Skyrun Nízke Tatry

Po zime, ktorá bola kvázi do konca Mája, prichádza v júni zhurta šialené leto. Ani nevieme ako a už sú tu tridsiatky. Predošlý týždeň, na deň detí, ich ešte nejako prežijem ako dobrovoľník na Severnom živloplaze. Len súťažiaci spomínajú nejaké trópy. O týždeň v sobotu ešte tiež sedím doma a znovu kamaráti spomínajú neznesiteľné teplo. Už aby som to aj ja bol skontroloval. 

Na  jedinom rovnom úseku trate

V nedeľu som kvalitne nafučaný, keďže parťáci ma dokážu vymeniť za misku gulášu alebo plietenie záhradky. Plán bol ísť 60km po Nízkotatranskom raji. Parťáci sa síce tvária milo, ale ihneď mi oznámili, že po 30tich km sa so mnou lúčia.  Nedá sa ozaj na nikoho spoľahnúť. Nič to. Aj samému mi bude fajn.

Začíname pralesom a roklinou..

Z auta vystupujeme asi pol kilometra pred Demänovskou jaskyňou slobody a nádherným, divokým chodníkom úzkou roklinkou hneď stúpame do Iľanovského sedla. Sem teda asi veľa ľudí nezájde. Neviem síce prečo, lebo je sa na čo pozerať. Je to úplne špeciálny chodník. Skoro ako spodná časť ferraty HZS na Martinské hole v Malej Fatre. Možnože je to tým, že zo sedla nie je poblíž žiadny výrazný kopec.

Na ten najbližší sa mi rozbehneme po žltoznačenom chodníku na Demänovskú horu. Na beh úplne stvorený. Úzky singltrack lemovaný lesom po ľavej strane hrebeňa Demänovskej hory, z času na čas oživený výhľadom na Sinú a oživený pár skalkami po ľavej či pravej strane. Sústavne mierne dolu kopcom. Čistá radosť z pohybu. Na samotný vrchol je potrebné ešte odbočiť a po pár serpentínach ste hore. Otvára sa krásny výhľad hlavne na východnú stranu smer Siná. Po pravej strane je ešte stále les a pod ním kríž. Nie sme stále ešte vysoko. Iba mierne nad 1300mnm.

Na Demänovskej hore

V pozadí vždy prítomná Siná

Trošku narobíme selfíčiek, ale hneď letíme dolu. Dnes sa nám treba ponáhľať. Čas mám presne rozrátaný. Ja mám 13 hodín do odchodu posledného autobusu, Lukáš musí byť o tretej na guláši a Alex musí priniesť kamarátovi čo najskôr obed. Rozbehneme to tak, že tých asi milión serpentín do kempu spráskame za 30 minút!

Check point ATC Bystrina

Počasie zatiaľ celkom praje. Už len elektrinu by mohli mať v Demänovskej doline. Keď už nič iné, aspoň kofolku nám tam teda nalejú. Aj to sa čudujem, že na čapáka netreba elektrinu. V záchode tiež celkom prúser. Nielenže som nič nevidel, ale dokonca ani fotobunka na vodu nešla. Čiže potom som ešte polhodinu čašníka naháňal po kuchyni nech mi nalejú vodu do vaku.

Po ceste na Poludnicu

Ideme na to. Kopce začínajú až teraz. Vychádzame opäť nad kemp a po lúkach spočiatku cyklotrasou, neskôr popod lanovku stúpame nad Iľanovskú dolinu. Začínajú kúriť. Ešte bude dnes kopec srandy. Všade obrovská tráva. Ako mierneho alergika na trávy a peľ ma ide urvať od svrbenia celého tela. Ešteže sú z času na čas okolo úzkeho priechodu trávou vetvičky, ktoré ma príjemne škrabkali. Zbiehame do doliny a hneď aj stúpame po asfalte hore. Srandičky, srandičky, ale po pol kilometri Lukáš pozrie do mapy a zisťujeme, že nám trasa vedie nie hore ale dolu dolinou. Ešteže máme tak "radi" ten asfalt a aj to Slniečko nad našími hlávkami. Za chvíľku sme ale na trase a kúsok ďalej už aj odbočujeme doprava za potok a hneď aj do briežku.

Predná poludnica a výhľady na Liptov

Čaká nás výstup na poludnicu. O behu už ani zmienka. Síce ešte nestúpame prudko, ale Lukáš je nejaký nešťastný. Za to Alex celá šťastná, že to neženieme. Keď sa ale briežok zostrmie, nedá mi to, a idem si nahor svoje. V polke čosi aj pofotím, ale zase nejdem ani najpomalšie. Hore stihnem tiež spraviť iba pár foto a už mám Alex s Lukášom za sebou. Ani len poriadne najesť som sa nestihol. Na chvíľku sa teda vykvasíme na Prednej Poludnici. Odtiaľto je nádherný výhľad na celý Liptov. Síce sa človek nadrie jak kôň dokým sem vyjde, ale stojí to za to. Po Slnečnom dni už ani náznak. Prišiel taký oblak, že sme sa báli kedy hrom do duba (ehm smreku?) udrie. Dusno je poriadne. 

Kúsok pred vrcholom hlavnej Poludnice

Vstávame a za pár minút sme už aj na hlavnej Poludnici. Predtým ale musíme ešte prejsť zopár koreňovými a skalnými vertikálami do neba. Užívame si to. Alebo len ja? Na samotnom vrchole už nestojíme. Hneď sa púsťame strmhlav dolu. A to doslovne. Znovu korene, konáre a kopec skál. Pravý skyrunning. Už prikúrili naplno. Leje z nás ako pri povodňach na Dunaji. Keď z času na čas odíde oblak a vykukne Slnko je dosť na nevydržanie. Ešteže sa obšmietame okolo krásnych skalných brál plných jaskýň a aspoň z času na čas teda okolo sviežeho chladnejšieho vzduchu.

Trailíky dňa

Cesta do sedla pod Kúpeľom dala celkom zabrať. To ale ešte ani netušíme čo nás čaká teraz. Trošku som mal zrejme výpadok pamäte čo sa tu dialo pred cca 4mi rokmi, keď som tu bol naposledy. Terén sa zdvihne a pred sebou vidím oblohu a tá nie a nie klesnúť. Stále hrebeňom vyššie a vyššie. Opäť sme na chodníku, ktorý nie je až tak vydupaný alebo vydláždený ako napríklad na Chopok. Z času na čas bolo nutné aj nohu dvihnúť cez kmeň stromu. To sme ale vtedy ešte netušili čo nás čaká pred sedlom Predných. Po zemi bola kóópa stromov. Jedno cez druhé pováľané. Nebolo to príjemné, ale tú magickú silu tomu asi dodali hlavne oproti idúci turisti, ktorí to opisovali ako minimálne neprekonateľnú cestu do Stredozeme. Skoro som sa už aj ja nainfikoval a myslel si, že to už vari ani nezvládneme.

Cestou na Krakováú hoľu

Stromy skončili, prichádza koska. A čím ďalej tým užšia a vyššia. Toto som si už ale pamätal z pred tých mnoho rokov. Myslím si, že aj tak ma ešte trošku prekvapila. Bolo to také dákesi iné. Možno to bude aj tým, že vtedy som šiel tadiaľto sám. Všade za rohom som videl obludu medveďa, že ma ide zožrať. Asi mi to teda vtedy ubehlo rýchlejšie. Pamätám si hlavne aj to, že vtedy ma museli skoro kriesiť na Kamienke, keď som sa tam po niekoľkých hodinách prebojoval z Mikuláša cez Poludnicu, kosku a Ďumbier.

Na vrchole..

Každopádne konečne sme na Kosienkách a po nekonečnom chodníku medzi koskou už aj na samotnej Krakovej holi. Ešteže na druhú stranu bol tak geniálny výhľad. Jednoznačne prichádza čas na 5 minút oddychu. Prišiel čas na energeťáky a asi aj na všetko jedlo. Síce je stále pod oblakom, ale vzduch okolo nás sa dá vari aj krájať či nedajbože žmýkať. Cítim sa ako v pretlakovom hrnci. Za nami prichádza na vrchol iná veľká skupina ľudí, čiže ako pofotíme túto nádheru okolo, ideme radšej het, lebo by nám ešte aj po poldeci dali.

Z Krakovej hole až na Pusté

Zbeh je znovu rýchly. Ani sa nenazdáme a sme kus pod Krakovou hoľou. Stále ju máme možnosť fotiť. Dnes skoro z každej strany. Konečne ustupuje koska a ani popadaných stromov nie je už tak veľa. Veľmi rýchlo prichádzame do sedla Machnatô. Konečne opäť známa časť Nízkych Tatier. Už iba pár výškových metrov smerom nahor a šialený zbeh krásnym trailom až po Demänovskú jaskyňu.  Najprv po strmých trávnatých svahoch s mohutnými skalnatými bralami pripomínojúcimi mi to tu trošku Ohnište. Len sa mi to tu zdá ešte mohutnejšie. Neskôr vchádzame do lesa a terén sa vlní raz miernejšie inokedy strmšie. Užívame si všetko. Lukáš tomu pribije a letíme ako zmyslov zbavený. Zastavujeme sa až na poslednom prudkom klesaní. Dokým čakáme Alex, pár vetami vyspovedáme turistov dôchodcov, a keď nás parčáčka dobehne letíme strmhlav dolu každou skratkou ku samotnej jaskyni. Hneď vchádzame do prvého bufetu a kupujeme pitivo. Som na šrot prehriaty. Alex prichádza po pár minutkách a spolu si chvíľku oddýchneme na lavičke pred vstupom do jaskyne.

Kdesi okolo Pustého, vzadu skala Krakovej hole

Zjazdovkyyyy

Zíjdeme ešte pár výškových metrov až do samotnej Demänovskej doliny ku ceste a prišiel čas na rozlúčku. Musím sa rozhodnúť či ísť ďalej alebo kašlem na to a idem na guľáš. Zbeh som hrozne prepálil, aj keď viem, že po dobrom obede by som tých ešte 25km a cca 2000m+ dobojoval, len už morál nie je. Po oblaku už ani stopy a Slnko začalo hicovať naplno. Treba sa rozhodnúť rýchlo, lebo Alex musí nás alebo Lukáša odviesť na stanicu. Sám nejdem. Nemá to zmysel. Asi si radšej oddýchnem pred budúcotýždňovou Hriňovskou stovkou. Hrózne ma to ale stále žerie. Zase som raz nedokončil plán. Takto to nemôže ísť do budúcna. Musím sa vyvarovať možnože aj ľudí od začiatku a ísť radšej sám ako s niekym, kto mi potom potopí plány. Mrzí ma to ale vidím to tak :/

Top 2 trail dňa

Inak guľášik bol geniálny. To sa nedá zobrať. Celé poobedie u Černekov bolo ako vždy úplne dokonalé. Matúš ešte rôčik a bude z neho chlap. Už len dorásť by mohol :D Bol som s nimi rád, ale nabudúce treba takéto veci lepšie dohodnúť! Nič to, verím, že si to na ďalší víkend o to viac vynahradím na Hriňovskej stovke a potom o dva týždne vari aj na Korune Oravy. Keby aj sám. Uf.. nech už je koniec týždňa. Neviem sa dočkať ďalšieho dobrodružstva.

Foto: Lukáš Hladký, Alex Valentová