Ultra skymaratón Babia gora

Heh, parťák na tento víkend zabeštelovaný. Po minulotýždňovej samote som tomu veľmi šťastný. Opäť to som mnou ide skúsiť Ivo z tohtoročnej Roháčskej motanice. Tentokrát mu sľubujem, že bude krásny okruh, bez žiadnych vracačiek a nelogických odbočení. V sobotu ráno teda ideme na to.

Perć Akademików na Babiu goru

Ivo ma prišiel vyzdvihnúť na Kraľoviansku stanicu a po siedmej sme už na hornom konci Oravskej Polhory. Je hmla a hlavne šialená zima. Dokým sa parťák chystá, ani ma nehne vystúpiť z auta. Nakoniec si nechávam len tričko a tenučkú fukerku. Určite sa za chvíľku zohrejeme. 

Smerom ku Poľskej hranici, po ceste, to bola ale čistá kryokomora. Rukavice mám tiež v ruksaku. Aspoň niečomu je teplo. Prsty mi idú odpadnúť od držania palíc. Je deň, ale viditeľnosť žalostná a nie som najšťastnejší, keď sa oproti nám rútia Poliaci prichádzajúci na Slovensko. Po asi 2 kilometroch konečne ale odbočíme z hlavnej cesty a ideme dalej za krajšími zajtrajškami. 

Pilsko

Obchádzame Bielu farmu a postupne vchádzame do lesa. Hmla ustupuje a začína byť teplejšie. Už aj Slniečko hreje. Zvážnicami sa dostaneme celkom rýchlo na rozkokošník Limier. Odtiaľ už strmšie na samotné Pilsko. Spočiatku krásnymi lesnými cestami plnými lístia, neskôr prechádzame chodníkom pomedzi čučky a kosodrevinu. Vrchol je nenormálne rozľahlý. Skoro som sa cítil ako na rovine, nie ako v 1500 mnm. Žiadne strmé zrázy. Na samotnom vrchole keď sa pozrieme za seba, naskytá sa nám neskutočný výhľad. Vidno vari všetko. Rozsutec, Stoh v Malej Fatre, Choč či celé Západky. Myslím si, že od Sivého vrchu až po Vysoké Tatry. Poľsku stranu nepoznám, ale tiež je vidno až do nevidím.

A pohľad na Malú Fatru

Chvíľku to tu poobdivujeme a letíme vydupaným chodníkom smer Schronisko na hali Miziowej. Na samotnom vrchole okolo 9tej ešte nebolo nikoho. Netuším ako je navštevované Pilsko Poliakmi, ale myslím si, že Slovakmi pramálo. Dokonca ale aj v Poľsku na chate bolo len málinko ľudí. Využijeme to a šupneme do seba po jajecznici s boczkem. Ráno a prvú štrtinu trasy máme teda za sebou.

..Choč

Zbiehame kúsok zjazdovkou a hneď odbočíme doprava do lesa. Červená značka nás vyvedie opäť na hranicu alebo ak sa to dá tak povedať, tak aj na nevýrazný hrebeň od Pilska po Babiu goru. Chodník je šialene vyložený kameňom. Ani za pána sa po tom nedá behať. A keď skončí kameň prídu korene alebo jemnejšie skaly zasypané lístim. Celkom párty. Začínajú sa objavovať vo väčších množstvách aj ľudia. Zrejme všetci čo začínali na hraničnom prechode Hliny.

..Západné Tatry

Prechádzame teda asfaltku a ideme opäť do lesa. Listnáče pokračujú a zem je oblečená do lístia. Ivo si spomína na svoj pretek Skymaratón Babia hora. Celá táto hranica je od tohoto momentu nechutne behateľná. Raz za čas sa zjaví pred nami hrb, ale následne sa dá letieť behom až po ten ďaľší. A takto sa to opakovalo zo 2-3 hodinky. Prechádzame striedavo cez lesy, lúky, chodníčky, ale poväčšine zasypané zvážnice lístim a približujeme sa ku najsevernejšiemu miestu na Slovensku.

Cestou na jajecznicu s boczkem na schronisku na hali Miziowej

Obchádzame smerovník Horné Gluchačky a už aj stúpame na Modralovú. Vyrerá, že práve máme za sebou polovicu trasy. Cca 30km, 1500m+ za niečo cez 5 hodín. Ak nám to takto vydrží bude to krása. Ale teraz prichádza ozaj ťažký úsek. Najprv Modralová, a potom šialené stúpanie na Malú Babiu goru. Ale nepredbiehajme. 

Modralová nakoniec nebola až tak ťažká. Tých vyše 200 výškových metrov ušlo ako voda a už aj bežíme po malom Beskydku na Modralovú, rázcestie, kde je aj najsevernejší bod SR. Spravíme foto a moc sa nezastavujeme. Stále sa celkom bojím tej Babej hory, že čo s nami dorobí. Dlho zbiehame. Okolo sa objavujú sami cyklisti. Nechápeme odkiaľ sa tu berú. Síce vyzerá, že kúsok pod hrebeňom by už mohli byť aj nejaké zvážnice. 

Na hranici..

Prechádzame aj cez nevyrazný kopec Jalovec a už aj stúpame na Malú Babiu goru. Cca 500 výškových metrov na dvoch, či troch kilometroch. Chodník je ale celkom mierumilovný a rýchlo to odsýpa. Sme krytý z jednej aj druhej strany lesom, čiže ani vietor až tak neprekáža. Vychádzame až do výšky cca  1400 mnm keď začína mordor. Chodník ešte aj chvíľku klesol, ale hlavne sa následne poriadne pristrmel. Vysoké schody mi robia značný problém. Ivo si stále pochvaľuje, že dnes ide ako píla. Je to tak. Hore kopcom ide ako drak. 

Okolo Martoše; pohľad na Pilsko

Koska, čím sme vyššie, redne a začína byť na vetre poriadna zima. Dokonca aj Slnko zašlo. Na vrcholku sa zrdžíme tak na jednú foto a letíme dolu. Konečne na žurek. Len ten zbeh. Po sedlo zase tie šibnuté, poľsky naukladané kamene. Na tenisky ozaj ak tak na dokaličenie nôh. Ivovi utekám, a preto sa ho vždy snažím v koske v závetrí počkať. V sedle medzi Babími horami iný svet. Priam by som povedal, že Václavák. Desiatky ľudí. A ešte horšie to bolo na chodníku medzi sedlom a chatou na Markowých Szczawinach. Veľmi strmý, úzky chodník vykladaný kameňom bol maximálne upchatý. Idem cez ľudí hlava nehlava. Nikoho som našťastie nezroloval so sebou. Ivo je vočí Poliakom zhovievavejší. Mne to proste nedalo nepredbehnúť aspoň stovku čo by bola predo mnou v rade na žurek.

Cestou na Modralovu

Na chate ale ďalších možno 500 ľudí. Vonku v zime, ale aj dnu. Vchádzame hneď do chaty a dávame sa do rady. Ivo ešte musí na jednú von. Mňa ako zvyčajne berú hneď mrákoty. Opieram sa o všetko len nech ma tam nešvacne o zem a nepredbehnú ma zatiaľ tí čo už stáli za mnou. Postupne sa posúvame až sa dostávame na radu. Máme 58 zlotých. Vyratávame čo za to. Jeden žurek, jedna fazolka po Bretonsku, jeden a pol litra coly, koláč. Stačí. 

Naj sever Slovenska

Cola padla na pár glgov. Koláčik čaká na polievky a my taktiež. Ide to celkom rýchlo. Ale ževraj len polievky. Na ostatné sa čakalo aj pol hodinu. Spráskame všetko čo máme pred sebou a mali by sme vyraziť na posledne výrazne stúpanie výletu. Nechce sa mi do tej zimy. Ale že vôbec. Veď už teraz v chate mi je zima. Obliekam na seba teda ešte hrubšiu bundu. Drkoce ma ale ide to. Veď po kilometri prstrmí.

Pod vrcholom Malej Babej hory

Perć Akademików je asi top zo všetkých tých trás na Babiu goru. Nič strmšie tu nenájdete. Dokonca by to malo byť jednosmerné. Aj keď videli sme ísť ľudí aj smerom dolu. V jednej časti sa prechádza skalnými rebrami. Začína to tak, že najskôr sa traverzne po skalných policiach kúsok ďalej na východ smerom na przelezc Krowiarki a neskôr sa ide strmo hore pomedzi skaly. Všade je chodník dokonale odistený reťazami a kramľami. Stále ideme nadmieru rýchlo. Zase sa nám podarilo z hodiny a štvrť zraziť čas na 45 minút. Hore fúka ako besné a pár metrov okolo vrcholu sa tvorí aj oblak. Je tu ešte zopár turistov a desiatky havranov. Tie si vietor užívali.

Malá s Veľkou..

Rýchlo hľadám zelenú značku smerom dolu a pobádam aj Iva, aby pridal do kroku. Ozaj je tu nehostinne. Asi ako pred vari 2mi rokmi, keď som tu bol v novembri a okrem vetru som mal už pod nohami aj pol metra snehu. Letíme teda dolu. Pár metrov pod vrcholom prestáva vietor a vystriedal ho nenormálny kľud. Chodník je aj tu ukladaný z kamenia. Tentoraz sa po tom ale behať dá. Postupne prechádzame do kosky a neskôr do lesa. Cestou sme si všimli hrob turistov z roku 1935. Kúsok vyššie mali byť aj pozostatky chaty na Babej hore, hrob neznámeho vojaka, ale aj prameň, čo tak túžobne hľadal Ivo. Neviem či sme tak leteli, alebo čo, ale nič z toho sme si nevšimli. Ten prameň by vari mohla byť ta voda, na ktorú som tam kričal, že mi zase močí topánky. Nič to už..

Szlak na Babiu goru

V lese ešte obchádzame jeden prístrešok, zopár ľudí (aj keď táto strána už je oproti severu neskutočne pustá) a neskôr sa ocitáme opäť na zvážnici. Celkom zničenej ťažbou. Je mokrá, mäkká a nakoľko nám nezateká blatko až na prsty, je to aj v celku príjemné po toľkých tvrdých kilometroch po skalách. Nakoniec sa došuchceme až na asfaltku na smerovník Przywarówka. Sme kúsok od rovnomennej Poľskej dedinky a Slovenských hraníc.

Malá Babia gora spod vrcholu Veľkej

Obchádzame chaty (hasiči práve varia guláš). a preto rašej rýchlo letíme preč. Znovu do lesa, na celkom príjemnú mäkkú zvážničku. Prechádzame cez hranicu a stále rýchlo napredujeme na Oravskú Polhoru. Pár metrov ešte vystúpame a sme na Hviezdoslavovej horárni. Ivo mi rozpráva ako si tam žili Hviezdoslav, Hurban, hájnik a jeho žena. Skôr mám teraz dojem, že to bol nerestinec, nie horáreň či hájovňa. Za rozhovoru obídeme, ani sa nenazdáme, Hviezdoslavovu alej a zbehneme až na Vonžovec.

Babia gora

Odtiaľ by to bol do civilizácie na Slanú vodu a potom po ceste do dediny kúsok, ale my ešte raz odbočíme do lesa. Smerom hore ku Malej Babej hore. Pomaly zapadá Slnko. Prejdeme asi 10 minút dolinou a opäť odbočujeme. Tentoraz pod Borkom doľava a konečne už rovno na Oravskú Polhoru. Na jej samotný vrchol, ku píle.

Oravská priehrada ako na dlani

Stúpanie ale ušlo veľmi rýchlo. Potom už len klesáme a klesáme. Miestami ešte aj pobehneme, ale už sa nám moc naháňať nechce. Pred pílov mi ešte Ivo ospevuje jeho najhorší deň v živote, ako bol tu povedľa, v Kohútovom potoku pstruhy chytať a Bongare ho doštípali a kadečo iného čo sa mu vtedy stalo. Obchádzame pílu a už len skoro 2 kilometrová cieľová rovinka. Sme tam. Auto nás už vyčkáva pri Jednote. 

Už len osláviť úspešný návrat Oravskou pizzou v lokálnej reštike a ísť het. Hostinec Babia hora nás ale moc neoslovil, ale pre hladného všetko dobré. Spráskali sme všetko čo sme dostali, a teraz musíme letieť na vlak. Ten posledný mi ide z Kráľovian o 21:02. Bolo to na knap ale stíhli sme to. Ešte aj zo 5 minút som musel počkať. 

Hviezdoslavova horáreň

Výlet vyšiel ako lusk. Priam nad očakávania. Čas bol hlboko pod 12 hodín, čiže nie je o čom. Parťáka sa mi zdalo, že som niekde až moc naháňal, ale vari sa nebude na mňa za to hnevať. Zrejme niekedy sme leteli až nad mieru, keďže sme prišli skoro za 11 hodín. Každopádne aspoň vidíme, že sme mali ešte aj rezervy. Dúfam teda, že budem mať parťáka aj na budúce. Ďakujem parťák, bol to úžasný výlet.