12 hodín Zajacová - chata pod Chlebom

Stále mi to nejako nemyslí. Neviem či je to len únavou z práce alebo ešte stále z víkendu alebo či dokopy. No.. každopádne tohtotýždenný výlet začal už v piatok. Počasie čistá katastrofa. Do roboty som sa ešte dopratal na bicykli, ale naspäť som už radšej použil autobus. Môj tátoš ma bude musieť počkať na Správe do pondelka. Vari neprídem o sedlo ako minule, čo ho zjedol strážny pes.

Prší. Je to ale len také mrholenie. Večer sa má dokonca vyčasiť. Verím, že dokým zájdem vlakom do Šútova, tak sa to už začne pomalinky trhať. No jooo.. v Šútove to nevyzerá nejako extra zle. Len jemne čosi v ovzduší poletuje. Rezkou chôdzou stúpam do dediny. Mrholenie ale neutícha. Skôr pridáva na intenzite. Pomaly mi začína zatekať do deravých topánok a celkovo začínam vlhnúť. V hornej časti dediny už môžem regulérne prehlásiť, že som mokrý. Dážď z neba sa valí ako zmyslov zbavený. Achh..

Začínam hundrať a sám sebe nadávať na čo je toto dobré. Nie je to choré. Čo mám z toho? A zajtra mám bežať 12 hodín? Len aby som ešte neskončíl ležiaci na izbe v chate s horúcim čajom v ruke! Volám Klárke nech neblbne a ani len ju nenapadne mi ísť oproti. Nedá si to vyhovoriť. Na Kríčkovej už leje ako z krhly a už som mokrý do nitky. Všetko sa na mňa lepí a je mi z toho hnusne.

Konečne vychádzam na asfalt a vleziem do lesa. Aj keď je to už asi jedno. Takto aspoň nepadá na mňa milión kvapiek len pár mega obrovských. Po ceste tečú potoky. Radšej sa nerozčuľovať. Ešte teraz mi je z toho zle. 

Na Zajacovej vyhadzujem za kríčok tri energeťáky, pepsi a tri banány na zajtra. Tu sa budem každú cca hodinu a pol otáčať. Ešteže som si zobral obal na ruksak a ako tak uchránil jeho obsah. Hneď ako sa zastavím prichádza na mňa zima. Mokrými rukami všetko spracem a takto, o skoro tri kilá ľahší, sa pustim do stúpania na chatu. Snažím sa odhadnúť tempo na zajtra. Ide sa mi zrazu nadmieru dobre. Dážď postupne prestávam cítiť a dostávam sa do konfortnej teploty. Pohyb do kopca ma parádne zohrial. Nohy už tiež neštrajkujú ako ešte pred dvomi dňami pri prechode z Terchovej na chatu v rámci našich stredajších popracovných výletov. Zajtra to nakoniec možnože pôjde a nebudem to musieť po treťom raze ukončiť.

Po prvom výšľape; začína pripekať

V polke stretám Klárku. Tak rád ju opäť vidím, ale tak má hnevá, že prišla aj v tom daždi. Zvítame sa a spolu ideme hore. Postupne prestáva pršať. Aspoň oproti tomu čo sa dialo pred pár minútami. Klárke, čo nezažila to, čo sa dialo nedávno, sa stále zdá, že prší poriadne. Na chatu nám to zo Zajačky trvalo cca 50 minút. A cítim sa stále ako nový. Ak to pôjde takto aj zajtra, tak bude dobre.

Na chate rýchla sprcha a potom už len prejedanie sa a oddychovanie pred zajtrajším náročným dňom. Pred jedenástou sme už v posteli.

Ani ráno skoro nevstávame. Tuším okolo pol šiestej. Zahájim prvýkrát v tomto roku oficiálne ultra prípravy. Vazelína, kontrola kraťaskov, ponožiek či topánok. O batoh sa moc starať nemusím. Hodím do neho len lekárničku a fukerku pre prípad zimy. Veď do propozícií som si nedal nič povinné. A nasledujúca občerstvovačka je vzdialená ani nie šesť kilometrov. S Klárkou si dáme na raňajky ešte po jednej štrúdli a o pol siedmej ideme na to.

Nechávam viesť Klárku. Sám by som to určite hrotil. Ale ani takto sme nešli najpomalšie. Za cca 25 minút sme dole. Trošku premiestňujeme včera donesenú občertvovačku. Mali by sa teraz ku mne pridať parťáci Majo a Mišo. Zatiaľ ich ale nevidíme. Dohodnutí sme na siedmu. Prišli sme asi tri minúty skôr. Oni sú na sekundu presní. Uf.. odľahlo mi, že na nich nemusím čakať. Už-už som šiel Majovi volať. Hore ideme všetci štyria spolu.

Nasadzujem svoje včerajšie naučené tempo. V malom batohu ale skoro nič nemám, a tak to aj tak vybehneme za 45. Len tak, napohodu. Je to dobré. Po včerajšom mordore už nie je ani známky. Pod chatou sa v nižších polohách prevaľuje hmla a vo vyšších výškach od rána pripeká Slnko. Je dosť vlhko. Prvýkrát to teda bolo celkom príjemné. Na chate sa moc nezdržujeme. Vypijeme len trochu vody a už aj letíme naspäť ku Zajačke.

