Posledný výlet skoro mesačnej dovolenky, ktorá trvala od Vianoc ma zaviedol s parťákmi do Štefanovej na jeden lokálny festival cestovateľských filmov a prezentácií. Ale začalo to trošku ináč..
 |
| Posledné metre pred vrcholom Stohu |
 |
| Večer ešte ťapkáme na Kubínku |
Hodinu pred západom vyrážame od parkoviska. Lyžovačka ešte v plnom prúde, ale po kraji to ide. Raz zaostáva jeden člen skupiny, potom druhý. Som ale spokojný. Tento rok som si úplne odvykol naháňať sa na lyžiach. So samotným Lukášom som vari ešte ani nebol. Bojím sa toho ako čert kríža. Bojím sa, že ma unaháňa k smrti. Mne sa ale zdá, že aj teraz ideme celkom fajn. Postupne stúpame a Slniečko pomaly zachádza za Malú Fatru. Obloha sa začína farbiť do červena. Lyžiarov vystriedali ratraky. Prvýkrát si uvedomujem aké je nebezpečné jazdiť po tme pri úprave svahov po lyžiarskom stredisku. Lano od ratraku bolo natiahnuté rovno stredom celej hlavnej zjazdovky. Ešteže sme to videli. Neviem či by nás pri jazde smerom dolu napadlo, že je priamo položené vo svahu. Krajom teda stúpame hore.
 |
| Náš playground |
 |
| ..aj ich |
Zlyžujem po bočnú strmú zjazdovku, kde je práve jeden z ratrakov na lane a fotím posledné lúče červeného svetla nad Stohom, Grúňom, Stenami a môjho domova na Chlebe. Nezostáva už nič iné len sa vydať tým smerom. Zlyžujeme aj zvyšnú časť zjazdovky a takto plný endorfínom a radosti ideme do Štefanovej. Ale čo tak ešte cestou navštíviť našu kamarátku May??
 |
| Už je to tu opäť :) |
Cestou teda bočíme do Žaškova. Vyvolávame, ale nedvíha. Niekoho za oknami vidno. Nechce sa za nás priznať? Kubo už aj vystúpil z auta a zvoní. Poriadne dlhú chvíľu trvá dokým otvára. Aj to si asi ešte hodnú chvíľu myslela, že ju ideme skôr vykradnúť ako navštíviť. O tom ukradnutí by som asi mal pomlčať. O hodinku už sedela v aute a všetci spoločne vyrážame na festival. Dobre, už chýba len proviant. Stíhame ešte Lidl v Terchovej a konečne sa môžeme ubytovať.
 |
| Pozor treba dávať |
Môj a Lukášov idol splitbordingu Gabrielita nás hneď skasírovala a chlapík na recepcií obral o ďalšie peniaze na papuče, ktoré mi v zápätí po piatich minútach niekto stihol čornúť. Nedalo sa inak ako zapiť to. May sa chytá ruky párty ženy a veľmi rýchlo začína tuhý mok prúdiť žilami. Čo iné robiť do večere? Každopádne môžeme byť radi, že sme aspoň tu stihli. Raňajky sme zrejme zaplatili niekomu inému. Po sľubovaných balíčkoch ani stopy.
 |
| Slnko, Osnica, Stoh |
Po večere konečne prichádza rad na prednášky. Stihli sme pol prednášky Tomikeho z jeho pobytu v Latinskej Amerike (aspoň tuším, že odtiaľ), potom Janovu prednášku z Japonska a nakoniec prišla na scénu aj hviezda večera Gabrielita so svojím trepaním bycykla na lyžiach naprieč Slovenskom s Plichťom. Keď tak spätne na to pozerám celkom toho bolo dosť. A ja každému vravím, že sme iba pili a nič iné sme nevnímali. To možno moji parťáci. Ja som ale mal plán na zajtra jasný. Ako minule so Zuzanou na Žiarskej, tak aj teraz. Ráno skoré ranné vstávanie a hybaj ho na východ Slnka.
