Bokami Nízkych Tatier

Karanténa Covid-19 v plnom prúde. S Klárkou robíme všetko pre to, aby sme sa stratili tejto spoločnosti z dohľadu a tak voľba na víkend je jasná. Víkend to istí Jasná.

Z vrcholu Zákľuky

Deň predtým na Chopku

Je koniec Marca a lyžiarska sezóna sa blíži ku koncu. No niežeby už snehu nebolo, ale ľuďom postupne dochádza chuť po snehu. Nevadí. Bude zase iné. Každopádne asi prvé a aj posledné Nízke Tatry tohoto roku na lyžiach stáli za to.

Cestou do Demänovského sedla

V hromadnej doprave je už nutnosť nosiť rúško. S tým nemáme problém. Dokonca aj rukavičky dávame na paprčky. V kupéčku sme sami, teta štikačka sa na lístky ledva pozrie a sme v Mikuláši. Chvíľku posedíme na stanici, zbehneme po čiernu vodu na pumpu a už aj sa vezieme autobusom do Jasnej pod Chopok. Párty na lyžiach môže začať.

V sedle

Je deväť hodín ráno a je príjemne teplo. Nefúka. Stúpame hore zjazdovkou Biela púť a na konci odbočujeme doľava po spojke na inú zjazdovku, ktorej názov už netuším. Každopádne ako opäť zabočíme doprava pred sebou v diaľke vidíme už Lukovú a priam v nebi vrcholovú stanicu lanovky na Chopku. Stúpanie sa zdalo byť nevinne, ale na chatu na Lukovej nie a nie výjsť. Sneh je akurát odmäknutý tak to aspoň ide. Na Lukovej dávame oddych = čas na raňajky. Žemličky od Klárky prišli vhod na pokračovanie stúpania priamo na Chopok. Boli sme pozrieť až na samotný vrchol. Porobili sme kopec svojek a nasledujúcu situáciu sme zhodnotili tak, že na severe je tak ľadovo, že do žlabu nás nikto nedostane. Meteorologický žľab do Lukového kotla teda musí počkať do budúcej návštevy.

A v ďalšom sedle

Horší sa aj počasie. Už nepraží Slnko. Skôr prichádzajú oblaky a kde tu po okolí vidno vypadávať z nich už aj nejaké zrážky. Rozhodneme sa zlyžovať na juh. Lyžovačka celkom fajna. Je cítiť, že kedysi, ešte pred pandémiou, tadiaľto chodili ratraky. Ako klesáme, hlavne táto južná strana Nízkych Tatier je už poriadne rozmočená z ranného Slnka. Na Srdiečku je to už čistý hnoj a hlavne začína už aj nám husto snežiť. Plán je jasný, chvíľku preniesť po asfaltke lyže na chrbáte a hor sa na Štefáničku.

Z Krúpového sedla do Širokej doliny

Oddychujeme

Prechádzame pár stoviek metrov a už aj vidíme dolinku, ktorá križuje cestu a odtiaľ práve dve slečny lyžovať. Ideme na to. Obúvame lyže a pomaličky šľapeme naspäť hore pod hrebeň. Chodník je miestami pekne krkolomný. Zvláštne, ja že tadiaľto chodí každý začiatočník. Stopu vidno a aj niekto tadiaľto raz za čas musel prejsť smerom nadol. Ale nezdá sa mi, žeby to bola extra skialpová diaľnica. To tie naše diaľnice z Fatry sú o dosť krajšie a ľahšie.

Žiarska dolina spod Konského grúňa

Vychádzame postupne z lesa do kosky a pred nami sa otvára krásny žliabok, ktorý sa postupne rozširuje a otvára do širokého svahu. Pozerám mapu a je to jasné. Vôbec sa neblížime ku Štefáničke. My ideme priamo na Demänovské sedlo, ešte hodne vľavo od Ďumbiera, nie sprava, kde mala byť chata. Znovu sneží. Padajú poriadne vločky, možnože ešte aj prašan budeme mať. 

Z Konského grúňa smerom na Ďumbier

Do sedla sme sa dostali nakoniec veľmi ľahko. Čo ale teraz? Pozeráme na druhú stranu do doliny ústiacej na Lúčky. Lyžovateľne by to možnože niekedy aj bolo, ale teraz je to tvrde na betón. A to nehovoriac o prevejoch pri začiatku zjazdu. Nepozdáva sa mi to. Klárka by asi aj šla keby som mal viac guráže. Už to začína. Klárka bude tá čo ma bude ťahať po žľaboch. Tentoraz ideme ale skúsiť ešte hore do Krúpového sedla a do doliny sa spustíme odtiaľ po zelenej turistickej značke. Klárka si pôjde lyžovať preveje niekedy bezo mňa.

Na zjazdovke..

Úžasný hrebienok na Ďereše, ktorý sme zmákli za západu Slnka

Znovu sneží a znižuje sa už aj viditeľnosť. Pár metrov pred sedlom hrmí. Pfúúú, snehová búrka? Vari ten jeden hrom bolo všetko. Prichádzam ku smerovému stĺpiku. Divne bzučí. Čo to dofrasa je? Sú v ňom nejaké muchy? Či je v ňom nejaká elektrina? Alebo počas raňajšieho Slnka sa tak nahrial, že padajúce snehové vločky sa tak prudko topia? Alebo niekto nahrial kovové časti smerovníka ohňom?? Netuším. Poďme ďalej.

Cestou za Slnkom

Klárka stúpa na hrebienok

Ako prechádzame na druhu stranu hrebeňa bzučí mi už aj cepín. Wóóót. A začína bzučať aj Klárkin. Dokonca aj paličky a ako si zhadzovala pásy, tak jej už bzučali aj hrany na lyžiach. Kokos, čo to je? Poďme odtiaľto preč. Rýchlo hodíme batohy so bzučiacími cepínmi na chrbát a hľadáme najschodnejšiu cestu po hrebeni smerom na Prašivú a Tanečnicu. To miesto by sa zrejme malo volať Kráľov stôl. Tam sa stretneme s inými lyžiarmi a tí začínajú postupne bzučať ževraj tiež. No nič. Je nám zima a chceme byť odtiaľto čo najskôr preč. Lyžujeme dolu do Širokej doliny. Horšie som asi ešte nič nešiel. Krížom na svah boli natopené a nato dnes, ako zašlo slnko, zmrznuté asi 30-50 cm vysoké záveje/vankúše/náfuky ..neviem ako by som to nazval. Urobiť v tom oblúk bolo skoro nemysliteľné. Raz šla lyža po kôre vrchom. Raz sa zaborila a celé telo zastalo. Čudujem sa, že nik z nás nešiel dolu dolinou hlavou dolu. Až keď sme klesli na nejakú výšku opäť začal sneh mäknúť a bol ako tak lyžovateľný. Asi tri a pol oblúka sme spravili!

Už iba kúsok

Sme niekde pri smerovom stĺpiku Široká dolina, záver. Nachádzam krásnu skalu na ktorej dáme piknik. Trošku sa vyčasuje. Žeby bolo ale teplo sa nedá povedať. Niečo ale musíme zjesť. Veď od Lukovej sme doteraz nemali žiadnu väčšiu pauzu. Dnešok dáva zabrať, ale stále je ešte málo hodín. Do západu Slnka sú ešte tuším 4 hodiny. Ideme moc rýchlo a síl ubúda. Nie je kde oddychovať keď je stále zima. Na večer sa ma vyjasniť a bola by veľká škoda po polke škaredého dňa to teraz ukončiť. Ideme teda ešte čo to skúsiť vyšľapať.

A teraz celá tá nádhera až po Dereše

Vchádzame do Lukovej doliny. Stretáme osamoteného človeka. Prehodíme s nim pár slov a každý si ideme svojou cestou. Opäť poriadne sneží. Je to krásne, skoro ako v rozprávke. No a po snežení sa naraz začína vyčasovať a otvárajú sa nám nádherné scenérie celého Lukového kotla. Na jednej strane dokonca vidno aj nejaké stopy po výšľapovej trase nejakého lyžiara. My sme na opačnej strane doliny. Stúpame svahom plným kosodreviny na Konský grúň. Obdivujeme oproti sebe skalný masív Chopku a popod zjazdovku desiatky možných variaci zjazdu do Lukového kotla. Dokým výjdeme na Konský grúň je po oblakoch. Nad nami je čisto modrá plechová obloha. Na zemi poprašok nového snehu, ktorý dodáva tomuto všetkému neskutočné čaro. Na nedotknutom povrchu z novonapadnutého snehu sa zdá byť aj pol metra nového snehu. Užívame si nádherné scenérie. Konečne bez klepania sa od zimy piknikujeme.

No a čo teraz? Stále je iba štyri poobede. Dve hodiny do západu Slnka. Navrhujem ešte zlyžovať Dievčenským žľabom do Derešského kotla, a potom po ramene Derešov ísť na samotné Dereše. Klárka sa dá nahovoríť hádam na všetko. Len sa trošku začínam báť toho, aby to nebolo na úkor niečoho vážnejšieho. Dôverujem Klárke, že má ešte dostatok síl. Musím sa ju naučiť dôkladne čítať. Nechcem aby sa kvôli mne až tak trápila. A musím sa naučiť krotiť aj sám seba a nemyslieť len sám na seba. Tentoraz sme už znovu dole pod žľabom.

Lyžovačka znovu zlá, ale aj tak desať krát lepšia od tej najhoršej z Krúpového sedla. V Derešskom kotli som sa domotal tak, že sme si pásy obuli asi 100 výškových metrov predčasne, a potom sme museli v škrupine na pásoch downhillovať. Zopár papúľ bolo. Aspoň som okoštoval ako tu chutí Derešsko kotlový sneh. Konečne sme dole pri vleku. Prechádzame popod neho na druhú stranu kotla a začínam hľadať najrealnejšie výstupové miesto na rameno Ďerešov. 

Na hlavnom hrebeni s poslednými lúčmi

Spočiatku to ide. Príchádzame ku jednej zo skál a vyzúvame lyže. Tie dávame na chrbát a pred Klárkou idem zistiť podmienky. Po 20tich krokoch zisťujem, že mi treba mačky. Klasika.. vždy si ich musím osádzať na najstrmšom mieste. Ďalej stúpam hore strmou pláňou hľadajúc najlepšiu trasu. Nad nami je len úzky strmý skalný kuloár prerastený koskou. To tadiaľ nedám. Traverzujem na druhú stranu žliabku a cez kosodrevinové rebro prechádzam do druhého krátkeho žliabku. Snažím sa ísť krajom, čo asi nebolo až tak nutné. Podmienky si myslím, že neboli natoľko zlé, aby som nešiel priamo dnom. To som si uvedomil až vtedy, keď som stúpal už poriadnou strminou. Myslel som si, že okolo kosky sa budem cítiť bezpečnejšie, no bolo to tam ozaj strmé. Na druhej strane žliabku zbadám prešľapanú stopu. Skúsim to tam traverznúť. Ide to. Za chvíľku som v stope. Spravím pár krokov a som nad žľabom na hrebeni. Pfúúú, toto je úľava. Bol to krátky úsek na mačkách s cepínom v ruke, ale toto asi nikdy nebude moja šialka kávy. Klárka potichučky a rozvážne kráča hore za mnou. Za chvíľku ju mám pri sebe. V technických veciach o ňu nemám až taký strach. Viem, že všetko to čo zvládnem ja a aj viac zvládne. Jedine čo poznamenala, toto sú presne tie ízi-pízi veci, ktoré sa majú chodiť počas karantény.

Na druhý deň ráno

Chvíľku dávame oddych a ideme hore. Hrebienok je nádherný. Spočiatku široký, ale v strednej časti sa zúži na meter-dva šírky. Tam je z jednej aj z druhej strany viac ako 50° zraz. Zase raz miesta, ktoré mám tak "rád". Spätne to ale hodnotím ako úplne bezpečne. Skôr som sa asi bál, že sa to bude stále len zhoršovať. Vrchná časť bola už opäť široká a na mačkách to šlo krásne aj keď miestami sme celkom stúpali a nebolo by vhodné sa šmýkať dolu do doliny. Časom nám zapadlo za Poľanu Slnko. Bolo to ako vždy krásne divadlo. A keď Slnko zapadlo, ešte celú pol hodinku nám žiarilo poza roh zeme svojími krásnymi krvavočervenými lúčmi, ktoré naťahovalo za nami. S poslednými takýmito lúčami vychádzame na Dereše.

Ďalší krásny hrebienok, tentoraz na Zákľuky

Rotunda na Chopku sa zdá byť tak blízko a predsa je tak ďaleko. Nie a nie sa ku nej priblížiť. Prevýšení už pred sebou nemáme veľa, ale poriadne už cítime únavu. Ako zašlo Slnko prichádza zima a aj vietor sa na hrebeni trošku rozfúkal. Na Rotundu prichádzame celkom premrznutí. Rýchlo sa prezúvame, trošku doplníme energiu a musíme čo najskôr odtiaľto preč z tejto zimy. Čaká nás 1000 výškových metrov zjazd.

Prvé metre zjazdu boli parádne, ale čim sme boli bližšie Lukovej, tým bolo viac ľadu. Dobre som si zahromžil. A to sme ešte netušili čo nás bude čakať nižšie. Myslel som si, že keď teplomer na Chopku ukazoval -1, tak dole bude určite odmäk. Ale kde.. Tam sa cez deň sneh poriadne rozmočil a teraz to totálne na ľad zamrzlo. A v sebe mal otlačené všetky pohyby lyžiarov minimálne z dnešného dňa. Oddychujeme každých 100 výškových metrov. Bolo to šialené. Príchod na Záhradky bolo priam vykúpenie. No ale čo teraz?

Spod Zákľuk smerom na Poľanu a Dereše

Na bookingu sme našli, že chata záhradky má ešte na túto noc nejaké izby voľné. Vari sa bude dať teda aj teraz o ôsmej večer ubytovať. Najprv chatu ani len nevieme nájsť a následne keď zistíme ktorá to je, na dverách je napísané, že od toho a toho dňa je zatvorená. Čože? Takto nás odžubkali? Vedľa je iný hotel a vyzerá, že sa v ňom svieti. Dokonca aj v bare hrá hudba. Poďme sa skúsiť pozrieť tam. Pod nami vidíme ako odchádza smerom dolu nejaký autobus. Pomyslíme si: "To bol asi posledný". Prichádzame ku dverám a aj tak informácia o uzavretí. Celé zle. Divné nam ale je, že pred chatou je množstvo ľudí pri ohni. Je tu nejaká uzavretá spoločnosť? Prihovorí sa nám jedna slečna. Pýtame sa jej na to prečo je to tu zatvorené a ako je možné, že je tu toľko ľudí. Ževraj sú to ale len zamestnanci a práve robia veľké jarné upratovanie nakoľko im štát zakázal prevádzkovať ubytovacie jednotky. Sme z toho dosť zdecimovaný. Nevieme čo teraz. Ani taxíky nechodia. Neviem ako sa ideme dostať do Mikuláša. Asi jedine po svojich alebo skúsiť zavolať zopár známym v Mikuláši, či by po nás neprišli.

Slečna sa zatiaľ snaží pre nás zohnať iné ubytovanie. U nich je ževraj všade špina, bordel ale nie väčší ako vonku a hlavne zima, tak sa nás tam asi hanbí ubytovať, ale zháňa čosi po celej Demänovskej doline. Obvoláva asi desiatich, no nikto s nami cudzincami neliptovčanmi nechce mať nič spoločné. Pre koronu sa tu už obviňujú aj susedia navzájom a čo ak by jeden druhého zažaloval, že prechováva u seba cudziu koronu? Asi už posledný kontakt súhlasí. Pôjdeme bývať do chatiek na Lúčkach. Ani tá cena nebola najstrašnejšia. Vyššia bola len preto, že máme pre seba chatku pre piatich. Je tam ale teplo a čisto. A sprcha s teplou vodou a aj kuchynka. A Klárka má dokonca v batohu aj polotovar rizota či čaj. Po 12tich hodinách vonku sme opäť v teple a nič nám nechýba. Sme vďační za všetko čo sme od týchto úžasných ľudí v Jasnej a okolí dostali. Bez Vás by už bolo po výlete.

Na vrchole

Ráno spíme do nemoty. Z plánu na východ Slnka na hrebeni Nízkych Tatier, bola posteľ do ôsmej rána. A ani po prebudení to nehrotíme. Pozeráme rozprávky a jeme domácu nutelu z našich zásob. Proste krásne nedeľné ráno v chatke v horách. Nič nám nechýba. Iba ak tak sily v nohách na dnešný výlet. Okolo desiatej vyrážame.

Tenisky nechávame na nohách a asfaltkou stúpame z Lúčok na Záhradky. Odbočujeme ku mestskému úradu a pokračujeme okolo bytoviek hore dolinkou. Asfaltová cesta končí a pred sebou vidíme sneh. Prezúvame sa. Prejdeme pár metrov po snehu a znovu blato. Cesta sa stáča inak ako som si myslel a pred nami len kóópa blata po ťažbe dreva. Nevadí, vždy lepšie zašpiniť lyžiarky ako tenisky. Krkolomnou cestou na zvážanie dreva vychádzame až pod zjazdovky na Jasnej. Opäť sme na asfalte a prechádzame popod hotely ku odbočke na Vrbické pleso. Nepoznám to tu. Ideme teda priamo po žltoznačenom turistickom chodníku. Je dosť možné že rýchlejšie by to bolo po ceste ku Mikulášskej chate. No to by sme zase nevideli pleso.

Duch na Zákľukách

Za Mikulášskou chatou zase len stúpame v lyžiarkach hore dolinou po asfalte. A ak nie po asfalte, tak po šialenom blate po výstavbe priam celého sídliska hotelov, ktoré vznikajú v tejto doline potoka Zadná voda. Dolinkou stúpame dokým nás o iné nepresvedčia krásne bočné hrebienky tiahnúce sa z hrebeňa okolo vrcholu Bôr. Je rozhodnuté. Stáčame doprava, prejdeme na druhú stranu potoka a postupne začíname stúpať na náš vytipovaný hrebienok. Ešte v dolinke obchádzame krásnu chatku. Keď pozerám do mapy, bola to Bjornsonová chata. Je mi to známe meno. Viac ku nej ale neviem povedať ani napísať. Dokonca nachádzame aj stopu od lyžiarov. Nie síce dnešnú, ale dá sa čítať. Ideme cik-cak ňou strmo hore rúbaniskom. Dnes teda nevládzeme. Klárka sa trápi a mne asi odpadnú nohy od otlakov. Klárka si, ževraj vyspevuje dokola nejakú pesničku len aby nezastala, ja vduchu hromžím jak pohan a najradšej by som odhodil tie lyžiarky dole do doliny. Pod kúskom lesa, čo zostal po veternej kalamite, čakam Klárku. Dávame si pauzu. Prehodnocujem plány. Nepôjdeme po hrebeni až do Liptovskej Lužnej. Skúsime výjsť na Poľanu a spustíme sa radšej naspäť na Tri vody a cez Brhliská zjazdovkou pôjdeme naspäť do Jasnej. Popritom naberáme nových síl a nasávame energiu zo Slnka zmiešaného s vetrom. Dnes, aj keď je slnečnejšie, nezdá sa mi až tak teplo ako včera. Vietor všetko teplo unáša preč.

Aj kamzíky samozrejme

Postupne ďalej stúpame. Chvíľku lesom, ale ten sa rýchlo mení na kosku, ktorá nás doprevádza skoro až na vrchol. Je tu nádherne. Za nami sa ukazuje majestátny hlavný hrebeň od Poľany až po Chopok. Dalo by sa spočítať všetky žliabky kde by mohla noha lyžiara vkĺznuť. My stúpame na bezmenný kopec medzi Bôrom a Poľanou. Ale nie.. našiel som, že ten náš kopec sa nazýva Zákľuky. Sme hore. Vynárajú sa mi spomienky na moje skialpové začiatky. Bolo to takto pred tromi rokmi a necelými dvomi mesiacmi, čo som jeden víkend kúpil práve túto prvú a zatiaľ jedinú skialp výbavu a hneď, úplne neskúsený a sám, sa vybral hore cez sedlo Sinej na Poľanu a až na Chopok. Odvtedy sa mi podarilo za 3 a pol sezóny najazdiť približne 3000 kilometrov a myslím si, že okolo 220 tisíc výškových metrov. Dalo by sa to pozrieť keby sa mi chcelo. Bolo to dobré rozhodnutie kúpiť si lyže. Týmto rokom asi ale moja stará výbava dožije. Viazko vypína, hrany na lyžiach sú minimálne na 5tich miestach roztrhnuté, lyžiarky dopraskané a papuče totálne vydraté. Zostanú ako kameňačky. A som zvedavý čo teda prinesie nová sezóna. A či bude peneží.

Na jednom aj druhom vrcholčeku Zákľuk si poriadne oddýchneme a ideme na to. Poďme to skúsiť zlyžovať. Ide to.. a véééľmi dobre. Asi najlepšia lyžovačka za tieto posledné dva dni. Ideme akurát nahriatym širokým juhovýchodným svahom. Až v nižších častiach je trošku rozbitý nafúkanými vankúšmi. A ešte nižšie začína byť už trošku biele blato. No ale to už vojdeme do kosky kde to vôbec nevadí. Vchádzame do úzkeho strmšieho žliabku. Klárka ma predbieha a priam sám srším šťastím  za ňu, keď vidím ako nebojácne robí v úzkom strmom žliabku medzi koskou oblúky a užíva si zjazd. Je to talent. Prechádzame opäť na šíre snehové pláne pod hrebeň. Spustíme sa až do hlavnej dolinky smerujúcej do sedla Poľany a po žltoznačenom chodníku, v potoku už aj trošku krkolomnejšie, zlyžujeme ku rázcestníku Tri vody.

Po troch rokoch a dvoch mesiacoch na tom istom mieste

Prechádzka po hrebeni

Opäť lepíme pásy. Klárka duma nad svojími lyžiarkami. Celkom brutálne ju v nich začínajú bolieť nohy, členky. Hlavne ľavá. Musíme najprv skúsiť všetky porušené časti plastov a tkaniny odtiaľ vyhádzať, možno sa noha uvoľni. A keby nie budeme musieť postupovať ešte brutálnejšie. Možnože bude treba lyžiarku aj teplom premôcť. Uvidíme. Tentoraz nam nezostáva nič iné ako to dobojovať.

Pred zjazdom víkendu

Celkom príjemným lesným chodníčkom raz stúpaním, raz klesaním prejdeme až na Brhliská ku hornej stanici lanovky, ktorá výchádza priamo zo samotnej Jasnej. Hádžeme sa na sneh a oddychujeme. Dopijeme posledne posilňujúce energetické nápoje, užijeme si posledné tohtovíkendové lúče Slnka na horách, síce trošku vo vetre a zime a letíme dolu. Zjazdovka je až príliž príjemná. V rozmočenom snehu to skoro vôbec nejde. Len stredná časť zjazdovky je ako tak strmá na to aby sa dalo spraviť aspoň zopár oblúkov. Ani sa nenazdáme a sme na presne tom istom mieste ako včera o deviatej ráno.

Hrebeň smerom na Poľanu, v pozadí Skalka

Z doliny smerom na hrebeň medzi Poľanou a Zákľukami

Pár minút si počkáme na autobus a ideme het. Myslím si, že celý víkend bol neskutočný fristajl, ale všetko nakoniec zapadlo priam geniálne. Jedine čo mi fakt že chýbalo bolo jedlo. Tých pár sladkých tyčiniek a Piknik mi moc nestačil. Už nech otvoria horske chaty! Na tento jediný problém sme razom zabudli vo Vrútkach neskorším obedom, ktorý nám dali naši. Teraz už ozaj máme všetko a môžeme zase začať snívať o ďalšich veľkých plánoch a dobrodružstvách. A poviem to tak, že s Klárkou o dobrodružstvá nemôže byť nikdy núdza ;)

Foto: Klárka Bridíková