Na otočku na Morave

Táákže, opäť víkend kedy nemám nikoho. Musím do hory sám. Čo už narobím. Parťáci musia do roboty, po hroboch alebo majú iné povinnosti. Nie je to ideál, ale nenechám si vari újsť jeden z posledných víkendov pred tým ako vytiahnem lyže. Na rovinu, o šesť týždňov budem už len s lyžami na chrbte behať ak aj snehu nebude. Ale nepredbiehajme, to už bude 15. decembra.

Dušičkové počasie

V piatok je sviatok Všetkých svätých. Do roboty sa na Slovensku nejde, teda stíham porobiť všetko potrebné. Aj po hroboch pochodiť, aj kapustu natlačiť u našich. Som zo seba spokojný, a tak nič mi nebráni vybrať sa večer smer Morava. 

Ubytko je zabezpečené parťákom z Chlebu. Škoda len, že Ivo musí ísť preč. Povinnosti sú povinnosti. Predtým ešte, ale stíhnneme do Ostravíc na nákupy. Aj keď je už zatvorené, nič nenechávam na náhodu a dohodnem si stretko tak či tak. Z obchodu odchádzame ovešaní ako nejaké slečinky. Overaliky, bundičky, kraťasky. Človek by ani nepovedal, že to všetko sa dá využiť na skialp. 

Ale zase k veci. Večer teda už iba chvíľku poklábosíme a Ivo aj s kamarátom odchádzajú na Slovensko. Byt mám teda sám pre seba, ale jedine čo zvládnem, je hodiť sa do postele. Som zvedavý čo prinesie zajtrajšok.

Symbolický cintorín na Lysej hore

Ráno klasické skoré vstávanie. Budík okolo 4tej hodiny rannej ma nemôže rozhodiť. Šupnem do seba 5 buchiet a letím na vlak. Ivo mi ešte včera letmo ukázal všetky možné a asi aj nemožné skratky vo Frídku cestou autom ku nemu a aj potom na mape, čiže nemám problém. Nastupujem v Liskovci a idem až do Ostravíc s prestupom vo Frýdlande. Všetko presne pasuje. Dotlačím ešte do seba všetko to, čo nezmestim do batoha a o 5:50 môžem vyraziť.

Ešte je tma a hrozitáánska zima. Fuka ako besné a nejaký chlapík sa za mnou šmochce. Nechce sa mi pred nim bežať. Len sa bojím, že ma predbehne. Našťastie odbočuje. Ja začínam pozvoľna stúpať. Idem raz asfaltom, raz štrkovou cestou. Postupne sa rozvidnieva a po pár týždňoch u nás po všelijakých možných chodníčkoch mimo značku sa rovno pustím do lesa. Veď tam nado mnou je opäť zvážnica po ktorej treba ísť. Prebrodím sa rúbaňou, skalami a lístim a som tam. Idem po žltoznačenej medvedej stezke.

Lazy nad Zlatníkom

Stúpam a o chvíľku som na vyhliadke. Nazýva sa to tu medvedia skala. Je odtial pekný výhľad na Ostravice, aj keď ešte stále zahalené do pološera a hory sú zakryté hmlou. Prechádzam na náveternú stranu hory a vietor začína neskutočne besnieť. Ihličnany sa nebezpečne ohýbajú v nárazoch vetra. Les buráca. Ihličie piští vo vetre a opadané listnáče priam hučia ako rozbúrené more. Na zemi zatiaľ nevidím nič popadané, tak mi to nedá a idem ďalej. Pod niektorými stromami si radšej aj zašprintujem. Najhoršie je to v malých skupinkách stromov alebo hneď na okraji lesa. Inde sa to zdá byť bezpečné. Prechádzam kritickým úsekom popod Ostrú, až sa dostával okolo vleku na zelenú značku. 

Stále pozvoľna stúpam a postupne sa približujem ku Lysej hore. Vietor akoby postupne slabol narastajúcou výškou. Je to zvláštne. Bál som sa, že ak to neotočím tam dolu, budem to musieť otočiť vyššie. Okolo Lukšinca v cca 1000mnm začína prichádzať hmla a hlavne ľudia. To sú asi tí, čo prichádzajú z Ostravíc ako bežní turisti/bežci. A ja že sa budem môcť pochváliť. že na Lysej hore ani nohy.