 |
| Opäť fajnovô.. |
Pamätám si ako som šiel o polnoci spať a Lukáš tam už ležal. Žeby som nešiel zajtra ráno sám? Kubo, May a aj Saška má už vlastný svet. To je už na zajtra v dyme. Ešte zopárkrát boli budiť, ale nenechám sa vyprovokovať. Zajtra to bude magnific. A ostatní nech závidia alebo nech si užívajú svoje šťastie. Zaspávam.
 |
| Osnica s Majestátnymi Západkami |
Budík zvoní okolo piatej. Dokonca ho počul aj Lukáš. Vyzerá, že vstáva. Kubo tiež čosi mrmle, ale skôr také, že on to teda nezvláda. Alebo sa snaží pobudiť druhú polku izby, ktorú sme ani len nepoznali? Vlastne až teraz mi je zrejme, že v tej izbe v noci nebola naša May so Saškou ale tí dvaja neznámi. A tak viem, že to aj oni nás v noci budili. To je jedno. My ideme het a nech spia ďalej.
 |
| ..a Chočom |
Na recepcií ešte stále žúrujú May, Jano a spol. Saška sa ževraj stratila. No fajn, vari ju dnes nájdeme. Raňajky teda nemáme nachystané, tak len niečo pojem s nakúpených včerajších zásob. Nejak mi netreba, aj tak musím chudnúť. Niekto spí aj vzadu za schodami so 4mi Krušovicami. To bude zrejme Tomike. Vyzerá, že to má dredy na hlave. Až poobede zisťujeme, že to bola naša Alexandra. No vyzerá, že bola párty ako má byť. My nie a nie sa pohnúť. Vykecávam sa a vari čakám už východ Slnka tu. Mali by sme ísť. Máme už len približne hodinu 40 minút.
 |
| Na vrchole Stohu.. |
Konečne sme pred Domom horskej služby. Preberám velenie a určujem tempo. Práve som sa dostal do situácie, že som sám s Lukášom. Ešteže mu nie je najlepšie. Nezačal som najrýchlejšie, ale ako sklon strmie nepoľavujeme. Stále držím tempo a tep sa zrýchľuje. Lukáš ide akoby nič. To je jedno. Hlavne, aby som to ja sám neprehnal. A hlavne aby sme východ stihli. Prichádzame do lesa a pred nami kopa skál zaliata ľadom. Tak toto už asi na lyžiach nedám. Skúšam to v lyžiarkach ale celé zle. Ešteže som zobral to závažie od Kuba. Síce každá mačka má asi kilo, ale veľmi mi v tejto chúlostivej chvíľke pomohli.
 |
| ..sneh chýba |
Odtiaľto už ideme len napešo. Netušíme kedy znovu príde ľad. Do sedla by to ale vari v rovnejších horných úsekoch aj išlo na lyžiach. V sedle celkom tuho. Trošku aj fúka. V jednom terme a vestičke mi nie je najteplejšie. Rýchlo letím opäť do lesa a pučíme do Stohu. Začína sa brieždiť. Máme okolo 20 minút. To nemáme šancu stihnúť na vrchol. Nad les to ale dáme. Teraz už do toho dávam všetko. Lukáš ide bez problémov za mnou. Čert vie či sa aspoň zadýchal. Začínajú mi oťažievať nohy. Tie mačky mi už poriadne lezú na nervy. Nechcem ich ale dať dole skôr ako zastaneme na fotenie. Zdá sa mi, že vietor trošku ustál. Je pár minút pred východom Slnka, keď sa dostávame do nevýrazného sedielka kúsok nad lesom. Zastavujem nás. Dávam dole mačky a tu prišiel ten pravý čas na fotenie. Okolo nás sa každých 50 metrov vynára nový fotograf. Ak ich tu nakoniec nebolo zo 10, tak ani jeden. Šialené, to som nečakal. A ten východ nakoniec ani nebol úplne podľa mojich predstáv. Už som si myslel, že majú nejaké špeciálne informácie, že dnes to bude mega. Ale nebolo. Zavadzal tam jeden oblak. Nuž, to je tak ..niekto fotí asi iba v sobotu. A takýchto východov sme už my videli.