Prvý zbeh s Klárkou

S chalanmi ideme o poznanie rýchlejšie. Tuším ale stále vediem skupinu ja, a tak sa aspoň ešte ako tak krotíme. Znovu čosi na otočke vypijem a znovu pučíme do kopca. Stále je to nadmieru fajn. Stále rovnaké časy. Majo dáva hore pivko. Klárka nám v chate pripravila úžasnú občerstvovačku. Presne to čo som chcel. Jablčká, mrkva, štrúdla a nechýbala ani citrónová voda. Jedine ta uhorka kyslá tam nebola. Ale pamätám si, ako som sa včera krútil či áno alebo nie, keď som o tom Klárke večer rozprával.

Ideme opäť dolu. Začína byť teplo. Stále sa dá ale aspoň nejaký tieň na Generáli nájsť. V lese je ešte úplne fajn. Znovu spravíme len rýchlu otočku a už znovu stúpame. Emócie z ďalších výšľapov sú vari všetky rovnaké alebo sa mi jedno cez druhé prelína, tak spomeniem len to, čo mi kde tu napadne. Čo viem tak stretám kolegu z roboty. Každá známa tvár ma za ten deň veľmi potešila. Tuším sme stretli pri treťom výšľape aj Mišovu Borku. Na chate si dávame palacinky. Áno je o nás starané z láskou. A veľkou. Teším sa z toho. Som rád, že tu mám Klárku a som rád aj za to, že mám parťákov. 

Mišo ide so mnou ešte posledný štvrtý raz. Majo to je tutovka. Ten pokračuje ďalej. Tento výšľap je Mišo bez palíc. Tie si vzala Borka. Dole Miša teda nemá čo brzdiť a letí ako zmyslov zbavený. Našťastie aspoň do kopca sa pribrzdil. Trošku mu uchádzame. Na chate začína byť nesmierne plno. Kokos, baby už nemajú čas pre nás ani len na načapovanie kofoly. Riešime to plechovkami alebo plasťákmi. Som tu štvrtý raz a stále sa cítim dobre. Piaty už idem len s Majom.

Zbeh je jemnejší ako ten predošlý a naspäť sa mi ide priam geniálne aj keď Slnko bije na General už celou svojou silou. Majo sa mi za mnou vzdiaľuje. Pri lavičke predycháva. Uff.. normálne neviem či ho nemám počkať. Pýtam sa či je všetko v poriadku. Vraví, že áno, tak verím, že mi neklame a idem ďalej. Keby som nemal už za sebou päť otočiek, tak ho určite čakám. Škriabem sa hore Generálom. Majo je stále za mnou. Bojuje, stále stúpa ku chate. Bude to asi dobre, len si musí isť svoje tempo. Idem mu objednať hneď vývar a pivečko. 

Po ukončení trápenia

Vývar a plechovkové pivo si vybavím rýchlo. Rada pred chatou je už po šachtu. Sadám si s Majom do trávy a čilujeme. Pristavuje sa aj Jaro z roboty. Už pôjdu pomaly dole. My sme si dali dlhšiu pauzu, ale stále máme asi polhodinový náskok pred plánovaným časom na 5 výstupov. Na šiesty sme mali vyrážať po sedem a pol hodinách. My sme vyrazili po siedmich o pol druhej. Ešte mám pred sebou 3 výšľapy a 5 hodín. Hodina 40 na výstup. Vari to pôjde.

Majo sa pri poslednom zbehu už znovu vôbec nekrotí. Zase sme za 20 minút dole. Lúčim sa s ďalším parťákom a na šiesty výšľap sa púšťam sám. Nič to. Zdvíham kotvy a idem na to. Pred sebou mám troch mladých turistov. Snažím sa držať s nimi tempo. Idú približne tak isto rýchlo ako ja. No trápim sa. Nohy mám ako zaseknuté. V ústach vyprahnuté. Nerozumiem tomu. Zdá sa mi, že hore sa ani len po štyroch nevyštverám. Ako keby telo už vôbec nechcelo spolupracovať. Čo s tým. Stále sa držím turistov. Na Ploštinách ich ale predbieham a ďalej sa trápim už len sám. Generál bol totálne nekonečný. Z čistej depky ma prebral až známy hlas spoza chrbta. Parťák Ivo. Čo ten tu? Ževraj na kávu, lebo na Choči nedávajú. Ide na čas. Síce už vlastne neviem ani odkiaľ a ani na aký čas. Ale obehol ma a znovu som sám. Stále sa ho snažím mať ale na dohľad a do chaty sa nakoniec aj ja vytrepem.

Ivo, za ten čas čo sa ja ľutujem, šupne do seba dve kávy a letí ešte na Kriváň či Chleb. Ja si len potichu cuckám kofolku. Mal by som ísť znovu dole. Hrozne sa mi nechce. Ukončiť to predčasne? Prečo nie? A nevravel som si, že chcem bojovať 12 hodín? Bojuj teda. 6x. To máš 4000 výškových. To si už mál kade tade. Poď ešte aspoň raz dolu..

Bežím znovu sám. Ide to lepšie. Tuším trošku aj zašlo Slnko za oblak. Nohy v zbehu už bolia kvalitne. Snažím sa ich čo najmenej zaťažovať. Zbieham za necelých 25 minút. Uvidím, čo to urobí z nasledujúcim výšľapom. Dopijem už aj poslednú kvapku pepsi a idem na to. Začínam veľmi zjemna, ale keď sa mi zdá žeby to mohlo ísť zrýchlujem. Nakoniec sa mi šiel dobre celý výšľap. Aj keď som si vodu zo sebou zabudol vziať. Na Ploštinách aspoň pár glgov pýtam od okoloidúcich turistov. Voda ma ešte viac nabudila a na chatu dokonca prichádzam v čase cca hodinu 13 minút na otočku. Vaaau. Ešte stále to ide. Ten ôsmy raz už teda dám. Mám na to ešte dve aj štvrť hodiny. Oddýchnem asi 15 minút a idem na to.

Na druhý deň šrot v Klárkinom náručí

Pred chatou je už ľudí pomenej, ale v chate je naraz plno známych. Je tu aj Miška či Saška. Je tu tak fajn. Vládať by som vládal, ale nechce sa mi od týchto úžasných ľudí opäť odchádzať. Hore prišiel aj Kubo. Pýtam sa aj jeho či by nešiel so mnou dolu. Ide.. Krása, s parťákom to pôjde.

Kubo sa bál či bude vládať, no nakoniec šiel poriadne bomby. Dolu sme znovu za 20 minút. Nožičky mám totálne na šrot. Nevadí. Stále lepšie ako bežať dolu sám. A vždy som si mohol určiť tempo. No len mne to proste nedá nenahánať sa s parťákom. Cestou dolu sme aj poriadne pokecať stihli. Vlastne ani trošku neviem o čom, ale cesta ušla ako voda. Po ceste nahor som už toho moc nenakecal. Iba kde tu som zavzdychal a zanadával. Kubo si ide na totálnu pohodu. Ja dávam zo seba všetko, no tie najstrmšie úseky sa mi zdá, že sa aj tak nehýbem. Cítim ten prepálený zbeh. Kubo ma vždy keď treba čaká. Povzbudzuje ma, a každú chvíľu mi vraví, že už je to len kúsok. Neviem niekedy či sa mám smiať a či plakať. Presne viem po siedmych výšľapoch odkiaľ je to koľko na chatu. Viem, že to Kubo myslí v dobrom. Ale vždy mi to len pripomenulo ako šialene to je ešte ďaleko. Pred lyžiarskou chatou sa konečne opäť rozbieham. Ani sa nenazdám a som hore. Konečne koniec. Baby ma vítajú so zvoncom v ruke. Som Vám všetkým vďačný za podporu priatelia. Konečne môžem oddychovať.

Chodím trošku kockato, ale po niektorých ťažkých víkendoch to býva ešte horšie. Rýchlo hodím sprchu, lebo ma berie zima a už len jem a oddychujem. Vlastne ani neviem ako prešli nasledujúce hodiny. Asi v polo agónií. Baby mali v kuchyni veľmi dlhú službu. Pamätám si, že spať sme šli až okolo polnoci. Ale aj keď som nič nepomohol, nechcel som ich nechať samé. Aspoň dídžeja som sa snažil robiť.

Ráno sa cítim ako keby bol stále večer. Unavený som akoby som ešte nikdy nespal. Nohy sú kockaté, ale stále to nie je najhoršie. Celé doobedie buď presedím, preležím alebo prejem. Znovu nie je zo mňa nič. Trošku sa cítim aj trápne. Ale ani to neviem moc precítiť. Dnes v nedeľu po ľudoch ani stopy. Ani počasie nie je úplne extra. Neprší, ale každú chvíľu to vyzerá na búrku. Čakám kedy vedúci uvoľnia Klárku a poobede ideme spolu dole. Berieme so sebou aj novu posilu chaty Natáliu. 

Dolu už neletíme. Čert vie či je to lepšie. Ani dvojhodinový zostup na železničnú zastávku v Šútove nebol najpríjemnejší. Len skoro o polovicu dlhšie trval. Niežeby sa mi ale chcelo utekať. Času na zostup sme si vyhradili obrovské množstvo, čiže čo by sme mali z toho behu, keby sme na zastávke hodinu stáli. 

Nakoniec sme to ale zvládli. Vláčik nás odviezol do Vrútek. Rozlučili sme sa s Natálkou a my sme sa pre zmenu šli najesť ku našim. Večer opäť ubehol ako voda a už je znovu koniec víkendu. Znovu treba prežiť celý týždeň v práci, aby sme mohli zažiť opäť niečo nové, neprežité. Ale za tie víkendové zážitky zažíté s Klárkou to určite stojí za to. Teším sa opäť na Považie :)

Foto: Klárka Bridíková a ja