Na Bielom Kríži

Ide do tuhého. Ivo spomínal, že na vrchol je aj kopec skratiek a nemusí sa ísť stále po zvážnici. Využívam všetko čo moje oko zahľadne. Odbúda stovka výškových metrov po stovke a za chvíľku som na divno dlaždenom chodníku. Zase určite kvôli koňom alebo inej ťažnej hávedí, čo nevie chodiť po hladkom. Pred vrcholom je symbolický cintorín a hlavne náznaky snehu. Asi srieň zo stromov, ktorú bičujúci vietor strhával dolu. 

Netuším čo ma malo čakať hore, ale ledva som v hmle za chatou našiel pokračovanie správneho chodníka. Ehm.. skratky popod vlek? Bal som sa chodníka po asfalte, ale pod vlekom bolo to ešte horšie. Chodník ako keby bol priam naschvál vysypaný ostrým makadamom. Nedá sa po tom bežať. Pripomína mi to hromženie ako u nás na Veľkej Rači, cestou po hranici. Stále klesám dolu. Do nekonečna a ešte ďalej. Oproti sa stále objavujú ľudia. Prečo chodia pešo keď je tu asfaltka? Chodník sa mi moc nezdal na turistiku. Zdá sa mi to z tejto strany hrozne dlhé a nudné. Vôbec to nie je strmé. Vlastne ani netuším odkiaľ mohli tí všetci ľudia štartovať.

Tiež na Bielom Kríži

Ja prichádzam na lazy nad dedinkami Zlatník a Visolaje. Je tu krásne, nebyť tých zúrivých psov. Teraz ma ale nasrali už aj oni a skoro jeden dostal palicou po papuli. Nabudúce nech sa poriadne díva, čo mám za kyptík v ruke a že už čaká len na to posledné pred zahodením do koša. Zmlátiť agresívneho psa. Nuž, takto to tu asi chodí na lazoch. Pomaly prechádzam až na Ježanky.

Tam stretávam posledného človeka asi na najbližších 10 kilometrov. Pozvoľna stúpam zvážnicou hore. Nečakal som, že to bude na Biely Kríž s takýmto stúpaním. Každopádne som na Slovenskej hranici. Pod sebou na mape vidím Vrchpredmier. Pozerám lepšie a kúsok vedľa po zelenej značke Haferovci. Tu kedysi bývala za mládi moja stará mama a jej rodičia Haferovci. Teraz už žijú na Kysuciach už len v spomienkach a možnože ešte na veľmi dlho. Haferovci mali len dcéry a aj tie odtiaľ odišli, tak tam je teraz Bohvie kto. 

Dolu som ale nešiel, zostávam na hrebeňovej červenej značke a postupne sa predieram Polomkou a dlho bežím až pod Malý Polom. Stretám opäť živú dušu. Zase na nejakých 5 kilometrov. Chodníkom preteká množstvo prameňov. Našťastie sú napoly zamrznuté a po väčšine blata sa dá pohodlne prebehnúť. Aj keď veľakrát predsalen používam hodené stromy do kaluží. Paličky sú v tej chvíli moja spása a veľka opora. 

Muřinkov vrch

Znovu dlho-predlho bežím. Je to všetko viac menej rovina a stále sa cítim veľmi dobre, nechávam sa teda unášať. Už ani tak nefúka čoho som sa najviac bál, čiže užívam si bestarostný hodiny života. Prechádzam popod Burkov vrch až sa dostávam na lúku s Názvom Meřunkov vrch. Je tu krásna kaplnka. Toto miesto mi učarovalo. Musí tu byť krásne, keď nie je hmla. Povedľa sú dva stany a dvaja chlapi. Jeden ťahá za sebou pod pazuchou dva stromy?!?. Kamarátka mi písala že v Rakovej majú legendu o zombie drevorubačovi, čo vstáva raz za rok na dušičky. Celkom to sedelo dokonca aj dátumovo.

No ale teraz to prišlo. Neskutočná mordovačka na Veľký Polom. 10 kilometrov roviny a naraz toto? A človek si už aj myslí, že je hore ale ono to nemalo konca-kraja. Znovu silnie vietor a okolo iba samé sucháre. Niektoré dokonca čerstvo spiace na zemi. Priamo cez chodník. Opäť sa necítim vôbec isto. Som tak z toho kopca dorobený, že sa mi nechce letieť rýchlo dolu. Nakoniec sa mi ešte aj značka stráca. Až neskôr pochopím, že tu majú modročervený chaos. Ale iba chvíľku. Modrá potom bočí na Slovensko ku Korcháňovcom a ja idem po červenej na Skalku.

Na Veľkom Polome nové stromky oddychujú

Na Kostelkách sa zdá byť parádna lyžovačka. Budujú tam nové inžinierske siete, čiže hejtéri by si prišli znovu raz na svoje, ale mne sa to tam zdalo byť fajn. Ťažko povedať, či to tam v zime žije. Zrejme sa tam chodí z Dolnej Lomnej. Inak dosť som si všímal, že v Beskydoch na miestach kade som sa pohyboval je veľa chránených vtáčich území. Ponad hlavu mi zopárkrát preletel nejaký málo vidaný obrys vtáka. Mal som pocit, žeby to mohlo byť niečo ako Hlucháň? Asi vlastne zrejme nie. Lieta ten vták vôbec?

No a opäť zbieham. Tentoraz po žltej do Bocanovíc. Vo vrchnej časti poriadny výrub. Vietor mám zrazu spoza chrbta, zvážnica sa nezdá byť na rozsekanie členkov, čiže letím ako víchor. Rýchlo sa dostávam na Velkou louku a okolo jedného zabudnutého obydlia opäť vchádzam do lesa. Začína poprchať. Zbej je dlhý a začínam z neho cítiť nohy. Ako klesám, prichádza teplo a začínam sa poriadne prehrievať. Bude ťažké sa dolu znovu naštartovať. Dolu opäť rozbité zvážnice od lesných mechaniznov, no nejako sa dosmochtlím až ku riečke Lomná. Ešte predtým pretnem železničnú trať, vlastne hlavnú na Slovensko, a hneď na to ju podchádzam krásnym viaduktom. Moc som si ho teda ale nevychutnal čo som zúrivý. Prší čím ďalej tým viac a neviem čo sa bude diať teraz s mojimi nohami do kopca. Vyťahujem radšej jablko.

Cestou z Veľkého Polomu

Asfaltkou začínam stúpať na druhej strane doliny Lomnej do lesa. Začínam moknúť a ja mám nervy na krajíčku. Je okolo dvanásť hodín. Bol by hriech nevyužiť ešte skoro 5 hodín svetla, keď som tu už cestoval. Zmoknúť do nitky, by som ale tiež nerád. Každopádne stále kráčam z nohy na nohu dopredu. Dlho asfaltom. Pozerám do mapy a až mi prišlo zle keď zisťujem, že opäť pôjdem do výšok nad 1000mnm. Ešte o pár metrov vyššie ako Veľký Polom. Bojím sa silného vetra v spojení s dažďom. Budem musieť improvizovať. Ak bude najhoršie budem nútený zbehnúť skôr. Pozerám ústupovky, no nič mi moc nevychádza, ak nechcem ešte aj vlakom prestupovať. Asi si budem musieť trúfnuť aspoň na Ropicu, aj keď tá bude tá najvyššia.

Zelená značka mi pri týchto úvahách ale rýchlo ubieha. Rýchlo stúpam vyššie a vyššie. A čím ďalej tým je to tu strmšie. Vchádzam do ohrady. A stále stúpam?! Je pravda, že som klesol až do cca 450 mnm, ale toto? ..to ešte stále nie som v 750? Dalo to pekne zabrať. Ďážď ustáva, ale zima pri pofukujúcom vetre čím som vyššie zostáva. Stretávam opäť pár ľudí. Tento chodník je krásny. V lese je plný lístia a cítim, že po každej strane musia byť aj krásne výhľady. Hmla mi ich ale zahaľuje. A asi aj ja sa dosť ponáhľam a nechce sa mi hľadať príhodné miesto na foto.

Na Velkej louke

Celkom rýchlo sa vyplazím až na Kozubovú. Už dlho rozmýšľam nad jedlom ale aj túto chatu obchádzam. Bojim sa toho, že ak tam zasadnem, už sa nepostavím. Mám len jedno náhradné tričko a termofóliu. A to tu nechcem byť za mátohu v lese. Energie myslím, že mám. Aj nohy ako tak počúvajú. Idem ešte ďalej. 

Prebieham vrcholom a zbieham na Kamenitý. Aj tu je nejaká chata. Už neodolám. Mám za sebou 50 kilometrov. Prišiel čas na polievku. Nemôžem nič zameškať. Lebo to by mohlo byť ešte horšie. A ta kapustnica bola, že TOP. Pol hodinku som si posedel. Vypil pol litra kofoly, pofejsbukoval a hlavne sa vy*ral, takže môžem ísť opäť na to. Prichádza asi najväčšia výzva dňa. Mokrý do zimy a vetra.

Nahádžem na seba všetko oblečenie čo mám. Prišiel čas aj na vetrovku, ktorú som si doteraz šetril, že bude horšie. A búšim hore kopcom čo to dá. O chvíľu som medzi Babím a Kalužným vrchom. Rozohnil som sa tak, že sa musím vyzliekať. Som skoro vo výške 1000mnm a je teplo?! Nič strašné?! Je pravda, že predpoveď počasia hlásila od rána do noci sa  iba oteplovať, čo prechádza teplý front a asi to je aj cítiť. Dobre, z najhoršieho som von. 

Pár metrov pred kapustnicou na Kamenitom

Podľa naštudovanej mapy ma už čaká len cca 300 výškových metrov, ale až 20 kilometrov. Toto budú musieť byť bomby. Terén vyzerá byť fajn. Mäkký hlinený podklad. Dokonca ešte aj nejakých posledných ľudí stretám. Fakt veľmi rýchlo prechádzam popod Smrčinu pod Ropice. 

Začínam stúpať. Na zemi samé popadané stromy. Len pár ich bolo zrejme spadnutých dnešným vetrom. Hmla na 20 metrov. Nechápem, čo mi o tomto mieste ospevoval Ivan. Toto sa mu páči? Mňa to teda moc nezaujalo. Ešte som aj chvíľu zablúdil na inú zvážnicu, aj keď nakoniec sa všetko aj tak pod vrcholom spájalo. Konečne som hore.

Perún na Ropici

Dole sa to strieda. Niekedy veľmi pekný, rýchly chodníček, ale inokedy strminy plné voľného kamenia. Veľmi mi to tu pripomína naše Malé Karpaty. Cítim sa tu skoro ako na preteku Rýchlik Zoška - Bratislava. Veľmi zvláštne. A znovu stúpam. Tentoraz na Velký Lipový. A potom opäť hnusný zbeh. Začína byť už aj blato pomedzi tie šibnuté skaly. Prestáva ma to baviť a už len odpočítavam kilometre. Z druhej strany kopca obchádzam vlek na Príslope, čo mi vtedy ani len na um neprišlo, že aj tu su svahy a širokou zvážnicou letím ako šialený na Ropičku. Asi tak, ako minule s parťáčkou Zuzkou dolu nekonečnou Blatnickou dolinou u nás na Turci. Ropička, chata bola poriadna rýchlovka.

Z Ropičky skoro kontinuálne stále zbiehame dokým ma značka neodkloní kdesi do paže do hustého smrekového lesa. Je tuším tak hodinu pred západom Slnka, ale tu je už poriadna tma. Ta celodenná hmla tomu teda tiež nedopomáha. V chodníku sú samé korene a znovu kamene. Už začínam cítiť chodidlá. Len pri pomyslení na ne si ich hneď znovu masírujem. Som na chate Kotař.

Posledné metre ku Malej Prašivej

Obchádzam jeden z ďalších vrcholkov a zbieham do sedielka. Pred sebou mám Čupel. Tiež nejdem úplne na vrchol, ale stihol som sa zapotiť. Je to posledné vážnejšie stúpanie. Na vrchole stretám tri turistky. Užívajú si výlet. Snažím sa aj ja. Nech nie som pri nich za ufučaného, premotivovaného a namysleného športovca. Rýchlo si to pustím do ďalšieho sedielka a po pár desiatkách metroch som na PRAŠIVEJ. Posledný vrchol. Už ani meter hore. 

Ale ten zbeh. Devastujúci všetko pekné, čo vo mne zostalo. Štrk, štrk, štrk. Až neskôr sa prešlo na zvážnicu. Ale ani to nevydržalo dlho. Z krásnej idylky skoro rovinou sa stalo prudké klesanie, ktoré nie a nie skončiť. Vypľulo ma až na samotnej výhľadke na Malej Prašivej. Áno, ešte som spravil asi 5 výškových metrov, kvôli nádhernému drevenému kostolíku sv. Antona Paduánskeho. Prekrásne miesto na výlet. A odtiaľ opäť klesám.

Drevený kostolík sv. Antona Paduánskeho na Malej Prašivej

A znovu po štrkoch. Už tomu ani neprikladám veľku váhu. Zísť to musím. Ale potom prišlo ešte horšie. Desiatky centimetrov lístia ponad štrk. Z behu sa stáva chôdza. 4 kilometre pred cieľom nechcem zostať s nohou v sáčku. By ste neverili ako mi zažiarili očičká, keď som asfalt uvidel. Ale to klééésanie. Strmo dolu, stehienka pália bolia, ale stále bežím. Až po Kamenité. Chvíľku si oddýchnem a letím ďalej. Uvidíme, aký budem mať nakoniec čas. Ani kilometrovo neviem presne koľko som prešiel, ale cez 70 to bude. Vyzerá to nádejne do 11 hodín aj s prestávkou.

Hlávku mi už začína z toho asfaltu nakláňať nabok. Musím si z času na čas oddýchnuť. A zakazdým sa prehovárať: "Poď po to auto, to dáš", Ešte nie si pri tom aute, neblázni, musíš až za prvé koleso dobehnúť", "Nuž zastal si skôr, teraz musíš preto zabehnúť o 100 metrov ďalej ako si pôvodne mal". A takto som sa nakoniec dotrmácal až na zástavku. Čas 10 hodín 45 minút. Podľa hiking máp to nakoniec malo 73km, 3100m+. Som nadmieru spokojný.

Slnko pomaly zapadá a výletu je pomaly koniec

Teraz už len si dať to jediné suché tričko čo mám v batohu a na to všetko ostatné. A čakať na vlak. Ponáhľal som sa, tak to je skoro pol hodina. Ozaj sa otepľuje. Nemusel som ani len drepovať. Horšie to ale už bolo po vystúpení vo Frýdku. Mobil mi ešte funguje, tak verím, že nejako Ivov byt nájdem. Za polhodinku som pred vchodom. Ale kľúč nepasuje?! Kde to Ivan býva? Skúšam vedľa. A, zapadol. Uf.. odľahlo mi Nebudem sa musieť tváriť ako zlodej, čo hľadá byť s kľučami čo našiel pred panelákom. 

Na druhý deň vo Frýdku-Místku

Došťukaný som kvalitne, čiže dnes to istí už len hygiena a kóóópa jedla. A potom dĺĺĺhy spánok. 

Bazilika navštívenia p. Mária a vzadu Rímska kaplnka

A čo ráno? Nakoniec mi ide spoj krásne o 8:34, čiže už pred ôsmou zamýkam a idem ešte kuknúť do mesta. Pofotím si zopár krásnych miest a skoro presne na minútu prichádzam na stanicu. Frýdek-Mistek mi celkom učaroval. Páči sa mi to mesto. Vyzerá, že je na jednej strane kľudné, ale na druhej to tu asi aj sociálne žije. Zrejme sa tu ešte niekedy vrátim :) 

Svätojánska veža

Základná škola národného umelca Petra Bezruče

..tak teda nabudúce Morava.