 |
| V lete na lyžiach |
Dobre, východ Slnka máme za sebou. Poďme pučiť ďalej. Začína mi byť zima. Dokým sa ale došúchame na vrchol Stohu, celkom som sa zapotil. Na vrchole po snehu ani stopy. Čo teraz? Skúšam to na pásoch aj po čučkách, ale nerobí mi to až taký pôžitok. Radšej dám teda lyže do ruky a bežím s nimi za Lukášom. Hľadáme kúsok snehu. Zdá sa byť trošku nafúkaného v pravom oblúku západného žľabu. Znesieme tam teda lyže a ideme na to. Kôra a tvrdo. Ehm.. nejak to dáme bokom žľabu. Spravím asi 3 oblúky a naraz pravá palička je nejako moc ľahučká. Čo to? Pozriem na ňu a v ruke držím len malý kúsok skialpovej palice. Opss.. a čo teraz? Teraz už asi len paličku alebo "dve" do ruky a ideme bez nej ďalej. Nejak sa došmýkam do žlabu, ale stabilita sa výrazne zhoršila. No ale idem si týmto deň pokaziť? To teda nie. Vari sa Lukáš na mňa tak moc nenahnevá, keď mu bez palice nebudem ešte viac stíhať. Pôjdeme pomalšie.
Zo žľabu nevýrazne stúpame naspäť do Stohového sedla a popod hrebeň sa z južnej strany pripojíme na chodník na Poludňový grúň. Je to tu v celku aj prešľapané a ide do dopohody. Aj bez palice to ide. O chvíľku sme na Grúni. Z ľavej strany od nás spadá dole celkom pekný žliabok. Pozeral som ho už zo svahov Stohu. To by možno šlo. Vyzerá, že tadiaľ už aj niekto lyžoval. Čo tak vyskúšať niečo nové? Lukáš súhlasí tak poďme na to. Pred tým si ale dáme piknik na Slniečku. Treba trošku aj bronzu nachytať.
 |
| Sledujemä možnosti lyžby |
Nevydržali sme ale moc dlho. Nie je nakoniec až tak teplo ako pred dvomi dňami v Tatrách nad 2000 metrov. Naobliekam sa a hybaj dolu. Zvyšky snehu stále nie sú v úplne úžasnej kondícií. Stále sa prebíjame cez kôru do čučiek a v nájazde do žľabu sa už namiesto snehu skôr tráva lyžuje. Musí to ísť aj po nej. Lyže na taký kúsek nebudem zhadzovať. Nechytil som nič a som znovu na bielej ploche. Žliabok je v tieni a je pekne vysnežený. Len poriadne tvrdý. S jednou paličkou sa stále cítim ako invalid. Postupne klesáme. Je to celkom dlhé a mierne. Možno veľmi zaujímavé aj v čase prachu. Len ten začiatok môže byť všelijaký. Každopádne do žliabku by sa dalo nalyžovať aj z lesíka medzi Stohovým sedlom a Grúňom a myslím si, že celkom bezpečne.
