deň na fejsbúku. Potom nevieš čo máš očakávať od svojich súperov. S jessi idú krásne. Snažím sa nezlákať ich tempom. Nech idú dopredu. Ako sú vpredu Max vždy o niečo viac potiahne. Držíme sa ich. Ani sa nenazdáme a sme pred Saračníkmi. Chvíľku klesáme a hneď Maťu obieham. So svojim psíčkom nevedia úplne dokonale bežať z kopca. Jessi Maťu príliž ťahá a musí ju brzdiť. Vlastne Jessi ani nie je Matina, je hlavného orga Miša.

Medzi Minčolom a Martinkami

Fotíme smerovník a hneď sa dávame do stúpania na Minčol. Ešte pred smerovníkom obehneme ďalšich súťažiacich. V strmom kopci Mati stíham, ale aj tak je to LTT. Pijem energeťák. Verím, že je to len tým, ale ani keď ho už nemám v ruke, nejde mi to zrovna najlepšie. Terén sa vyrovnáva a Maťa zase beží. Veď ona stále beží! Toto sa dá vydržať? Kokos, čo má v zadku vrtuľu? Je dobrá ona? ..alebo Jessi ..alebo obaja? Postupne sa mi strácajú v hmle. Popri tom dobiehame ďalšich pretekárov. Niektorých obehneme rýchlo, s inými sme sa poriadne popasovali. Každopádne na Minčole sme už zase sami. 

Okolo múru vysielaču Martinské hole

Dolu kopcom sa púšťam pred Maťu. Viem, že zbeh im nepôjde až tak rýchlo a chcem si spraviť aspoň ako taký náskok. Za chvíľku som v sedle a znovu začíname pozvoľna stúpať ku Martinkám. Dozadu sa radšej nepozerám. Dlho sme sami, ale po čase zase počujem čosi za sebou fučať. To sú oni. Nevadí. Dávam do toho opäť všetko. Je pravda, že keď som ich nepočul, tak som zase poľavil. Bez nich by som sa tak vôbec nesnažil. Veľmi rýchlo sme na Martinkách. Prechádzame kosodrevinovým tunelom. Obchádzame pár metrov močiaru a sme pri vysielači. Obchádzame niekoľko desiatok metrov dlhý múr až nás to vystrelí na Krížave s výhľadom na Martin. Vlastne tentokrát sa výhľad asi ani nekonal. Veru ani neviem. Ja som pred sebou vnímal už iba pol kilometra vzdialenú Veľkú lúku.

Konečne občerstvovačka

Rýchlo sa tam presúvam a fotím ďalší bod trasy. Zaujali ma ponaťahované dróty z vysielaču kade tade. Zrejme tu rádioamatéri čosi chystajú. Ja sa ale rýchlo otáčam a valím direkt dolu ku chatám. Aslfatka ma dosť bije, ale ubehne to rýchlo. Fotím ďalší smerovník a hneď sa otáčam na modrú turistickú značku na Bystričku. Chvíľku s Maxíkom ešte stúpam, ale potom ideme na najnekonečnejší zbeh tohoto výletu. Strmo klesneme ku potokom napájajúcim aj potok ferraty HZS na Martinské hole. Maxík sa konečne poriadne napije. Doteraz nebolo moc kde a keď aj sme pri čomsi zastali Max nemal moc chuť. 

  

Opäť trošku stúpame. Až po pár minútach sa oficálne rozbiehame na najdlhší bežecký úsek dňa. Ide to rýchlo. Max mi nedovolí sa flákať. Som potešený ako rýchlo dokážem letieť dolu. Vačšinou mám dosť strach sa takto rozbehnúť. Je to určite hlavne kvôli Mati a Jessi, čo mi stále dýchajú na chrbát. Mam jednu z posledných možností ako si urobiť náskok pred nimi. Rýchle menej strmé úseky striedajú strmšie bujačiny. Asi v polke zbehu stretám Bobču, Maurica, Janku a iných asi fatranských bušičov. Trošku sa divia kde letím.. Ja sa tiež tomu divým ako mi to ide, ale aj čo tu oni robia. 

Dobeh do cieľa

Cesta sa mení na asfalt a začína sa mi ísť po ňom hrozne ťažko. Zbeh nie a nie skončiť. Na mapu radšej ani nepozerám. Bojím sa najhoršieho. Že to tu vari nikdy ani neskončí. Konečne zbiehame z asfaltky a zase sme na lesnej ceste. Ta sa každým stým metrom mení. Od krásnej mäkkej ihličnatej, cez makadámové galeje, až zase po príjemný hlinený podklad. Každopádne  celé to aj tak ukončuje asfalt. Bol som v tom, že Lazky sú na konci dediny, lenže ľudia už ozaj nevedia čo od radosti a domy stavajú už dobreže nie pri tankodrome. Nakoniec som ale predsalen dobehol až na konečnú autobusu, kde ma už čakala živá kontrola a niečo aj pod zub. 

Maxo v cieli ma už zase iné starosti

Moc toho do seba ale aj tak nedám. Jedine vylejem do seba dva poháre kofoly a jeden bazového sirupu a už aj letíme. Maxík sa tiež stihol trošku napiť. Ale po chlochtaní na Martinkách ani on to s tým pitím až tak nepreháňal. Uvidíme ako teda dobojujeme posledných 14 kilometrov. Znovu stúpame.

Vychádzame na tankodrom a povedľa neho po asflatke naďalej stúpame. Tankovú cestu krížujeme a znovu sa vraciame do lona Lúčanskej Malej Fatry. Cestou, ktorou stúpame by sme sa dostali naspäť na modroznačený chodník z Martiniek, ale aj pod samotný nástup pod ferratu. My ešte pred všetkým týmto odbočujeme doprava opäť na lesnú cestu. Nohy už neposlúchajú ako na začiatku, no stále sa snažím čo najviac bežať. Z prechodu tejto cesty na bajku sa mi marí, že tých stúpaní (minimálne krátkych) malo byť po Martin, Stráne - konečná viac, ale ako som sa raz dostal na vrchol stúpania už som len bežal a bežal. Až dokým ma nezastavila bránka pred konečnou autobusu. Inak stromy okolo cesty za posledných  rokov neskutočne vyrástli. Prvýkrát čo som tadiaľto prešiel to boli len malé kríčky, menšie ako ja.

Tenisky dobojovali

Odviažem si motúzik na bránke a samozrejme za sebou opäť zaviažem. Organizátor Mišo nás upozorňoval, že brána môže byť zavretá. Našťastie len takto. Nechcelo by sa mi terigať lesom do potoka a na druhú stranu na cestu bez plota skákať ako v minulosti s bicyklom. 

Na Konečnej sa už moc nezastavujem. Hneď začínam stúpať a odbočím doprava na asfaltku na Kolonku. Volám Klárke kde sa nachádzajú. S Miškou sú ešte len na Martinkách. Ani tentoraz ako ani na Minčole má určite už nestihnú. Je mi to trošku ľúto, ale čo narobíme. Nemal som sa tak naháňať. Na vrchole prvého stúpania vchádzam doprava do lesa. Prejdem pár krokov a prásk o zem. Až sa mi tak zakrútil svet. Snažím sa trošku spamätať. Kontrolujem či ma niečo nebolí. Asi nič. Len v krížoch ma nejako páli. Asi ma dosť dobre prehlo. Hlboko sa v čupení predkloním, pomaly sa postavím a už je dobre. Uf, už sa musím konečne naučiť chodiť. Chalan čo ma len pred pár sekundami obehol na bajku ani len nemihol očkom. Išiel si svoje. Niežeby som od neho nejakú pomoc chcel keby sa aj opýtal.

A stále nemá dosť..

Potroške sa rozbieham. Prichádzam až na rázcestie pred jednou haciendou nad Stráňami a prudko točím doľava. Je to mierny kopček, no stále sa snažím pobehnúť. Keď trošku pristrmie, striedam beh s chôdzou. Dosť rýchlo sa dostanem na vrchol stúpania. Začínajú ma už poriadne páliť nohy. Už toho mám dosť. Aj na kŕče to už začína byť. Za celý ten čas som nedopĺňal žiadne elektrolyty. Musí to ešte zo hodinku vydržať. Nemám na výber. Znovu mierne o pár metrov stupneme a nakoniec už len dĺĺĺho predlho klesáme. Až po ATC Turiec na Kolonke. Letel som ako šialený, ale cítim, že to už bolo ozaj z posledného. Chlácholil som sa tým, že veď už len vykráčať na posledný kopec a rýchlo zbehnúť do cieľa.

Boli sme si po nový postroj za druhé miesto

No ale tento posledný kopec bol ako za trest. Bol presne taký ako som si ho aj pred pretekom predstavoval. A ostatní hovorili podobne. Snažil som sa ho po kúskoch aj bežať, ale natrápil som sa. Odpočítavam minúty do celkového času 4 hodiny a 30 minút. Bude to neskutočne tesné. Pri kope štrku, na vrchole stúpania, na križovatke mnohých ciest, som bol 9 minút pred stanoveným časom. Kokos, toto budú musieť byť teraz iné bomby. Spravím si poslednú selfíčku pre kontrolu a letím dole. Ide to. Nohy mám v jenom ohni, ale toto už ustojím. Keď tu zrazu blato. Áno, veď blato som očakával. Viem, že tu v lese sú pod lístim pramene. Ale toto? Spočiatku fajn, no zrazu predo mnou žiadny chodník a kopa popadaných konárov. Nad sebou vidím ako sa trápi nejaká mamina s dcerou. Musím to rýchlo ku nim nejak traverznúť. Ide to, skáčem z konára na konár a darí sa mi preskakovať ponad rozsiahly močiar podo mnou. No.. lenže raz mi ujde noha a už ju mám po členok v tom čiernom sajrajte. To by ani tak nevadilo keby som nemal cez pol topánky v sieťke dieru. Hneď je plná bahna. Už je to jedno. Idem hlava nehlava na druhú stranu. Konečne vidím opäť chodník. Pár metrov idem po suchom, ale potom znovu blato. Tentoraz už krásne riedke. Je to celé hrozne hnusné, ale čo mám robiť? Letím cez to ako zmyslov zbavený nehladiac na dôsledky. Konečne vychádzam z tohoto hnoja a pomaly vychádzam na asfaltku nad Piatrovou. Za ten čas v suchom lese som stihol pozbierať do blatka aj kopec kamienkov a čečiny. Čistá radosť. Som rád, že mi ešte do topánky vojde vlastná noha. Ten centimeter tejto namiešanej hmoty pod chodidlom mi dosť zavadzá. Dolu bežím ozlomkrky, no šmatľavo ako nejaký kriplík. Skoro ako Forest Gump keď trhal barle. Postoj a úsmev nahadzujem až pred cieľom keď nás opäť fotí Lukáš. Točím doľava a som pri hoteli v cieli. Bolo to ozaj výživne.

Už aj idú het

Zatiaľ som tam prvý z MID kategórie, ale čert vie kedy kto štartoval a aký budú mať ostatní výsledný čas. Zhadzujem topánky a s Maxom sa vyvalím do trávy. Užívame si konečne kľud. Dokonca dostávam od orgov aj pivečko. Bojím sa, že mojim babám to bude ešte hodnú chvíľku trvať dokým prídu z Martiniek, keď tu zrazu sú predo mnou. Vau, úžasné sú. Síce si to trošku ešte skrátili, ale aj tak museli poriadne zamakať. Som rád, že ich tu už mám. Aj keď aj s Maxíkom bolo fajn. 

Aj keď sa často medzi sebou hneváme máme sa radi

Dokým sa uskutočnilo vyhodnotenie, dám si s Klárkou ešte dve pivečká a spráskam do seba pretekársky obed. Čas ubieha ako voda. Časom vyhodnotia kategóriu SHORT a väčšina psov sa poberie domov. No a niečo po tretej poobede prebehne aj naše vyhodnocovanie. S Maxíkom sme sa nakoniec umiestnili na krásnom druhom mieste. Trošku má mrzí, že nie sme prví, ale na to sme proste nemali. Neviem síce ako Max, ale ja som do toho dal skoro úplne všetko. 3:56 by som teda nedal. To by ma musel Max asi ťahať po zemi. Ako cenu sme vyfasovali nový postroj. Už zajtra ho ideme vyskúšať na Chleb, tak som zvedavý. 

Popreteková masáž 

No a nastal koniec. Všetci psíčkovia sa medzi sebou lúčia a my s Maxíkom ideme ako ráno opäť po lúkach povedľa Karvaša a Bláhoca naspäť do mesta. Tam sa lúčime aj s Miškou a my s Klárkou si dnes užívame už iba oddychový večer plný nezdravého jedla. Veď vari po takom výkone si môžeme dopriať. V nedeľu ani len prstom nepohneme. Zahájili sme masívny oddych. Plány na ďalšie týždne sú veľké. Treba sa na ne poriadne pripraviť :)

Foto: Fatranský vĺčko (oficial), Klárka Bridíková, Lenka Bizíková a ja