Opäť na lazoch pod Vápčom

Ehm.. po nádhernom počasí počas obdobia korony prichádza na Slovensko monzún. Jeho začiatok už od pradávna dátujú na 8. jún, ale tento rok začal vari ihneď po uvoľnení pandemických opatrení, čiže asi o 2 týždne skôr. Ide o to že: "Začiatkom júna atmosférická cirkulácia nadobudne tzv. zonálny, alebo západný charakter, pri ktorom prúdenie z Atlantického oceánu prináša do strednej Európy vlhký vzduch. Studený vzduch k nám preniká nad prehriatu pevninu v niekoľkých za sebou nasledujúcich vlnách a to spôsobuje abnormálne zrážky viac ako jeden mesiac." ..čiže jedine čo nám zostáva je čakať a po horách sa trošku aj počľapkať.

Milovaný Vlčinec

Tento víkend to už nadobudlo taký extrém, že v piatok ideme až do miesta nášho víkendového pôsobiska hromadnou dopravou. Ešteže na piatok mi zostali pracovné povinnosti a musel som ísť pozerať v práci mosty a nemusel ísť 50 kilometrov po hore v daždi pešo. Tohto týždňový výlet si necháme nanadúce a teraz radšej poďme piť pivo. Klárkina segrenka oslavuje v sobotu tridsiatku. No nezačni teda sláviť už hneď v piatok. Alebo iba zapíjame upršaný víkend? Natalia sa bojí, že oslava kvôli dažďu nevyjde podľa predstáv, no ako som predpokladal na začiatku, tak môžem konštatovať aj na konci: "Oslava vyšla na jednotku". Vďaka dažďu sa síce nepopilo všetko pivo, ale aspoň sme všetci spolu sedeli pri sebe pod altánkom. 

Aj takto môže dopadnúť oslava..

Sobota ušla ako voda a už je tu druhá polka víkendu. Ráno opäť vstávame do sychravého počasia. Neleje, ale ruku by som nedal do ohňa za to, že sa každu chvíľku nebo neroztrhne a nezačne liať do večera a nedajbože aj 40 dni a že nezačneme po pár hodinách stavať archu záchrany. Síce moc sa nám do toho nečasu nechce, no nakoniec vybehneme von a aspoň na chvíľku sa ideme spolu s Klárkou prebehnúť. Poďakujeme za všetko úžasné čo sme mohli zažiť a pojesť u dokonalých hostiteľov a už nás niet.

Cestou do blata

Blato nás preverilo hneď po pár krokoch. Voda tečie po zvážniciach potokmi a po pár minútach je už úplne jedno kam šliapem. Ja si dávam už len pozor na vodu hnedú. Deravým topánkam moc nechutí. Alebo skôr nechutí nohovému chodidlu. Nesťažujeme sa ale. Postupne odkrajujeme z nekonečnej zvážnice ku Srvátkovej lúke pod Vápčom. Kecáme o kadečom a čas rýchlo uteká. Ani sa nenazdáme a už šlapeme viac ako hodinu a štvrť a stále nič. Je to ozaj nekonečné. 

Lúku nakoniec dosiahneme a konečne to začína byť aj celkom zaujímavé. V tráve povymieňame starú vodu z topánok za čerstvú studenú a už aj stúpame lesom pod samotné skalné bralo Vápča. To dá ako vždy poriadne zabrať, ale dlhé to nie je. Na vrchole sa spolu čakáme ako dvaja fučiaci ježkovia pred koncom svojej životnej púte. Na vrchol ku krížu dnes nejdeme. Nevidno na 10 metrov. Nemá to výraznejší zmysel ako si ísť po 31 výškových metrov. Bude čo robiť zbehnúť aj týchto 510 po Hornú Porubu. 

Rozprávkové lesy Vápča

Väčšie blato som na Vápči ešte jakživ nevidel. Len veľmi pomaly napredujeme. Vytváram nové kreacie pohybu. Málokto by zvládol tento typ tzv. blatovej jógy. Dopadlo to tak, že som šiel dolu sedlom Palúch skoro-skoro po krásnej červenučkej goráčke zavesenej na batohu. Tentoraz to našťastie schytali len ruky. 

Schodíky v cca polovici stúpania bravúrne obchádzame lesom. Klárka síce tvorí tiež nové kreácie, ale všetko to vyzerá stále dokonalo ladne. Ani náznak zaváhania alebo zlyhania. Táto improvizácia jej ide lepšie ako tá džezová popri tom. Stále klesáme a časť stresu je už za mnou. Klárka to má so mnou hrozne ťažké. Hýbem sa po tom lese ako dieťa s prekonaným rachitisom. Už sa neviem dočkať kedy zahodím tieto formuliarke topánky na dráhu. Konečne sme dolu. 

Prechádzka Hornou Porubou po asfalte prešla neskutočne rýchlo a už opäť stúpame po mokrej tráve. Prechádzame na druhú stranu cesty II/574 a dokonalou štrkovou cestou sa pomaličky bližime ku Vlčincu. Prechádzame cez osadu Smrčkovci prudko odbočíme doľava a už sme zase v lese a v kopci blata. Priam to vyzerá tak, že celý Vlčinec pred nami je len obrami nahádzame blato z celého Považia.

Opäť spolu hore

Tákéto krtince nás ale nemôžu zastaviť a po pár minútach už aj stojíme na vrchole. Či hmla, či Slnko, či tma, či dokonalé modrá obloha Vlčinec mi učaroval. Vždy sa tu veľmi rád vraciam. Chvíľku sa zastavíme, ale je ťažké sa tu zdržať dlhšie, keďže nás už o pár kilometrov ďalej čaká jedlo. Spúšťame sa teda dolu. Spočiatku to strminou aj celkom ide. Ale potom zááááse blato. Traverzneme popod severné úbočie vrchola a západným svahom klesneme až na zvážnicu pod les. Cesta na ňu je ešte ale poriadna párty. Chytáme sa každého konárika či korienku, aby sme zostali celý čas vo vertikálnej polohe. 

Na Vápči sa to začína trhať

No nepovedal by som, že aj po zvážnici to bol med lízať. Toľko bahna som ešte vari asi ani pokope nevidel. O chvíľu zvážnicu opušťame a vchádzame rovno do ohrady. Amen. Okrem blatka pribúdajú lajnička a kopa moču. Celkovo to tvorí po premiešaní nohami rohatých poriadnu mňamku. Vychádzame z ohrady, sme na poslednom nevýraznom sedielku a pred nami sú posledné výškové metre. Tie už ubehnú ako voda a konečne začíname klesať. Klárka ešte stihne babke nazbierať cestou dolu krásnu kytičku kvetov a nakoniec nás les vypľuje na asfaltke do Iliavky. Už len pár metrov a sme na chate.

Ajajaaaaj

Tam nás už čakajú s otvorenou náručou Klárkiny rodičia a kopec jedla. Čvachtania na tento víkend stačilo. Plány boli úplne inakšie, ale keby sme si nezažili aj takéto časy, ako by sme si potom vážili to nádherne čo nás ešte len čaká? 

Z Iliavky ideme všetci spolu do Dubky. Navštívime ešte všetci spolu starú mamu, dokonca aj nedeľnú omšu stíhame a nedeľný večer už trávime tak klasicky. Pri filme a s vyprážaným chlebom vo vajci v ruke a s láskou života vedľa seba. Čo viac si priať? Asi už len to pondelkové ranné vstávanie. Hej ..veď aj to je super. Značí to, že sa opäť môžeme tešiť na ďalší víkend ;)

Foto: Klárka Bridíková