Lukášovi sa moc nechce ísť až dole. Chytám sa teda velenia a skúšam nás nejak prehupnúť do hlavnej doliny Šútovského potoka cez nevýrazný bočný hrebienok. Moc sa mi to nepodarilo a na konci žliabku je už ozaj celkom málo snehu. Asi aj preto tie jeho výhrady. Každopádne traverzom ľavej strany žľabu sme sa dostali k spoju žliabku s dolinou. Tam sme našli okolo potoka peknú lyžiarsku stopu. Žeby bola stopa ťahaná rovno od Mojžišových prameňov? My ale ideme hore. Napojíme sa na svoju stopu vedúcu od západného žľabu Stohu a podobne ako prvý raz, aj teraz sa vyškrabeme na Poludňový grúň,
 |
| Pod Stenami v Šútovskom potoku |
No.. Vrchol Grúňa je úplne bez snehu. Verím, že sever bude na tom lepšie. No nie je. Nezostáva nám nič iné ako lyže dať na chrbát a po tráve v lyžiarkach dolu. Trávu hneď strieda ľad. Je to tu riadne strmé. Ešte aj teraz musíme obuť mačky. Aj keď možno len na 50 výškových metrov, ale bez nich by sme šli vari 3x pomalšie a koledovali by sme si poriadnu papuľu. Hore idú húfy ľudu. Dokonca aj dosť veľa na lyžiach. Jeden ich má aspoň na chrbte. Ten druhý silou mocou ide po tráve na pásoch. Som zvedavý či pôjde aj dole na lyžiach. Alebo plánuje nejaký iný výlet a vrátiť sa dole inou cestou?
 |
| Rozsutec nadohľad |
Konečne sme na snehu. Ehm.. alebo na tom bielom betóne. Dievčát čo idú hore sa pýtame, či to už pôjde dolu na lyžiach. Vravia, že je to poriadne vyšmýkané, až do trávy. Pfúú, neverím, čo ak majú hranicu posunutú trošku inde ako my? Načo som sa teda pýtal na podmienky? Zrejme som len chcel počuť niečo iné. Každopádne lyže dávame na nohy a už aj sa šmýkame. Celkom sranda. Baví ma to. Turisti po nás pokukujú ako po zjavení, aj keď ako som spomínal, nie sme tu jediný lyžiari. Vychádzame z najužšej časti nad zjazdovku. Tá v prevádzke nie je. Ideme po ľavej strane lúky smerom dolu. Vlastne okolo turistického chodníka. Tam stretáme ďalších lyžiarov stúpajúc hore. Nestíham sa úplne zahľadieť do ich tvári, ale keby som ja toto videl, hneď by som sa otočil ak by som si chcel lyžbu užiť. Toto s lyžovačkou nemalo nič spoločné. Šmýkali sme sa ľadom bokom nižšie a nižšie. Ako sa sklon zjemnil podarí sa nám urobiť nejaký ten oblúk ale žiadna sláva. Konečne sme pod chatou.
 |
| S jednou paličkou cestou na Grúň prvýkrát |
Ešte poslednýkrát lepíme pásy. Je to síce kúsok, ale nehodlám stromčekovať ani korčulovať až po vrcholovú stanicu lanovky na Pasekoch. Na pásoch to šlo bez väčšej námahy. Odfotím si poslednýkrát celú našu trasu zjazdu zo Stohu a Grúňa a môžeme sa ísť šmýkať s ostatnými po zjazdovke. Po incidente v Jasnej, kde zomrel pri zrážke dvoch lyžiarov človek sa naraz cítim medzi ostatními lyžiarmi veľmi stiesnený. Nikomu okolo seba neverím. Zdá sa mi že každú chvíľu niekto do mňa narazí. Ech, čo by som ja dal za voľný terén, kde sa človek musí spoliehať len a len sám na seba.
 |
| Na Grúni, idemä dolu do potoka |
Konečne sme dolu. Lyže na batoh a ideme na prechádzku okolo cesty. Musíme sa dostať zo Starého dvora naspäť na Dom horskej služby. Prichádzame na križovatku ciest. Odtiaľ vyzerá byť chodník povedľa cesty do dediny Štefanová vysnežený. Dlho nerozmýšľame, zapneme lyže a na pásoch ideme ako o preteky hore za našimi. Pár minút a v tuhom finiši sme tam. Nie je ešte ani poludnie a my už máme skoro 2000 výškových metrov v krásnom počasí, aj keď s minimom snehu, za sebou. Tí naši práve vstávajú. Každopádne po raňajkách stále ani stopy.
 |
| Spektakulár.. |
Saška, Kubo aj May už žijú. Alebo tak aspoň napoly. Po hodinke oddychu by sme už aj radi domov šli, no nemáme šoféra. Tí sú vari ešte aj teraz opití. Ujo recepčný má dréger. May to zvládla na nulu. Kubo teda nie. May sa ponáhľa na oslavu, čiže tá nás opúšťa. Kubo sa na lyžiach šiel prebehnúť po lúkach. Už to bolo len 0,3, čiže keď sa po hodinke vrátil, mohli sme sa už aj my pomalinky pobaliť a vydať na cestu. Kubo s Lukášom vari zostávajú aj na druhú noc. Zajtra ma byť testovačka Forestov, tzv. dreva do pece. Teraz idú ale ešte do jednej z garáži v Belej pozrieť lyžiarky. Ja so Saškou to už pred odchodom autobusu nestíham. Každopádne Lukášovi sa tam podarilo zohnať parádny kúsok.
 |
| Žľabolyžba pod Poludňovým grúňom |
 |
| Sňahu tak akurát až po spodok |
Ja sa tam ale o pár dni idem kuknúť so Zuzkou. Lukáš vraví, že majú Sytrony dámske a ešte aj jedny Raceborgy. Možno aj veľkostne by to malo sedieť. Po 10tich minútach cesty naprieč celou Belou sme to so Zuzkou našli, ale po správnych veľkostiach ani stopy. Raceborgy sú o 2 centimetre kratšie a Sytrony zase o minimálne číslo väčšie. Nič z toho. Nový tovar je prisľúbený na druhu polovicu Februára tak ešte uvidíme. Značím si to a vari sa niečo aj pre mňa nájde. No a za zmienku určite stojí aj potom náš samotný prechod na chatu pod Chlebom. Vyrazili sme o štvrtej poobede. Už chlapík na konci dediny nás od toho odrádzal, ale nedal som sa. Je to 14km, nejakých 1300 výškových. Veľkú časť som už šiel, to my dáme ako nič. O ôsmej musíme byť hore. No.. lenže vo vyšších sférach najprv ľadovo a potom kosovkovo. Našťastie pred nami už ale zo 5 ľudí šlo, a tak v hmle sme podľa ich stôp nejako vyšľapali prepadávajúc sa v kosodrevine až na Koniarky. Tam toto všetko zase vystriedala víchrica. Zuzku jej lyže na batohu odhadzujú, tak si vymieňame batohy. Fakt to bolo cítiť. Musím ísť naklonený o dobrých 30° od kolmice. Zuzka bojuje. Je to silná žena. Medzi Pekelníkom a Kriváňom to bolo najhoršie. Bolo to našťastie iba chvíľku. Po pár minútach sme mali celú ľavú stranu tela, ľavé oko, ľavú stranu nosa, paličky z ľavej strany, proste všetko zľava dobiela zamrznuté. Čistá šialenosť. Dostali sme sa nakoniec až do Snílovského sedla a po pár minútach sme boli na chate. Čistý raj v tom nečase. To iba tak pomimo, keby som náhodou pozabudol čo sa mi zase raz podarilo v mládi vyparátiť za hlúposť.
 |
| Posledné pohľady na Rozsutec so Stohom s posledným lyžovateľným oblúčikom snehu |
Pokračujeme: Z Belej so Saškou pokračujeme už autobusom. Láme ma spanie. Som dobre zničený. Na stanici v Žiline sa lúčime. Alexandra ide smer Maďare Šamoni(rín), ja do Vrútok. Koniec dovolenky. Od dnešného poobedia oddychujem. Boli to krásne dni. Každopádne Vám poviem, až teraz po dovolenke začínam byť poriadne unavený. Žeby z toho nič nerobenia. Alebo žeby z toho nudného bežného života v meste? Ako to teda je?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára