Na potulkách vo Veľkej Fatre

Kartanténa proti korona víru pokračuje ďalšími dňami. Po dňoch v Tatrách sme dosť zničení. Celé doobedie leňošíme doma. Začínam byť celkom rád, že nás donútili tento týžden zostať doma. Byť škaredé počasie asi vyskočím z kože ale nakoniec strieda jeden Slnečný deň druhý a nie a nie to skončiť. Som z toho priam nadšený. Toľko zážitkov, za tak krátky čas, to som vari ešte ani nezažil.

Pod Tlstou s výhľadom na Turiec

1. deň: Sklabinský hrad s Maxíkom na bicykli

Dnes náš výlet začína až okolo tretej poobede. Do Vrútok zbehneme pre parťáka Maxa a môžeme vyraziť. Snažím sa vyberať čo najmenej frekventované cesty. Hlavne mimo dopravu keďže ideme s našim Maxi psíkom. Prechádzame okolo nákladnej stanice vo Vrútkach, obídeme Neografiu a okolo Priekopskej vlakovej zastávky prichádzame ku Eccu. Konečne vychádzame z mesta.

Pri Atilovom hrobe je ale ľudí viac ako v obchodnom centre. Som z toho mierne v šoku. Naivne som si myslel, že tu budeme sami. A tento zástup ľudu nie a nie skončiť. Sme už dobré tri kilometre za Martinom smerom na Dražkovce a ľudí len veľmi málo ubúda. Vláda pozatvárala kôli vírusu pol mesta a tým pádom je pol mesta na lúkach za mestom.

Maxík sa nevie dočkať

Ľudí ubudlo až keď sme vošli do blata. Konečne sme sami, len kde tu nás obíde nejaký bežec alebo partia na koňoch. Pri potoku všetci traja dopĺňame pitný režim a hybaj do kopca. Ten starý tatinov bicykel ma ťahá k zemi. Nečakal som, že pár kíl navyše bude až taký problém. Prechádzame cez osadlosť Stará Borová a postupne vchádzame do lesa. Všade je kopa blata. No to budú zase vyzerať tie bicykle. Radšej sa na ne nepozerať. 

Výchádzame na veľkú lúku, ktorá sa tiahne až po Sklabinský hrad. Celkom vyprahnutý navrhujem pauzu. Otvárame pivečko a len tak sedíme. Popred nás sa krížom cez lúku rozbehne veľká črieda vysokej. No a Max doodychoval. Mám čo robiť aby ma nepoťahal po rozmočenej lúke po zemi. To je tak keď uvidel menej lenivých parťákov ako sme my. Verím, že to ale s nami ešre nejako zvládne.

Klárka vs. kopec

Ja na bajk už ani nesadám. Hore strmou lúkou idem pešo. Klárka pučí v sedle. Na jej bajku tiež ale nie sú moc prevody na tieto šialené uphilly. Driapala čo to šlo, ale posledné najstrmšie stúpanie ju predsalen zmohlo. Sme hore. Slnko pomaličky klesá ku obzoru a na jemných krivkách lúk a polí vytvára nádherné tiene. Tu dole na Turci sa pomaličky už aj príroda po zime prebúdza. Striedanie ročných období je úžasná vec. Príroda nás takto vždy dokáže očariť niečim novým, na čo už po roku opäť zabudneme. Príroda je veľmi krásna.

Posedíme, postojíme, zmapujeme okolie od Katovej skaly, cez Sklabinský hrad, lúky nad Turčianskou záhradkou až po výhľad na celú Malú Fatru od Kľaku až po Stoh a keď začne byť trošku zima letíme naspäť. Tentoraz už mimo blata cez Sklabiňu.

Nad Sklabinským hradom

Maxíček uteká čo mu sily stačia. Do Sklabine je áut málo, lenže potom až do Tomčian sa o neho dosť bojím. Snažím sa ho mať čím bližšie pri sebe aby ho nič nezrazilo. Snaží sa aj Maxík a uteká ako o život. Ani sa nenazdáme a odbočujeme na Tomčany. Maxík začína ale krívkať. A ide čím ďalej tým pomalšie. Obchádzame Amfiko a vchádzame do mesta. Maxík sa začína trápiť a nám začína byť poriadna zima. Nechcem nášho psíčka nasilu ťahať za sebou. Rozmýšľam, žeby som Klárku poslal samú domov a ja to nejako s Maxíkom dobojujem do Vrútok. Nesúhlasí, chce ísť so mnou. Striedame teda bike s chôdzou. Nech sa nám aj prsty na nohách trošku prekrvia. Nakoniec to nejako dobojujeme až ku našim.

Klárka, Maxík a Slnko ..nič a nik nechýba

Psíček mal nakoniec úplne zošúchané brušká na chodidlách. Na dvore sa zvalil a už sa v ten deň ani postavil. Je mi ho ľúto. No v Martine sme už moc nemali na výber. Zahojí sa to. Už to raz mal. A vlastne aj my po 100vke niekedy vyzeráme podobne. Každopádne už sa nabudúce musíme veľmi vyhýbať asfaltu. Takto trápiť psíčka nemôžeme. 

2. deň: Ostrá, Tlstá, Blatnický hrad

Chvíľku posedíme a ideme domov. A nastala noc a nastalo nové ráno. Čas na ďalší výlet. A kde ideme dnes? Niekedy minulý týždeň počas obhliadok mostov v práci som pozeral na Ostrú a Tlstú vo Veľkej Fatre. Zdá sa, že snehu tam už moc nieto. Sú to excentrické kopce s množstvom Slnka a asi na vrcholkoch aj s dostatkom vetra. Sneh je asi hneď sfúkavaný z vrcholčekov do údolia.

Slnko, mach a lístie :)

Rúška sú už v meste a tobôž v hromadnej doprave základ. Presunieme sa do dediny Blatnica. Na parkovisku pred dolinami je zopár áut, ale po ľudoch ani stopy. Nádhernou drevenou vyrezávanou bránou vstupíme do Gaderskej doliny a za chatovou oblasťou odbočíme doprava do jednej z bočných doliniek. Sklon je spočiatku mierny. Zvážnica sa postupne mení na krásny chodník zasypaný lístim. Okolo nás postupne pribúdajú skaly. Od tých najmenších až po obrovské skalné bralá siahajúce až do neba. Les sa zdá byť nedotnutý a skaly sú často obrastené priam dokonale zeleným machom. Je to taká zelená, ktorú nič nenapodobní. Táto zelená priam dýchala životom. Po zimnom spánku a zmiznutí snehu asi aj mach naberá kyslík do seba každou jednou mitochondriou.

Piknik s Tlstou

Späť ale k ceste. Postupne začína strmieť. Vlastne už ma to pomaličky aj presáva baviť ísť po rovine. Pribúda kde tu nejaký kúsok snehu a ľadu. Verím, že čím pôjdeme strmšie tým skôr budeme pri smerovom stĺpiku Muráň.

Tak aj bolo. Aj keď ten mierne obchádzame. Na stromoch je kopa smerových šípiek, tak šípim nejaké skratky. O chvíľku sme opäť na chodníku aj keď už na žltoznačenom smerujúcom na Ostrú. Podchádzame nejedno skalné bralo a zrazu nás šípka ťahá strmo do kopca mimo chodník. Opäť skratka?! Určite. Poďme tadiaľ. Rýchlo vystupujeme do nejakého sedielka. Každopádne to pod Ostrou to nie je. Chodník sa stáča doľava a my sa nebránime. Vychádzame na skalný masív s nádherným výhľadom do doliny Konský dol, ktorou sme vystupovali hore pomedzi Ostru a Tlstú. Oproti, cez dolinu, tíško na všetko dohliada samotný vrchol Tlstej. Je tu nádherne a hlavne opäť teplo. Výhodou jari a leta je to, že kdekoľvek si sadnete, je príjemne. Nemusíme drkotať zubami ako na jeseň či v zime.

Mravce na Ostrej

<3

Až po poriadnej chvíľke zavelíme do útoku na Ostrú. Len teraz hlavne nájsť ten správny smer. Šípky zmizli. Stopy v snehu ale je kde tu vidieť. Snažím sa ísť nimi a trošku aj podľa navigácie. Bál som sa nejakých ostrých prechodov skalami, ale prešlo len pár minút príjemným terénom lesom a boli sme v sedle pod Ostrou. Už nás čaká len pár vysokých schodíkov, zopár skál, reťaz a skalné okno a sme hore. Stretávame prvých ľudí. Z diaľky sa pozdravíme a každý si ideme po svojom.

Zadná Ostrá a hlavný hrebeň Veľkej Fatry

Chodníčkom z Ostrej na Zadnú Ostrú

Tu sa už dlho nezdržiavame. Oddychovali sme pred chvíľkou. Pofotíme, poobdivujeme chodníky čo nik netuší kde môžu viesť a radšej tou istou cestou sa vrátime naspäť do sedla. Pokračovať budeme cez Zadnú Ostrú a po zelenoznačenom turistickom chodníku hrebeňom na Tlstú. Spočiatku bol chodník skoro suchý aj s nádhernými výhľadmi na hlavný hrebeň Veľkej Fatry, no ale potom to prišlo. Vošli sme do lesa a snehu bolo všade minimálne po členky. Tenisky sa zabárali hlboko do premočenej snehovej kaše a po pár minútach máme medzi prstami bazén. Čo narobíme? Kráčame potichu. Trvá to dlho, ale napredujeme. Ideme skoro po rovine. Nebyť toho snehu ušetrili by sme si kopu síl aj času. Celkom ma pred koncom prekvapil strmý výstup pomedzi skaly na Báglov kopec. To už ale vieme, že sme vo výške okolo 1400 mnm a na Tlstú to bude už viac menej rovina. Ešte pár minút bojujeme s lesom a kopami snehu, no ale ako pred Tlstou les mizne, mizne aj sneh. Konečne sme na tráve. Ten pocit je na nezaplatenie. Na Tlstej stretávame tiež zopár ľudí. Vrchol je ale tak rozľahlý, že každý si vieme nájsť miesto 50 metrov vzdialené od seba. A my máme samozrejme to najkrajšie :)

Ostrá z Tlstej

Dokonalé tvary..

A znovu sedíme, dokonca ležíme a vyhrievame sa ako hady na skale. Priam doslova. Len tu skalu sme si my našli trošku obrastenú, aby nás netlačila. Výhľad máme ako pre bohov. Aj na Turci máme úchvatné miesta. Človek na to veľakrát zabúda a hľadá stále čosi nové. Každopádne treba sa vraciať aj do domoviny. Minimálne ukázať druhým čo tu máme.

Ešte raz Ostrá

Čas uteká opreteky a my musíme ísť. Schádzame znovu lesom a snehom. Bál som sa ale, že to bude horšie. Sneh bol z tejto strany viac menej tvrdý a postupne sa dokonca formoval do ľadu. Skôr sme mali problém nezletieť celú Tlstú šmykom až do Mažárnej jaskyne. Naše skúsenosti sú ale už taktopovediac dokonalé, a teda neviem o žiadnom páde. Ani sa nenazdáme a po pár reťaziach sme pred jaskyňou. Klárke by som rád ukázal peknú kvapľovú výzdobu, ktorá je schovaná na konci jej útrob. No len dákosi som blúdil a z ničoho nič Klárka zmizla. Až po dlhšom hľadaní som sľubované jazierko našiel. Každopádne dnes som bol z výzdoby dákysi sklamaný. Dnes sa mi to nezdalo tak krásne ako naposledy. Klárka ma už čakala von s vybitou čelovkou v ruke. To mi len pripomína, že na budúce sa musime na ňu poriadne zahľadieť a zistiť kde tkvie problém.

Len tak vyvalení v tráve

Posledné metre sú podobne ako pri výstupe cez Muráň na Ostrú zo začiatku dňa. Spočiatku strmo s kopou lístia a neskôr po rozšírujúcej sa zvážnici. Opäť smev Gaderskej doline. Neodbočujeme ale naspäť do Blatnice. Ideme sa ešte pozrieť na Blatnický hrad. Prechádzame na druhú stranu potoka a srčími chodníčkami sa škriabeme ku hradbám. Nebol som tu vari už viac ako 20 rokov. Som rád, že sa moja parťáčka nechala zlákať ísť aj sem. Boli sme tu fakt naposledy asi ako deti s bratom, rodičmi a tuším aj so starým otcom. Hrad pomaličky rekonštruujú. Vyzerá to tam veľmi pekne. Ako stvorené pre výlet s rodinou. Nádherné výhľady sa odtiaľ ukazujú na celý masív Tlstej, ale aj do celej Gaderskej doliny a dominantnú Pekárovú skalu po ľavej strane doliny. Pohľad na Turiec nie je pre zvážnice a výruby nejak extra úchvatny. Je to škoda. Včase hradnej slávy tu stromy asi nerástli vôbec. Viem si tu predstaviť dokonalú lúku a zapadajúce Slnko za hrebeň Lúčanskej Malej Fatry.

Klárka, Mažarná a listy

V jaskyni

Schádzame smerom na Sebeslavce. Vždy som chcel zistiť čo je to tam v lesíku nad cestou. Niečo som si už o tom aj čítal na nete. Áno, je tam zabudnutý kostolík. Bol zamknutý, to znamená, že je o neho ako tak aspoň postarané, a to je fajn. Keby okolo neho dali dohromady aj okolie, možno by toto miesto mohlo prilákať kopu turistov. Možno raz, keď sa začne výstavba IBVečky Sebeslavce.

Cestou dolu na Blatnickom hrade

Hrad a Gederská dolina

Lúkou zídeme až ku Turčianskej "SNPečke" a po nej do Blatnice. Internet nemáme, netušíme teda kedy nám pôjde autobus. Ten pozretý nám odišiel už pred hodinou. Prichádzame na križovatku keď tu oproti nám sa práve jeden valí. Čo teraz? Takto nám ide újsť pred očami? Skúsime mu dať znamenie. Síce nám ujo šofér dohovára, že nie je taxíkár, no zastal nám. Toto je šialené. Všetko dokonalé sedí. Keby nám ale nezastal, neviem čo by bolo ďalej. Vo Vrútkach by som sa Klárkou už asi nestíhal rozlúčiť. Bol by som rád ak by som stíhol Lidl pred robotou otočiť.

Tlstá z Blatnického hradu

Zabudnutý kostolík nad Sebeslavcami

No a takto teda skončilo týždenné dobrodružstvo s vernou parťáčkou. Trošku musíme oddýchnuť a vari keď opäť výjde Slnko, tak ideme lietať kade tade znovu. Každopádne čo môžem povedať. Život je nádherný aj keď kde tu sa v ňom nachádza nejaká chyba. Ono len treba prečkať. A nech si už vraví na to kto chce čo chce.