Zima sa nám blíži ku koncu. Korona uraduje. Nedá sa už nikde ani len ubytovať. Aby sme šli kdesi do Tatier na viac dni, nezostáva nám už nič iné ako požičať auto a každý deň sa hore dolu vyvážať. Niežeby sme minuli viac. Skôr by som povedal, že nás to vyšlo menej. Ale kto zaplatí ten čas strávený cestovaním?
 |
| Posledná foto sezóny; vraciame sa spod Nohavice s jednou lyžou |
1. deň: Spálená dolina
V sobotu ráno to nesílime až tak zavčasu. Do Zverovky pod Spálenou dolinou prichádzame až pred deviatou. Na parkovisku je už dobra desiatka áut. Celkom je tu husto oproti minulému víkendu v Nízkych Tatroch. Je zima, zjazdovka je dosť ľadová. Slnko si ale plní svoju pracú a nasvietené svahy pomaly začínajú mäknúť.
 |
| Krásny Slnečný víkend nám začína; Stúpanie na hrebeň Predného Salatína |
 |
| Na Prednom Salatíne |
Pred koncom zjazdovky odbočujeme na nevýraznú zvážnicu do lesa a za krátko sa dostávame do Spáleného žľabu. Sneh je na Slnku mäkký, ale v tieni je to priam čistý ľad. Dosť nám podšmykuje lyže, ale stále stúpame. Žliabok sa vetví a my si vyberáme ten už pred nami predšľapnutý naľavo. Vychádzame na šíru snehovú pláň, ktorú spevňuje kde tu vytrčená koska a plynule prechádzame na bočný hrebeň tiahnucí sa od Zverovky až po Brestovu na hlavnom hrebeni. My prechádzame hrebeňom do nevýrazného sedielka so smerovníkom Predný Saltín - hrebeň a hneď odlepujeme pásy.
Ideme zlyžovať do Spálenej doliny. Zhora moc nevidíme aké sú snehové podmienky. Nižšie zisťujeme, že je tu už kopa skál a len minimum snehu. V hornej tretine máme čo robiť sa vymotať pomedzi kosku a kamene, ale ostatné dve tretiny už bola geniálna jarná firnovačka. Konečne. Nadšení dolu opäť nasadzujeme pásy a ideme opäť hore. Tentokrát jedným z mnohých lyžovateľných svahov cez juhovýchodné úbočie Brestovej. Ani sa nenazdáme a sme hore. Pred vrcholom nám pózuje kamzík. Sú to nádherné zvieratá. Veľmi rád si ich fotím a cez leto s nimi veľmi rád skáčem a behám po kopcoch. Cítim sa medzi nimi doma.
 |
| Blížime sa k vrcholu |
Hore je vcelku zima. Slnko z času na čas zahaľujú jemné obláčiky a vtedy pocitovo teplota hneď klesá ku nule. Pofukuje aj mierny, no studený vetrík. Nezdržujeme sa teda dlho. Radšej si oddýchneme kdesi v doline. Tentoraz sa ideme spustiť smerom do Bobroveckej doliny. Snažíme sa kopírovať približne minuloročnú etapu preteku Bokami Západných Tatier. Len nezachádzame 100 kilometrov pod žľaby ako oni minulý rok. Hneď ako zlyžujeme do doliny, otáčame sa a ideme znovu hore. Lyžovačka z Brestovej ešte 5x predčila tú z Predného Salatína. Lepší firn asi ani neexistuje. Ďakujem za túto úžasnú lyžbu.
 |
| Už sme skoro tam.. |
 |
| ..domáci nás už očakáva |
 |
| Konečne na vrchole |
V doline je ale stále zima. Musíme sa hýbať, a tak hneď začíname šliapať smerom do sedla Parichvosť. Až pár metrov pod sedlom na nasvietenom svahu si posadáme na batohy a užívame si nádherné výhľady na Sivý vrch. Pod sedlom ani moc nefúka. Dobre nám je. Ťažko sa odtiaľto odchádza. A vlastne čo ďalej? Plány boli rôzne. Nakoniec vyhral plán výjsť až na samotný Severozápadný vrchol Salatína. Tam už stretáme kopu ľudí. Niektorí rozmýšľali aj nad žliabkami priamo z vrchola. Podmienky severovýchodných svahov nie sú ale až tak ideálne. Niektorí to aj otáčali. My pôjdeme asi ako väčšina dolu centrálom. Pýtame sa ako to ide. Všetci hovoria o veľmi tvrdom podklade.
 |
| Takzvaná Lyžovačka Dokonalá |
 |
| A už opäť na hrebeni; v sedle Parichvost pod Salatínom |
 |
| Cestou hrebeňom na Salatín |
Ale čo nám zostáva? Musíme to aspoň nejako zošmýkať. Klárka ide nebojácne stredom po tom najvyšmýkanejšom svahu. Ja sa snažím ísť čo najviac po ľavej strane kde je sneh najmäkší a aj naviac načechraný. Možnože to je aj tým, že tadiaľ šla výstupová trasa. Niektorí si asi aj pohundrali prečo idem zrovna tadiaľ. Prišlo mi to ale ako najbezpečnejšie miesto. Klárka to zvládla aj stredom. Každým zjazdom je lepšia lyžiarka. Ja mám veľký strach a to ma hrozne limituje. Každopádne zvládli sme to každý po svojom a ideme na posledný výstup dňa. Vyberáme si jeden z možných žliabkov v Severovýchodnej stene Salatína. Ideme na to.
 |
| Je tvrdšie ale nádherne |
 |
| Spätný pohľad na Brestovú; hore sme šli sprava, dolu fľakom vľavo |
Pod stenou je sneh ubytý do dosky. Je ťažké si to prestaviť lyžovať. Ešteže tu nie je svah až tak strmý. Zopár ľudí nad nami sa šmýkalo zo žliabkov označených ako C1 a C2 v Miro Peťo sprievodcovi. Nenechávame sa nimi ale vyviesť z miery. My si sedíme ku nim otočení chrbtom s pohľadom na celú Spálenú dolinu. Až keď opäť naberieme dostatok nových síl, vyrážame do žľabu zistiť podmienky.
 |
| Klárka pred vrcholom s už zelenou Oravou |
 |
| Spolu.. |
 |
| A už len posledný výstup žliabkom hore |
Prvé metre sa to zdá byť parádne, ale ako stúpame v tieni začína sneh tvrdnúť. Vytráca sa už aj vrstva posledného prašanu. Nie je buď žiadna alebo len minimálna, po ktorej sa lyžiarky ešte viac šmýkajú. Radšej obúvam mačky a do ruky dávam cepín. Celkovo sa mi ide ale hore veľmi dobre. Klárka ma zlý batoh, ktorý jej sťahuje pri stúpani lyže dole pred hlavu a šúcha ich vrch v strmom svahu po snehu. Ale bojuje. Žľab je nakoniec dosť ľadový. Z boku je ešte vrcholček rebra nasvietený Slnkom, čo spôsobuje že z času na čas sa po svahu šmýkajú uvoľnené ihličky zmrznutého snehu. Bolo to celkom zvláštne. Stále som mal pocit, že niekto nado mnou lyžuje alebo čo. Neviem si potom predstaviť koľko som musel snehu sypať ja Klárke zvrchu. Postupne stúpame a žľabu ubúda. Keby bolo síl, tak to máme za pár minút za sebou. Každopádne aj tak sa ani nenazdáme a sme znovu na Slnku, lebo v žľabe bol tieň, poriadna zima a vietor. Bola to krásna varianta výstupu. Dole ale žľabom nepôjdeme. Možnože by to horšie ako centrál nebolo, ale nestojí nám to za to riskovať.
 |
| Výstup bol spektakulárny.. |
Zlyžujeme smerom na sedlo Parichvost a odtiaľ zaužívanou výstupovkou zlyžujeme pod Salatín do Spálenej doliny. Dolinu traverzujeme po jej ľavej strane popod svahy Predného Salatína. Sneh v doline je už zase úžasný a užívam si rýchlu jazdu pomedzi kosovku. Ani sa nenazdáme a sme pri vrcholovej stanici lanovky. Čakal som, že sa kdesi zamotáme do svahovej depresie a budeme musieť ešte na lyžiach aj korčulovať, ale dojazd ku lanovke bol parádny. Pri lanovke obďaleč od všetkých ostatných ľudí si dáme ešte pár minút pauzu a letíme dolu. Zjazdovka je tiež geniálna. Celkovo počas celého dňa sa mi neskutočne dobre lyžovalo. Bol to velice príjemný deň. Už aby bol zajtrok.
 |
| Posledné metre |
 |
| ..a pohľad späť |
2. deň: Žiarska dolina
Večer dáme len rýchlu večeru u rodičov, prebalíme veci a už aj chrápeme. V nedeľu vstávame o hodinu skôr. Čaká nás náročnejší deň a hlavne prvý výstup bude omnoho dlhší, čiže sneh bude mať dostatok času odmäknúť. Dnes hlásia aj o pár stupňov teplejšie a aj svahy, ktoré pôjdeme sú dnes viac natočené oproti Slnku. Tentoraz sme teda na parkovisku pred Žiarskou dolinou už o pol ôsmej. Áut je tu už namraky. Tu už asi aj zo 20.
 |
| Výhľad na Baranec s nevýrazného vrcholku Solisko |
 |
| Cestou zo Žiarskej doliny na Ráztoku |
My sa ľudí ale štítime a teda nevyrážame z parkoviska ako normálni ľudia smerom hore, ale vraciame sa naspäť dolu ku autobusovej zástavke. Tu obídeme a pokračujeme ďalej na lúky smerom na Jalovec. Hneď ale odbočíme doprava na lesnú drevorubačskú zvážnicu. A na nej tiež po pár sto metroch zabočíme doprava cik-cakom na hrebeň a po hrebeni stúpame stále hore po zvážnici. Doma som napozeral rôzne mapy ako sa dostať na Ráztoku. Jedna z variant bola prejsť vo výške cca 1100 mnm plynule do žliabku a ním pokračovať až na vrchol. 1100 nie je vysoko, ale v úzkom žliabku by ešte mohol byť sneh a podľa nákresu v mape dno doliny a žliabku vyzerá byť bez stromov, čiže mohlo by to ísť. No ale nešlo. V žliabku po snehu ani stopy, všade samé kriaky a už aj zvážnica zmizla.
 |
| Piknik pod Ráztokou s výhľadom na celú Žiarsku |
 |
| Klárka, Liptov a Nízke Tatry |
 |
| Z Ráztoky na Príslop |
Snažíme sa teda stúpať direkt hore lesom naspäť na hrebeň. Tam sa zdalo, že zvážnica pokračovala. Krížujeme opäť nejaký chodník. Žeby to bol ten správny naznačený v mape? Konečne sme ho našli? Ideme do žliabku tentoraz nim. A znovu končí kdesi v potoku. Asi to bola len srnčia magistrála ku vode. Naspäť už nejdeme. Snažíme sa ísť potokom. No ide to len veľmi ťažko. Stále musíme potok preskakovať v lyžiarkach z kameňa na kameň alebo sa motáme v kriakov okolo. Takto to vidím na niekoľkohodinový boj. Predo mnou sa ukáže ďalšia "cesta". Tentoraz direkt hore lesom lenže po druhej strane potoka. Pod pár milimetrami ihličia je strmá skala. Toto by bolo priam na drytooling. Ešteže nám namiesto cepínou poslúžia suché smrečky. O chvíľku sme nad skalou a ďalej prudko stúpame. Postupne vychádzame na rúbaň. Aspoň to tak vyzerá. No stromy tu nie sú. Ale ani pne som si vlastne nevšimol. Každopádne mám v živej pamäti ako sme museli kde tu preskakovať stromy padnuté na zem. A ako sme tadiaľ stúpali tých stromov bolo viac a viac. Zase máme celkom prúser. Terigáme sa tu polomom s lyžami na chrbáte. Už sme vo výške cca 1300 metrov, no po snehu ani stopy. Sme kdesi v polome, zem je posiata bobkami a my vlastne ani nevieme kde sme a či niekde zájdeme. Hlavne, že stále máme tie lyžiarky na nohách. A prečo vlastne nie. Za nami je dobrý 35° sklon. Chýba už len meter snehu.
 |
| Kocháme sa s trhlinou pod nami |
 |
| Klárka pod Jaloveckou kopou |
Z ničoho nič sa pred nami zjaví zvážnica. Neuveriteľné. A myslím si, že to bude tá čo pokračovala direkt hore po hrebeni a až vyššie zahla do žľabu a vyšla až tu, na druhej strane, na hrebeni s predvrcholom Solisko. Stúpanie ide zrazu oveľa rýchlejšie a za chvíľku obúvame lyže. Bolo to až cca vo výške 1400 mnm. Čiže až po šialených vyše 500 výškových metrov v čečine a kriakoch. Nevadí. Hneď vo výške 1530 mnm na Solisku sa nám ukáže nádherný pohľad na majestátny Baranec. A myslím si, že tento pohľad pozná len pár miestnych. Som neskutočne šťastný, že sme nakoniec šli tadiaľto. Už sme aj zabudli na to všetko trápenie doteraz.
 |
| Ráztoka a Jalovská kopa sa stráca pod nami.. |
 |
| A za chvíľku sme na Príslope |
 |
| Záver Žiarskej doliny spod Príslopu |
Síce ešte cca pol kilometra bojujeme s úzkym zarasteným hrebeňom s minimom snehu, no potom sa nám už nadobro ukáže celá Žiarska dolina vo svojej nádhere. Od Baranca, cez Plačlivé, Kopy až po Príslop. Baníkov bol zakrytý mohutným juhovýchodným žľabom z Príslopu. Na druhu stranu nášho bočného hrebeňa spadá lievikovito do doliny široký svah, nad ktorým to všetko ukončuje nevýrazný predvrchol Ráztoky Široká. Dávame oddych. Z ničoho nič sa pri nás objaví človek. Toho som tu naozaj nečakal. Zrejme domáci. Porozprávame sa o podmienkach a každý ideme ďalej svojou cestou. On naspäť do žľabu kdesi do Žiarskej doliny, my po hrebeni na Príslop.
 |
| Lyžujemä pod Baníkovský kotol |
 |
| Jarná genialitka |
 |
| A znovu hore |
Ráztoku a taktiež Jalovskú kopu traverzujeme. Traverz hlavne popod vrchol Jalovskej kopy je už dosť nasvietený a aj keď je to strmé ide to. Klárke sa to ale moc nezdá, no zvládli sme to. Konečne už ideme zase normálne. Nie šmýkať sa dolu na pásoch v čľapkanici šikmo na svah. Stúpanie na Príslop ubieha celkom rýchlo. Začína nás biť Slnko. Výhľady ale pred nami a aj tie za nami začínajú byť úchvatné. Ako stúpame za sebou mám možnosť krásne vidieť Klárku s celou scenériou Nízkych Tatier aj s Liptovskou marou. Pred nami sa zase otvárajú celé Západne Tatry. Na jednej strane od Sivého vrchu až po druhú stranu kdesi v diaľke vykuká Kriváň či v Poľsku Giewont. Je to dobré.
Na státie je ale celkom zima. Radšej posedíme dolu. Nasadíme lyže a letíme zhora ľavou stranou mohutného žľabu nadol. Cestou nakukneme aj do Kubovho žľabu. Ten je ešte stále v tieni. Nebudeme teda riskovať. Zídeme ešte o kúsok nižšie a prichádzame ku širšiemu svahu spadujúcemu pod Baníkovský kotol. Už pred rokom som to lyžoval. Veľa ľudí to nechodí. Možno len vari miestni pretekári. Minulý rok sme tam stretli Lukáša Té. Tento rok to bolo opäť nepopísané a lyžovačka bola dokonalá. Sneh ešte nebol až tak rozmočený ako na juhovýchodných svahoch Príslopu.
 |
| A znovu na vrchole šťastia |
 |
| Západné Tatry z Hrubej kopy |
V Baníkovskom kotli je poriadny hic. Vzduch sa tu nehýbe. Znovu si spomínam na minuloročné "Boky" ako sme tu kapali my, ale aj pretekári, pre ktorých bol Kubov žľab posledný výšľap tretieho dňa a tiež sa šlo v takýchto teplých, priam pekelných podmienkach. Kvasíme dobrých 15 minút. Teraz neviem či nám Slnko dodáva alebo berie ten posledný zvyšok síl. Výstupu na Hrubú kopu sa dosť obávam. Ten ma takto na jar vždy poriadne došťukal. Aj Klárke vravím, teraz musíme fakt len z nohy na nohu. Dochádza nám aj voda. Vlastne Kárke dochádza. Ja si na skialpy nenosím. Spolieham sa hlavne na chaty a v tomto čase korony asi hlavne na svoju výdrž. Každopádne nezostáva nám nič iné ako do fľaše nabrať sneh a čakať..
 |
| Oddych pred zjazdom; v pozadí Príslop a Baníkov |
 |
| Toto nie je spod Nohavice? :D |
Stúpanie dalo zabrať ale nebol to taký masaker ako som očakával. Klárka maká svojim tempom. Od spodu sledujem súboj Klárky s chlapíkom čo sa zrazu objavil za ňou. Niežeby jeden z nich o preteku vedel, no vedel som, že Klárka mu nič nedaruje. Prišla pred nim na vrchol s krásnym náskokom. Ako prišla na vrchol Klárka, postupne poodchádzali všetci ľudia čo tu postávali. Hrubá kopa je asi jeden z najnavštevovanejších vrcholov počas zimnej sezóny. Teraz tu už ale máme kľud. No ani tu sa nemôžeme zdržať príliž dlho. Aj jemný vetrík na spotené veci robí veľa. Prvýkrát ideme lyžovať smerom medzi Hrubú a Tretiu kopu. Chodia to davy ľudí, teda to musíme zvládnuť aj my. Nevyzerá to strašne.
 |
| Klárka v zajatí splazov v žľabe medzi Treťou a Hrubou kopou |
Sneh je už ale úplne rozmočený a žľab je plný posťahovaných splazov. Lyžuje sa to pekne povedané nahovno. Sneh je tak ťažký, že si musím dať párkrát pauzičku. Nezdružujem sa ale pod Klárkou veľmi dlho. Radšej letím čo najrýchlejšie preč, keby mi malo niečo aj malé zahučať po členkoch. Táto snehovoda by si s človekom urobila čoby len chcela. Prebieham do protisvahu a vyťahujem foťák. Idem Klárke aspoň porobiť zopár pekných spomienkových fotogafií do rodinného albumu, keď už jej nie som oporou na svahu. O chvíľku je pri mne. Je dosť zničená a mrzutá na sneh čo bol v žľabe. Čo reda ďalej?
 |
| A máme to za sebou |
 |
| Pohľad spod Hrubej kopy na našú prvú lyžovačku z Príslopu |
Išiel by som ešte na Nohavicu a zlyžoval kdesi pod Žiarske sedlo, no Klárka už nevládze a nemá ani chuť. Nemôžem to teda síliť. Ak sa sama nerozhodne pokračovať, ideme spolu dolu. Sám hore do Smutného sedla nepôjdem, to by mi nechutilo. To mi za lyžovačku nestojí. Teraz si hlavne oddýchnime. Nemáme sa kde ponáhľať. Po 15tich minútach Klárka vraví, že to ešte teda skúsi. V kútiku duše som veril, že to ešte pôjde. Klárka je úžasný človek. Dokáže neskutočne bojovať a dokáže úžasné veci. Je proste dokonalá a ja pri nej najšťastnejší. Pomaličky teda predšľapávam stopu do Smutného sedla. Ide to dobre. Pod sedlom obiehame jednú splitboardistku. Hneď si pomyslím na našu Gabču. A hlavne na to prečo si toto ľudia robia. Nuž, každý ako mu to chutí. Netušíme koľko mala splitboardiska za sebou za tento deň, no Klárka po 1700 výškových metroch a ťahajúc pomaly už na dvetisícku ju celkom slušne obehla. V sedle sa pozdravíme zrejme jej priateľovi a my letíme ďalej po hrebeni. Dnes už tadiaľto letel aj Kubo Eš, čiže stopa je prešľapnutá. Ide to dobre a o chvíľku sme na Nohavici.
 |
| V Smutnom sedle s výhľadom na Nohavicu, Plačlivé až Ostrý Roháč |
 |
| Ideme na to.. |
Dávame poslednú pauzičku a letíme dolu, tak aby sme najneskôr o piatej boli pri aute. Prechádzame nádhernou miernou bielou pláňou nad strmé žľaby. Dolu nie a nie dovidieť. Stále sa svah skláňa viac a viac. Sneh je už nenormálne premočený. Ani trošku mu neverím. Niekde dokážem zaboriť do neho paličku niekoľko desiatok centimetrov. Postupne sa posúvame do strmších pasáži keď tu zrazu pri jednom z oblúkov mi vypne lyžu. Už ju len vidím kĺzať sa dolu po svahu až zájde za horizont. Čo teraz? Pešo to dolu nezvládnem. Toho premočeného snehu sa bojím ako čert kríža. To nedám. Musím ísť hore. Povedal som to tak, že ak Klárka chce ísť dolu na lyžiach, tak nech ide, ale ja určite nejdem. Ja si to budem musieť obísť. Lyže vyzúvame nakoniec obaja. Spolu stúpame hore svahom. Za chvíľku sme na hrebeni a po ňom po vlastných stopách klesáme naspäť ku Smutnému sedlu. Dve strmšie miesta boli celkom kulehy, ale za pomoci cepínu a s rozvahou sme to v pohode zvládli. Pár metrov pred sedlom odbočíme na bočný hrebeň a ním zostupujeme nižšie. V žliabku, medzi hlavným hrebeňom a týmto bočným hrebeňom, tuším s kopcom Prostredný grúň, už niekto jazdil. Navrhujem Klárke nech sa spustí na lyžiach. Môže ísť pohľadať lyžu dopredu a ja prídem za ňou. Stále chce ísť ale so mnou. Sneh je tu všade extrémne rozmočený a ja sa bojím zabočiť z hrebeňa dolu do doliny. Klárka ma viac guráže. Rozhodne sa, že ide do toho. Je neskutočná, no hrozne sa o ňu bojím. Som nižšie tak idem vystúpať za ňou a pôjdem po jej stopách. Ako prídem do jej výšky zisťujem, že ja to vari nedám ani po jej stopách. Obúvam lyže. Na nich sa budem cítiť bezpečnejšie. Odrátam si tri-dva-jeden a odrazím sa. Traverznem jemne svah sprava doľava a zastanem na druhej strane pri skale. Drží to. Kričím Klárke, že je šialená. Neskutočná. Potom keď už opäť zapínam zmysly vravím Klárke, že idem na lyžiach napred pohľadať svoju lyžu. Klárka súhlasí, tak idem na to. V doline po lyži ani náznak. V jednom svahu medzi množstvom popadaných hrúd sa mi niečo zazdá. Prichádzam tam, no zostali mi oči len pre plač. Bol to iba kameň. Klárkine lyže nechávam zapichnuté v snehu. Beriem zo sebou cepín a jednu paličku a idem sa skúsiť poprechádzať okolo žľiabkov, kde by teoreticky lyža mohla byť.
 |
| Cupkačky po hrebeni |
 |
| Posledné nádherná zábery na hrebeň s výšky nad 2000 mnm |
Strmo stúpam hore svahom. Ide to, no ako sa blížim ku koske na trčiacich skalách je to už riadne strmé. V snehu sú dokonca výrazne trhliny. Kde tu pod premočeným snehom je zase aj poriadny ľad. Mačky mám samozrejme v batohu. Pár krokov sa musím výrazne ťahať na cepíne hore. Idem hore ako v amoku. Vôbec ma nezaujíma či budem vedieť dole aj zísť. Hlavne nech idem hore. Rozum zastáva nad mojimi rozhodnutiami. Vlastne ani netuším čo som tam chcel nájsť. Veď vôbec ani nebolo jasné či som na správnom mieste. Stále stúpam. Raz okolo skál, inokedy po šírych snehových pláňach. Nad sebou vidím kamzíka na skale. Musím sa dostať aspoň tam. Odtiaľ bude dobrý výhľad na svah. Chcem sa rozhliadnuť aj napravo aj naľavo. Odtiaľto zavesený vo svahu nevidím skoro nič. Vlastne bojím sa vôbec pozrieť okolo seba. Skala sa blíži a sám seba sa pýtam čo tu chcem dosiahnuť. Ale stále aj tak stúpam. Som na skale. Vyštverám sa ňou na jej vrchol a nado mnou pokračovanie bielej pláne. Kamzík odskákal traverzujúc svah naľavo. Nad jeho stopami zbadám naše zjazdové. Po stope od uvoľnenej lyži ale ani náznak. Musím ísť bližšie. Som asi 50 metrov bokom od nášho zjazdu. Keď ten svah udržal kamzíka musí aj mňa. Necítim sa ale moc bezpečne. Prichádzam ku inej menšej skalke a stojím. Rozmýšľaj, nemá to žiadny zmysel čo robíš. Zastav sa už konečne. No už som veľmi blízko pri našich stopách, kde mi ušla lyža. Stále ale nedokážem rozoznať kadiaľ mohla ísť. Pod sebou mám už opäť strmé žliabky. Idem schádzať tadiaľto? Veď som to nechcel zísť napešo ani vtedy hneď po strate lyže. Nie, musím sa vrátiť. Nestojí mi to za to. Začínam sa vyrovnávať so stratou. A do srdca mi vstupuje ľútosť. Hlavne nad tým koľko hovadských rozhodnutí som spravil za pár minúť. No ale zostúpiť budem musieť tak či tak. Ide to ťažko, ale nezostáva mi nič iné. Každým krokom si hovorím, že som blbý a teraz si teda trp. Dole sa musíš dostať bezpečne minimálne kvôli tým ľuďom čo im na Tebe záleží. Cúvaním to trvá dlho. Poriadne mi začína premokať rukavica a mrznúť v nej ruka. Obchádzam už aj kritické ľadové miesto a konečne vidím Klárku. Tá mi časom už aj volala. Nevedela čo je so mnou a z dola ma nevidela. Nedvíhal som, lebo som bol v kŕči v strmine. Vtedy by som to zrejme nedal, ale to ma neospravedlňuje. Urobil som jej ťažké chvíle, ale som rád, že ju opäť vidím. Jedine čo viem, že teraz musím držať svoje emócie zlosti na seba v sebe, že som stratil lyžu a že som urobil kopec blbostí. Nik iný za to nemôže len ja sám. Klárke sa mám práveže čo ospravedlňovať a musím robiť všetko pre to , aby som jej opäť urobil opäť pekný deň. V tichosti spolu klesáme dolinou.
 |
| A ešte raz Plačlivé, zakrytý Ostrý Roháč a Volovec v korune Roháčov z vrcholu Nohavica ..ide sa dolu |
Až časom sa chvíľkami rozprávame. Škoda takéhoto ukončenia nádherného dňa. Ale už s tým nič nenarobíme. Klárke sa počas nekonečného klesania ospravedlňujem za všetky somariny. Toto je ale nuda bez lyží, no Klárka ma nechce nechať v tom samého a trápi sa spolu so mnou. Ďakujem jej za to aj keď ma mrzí, že si neužíla zrejme poslednú parádnu lyžovačku tejto sezóny.
No a úplne čistý koniec nastal cestou z chaty na parkovisko. Nohy už máme úplne rozmočené a cesta nemá konca kraja. Snažíme sa aspoň rozveseliť rozhovorom jeden druhého. Nakoniec ale prišlo vykúpenie. Parkovisko. Sme poriadne zničení a nenormálne smädní. Ale aj tak napriek pár nepríjemnostiam máme za sebou ďalší krásny deň. A čo nám zostáva v srdci sú aj tak jedine nádherné spomienky na tohtoročnú sezónu strávenú spolu v Tatrách. To zlé hádžeme za hlavu a už teraz sa tešíme na to čo nám prinesie krásne letné, teplé počasie.
Foto: Klárka Bridíková
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára