Krížom-krážom Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami

Posledný víkend bol ale že vééélice zaujímavý. Pozvanie prijala parťáčka Zuzka. Čiže už nebudeme len spolu pochabo valiť na Chleb skoro každú stredu ale tentoraz aj cez víkend. Skoro ako pred mesiacom, keď sme boli brázdiť na rozhraní Vysokých, Západných a Poľských Tatier. No poďme teda na to.

No čo viac? :)

Sobota

"Vyšná Revúca - Ostré Brdo - hotel Kráľová studňa - Ostrá - Tlstá - Blatnica"

Ráno to vôbec nesílime. Načo? Na pláne je "pouhých" cca 35kilometrov. Cestou z Vrútok stretám ešte Riša Pé z Vetromágu. Tiež ide do Liptovských Revúc. Ale zdokumentovať novootvorenú ferratu. Zuzku priberáme na stanici v Ružomberku a ja s ňou pokračujem až na konečnú vo Vyšnej Revúcej. 

Začíname

Dnes to opäť vyzerá na krásny skoro až letný deň. Babie leto zúri aj 26. Októbra. Prvé vrstvy oblečenia teda zhadzujeme už na zastávke a následne musíme všetkých turistov obiehať. V dedine nás nezožral žiadny pes a postupne si cupitáme dolinou. Asi v jej polovici opušťáme asfaltku a pustíme sa rovno do lesa. Zvážnicu bolo vidno len nevýrazne a aj to asi len 50 metrov. Potom už len čistá divočina. No som zvedavý.

Listy, všade

Spočiatku sa derieme nejakou divou burinou, ale tú veľmi rýchlo vystrieda lístie, ktorého bude odteraz po celý deň na tony. Vchádzame do strmej dolinky. Priam by som povedal krásneho žliabku. Po pár stovkách metrov sa nad skalným prahom delí na dve časti. Ideme v pravo. Okolo sú rôzne skalné vápencové útvary. Na viacerých miestach prevŕtané pôsobiacou vodou. Musí to tu byť raj pre jaskyniarov. My ale lístim stále postupujeme vyššie a vyššie na hrebeň. Začína pristrmovať, ale na paličkách to ide. V úplne hornej časti to už malo pekných 35°. Sme hore. V zdravý. Celý les a hlavne tieto strmé svahy boli popretínané mnohými zvieracími chodníčkami. Na hrebeni boli zase kde tu popadané stovky rokov spiace staré stromy. Tak dokonalú divočinu som vari ešte nevidel. Zdá sa to tu byť skoro vôbec nedotknuté človekom dokým nedôjdeme ku skalnému zrazu. Výhľad sa nám otvára od Majerovej skaly až po Ostredok. Tento pohľad len tak človek neuvidí. Ale je tu ale. Hneď na skale je ohnisko?!? Tu? V tejto divočine? Ľudia, ste normálni. Alebo čo mám ja vravieť, keď som sa tam tiež ocitol? Ale viete si predstaviť, žeby ste to tam požiarom všetko zničili? Toto by bola prenáramná škoda.

Vyhliadka pod Skalným Brdom

Po chvíľke oddychu pokračujeme ďalej. Brodíme sa lístim po kolena. Časom ale listnáče striedajú ihličnany. Les začína byť horšie čitateľný, aj keď zdá sa že sú tu aspoň náznaky nejakého chodníka. Prechádzame aj cez pár menších lúčiek. Jedná sa zdala byť aj spasená? Žeby? Tu v piatom stupni ochrany? To je dovolené?

Popod Brdo, v pozadí hlavný Hrebeň Veľkej Fatry

Po chvíli prichádzame až ku skale. Podľa všetkého je toSkalné Brdo. Ak nebolo na tej predošlej výhliadke. Skala vyzerá veľmi podobne ako Demänovský nôž pri Sinej. Ach, mám trochu strach, no nakoniec je všetko jasné. Skala sa obchádza. Zrejme sa dá obísť z obidvoch strán. My ideme v smere postupu po jej ľavej strane. Tentoraz som sa ako keby premiestil ku Nízko Tatranskému Ohnišťu. 

Už aj Ploská vykuká

Aj Suchý vrch

Skala je veľmi majestátna a tomu všetkému dodáva neskutočné čaro v pozadí hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Obídeme skalu a okrem už vyššie spomenutých kopcov sa nám ukáže už aj celá severná časť pohoria. Od Suchého vrchu cez Plosku až po Šoproň či Rakytov a Čierny Kameň. Z vyššia ako stúpame na Ostredok začína byť vidno aj Borišov, či Lysec. Je tu nádherne. Plavíme sa nekonečnými lúkami vysokou trávou ohýbanou vo vetre až dokým sa bočným hrebeňom nedostaneme na najvyšší vrch na okolí, Ostredok. Sme konečne na značenom chodníku.

Stúpame a odkrývajú sa nové obzory

Teraz si užívame ľahkosť vydupaného chodníka a letíme ako kamzíky v ústret Krížnej a potom na pivo na hotel Kráľová studňa. Tu už je ľudí hodne. Na Krížnu a Kraľovú skalu by som povedal, že idú priam húfy. Na hoteli bol dokonca autobus. Prvýkrat som ho tu videl na vlastné oči. A stále mi to rozum len ťažko vie zobrať. Nič to. Hory sú každým dňom pre viac ľudí bližšie.

Cestou na Ostredok

Chvíľku posedíme. Dodám energiu vývarom a hlavne pivkom a kofolou. Polhodinka oddychu stačí a letíme naspäť. Iba kúsok. Po Kráľovú skalu. Tam odbočíme smer Blatnická dolina okolo vrchu Smrekov. Po Blatnickú dolinu je to ale dlhá cesta. Po chvíli obchádzame symbolický cintorín, prechádzame okolo už na tento rok prázdneho salaša, až sa dostaneme do sedielka pod Smrekovom. Znovu začína lístie.

A čím ďalej tým viac a do nekonečna. Je to veľmi zdĺhavý chodník a turisticky to musí byť poriadne pekerné. Ešteže máme silu v nohách aj na beh. Traverzujeme všetko možné aj nemožné. Povedal by som, že sme sa práve dostali do samotného srdca Fatry. Naokolo sa nám opäť ukazujú krásne strmé skaliská. Rozoznávame aspoň jedno, Drieňok. Postupne vbiehame na koniec Blatnickej doliny. A hľa človek, turista. Pozdravíme, ale my letíme rýchlo dolu. Zuzka sa mi zdá, že začína mať z doliny poriadnu depku. No veď koho by to bavilo sa trmácať desiatky minúť zvážnicou. Nakoniec sa ale predsa len dostaneme na rázcestie s Juráňovou dolinou.

Okolo Kráľovej skaly

Opäť stúpanie. Spočiatku mierne, ale koniec je poriadne zákerný. Bol som tu vari pred 15-20 rokmi. Vedel som, že to bude strmé, ale nečakal som takýto priebeh. Celý tento zdrvujúci kopec umocňovalo neskutočné dusno a teplo sálajúce od lístia nakoľko sme boli asi práve v najviac naslnenej doline celej Fatry. Po lísti sa šmýkalo ako po ľade. Bolo to trápenie, ale na vrchol Zadnej Ostrej sme vyšli. Už som ozaj zabudol ako je tu nádherne. Som neskutočne fascinovaný. Toto som celé roky obchádzal? Tam treba ísť a hneď. Je to jedno z naj miest v Turčiaskej kotline. 

Od Kráľovej skaly ku Smrekovu

Krásnym chodníčkom schádzame do sedla Ostrej a hneď aj letíme do protisvahu na Ostrú. Strmé schody a reťaze. To všetko tu je. Dokonca sa treba pretlačiť aj cez skalné okienko ak chcete ísť až na samotný vrchol. Nám Slniečko pomaly klesá ku obzoru. Tie farby sú fascinujúce. Mohutná Tlstá tíško dozerá na pokoj v okolí Gaderskej doliny. Ostrá je popri nej zase tak krásna ako nevesta ženícha. Človek by tu presedel aj hodiny. My máme ešte ale na pláne aj samotnú Tlstú.

Cestou do Blatnickej doliny

Zbiehame naspäť do sedla pod Ostrou a krkolomným koreňovým zbehom sa dostaneme až na Muráň. Tu sa cesta delí na zostupovku do Gaderskej doliny alebo na Tlstú. Zuzka sa nechala ešte predsalen presvedčiť ísť hore. Postupne zapadá Slnko. Aspoň spoza opadaných stromov vidíme ako zachádza krvavočervená guľa za horizont.

Zo Zadnej Ostrej na Ostrú

Začína to byť celkom nudné. Stále sa kľukatíme po lese a kde tu okolo skál. Bez náznaku zmeny. Mrzí ma aj to, že Zuzka toho už predsalen má možno trošku viac a nechcem ju stratiť pre ďalšie výlety. Ale nakoniec sme tam. Za posledných lúčov vystupujeme na vrchol. Deň sa nám pomaly ale isto končí a nastáva noc. Hore prichádzajú práve iní bežci z opačnej strany. Pozdravíme sa a každý pokračujeme svojim smerom. 

Majestátna Tlstá

Dlho klesáme. Čakal som veľmi strmý chodník, ale horná časť nie je až tak nepríjemná. Skôr mi vadili nekonečne dlhé serpentíny. Priam sa mi zdalo, že ani neklesáme. Trvalo hodne dlhú dobu čo sme sa dostali do borovicového lesíka na reťaze, ktoré si ešte teraz po 15tich rokoch spomínam. Šmýkalo to tam stále rovnako. Ako keby to bolo teraz. To už bolo ale chvíľočka od Mažárnej jaskyne. Tam sa už nezastavujeme. Veď netopiere máme všade nad hlavami. 

Slnko pomaly končí svoju dennú púť

V lísti sa dá len veľmi ťažko predvídať, čo za kamene či korene tam na nás číhajú. Ideme veľmi opatrne. Aj tak sa nám podarí do doliny z Tlstej dostať tuším do hodiny. Zuzke práve odišla čelovka. Po asfaltke to ale nevidíme ako problém. Už ani nebežíme. Na dnes stačílo. Sumarizujeme všetko to krásne čo sme videli a zažili. Bolo toho naozaj veľa. Takto prichádzame až na zástavku v Blatnici. A čo? Prúser. Všetky spoje sú fuč.

Pohľad z Ostrej na Zadnú Ostrú

Na parkovisku ale vidíme jedných z posledných turistov. Musíme ich znásilniť. Nič iné nám nezostáva. ŠPZtka Malacky?? Kade a kde pôjdu. Idú ževraj na Teplice, kde sú aj ubytovaní. Vyhodnocujeme situáciu. Odtiaľ nám ešte niečo vari pôjde smer Vrútky. Dobre ideme s nimi. Pokecali sme s parádnymi ľudmi. Tiež milovníkmi hôr srdcom i dušou. Vďaka Vám za odvoz.

Večer na Tlstej

My v Tepliciach teda len kúpime lístky a hneď letíme na kebab a pivko. Čo by to bol za koniec výletu bez najedenia sa a bez oroseného? Dnes to všetko vychádzalo až nemožne dokonalo. Už teraz sa neviem dočkať nedele :)

V okolí Mažarnej jaskyne

Nedeľa

"Brezno - Diel - Ďumbier - Závažná Poruba"

Spoje sme večer postíhali, ale spánku veľa nebolo. Ešteže posunuli čas. Okolo 5:20 vyrážam aj ja z Martina, aj Zuzka z Mikuláša. Stretávka je na autobusovej stanici v Bystrici. Odtiaľ ešte jedným busom a tentoraz sme na štarte v Brezne už pár minút po ôsmej.

Nad Breznom na Diely

Je hmla a poriadná zima. Naobliekané máme na sebe vari všetko čo sme si so sebou priniesli. Prechádzame sa okolo Hronu, keď tu zrazu gpsko hlási odklon od trasy. Nie je to ale nič hrozné. Len okolo hlavnej budeme musieť prejsť nejaký kilometrík. Zuzka sa rozbieha. Zima. Neprotestujem a letíme. Nech sme čím skôr nad oblakmi. Po chvíli mi je ale také teplo, že musím zo seba čosi zhodiť. Zastaneme na semafóre a naraz mi zakrúti hlavu. Fúú, poriadne. Neviem čo sa deje. Veď sme len začali. Žeby tou rýchlou zmenou teploty ako sme vystúpili z autobusu? Alebo je telo nevládne zo včera? Ani za toho sa neviem zbaviť toho nízkeho tlaku. Snažím sa hneď do seba niečo sladkého natlačiť a aj čo to popiť. Keď sa hýbeme je to lepšie, ale nohy sú ako z dreva. Nevládzem do kopca. Až mi trasie od slabosti nohami. Kokos. Zuzke nechcem pokaziť výlet. Verím, že ako sa dostaneme na Slnko bude dobre.

Čistá krása

Pomaly vychádzame z Brezna a vchádzame do lesa. Trošku ešte aj klesáme. Ako tak sa mi darí aj pobehnúť, ale našťastie opäť stúpame. Postupne sa zlý pocit vytráca a ako výjdeme na Slnko zdá sa to byť lepšie. Všetkému zažehnal koniec nádherný výhľad z Dielu. Pred nami ako na dlani sú celé Nízke Tatry. Vidno aj Štefáničku a najvyšší Ďumbier kde sa chystáme. Okolo nás sú prekrásne lúky, kde kde tu stojí mala kolibka. Cupitáme touto nádherou a postupne klesáme ku Mlynnej doline. Túto dolinu asi veľa ľudí nepozná. Je to jedná z priamych výstupoviek na chatu M. R. Štefánika, ale za celý ten čas stúpania sme tam stretli len jedinu dvojicu ľudí. Mlynnú dolinu budú vari poznať asi iba majitelia chatiek v jej ústi hneď na odbočke z cesty do sedla Čertovica.

Čo si viac priať?

Je to neskutočne ťažký a zdĺhavý výstup. Dlho predlho sa ide najprv asfaltom, ktorý pozvoľna zvýrazňuje svoj sklon. Pri smerovníku Pošová Mlynná schádzame z asfaltu do priam neprešliapaného chodníka. Derieme sa burinou hore dolinou. Párkrát je nutné prejsť aj na druhú stranu potoka bez náznaku brodu po poukladaných kameňoch alebo nejakej lávky. Postupne sa potok zarezáva a cesta stúpa vyššie a vyššie po pravej strane svahu. Stále pristrmieva. Les sa mení. Bujnejúcu listnatú vegetáciu vystriedava miestami ihličnatý les, ale hlavne neskôr koska a asi hektáre lopúchových polí. Našťastie v tomto období už vyschnutých. To sa ale nedalo povedať o kvantách vody stekajúcich priamo po svahu do doliny. Nebolo možné nechať čo len kúsok nohy suchej. Aj keď sme sa snažili skákať z kameňa na kameň mali sme celé botasky mokré a od blata. 

Celú túto vegetáciu nakoniec strieda tráva. Nad hlavou sa nám ešte stále v poriadnej výške už vyškiera chata a kopec turistov idúcich od Trangošky okolo jaskyňe mŕtvyh netopierov. Konečne nám už pod nohami netečie voda. Tentoraz to vystriedal šmykľavý trávovo prachový chodník v priečnom sklone asi 20°. Akurát na členky. Od juhu na nás pečie práve poludňové Slnko. Na chatu sa vyškriabeme poriadne zožutí.

Hneď to istí výdajové okienko. Dnes to bude kapustnica. Kofola a piv je už samozrejmosť. Keď sme ale videli tie langoše čo vynášali z okienka nedalo nám to a ako dezert sme šupli aj ten. Uf.. ťažko sa bude vstávať. Topánky sušíme na silnom Slnku. Je 27. Október a počasie aj vo výške okolo 1700mnm na opaľovanie.

Priamo na Tatry

Po skoro hodine sa konečne znovu obuvame. Poďme to dobojovať na Liptov. Po zimnom značení sa škriabeme na najvyšší vrchol Nízkych Tatier Ďumbier. Z tejto východnej strany je ľudí len pár. Ako výjdeme na vrchol, prichádzame sťa by do nákupného centra. Kríž bolo pre ľudí ledva vidno. Ten obchádzame asi 10-20 výškových metrov popod neho a hneď letíme do Krúpového sedla. Sme dožutí, a tak cupitáme len tak z nohy na nohu, aby sme niekoho na chodníčkoch z poukladaného kameňa nezrolovali so sebou. Do sedla to bolo pár minúť.

Ďumbier za pár metrov

Vydýchame sa a pokračujeme už iba stále viac na sever. Otvárajú sa nám krásne pohľady na Chopok a ďalej pokračovanie hrebeňa až po Kotliská. Ako zbiehame krásne vidno severnú stenu Ďumbiera. Zuzka mi vypráva ako chodila kade-tade po týchto vŕškoch. Ona je tu teraz doma.

Poľana

Nám už ale začína robiť každý menší kopec problém. Najprv krvopotne preliezame Prašivú a potom Tanečnicu. Nie sú to strmé kopce a ani nijako strmé, ale proste to už nejde. A tie zbehy. Tie sú poriadne rozbité a veľmi ťažko sa to dá bežať. Povedzme si na rovinu. Už skoro stále len kráčame. Prichádzame do sedla Javorie. Čo ďalej? Nie žeby som bol ja na tom bravúrne, ale aj seba aj Zuzku sa mi podarí nakoniec presvedčiť ešte pokračovať ďalej po hrebeni. Verím, že predsalen zájdeme až ku Váhu.

Hrebeňovým chodníkom smerom na Chopok

Do sedla prichádza aj jeden český pár. Chalan spomína dievčine príšerné veci. Napríklad aj to, že musia ešte prejsť 4 hodiny podľa značkového času. To je minimálne hodinu po tme. Dievčinka sa tam priam nerovovo zrútila. Chalanisto to všetko ale uhral. Na svačinu. Smejeme sa.. Skoro ako my pred chvíľkou. Konečne sa aj my cítime ako bežní turisti dožuto. A asi prvykrát mám možnosť vidieť dožutú aj parťáčku Zuzku. Veď všetci v nej vidíme nezničitelnú ženskú.

A tak ďalej na západ až po Kotliská

No oukej. Ideme pokračovať. Štveráme sa strmo hore pod Krakovú hoľu do kosodreviny. Zuzka nahodila poriadne tempo. Išlo sa parádne dokým sme nezapadli do kosodreviny. Je to možno 15-30 minútový úsek, ale poriadne to rozrobí už načatého človeka, čo nevie do čoho ide. Nechápeme prečo to turistický spolok nepoprerezuje. Ide to na neznačenej Ráztoke v Západkách a tu nie?? Človek má čo robiť, aby tam nedotrhal sám seba, nieto ešte svoje oblečenie, či batoh. No celé zle. Prechádzame cez sedlo Predných a tentoraz strieda kosodrevinu polom. Asi nie veľmi starý. Ani ja, ani parťáčka si ho nepamätá. Tento rok zo začiatku leta tam už bol, ale naposledy predtým čo som tu bol, ešte to tam určite nebolo. A znovu nie je nič prerezané. Ľudia už vychodili najschodnejšie chodníčky okolo vyváľaných stromov, ale je to stále zléé. Už vtedy zo začiatku leta sme videli kopec starých ľudí (zrejme nejaký zájazd) ako sa trápia pri prekračovaní niektorých stromov. A tie časy na smerovníkoch. Máme čo robiť, aby sme to my stíhali. Konečne prechádzame ale aj cez polom a dostávame sa na strmý zbeh do sedla pod Kúpeľom. Pred nami sa začína pyšne vypínať Poludnica. Sedlo pod Kúpeľom je proste šialené sedlo. Priam si myslíte, že ste kdesi zbehli z hrebeňa do doliny. Je to tak rozoklaný hrebeň ako nikde. Odtiaľto je mi to už viac známe. Tu som bol už možno aj 5x. Napríklad aj na preteku Poludnica run.

Severná stena Ďumbiera

Čakajú nás posledné výškové metre. Skaly pod Poludnicou z tejto výstupovej strany su krásne, ale dnes by to bolo na nás už príliž. Ideme čo najrýchlejšie domov. Vyplazíme sa teda na Kúpeľ a pravou stranou Poludnice, myslím si, že aj napriek všetkej tej únave, krásnym lesným trailom prechádzame až na druhú stranu kopca na Rakytovicu. Odtiaľto je to ozaj na skok na Prednú Poludnicu. Len tie výškové. Aj tento chodník by som mal raz vyskúšať. My ideme tentoraz už iba dolu. 

Po hrebeni smerom na Liptovský Mikuláš

Zdá sa mi už všetko priam nekonečné. Zuzka sa už asi tiež trápi. Prvé domy a potom aj asfaltka bola naša záchrana. Ja to tu nepoznám, ale Zuzka to Boh vie ako musela prežívať, keď vedela čo ju ešte čaká. Ale nakoniec sme tam. Na vrchnom konci Závažnej Poruby. Je niečo po 16tej. Vari teda ešte nejaký autobus pôjde. A aj ide. O niečo za polhodinu. Hneď zaliezame do najbližšieho hotela. Aj by som vari čosi zjedol, len čo ak to nestihnú pripraviť. Nakoniec sme skončili iba na kofolke. To stačí. 

Zuzka a jej domov

Potom už len drkotajúc zubami nasadneme, už z ničoho nič po tme, do autobusu a v Okoličnom sa lúčime. Vari nie na dlho. Boli to krásne dva dni. V Mikuláši nakoniec na knap stíhnem kupiť kebab a potom už len hodinka postojačky smradľavý v preplnenom rýchliku smer Vrútky a som doma. 

Krásna ale ťažká Poludnica

Ďalší víkend za mnou. Už sa nám to kráti na tenisky. Uvidíme dokedy nám to ešte počasie dovolí, ale nech už je to akokoľvek. V tých horách je vždy dákosi fajn. Už sa teším na ďalšie dni strávené v divočine.