Ďalší víkend na Považí

Čo napísať? Klasika. V piatok 17:00 sadáme na vlak a letíme do Dubnice. Treba ísť pozrieť aj svokrovcov. Klárka sa pýšila tým ako je už nakúpené na celý víkend a tak ideme rovno na byt do kuchyne. Večer po jedle ujde ako voda a už aj chrápeme.

Na Holíši s výhľadom na priehradu Nosice a kopec Klapy

Vstávame zavčasu. Vlastne v klasickom týždennom režime. Čiže o štvrtej. Pochystáme len najdôležitejšie veci a letíme opäť na vlak. Tentoraz opačným smerom. Ideme do Považskej Bystrice. Je po daždi a všade je plno vody. Matne si spomínam na lúky ako som ich niekedy veľmi dávno už raz bežal. Dnes budeme asi až po uši od blata. Každopádne som trošku dožutý z toho ako sa vymotať z tohoto "veľkomesta". Cestou vyberám na mobile ešte aj nové topánky. Mám šťasie, že mám Klárku, ktorá ma zatiaľ prevedie cez všetký nástrahy betónovej džungle a dáva pozor na značku. Po pár kilometroch sme na okraji mesta a konečne začíname stúpať.

A nohy už vyčvachtané

Už od rána je nehorázne teplo a dusno. Je to na kratké tričko. Vzduch je vlhký z nočného dažďa. Ťažko sa dýcha. Slnko zatiaľ vykukuje len sporadicky z mohutných oblakov nad nami. Niekedy sa dokonca aj do hmly dostávame. Prechádzame povedľa diaľnice a za sebou nechávame aj posledné obydlia. Lúky sú krásne, no nenormálne mokré. Stačí pár krokov a už to v topánkach čvachtá. V lese to zase na premočenej hline nenormálne šmýka. Moje dožívajúce speedcrossy z totálne halovou podrážkou to ani náhodou nezvládajú. Po pár skúsenostiach z minulosti im už vôbec neverím. Klárka musí mať zo mňa poriadnu šou. Proste jej z kopca na blate nestíííham.

Nad osadou Cerov

Les končí a my vychádzame na krásnu dlhú lúku. Zvážnica sa stráca a pred nami je kdekoľvek sa pozrieš polmetrová tráva. Čo s tým? So suchými nohami sa asi už môžeme rozlúčiť. Prvých pár krokov je to čistý hnus ale ako si každý zohreje svoju vodičku v topánočkach už je po problémoch. Aspoň nateraz. Šmyky dole lúkov všetky nejako ustojím a lúka nás nakoniec vypľuje nad osadou Cerov. 

Okolo železničnej trate a priehrady prichádzame až ku priehradnému múru a cez neho sa dostaneme na druhu stranu Váhu. Sme pri Nimnických kúpeľoch. Znovu stúpame. V lese je aj tu stále kopec blata, ale už to nie je až tak nenormálne ako na druhej strane priehrady. Nestúpame strmo. Veľmi rýchlo sa dostávame pod samotný vrchol Holíša a len pred koncom chvíľku strmšie stúpame. Vrchol je z ničoho nič kamenistý a pred nami sa otvára nekonečný výhľad na všetky smery. Od Hradiska na druhej strane Váhu, cez výhľad na Púchov a za nim pyšne stojací Vršatec. Na lazy až po Českú hranicu a pod sebou máme nádherný pohľad na Nosickú priehradu. Je to top výhľadový kopec. A to nemá ani 600 metrov nad morom. 

Priehrada Nosice

Chvíľku si hore oddýchneme a ideme ďalej. Pár metrov ešte prechádzame vrcholom, ale následne prudko klesáme. Bál som sa, že to pôjdem dolu po zadku, ale nejaký dobrák už pochopil, že sa tomu dá pomôcť a okolo stromov natiahol gumený pás. Teraz sa dá zísť pod kopec úúúplne luxusne.

No a znovu vychádzame z lesa. A znovu lúka a kopec vysokej trávy. Chodníky nie su vôbec prešľapané. Čert ho ber. Našťastie Slniečko sa už konečne začína o povrch poriadne opierať a zem aj rastliny začínajú schnúť. Prechádzame okolo smerovníka "Zábavy" a okolo stáda ovečiek schádzame krkolomne blato-trávou až do dediny Upohlav. Dedinu len tak lízneme a už aj sme znovu v lese a mierne stúpame. Prehúpne sa ešte cez jeden lúčny horizont a už vidíme pred sebou obec Udiča a nad ňou majestátny kopec Klapy. Veľmi sa mi páči. Vyzerá skoro ako zarastený Ostrý Roháč. Z tejto strany je jeho Južná strana skoro kolmá len z druhej strany sa skláňajú strmé zalesnené svahy.

Do sedla Zábavy; znovu tráva po kolená

Začína byť fakt že teplo. Nezostáva nám nič iné len sa zastaviť do obchodu pre chladenú dvanástku. Tá na múriku pred obchodom zašľapala porádne. Normálne začíname pri kecaní šušlať. Najlepšie bolo keď sme ešte pred stúpanim našli pred jedným domom auto s ŠPZedkou PB-RBBBR. Bude to zábava vyšľapať týchto 400 výškových metrov. Záááse blato. S pivkom v mozgu to ide ale dákosi krajšie. Normálne rozmýšľam, žeby mi možno ani nevadilo keby ma v ňom vyváľalo. Ani sa nenazdáme a sme v polke stúpania. Vychádzame na krátku lúčku. 

Ovce pri klesaní do obce Upohlav

Potom ale opäť vchádzame do hustého lesa a úzkeho šmykľavého chodníčka. Chytám sa aj poslednej slamky, aby som zostal na svojom mieste a nezbehol šmykom dozadu znovu na lúku. Ako sa chodník rozšíri už je suchšie a cesta hore rýchlo ubieha. Už normálne, že nás to Slnko pečie. Prvé trópy tohoto roka. Tečie zo mňa ako z vechťa. No nakoniec netrvá ani dlho a sme hore. Dávame chvíľku oddych. Hore je ale tak hnusne teplo, že sa nezdržíme dlho. Spravíme zopár foto a letíme dolu. 

Z lúky medzi Upohlavom a Udičou pohľad naspäť na Holíš

Ide to. Dokonca sa dá kde tu hopsať. Konečne stretáme ľudí. Zrejme z tejto strany je výstupovka lukratívnejšia. Ale odkiaľ vlastne? Z Uhrov? Netušíme. My prechádzame na modroznačený chodník a zabočíme na Juh. Prechádzame ponad obec Uhry a po pár zablúdeniach na blatových cestách sa ocitáme na samotnom vrchole Lopatinej pri vysielači. Nie v sedle ako to plánovala značka. Nevadí. Trasu sme si skrátili a ešte aj nejaké výškove metre pribudli.

Na Klapy

Zo sedla Lopatinej už letíme nadol ku Považskému hradu. Klárka to poriadne rozbalila. Ja to vo svojich črievičkách nezvládam. Ťahám za ňou za kratší povraz. Teplota stúpa a na hrad sa už dobreže nevaríme. Dávame si chvíľku oddych pod hradbami. Je tu krásne. Človek by tu vari presedel aj pol dňa. Ešte keby sme mali špeky. Jedna rodinka pred hradom si práve rozbaľovala svoje zásoby pred hradom. My sa už ideme pomaly vraciať naspäť do Považskej Bystrice. Chcem sa opäť napojiť na modrú značku ale zisťujeme, že to nebude až tak jednoduché. Zvážnica z hradu nás doviedla až nad dedinu a až tam prechádzame na druhú stranu potoka.

Niekedy to v tom blate nebol med lízať

Znovu stúpame nahor. Ide tu celkom kvalitná, ale zapeklite strmá asfaltka. Obieha nás pretekárka na eletrobicykli. Cestička ide okolo malej lúčky, no pretekárka je zrazu na lúke. Prečo nepokračuje asfaltkou? To zistíme hneď za rohom. Vchádzame niekomu do dvora a je po ceste. No dá sa to obísť okolo plota a lesom sa dostávame na inú zvážnicu. "Konečne" už zase blato. Dokonca dobiehame aj pretekárku. Zrejme mala potiaže z priľnavosťou pneumatík a musela tlačiť. Vrchol máme na dohľad a nakoniec na lúčke za vrcholom pretekárku aj predbiehame. Dáva si pauzičku pri hojdačke pod stromom.

Tentoraz Nosická priehrada z druhej strany; z Klapov smerom na Holíš

My sa ideme dopotiť ešte do nášho cieľa. Cesta je kamenistá a nerobí to moc dobré mojim rozmočeným chodidlám. Klárka je zrejme na tom podobne. Obchádzame hneď okolo niekoľkých Považských haciend, jedného salaša a kaštieľa v Orlovom. Pomedzi domky stoji vzduch ako v peci a za pár minút sme priam vysušený aj keď už na hlavnom ťahu poza Váh pred Bystricou. Prechádzame rekonštruujúcim sa mostom, prechádzame popod diaľničný most a sme v cieli. Autobus nám ide kdesi od pošty. Ešteže vedľa je krčma. Hneď si pýtame orosené a topánky dávame dole z nôh. Zavlažujeme svoje vnútro a sušíme pršteky. Ani sa nenazdáme a ideme busom odtiaľto het. 

Cestou na Lopatinu; lúka plná kvetou a majestátne Klapy

Vystupujeme v Ilave a Klárkin tato nás zavezie ku guľášu v Iliavke. Rodinná párty môže začať. Už len škoda, že ideme na hotové. Dákosi sme sa dnes flákali a skôr prísť nám nevyšlo. V tom teple to ale ozaj nešlo. Poobede nakoniec padlo aj zopár kvapiek. Niekde sa zdá, že ich kydlo aj celkom požehnane. Večer ešte prebehneme s babkou do Dubnice a ani sa nenazdáme a zlámany znovu chrápeme v posteli. A spíme až do rána bieleho. 10 hodín. Neuveriteľné. A ani hlava ma nebolí.

Nosice sa pomaličky vzdiaľujú

Plán na nedeľu je jasný. Vápeč z Iliavky. S Klárkou nám je to ale málo, a tak si to trošku predĺžime. Spolu s Klárkinými rodičmi vyjdeme hore nad Iliavku popod kopec Starý háj a cez lúčne sedielko prechádzame pod Vlčinec. Tám sa naše cesty rozchádzajú. Rodičia idú rovno do Hornej Poruby, my bočíme naspäť doprava a ideme priamo na vrchol Vlčinca. Konečne aspoň približne zisťujeme ako to tu vypadá s tými chodníkmi. Minule sme šli na vrchol direkt hore lesom. No aby to bolo čo najrýchlejšie, ešte to bude treba doladiť. Dokým to nespojim dokonale, bude mi to vŕtať hlavou. 

Cestou na Považský hrad

Na vrchol ideme spočiatku strmou zvážnicou. Následne prudko bočíme doľava a úzkym chodníčkom pomedzi kríky strmo stúpame. Znovu vychádzame na nejaké zvyšky zvážnice a postupne prechádzame do nádherného trailíku lesom. Ako výjdeme na hrebeň hneď ho opúsťame. Ideme na jeho ľavú stranu a chvíľku svah len traverzujeme. Až keď zbadáme v pozadí kopec Sokol, tak chodník opäť stáča doprava a následne skoro po štyroch bojujeme s poslednými výškovými metrami. Za odmenu sa nám ale otvára geniálny výhľad. Tu na Považí je to môj najobľúbenejší kopec. Od začiatku. Od prvého dňa čo som tu bol s Klárkou. Je odtiaľto nádherný výhľad na Vápeč a rána pri východe Slnka su na nezaplatenie. Keby som býval na Iliavke, tak som tu skoro každý deň.

Parťáčka do voza či do koča :)

No, ale rodičia nám už isto utekajú na Vápeč, tak musíme letieť za nimi. Obávané blatové úseky síce boli, ale nič nepredčilo tie včerajšie. Zem trošku preschla a hlavne toto je celé Južná až Východná strana. Do osady Smrčkovci to šlo veľmi rýchlo. Dnes je už z rána neskutočne teplo. Potím sa asi 5x viac ako včera. Tričko mám ako obliate. Chvíľku sa zastavíme na dočerpanie vody v prameni a potom sa už len rýchlo presunieme do Poruby. 

Tie tridsiatky sú čistá bieda

Prechádzame okolo svojej prvej Považskej krčmy s Klárkou a po pár stovkách metrov bočíme doľava. Druhý kopec dňa. Vápeč. Klárka si spomína na časy výšľapu za 45 minút. Dnes budeme mať čo robiť ísť tak dokonale v tomto teple. Slnko z nás vysáva všetkú energiu. Konečne vchádzame opäť do lesa. Mám čo robiť stíhať svojej parťáčke. Ešte pred napojením sa na červenú značku konečne dobiehame rodičov. Idú perfektne. Klárka je nejaká rozbehnutá a počkať chce až na vrchole. Mne by sa šikol ale už aj nejaký oddych. Klárka navrhuje pri lavičke na serpentíne pod skalou. Tá bola ale plná, a tak sa rozložíme až o serpentínku vyššie na výhľade na Hornú Porubu. Klárka zo sebou zobrala radler. Je to môj poklad.

Z milovaného Vlčinca smerom na Vápeč

Na vrchol ideme viac menej už všetci spolu. Hore si dávame zaslúžený oddych. Okolo nás sa blyska, hromy divo biju. Jedine nad Vápčom je modrá obloha. Ohrozený začína byť zostop, ale i ďalšie naše pôsobenie. Všetci spolu zídeme až na lúky medzi Vápčom a osadou Háj pod Sokolom. Tám sa opäť s rodičmi lúčime a my ešte letíme pozrieť na Sokol. Raz hrmí pred nami, potom za nami a opäť pred nami. Nevie sa to počasie rozhodnúť. Trošku sa zdvihol aj vietor. Ak má prísť búrka teraz, tak tomu aj tak už neujdeme ani keby sme sa vybrali priamo na chatu. A keď môžu zmoknúť rodičia za nami tak môžeme už aj my. Z osady Háj teda pokračujeme ďalej na Sokol. 

Už aj na Vápči; krásny pohľad na Hoľazne a obec Horná Poruba

Vrchol obchádzame po jeho ľavej strane. Až na druhej strane opúšťame výraznú cestu a strmou traktorovou zvážnicou stúpame hore do výšin. Odratávam si 8 minút. Po dvoch kopcoch, v tomto šialenom teple a s ruksakom väčším ako ja sám to ale nevyšlo. Minútka bola navyše. Hore má dobre šťuká. Mám čo robiť rozchodiť nespolupracujúce telo. Zvyšky vody ale všetko uhasia. Spravíme zopár foto, no blesky nám zabránia sa zdržať dlhšie. 

tzv. šťastie

Rýchlo zbehneme pod vrchol opäť na cestu a cez pár metrov lúky vchádzame do lesa. Tam máme "svoju" cestu. Už ani mapy.cz ju nemajú. Ešteže minule bola na mape. Je to veľká pomoc ako sa čo najrýchlejšie dostať ku ceste II/574. Zisťujem, že na aktualizovanej mape sa dokonca už nenachádzajú ani zvážnice na druhej strane cesty pod kopcom Starý háj, kde sme začínali. Ešteže v mobile mám neauktualizované mapy.

Nad Hornou Porubou

Prechádzame teda na druhú stranu cesty a vchádzame do húštiny. Od jari sa to tu poriadne zmenilo-zarástlo. Napojenie na zvážnicu v lese je aj o pár sto metrov nižšie pod nami, ale komu by sa chcelo toľko zachádzať. Trávou po pás sa prederieme ku potoku a Klárka ma prevedie na jeho druhú stranu. Potom už zase preberám velenie ja a po asi 10tich metroch prhlejúcej trávy sme už iba v škrabkajúcej tráve. Na konci lúky je konečne zvážnica. Lúka nakoniec priniesla aj svoje obete. Klárka domov zobrala dvoch zubatých kliešťov, ktoré museli kvôli tomu prísť aj o život. Hneď po vyoperovaní boli násilnicky Klárkou popravený.

Spätný pohľad na Vápeč zo Sokola

Po zvážnici už rýchlo vyšľapeme ku Starému háju a druhou stranou sa za pár minút zošuchceme do doliny potoka Iliavka. Opäť sme na chate. Opäť guľáš. Rodičov sme ale nedobehli. Prišli pár minút pred nami. Myslím, že na Kriváň majú natrénované. Chvíľku ešte oddýchneme tu medzi horami, ale na večer sa už presúvame opäť do mesta. 

Víkend opäť ušiel ako voda. Plány na nasledujúce dva víkendy sa menia každou hodinou. Ani počasie zatiaľ nepraje, tak uvidíme. Možnože po roku si dám aj úplne oddychový týždeň. Už len za ten čas nepribrať 5 kilo. Veď ešte aj na oslavu sme na budúci víkend pozvaní a zrejme nebudeme môcť na ňu prísť ani len pešo. Uvidíme teda čo sa bude dať s tým ešte zrobiť...

Foto: Klárka Bridíková