utorok 26. mája 2020

Za polovičkou z Martina do Ilavy

Plán na takovýto výlet som mal už v hlave veľmi dlho. Vari tak dlho ako sme spolu. No a tento víkend prišiel rad na to, aby sa to konečne uskutočnilo. Trasu som oproti pôvodnej trošku menil ako mi bolo povedané, že aj Podskalský Roháč je krásne miesto a na mape som našiel ešte aj iné zvážnicové vychytávky namiesto asfaltu. Každopádne v piatok večer som už poznal trasu priam naspamäť. Už sa len poriadne vyspať a idem na to.

Kaplnka Panny Márie pod Podskalským Roháčom

Budíč zvoní pred piatou ráno. Nie a nie sa zdvihnúť z postele. Čas uteká ako voda a nakoniec párky ledva stihnem dojesť do štartu o šiestej. Aj tak meškám. Pred vchodom som 3 minúty po šiestej. Výlet môže začať.

Za chvíľku na Martinkách

Prvé kilometre dôverne poznám. Snažím sa nenechať sa vyprovokovať. Idem rýchlejšou chôdzou, ale nepreháňam to. Zatiaľ sa to črtá na pekný deň. To moc nehlásili. Dokonca z času na čas vykukne aj Slnko. Asfalt postupne strmie až prejde v lesnú zvážnicu. Pred vstupom do lesa predo mnou poskakujú dva zajace. Je ráno. Les klasicky žije. Všetci vychádzajú na raňajky. Nepociťujem strach. Je vidno a cítim sa tu ako doma. O chvíľku som na skratkach a ľudí pribúda. Nečakal som, že o pol siedmej ráno stretnem na Martinkách toľko ľudí. Ten kopec je fakt už prechodený.

Ešte ako tak úsmev :D

Idem si svoje tempo, no nohy sa mi nezdaju najideálnejšie. Stále sú trochu po minulom víkende a stredajšom výšľape na Chleb nejaké drevené. Výškové metre ale odsýpajú a čakám, že pri klesaní a následných rovinkách sa to ešte opraví. Na Kalužnej musím využiť les aj na záchod. Dákosi ma ešte stále v črievku čosi tlačí. 

Veľká Lúka a skoro 20 km vzdialený lom nad Šujou a cieľ kdesi v paži

Rýchlo sa pozviecham a o 7:40 som hore. Píšem Klárke prvú SMS. Chvíľku sa prejdem okolo vysielačov a letím na druhú stranu smerom na Kunerád. Dvoch ľudí s veľkými báglami som stretol už na Krížave, ale jedného, zrejme bežca, aj tu na Veľkej lúke sa schovávajúc v koske. Netuším odkiaľ prišiel, ale celkom má teší, že sa tu niekto nachádza. Je dosť možné, že chodníkom, ktorým sa idem pustiť vari niekto raz za čas aj chodí.

Odchádzam na druhú stranu

Chodník je veľmi krásny. Prechádzam cez nekonečne čučoriedkové polia. Za mnou sa vzdiaľujú vysielače. Už som na mieste mimo svoj revír. Čučoriedky postupne striedajú malé stromky a postupne sa menia na veľký hustý les. Chodník je celkom pekne vychodený. Zrejme aj cyklistami je raz za čas využívaný. No ako vojdem do lesa, po svojej ľavici aj pravici mám hustý les. Začínam sa cítiť neisto. Ak tu bude tá chlpatá príšera lesná, tak určite bude kdesi za rohom. Veď hádam nepôjde mimo chodník. Vari sa nebude rúbať hustým lesom. Najhoršie je, že letím ako guľa, čiže ak bude za rohom, tak rovno do seba vrazíme. Snažím sa búchať palicami a z času na čas aj zakričať, ale myslím žeby to malo na medveďa v chodníku asi nulový efekt. 


Ako si takto bežím parádnym trailíkom, zmotajú sa mi nohy a už len šmatlám hlavou dopredu. Spravím minimálne takto 5 krokov. Počas tohoto času vyhodnocujem situáciu. Pred sebou mám strom a nevyzerá to ináč, ako že idem do neho napikovať hlavou. Rýchlo odhadzujem palice a vystieram pred seba ruky. Odrážam sa od stromu. Padám na zem. Predychávam. Cítim doudierané kolená. Ruky vyzerajú fajn, hlava tiež a aj palice sú vcelku. Fuuu, tak toto dopadlo úúúplne úžasne. Ale mohlo to dopadnúť možnože aj dosť fatálne. Brrr. Vstávam a pomaly sa rozbieham. Nech už som dolu v doline. Síce z nádherneho hrebeňového chodníčka, ale nech už som na trošku otvorenejšom priestore a nervy pošetrím ešte na neskôr.

Na vedľajšom hrebeni chodník z Krížavy cez Skalku do Turia

Prichádzam ku krásnym chatám. Som v závere doliny. Pred sebou mám asfaltku. Tá je dosť dobrá. Nie je príliž rozobratá ťažkými mechanizmami na zvážanie dreva. Dolina je nádherná. Kde tu prechádzam širokými lúkami. Tu to aj celkom dosť smrdelo zverinou. Po ľuďoch stále ani stopy za celý ten čas. Je tu tak krásne a ani jediného cyklistu. Zvláštne. Raz za čas sa dám do chôdze a kontrolujem svojú pozíciu. Už nech som preč z Malej Fatry. V Strážovských sa vraví, že sa tiež nachádzajú v lesoch obludy, ale tomu som zatiaľ ešte až tak neuveril.

Vysielače sa vzdiaľujú

Som na Stránskej chate a odbočujem doľava. Prechádzam okolo pár domkov a vchádzam z vrchu a ľavého boku do dediny. Aj tu v dedinách nad Žilinou ako aj nad Martinom vzniká mnoho nových stavieb. Prechádzam cez dedinu a cez malý kopček vchádzam do Kamennej Poruby. Tá je o poznanie väčšia. Na druhej strane už opäť vidím krížom cez polia svoju cestu. Vlastne už z Veľkej lúky na 9tom kilometri bolo vidno kameňolom nad Šujou v asi 28 kilometri.

Pohľad od Kamennej Poruby na Rajec a lom v nekonečne

Prechádzam kopou asfaltových ciest. Hore miernymi kopčekmi kráčam. Dolu sa snažím spúšťať behom s čo najmenším odporom na svaly. Ide to a kilometre ubiehajú veľmi rýchlo. Z Kamennej Poruby sa razom ocitám na okraji Rajca. Prechádzam síce až skoro okolo stanice, ale hneď točím doľava a nekonečne dlhou cestou veľmi mierne do kopca vchádzam cez pole až do Šuje. Dávam už druhý energeťák. Čas mám stále veľmi dobrý. Na 26tom kilometri cca 3:50. Stále vôbec nezastavujem. Jedine ak idem čosi vybrať z batohu. Začínam trošku cítiť svaly na nohách. Niečo ako kŕče. Zatiaľ ale nesťahujú. 

Pohľad z druhej strany cesty na vzdiaľujúce sa Martinky

Stále po asfalte prichádzam už k spomínanému lomu. Obchádzam ho po pravej strane a po asi pol kilometri konečne prechádza cesta znovu do mäkkého podkladu. Vchádzam do lesa. Oproti mne prebehne bežec. Dokonca aj ja bežím. Oproti nemu a do kopca. Zdá sa mi, že nohy ma menej bolia pri behu ako pri chôdzi. Bojím sa len aby som kŕče z toľkého behu nedostal. Vychádzam z lesa znovu na lúky. Okolo sú samé ohrady. Pred sebou vidím prekukať cez horizont chalupu. Jedna z ciest pomedzi ohrady ide aj ku nej. Tým smerom by som mal aj ísť, ale bojím sa že cesta skonči priamo pred chalupou. Idem radšej po širokej ceste doprava a následne až na vrchole stúpania doľava ako je naznačené aj na mape. Obchádzam celý kopec a ocitám sa aj tak pri tej chalupe. Všade oplotníky. Za nimi kravy a pred domom rodičia húsiek s kopou mladých. Syčia na mňa ako keby vedeli, že som na ne mal ozaj poriadnu chuť. Ja ale musím teraz hlavne rozmýšľať ako sa vysomáriť z týchto ohrád. Obišiel som dom zo všetkých strán dokým som nenašiel správny východ. Po šialenej rozbitej kamenistej ceste konečne klesnem do Malých Ledníc. Nečakal som, že dedina bude v takej diere. Zle som naštudoval mapu.

Húsky nad Malými Ledniciami

Prechádzam cez Lednický potok a na druhej strane dediny opäť stúpam. Začína výraznejšie pršať. Slnko z rána v Rajeckej doline zmizlo a postupne začalo mrholiť. Ani teraz to nie je extrémny dážď, ale už mi začína vlhnúť aj displej na mobile a prestáva spolupracovať. Z dediny vychádzam opäť šialenou zvážnicou spevnenou asi kúpelkovými obkladačkami. Niekto už fakt pri smetiach prichádza o rozum. Veď toto je aj pre veľké autá na defekt. Ešteže ďalej sa dá túto cestu obísť povedľa lúkou. Z kríkov okolo ako prechádzam vylietajú stovky motýľov. Pohľad na to za mňou bol veľmi zvláštny. 

Cestou do Ledníc

Ani sa nenazdám a som na vrchole stúpania. Pred sebou mám obrovskú, asi kravskú, lebku s nápisom farma. Záááse všade oplotníky. Neviem kade pokračovať. Pred sebou a aj v mape je z ciest poriadne blúdisko. A skutočnosť nanešťastie ešte vôbec nespolupracuje s mapou. Kde vojdem všade oplotníky. Dokonca aj cesty sú oplotené. Vstupy do ohrady sú zabezpečené tak, aby sa dali otvoriť bez kopanca, ale na druhej strane po mne kukajú obrovské, tentoraz rohaté, príšery. Neviem sa rozhodnúť, či ísť okolo nich alebo nie. Zrejme nie. Idem ešte čosi pohľadať. Vraciam sa na križovatku a vyberám si inú ohradu. Takú, v ktorej nič nie je. Preskakujem ju a letím lúkou dolu kopcom. Mapa má naznačenú cestu aj v týchto miestach, no nič tu nevidím. Len trošku spasená tráva. Po pol kilometri znovu ohradu preskakujem a napájam sa na cestu vedúcu od kráv, kvôli ktorým som sa vracial. Vchádzam do lesa a prudko klesám. Za pár minút som znovu na ceste, ktorú som prechádzam v Ledniciach a odvtedy stihla prejsť cez Kardošovú viesku či Domanižú. Chvíľku musím prejsť po nej.

A už aj na druhej strane

Prší. Nie veľmi, ale prší. Odbočujem doľava na Zemiansku Závadu. Cesta stúpa. Ani ma nehne bežať. Všetko ale stále plynie ako voda. Vôbec nenerváčim dokedy tu ešte budem. Vari si to aj užívam. Dokonca stíham kontrolovať aj priepusty či krajnicu cesty a porovnávam údržbu s našim krajom. Cesta bola celkom dlhá, ale dokým som sa nedostal až do dediny ani raz som sa nepozrel na mobil. Nakoniec ma dedina celkom rýchlo prekvapila. Kilometre stále veľmi rýchlo pribúdajú. Rýchlo prechádzam nad dedinu a traverzom ponad ňu a popod les stále vyššie stúpam. Nakoniec úplne vchádzam do lesa a konečne sa prehupnem na druhú stranu hrebeňa. Konečne sa cítím opäť ako doma. Už cítim Klárku pri sebe. Už to pôjde. Rýchlo klesám. Síl ale behom veľmi ubúda. Dokonca sa prichytím pri tom, že som nervózny už len zo zakopnutia a z blbého makadámového terénu. Inak roztrhnuté topánky z pádu na Martinkách ma zatiaľ vôbec netrápia. Držia ako nové. Ani moc bordelu mi do nich nenapadalo ešte zatiaľ. Možnože to bolo ale iba tými kilometrami asfaltu.

Chrcho.. čo?

No.. ale ako sa ukludním cesta znovu rýchlo ubúda a nakoniec predsa len vychádzam z lesa. Štrková cesta sa postupne upravuje a už mi je opäť hej. Ako tak idem po pravej strane sa nado mnou zjaví majestátny Podskalský Roháč. A po pár metroch už aj stojím pri známej kaplnke. Je to nádherné miesto. Škoda len, že tak málo času naňho. Aj keď chýba aj kus Slnka na to aby to bolo dokonalé. Inak by sa tu dalo aj zložiť a kvasiť aj pol dňa. 

Ohrady ..všade ohrady

Bežím teda ďalej do dediny. A cez dedinu ešte ďalej. Stále klesám. Nohy ma už dobre bolia, ale nepoľavujem. O pol druhej chcem byť už s Klárkou v Mojtíne a to mám ešte čo robiť. Asfaltkami prechádzam do Tŕstia a konečne som na rovine. Niežeby to bola výhra. Nohy ma už poriadne pália. Niečo zjem a dopijem poslednú vodu. Hodinu už vari bez nej vydržím. Vchádzam do doliny Mojtínskeho a Strážovského potoka. Od doliny potoka Pružinka je táto dolina oddelená výrazným, úzkym hrebienkom. Človek ma čo robiť zorientovať sa ako sú tu medzi sebou všetky tie potoky a hrbene poprepájané. Na začiatku tohoto hrebeňa v okolí kopca Stráž sa nachádza nádherná zvernica Biely potok. Je to nádherný kus prírody. Aj spoza plotu vidno strmé zalesnené svahy, niekde trčiace skalné bralá a pod tým všetkým nádherné zelené čistinky so zurčiacim potôčkom a množstom vysokej. Veľmi krásny pohľad.

Niekde medzi Malými Lednicami a Zemianskou Závadou

Okolo plotu obory prechádzam až pod Riedku. Tam sa delí dolina na dve. Jedna ide pod Strážov, druhou idem ja okolo Mojtínskeho potoka. Celá dolina má kvalitný asfalt. Predbiehala má asi 5 členná skupinka cyklistov. Sám som zvedavý kde idú. Viem, že asfalt pri kaplnke pokračuje kdesi doľava, ale tam to musí kdesi končiť. Divne. Na cesťakoch, kvôli pár kilometrov zachádzať do lesa. Prichádzam ale ku rázcestiu pri kaplnke a doprava je fungl nový asfalt. Dokonca aj čiary vodiace sú nastriekané a smerove stlpíky nabité do zeme. Toto snáď ani možné nie je. Ešte aj značky ako 18% stúanie, max. dovolená rýchlosť 15km/h, ale aj zákaz vjazdu a rampa. Pre kieho frasa je táto cesta určená. Koľko otrasných ciest je kade tade a lesníci si dokážu urobiť cestu aj kdesi panne Márií v kaplnke za chrbtom. Šialené.


Touto "diaľnicou" výchádzam až na samotný vrch Mojtína. Dosť ma to nakoniec doštukalo. Dolinou som sa aj do kopca snažil kus pobehnuť. Na jednej strane, aby to rýchlejšie ubehlo a kratšie ma boleli nohy ako pri chôdzi, ale aj aby som bol čo najrýchlejšie s Klárkou a stihol to do pol druhej. Volám Klárke. Vraví mi, že oni tam ale ešte nie su. Musel som byť asi dosť zničený, lebo ani len chuť byť smutný či nahnevaný ma nenapadlo. Možnože som bol len rád, že konečne Klárku počujem aspoň v telefóne. Každopádne sú len pár minút od Mojtína. Zatiaľ sa skúsim po dedine trošku vykráčať. Dúfam tu budú čím skôr, aby som moc nevychladol.

Novinka v stúpani z Riedkej na Mojtín

Prechádzam dedinou a pred odbočkou na žltoznačený chodník na Rohatú skalu si sadnem vedľa cesty do trávy. Vyberám posledné zásoby jedla a žujem. Snažím sa vyplniť medzeru, ktorá mi vznikla. O chvíľku už ale vidím fábiu a hneď cítim úsmev na tvári. Zvítavam sa s Klárkou a Peťou. Klárka už pripravená na beh. Ja sa ešte stále snažím čo najviac schrúmať z toho čo priniesli. Moc to do mňa nešlo. No ale na jednej strane musím čosi podopĺňať a na druhej strane nechcem aby to zbytočne nosili. Snažím sa hlave čo najviac vypiť. Jablká ešte tiež celkom išli dolu gágorom. Sladké tyčinky už moc nie. Ani na čipsy som dokonca nemal chuť. Nakoniec som sa zastavil na dosť dlho. Treba už ísť. Vykecávať budeme v cieli.

Už spolu na Rohatej skale

Beriem si Klárku a môžeme ísť na to. Výlet je hneď veselší a razom trepeme dve na tri. Ani sa nenazdám a sme za dedinou. Dokonca som zabudol Klárke ukázať garáž, v ktorej sme tu pred asi dvomi rokmi s parťákom Andrejom drkotali zubami a celý čas som si hovoril ako jej to musím ukázať. Nevadí. Výškové metre ubiehajú neuveriteľne rýchlo a za pár minút sme na hrebeni.

V sedle Mráznica

Opäť sme na známom mieste. Minule sme sa opačným smerom držali hrebeňa ako dva klieštiky a z neho sme zbehli až do Košeckého Rovného. Tentoraz prechádzame striedavo zvážnicami a lesnými chodníčkami ku prvému výhľadu, kde minule nejakí (podľa mňa) šialenci opekali, obchádzame aj odbočku ku krásnej neznačenej skale, čo sme boli minule preskúmať, až prichádzame na samotnú Rohatú skalu. Ideme až ku krížu a robíme si svojku. Nech máme do rodinného albumu. Nestojíme dlho. Hneď sa otáčame a mastíme dolu.


Roztrhnutá topánka na tieto štrky nie je najlepšie riešenie, ale nejak to už musím zvládnuť. Aspoň mám masáž chodidiel zdarma. Rýchlo zbehneme pod skalu a ešte jedným strmým úsekom sa dostaneme ku nekonečnej ceste do sedla Mráznica. Veľmi sa tej cesty obávam. Čo som si pamätal má stúpať. Asi ju budeme musieť celú odkráčať. Ale hneď ako sme po nej vyrazili mierne klesá. A dokonca bežíme. Klárka má nenutí. To si ja sám robím takéto nechutnosti. A dokonca bežím aj po rovine. Niekedy aj miernym kopcom dohora. Cesta ale rýchlo ubúda a onedlho sme v sedle. Cítim únavu. Ešte pred sedlom zhĺtnem banán. Musím sa nejak nakopnúť. Ide byť dlhý zbeh. Musím byť poriadne pripravený.


No.. zbeh sa moc nekoná. Je to skôr dĺĺĺha rovina. Snažím sa aj pobehnúť, no nejde to dokonale. Každú chvíľku si musím dať oddych a raz za čas sa prejsť. Radšej teraz, ako potom dolu kopcom. Ešte raz prehúpneme cez horizont a konečne v diaľke dolu pred nami uvidíme Veľké Košecké Podhradie. Vlastne vidno aj návršie samotného hradu, za nim Malé Košecké Podhradie a aj následné stúpanie do osady Háj medzi Sokolom a Vápčom. Odtiaľ to je už len jeden kopec. Keď to tu takto všetko pred sebou vidím. Vápeč, Sokol, Vlčinec, už aj tu sa cítim ako doma. Som rád, že som tu práve teraz a práve s Klárkou. Cítim domov. Za chvíľku bude jedlo. Už len to dobojovať.

Prvé domy Veľkého Košeckého Podhradia

Po dlhom zbehu sme konečne v dedine. Som kvalitne dožutý. Dákosi sa prehrievam. Musím sa napiť. Dávam si aj ešte poslednýkrát energeťák. Odtiaľto to už musím dať bez jedla a iného príjmania energie. Už nič nechcem vidieť. Klárka do kopca lieta ako víla. Zdá sa mi, že ani od zeme sa nemusí odrážať a odvieva ju nejaká tajomná sila nahor. Trápim sa. Odfukujem. Snažím sa ale nenechať parťáčkou vyprovokovať. Aspoň ako tak si idem svoje tempo. Veď ma varí hore počká. Ale nikdy sa nevzdialila odo mňa na viac ako 5 metrov. Spolu sme vyšli až hore.

Z osady Háj do obce Štyri Lipy ..po pravej strane môj obľúbenec Vlčinec

Teraz klesneme a už len poslednýkrát pôjdeme hore. Vidím pred nami posledný vrchol. Rozbieham sa s dokrútenými nohami veľmi ťažko, no ešte sa donútim. Minule tu bolo povedľa štrkovej cesty rozmočené pole, teraz sa dá ako tak príjemne zbehnúť priamo nim. Lepšie ako tie štrky na chodidle.

Prechádzame obcou Štyri Lipy a už znovu zaberáme do kopca. Sú to všetko krásne lúky s nádhernými výhľadmi. Vápeč, Sokol a Vlčinec sa prezoskupili. Každý zaujal aj z tohoto bodu svoje miesto. Ja sa už ale sústreďujem hlavne na počet stĺpov elektrického vedenia do sedla a fašírku v cieli v tanieri. Ani neviem ako a sme hore. Džube má už ale poriadne. Zrejme bliká kontrolka "chýba energia" ..začína sa mi ťažšie dýchať a hrozne sa mi točí hlava. Snažím sa prekráčať až na samotný vrchol stúpania v lese. Dúfam, že potom to ešte nejako zvládnem zbehnúť. Poslednýkrát sa rozbieham. Ide to. Možnože sa mi pri behu tá hlava ešte menej točí. Najviac sa bojim zastavenia v cieli na chate v Iliavke. Musím sa tváriť, že som úplne v poriadku a normálny. Nemôžem urobiť blbý dojem na Klárkiných rodičov. Aj keď asi už aj tak ma maju za blázna.

Na Prejtskom Sokole na druhý deň poobede

Sme na ceste pred chatou. Už nebežíme. Skúmam sa ako to asi dopadne keď sa zastavím. Zdá sa mi byť zatiaľ všetko v poriadku. No a ako zbadám známych a Kubka, tak už na omdlievačky ani nepomyslím. Sadnúť si sadnem. Tým nepohrdnem. Ani Pepsi neodmietnem. A vyzerá, že telo celkom spolupracuje. Neťahá ma ísť si ľahnúť dolu svahom do potoka. Už len či vysvetlím, či je toto normálne. Klárka a jej mamina sa o mňa starajú ako o kráľa. Brat a tatino práve makajú na schodoch. Cítim sa celkom blbo, že jediné čo dokážem je sedieť, maximálne chytiť lyžicu a pohár do ruky. Ospravedlňujem sa tým, že určite by sme si tam traja zavadzali. Skúšam sa teda skôr venovať malému Kubkovi. Napodiv to celkom ide.

Zvládnem komunikovať až do samotného večera. Síce chôdza pohabkáva, ale mozog mi stále funguje aj takto po 70tich kilometroch a 2800 nastúpaných výškových metroch. Večer ubehol ako voda a zaspal som ako mŕtvy.

Na Starom háji

Druhý deň strávime doobeda ešte s Klárkynimi rodičmi, bratom a s Kubkom a poobede sa dokonca cítim na to, že sa presunieme z Iliavky do Dubnice napešo. Boli sme sa pozrieť čo nové na Prejtskom Sokole a strmhlav sa spustili do Prejtskej doliny. Chodník sme azda minuli, ak sa tam vôbec nejaký nachádza. 2x som šiel skoro po hlave. Našťastie to schytali len kraťase a tričko. Blata na rozdávanie. Až do Martina sa dostalo. Spod Sokola sme už len klasicky ako minule vystúpali ku jednej krásnej zabudnutej osadlosti na lúke medzi stromami a okolo rozpadávajúceho sa plotu ZVS cez Starý háj a Holu horu sme sa dostali až do Dubnice. Pred nami sa čerti ženia. Druhú stranu Dubnice už ani nevidno. Posledne metre dokonca bežíme čo už začína poprchať. Netuším čo sa robilo potom ako sme zaliezli do bytu, ale nevyzeralo to moc príjemne vonku na pohľad.

Pohľad do doliny ZVSky

No a už len oddych. Človek si niekedy povie. Konečne nedeľa. Konečne pracovný týždeň a trošku oddychu. Už len keby mi Klárka nechýbala v Martine :)


Foto: Klárka Bridíková a ja

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára