Termín akcie je jasný. Julka mi to pravidelne každý mesiac pripomína. Minulý rok nastal prúser ešte som ani len nedošiel na miesto činu. Práve v deň značenia sa v robote zorganizovala veľká párty aj s vrchnosťou a s našími najhoršími mostami v Turci. V robote som dostal teda zaracha.
Tentorok som o dovolenku požiadal už mesiac dopredu. Nechal som ju na podpis a radšej zdrhol. Nedostal som žiadnu spätnú väzbu, tak som sa už dva týždne dopredu, keď mi Julka volala cítil ako vítaz, že tentoraz nič neposerem.
 |
| Výklad trate generálom |
V stredu poobede ma berie z Ružomberka so sebou Miki Ká, či Ké. Trošku som zapenil, keď som zistil, že oni si šli dať ešte poslednú večeru pred oficiálnym zahájením agónie v organizovaní a bezo mňa. A čert to ber, ale mohli mi to dať skôr vedieť. Spal by som poslednú noc ešte o hodinu dlhšie. Ani tú som sa nevyspal, keďže som ešte 28. mája musel do noci brázdiť posledné fľaky snehu pod Malofatranským Kriváňom.
 |
| Ľubovniancom svitá na lepšie časy, ultráci odchádzajú |
No každopádne sa nakoniec teda ja, Miki a kopec bandasiek stretneme a letíme na ďaleký severovýchod, až do krajov mnou len málo poznaných, za kopce Vysokých Tatier. V Ľubovni pochodíme asi každú jednosmerku v meste dokým nájdeme správny hotel, asi ten posledný druhý čo tu majú po prvom, ktorý už vieme kde sa nachádza. Vyložíme materiál a ideme strihať fáborky, zmäkčovať a rozmýšľať, čo so zajtrajším dažďom. Fáborky sme spravili asi od veľkosti 2 metre po pol metra. Poviem Vám je to fuška točiť celý večer fáborky. Na zajtra sme ale pripravení.
 |
| Škodoradostníci pod blatovým tobogánom v Matysovej |
Ráno vstaneme a za oknom padá ten odpad mokrý z neba. Štart by sme aj posúvali, ale Miki zavelí, tak ideme na to. Von je ozaj hnusne. Ale nezdá sa, že prší potokom. Parťáci ma vyložia kdesi vedľa hradu s džipieskom v ruke, zatvoria za mnou dvere auta a letia preč. Na iné úseky. Nezostáva mi nič iné len sa pohnúť po trase aj v daždi. Nezdá sa to až tak hrozné. (Prvého pol kilometra.) Postupne ako sa vzdiaľujem od Ľubovne pribúda blata a začínam moknúť. Zapínam autopilota a snažím sa naštelovať aj výraz turistu kochajúceho sa novou prírodou, kde ešte nikdy nebol. Celkom mi to ide. Prichádzam do sedla Vábec, odtiaľ to už poznám a je po výraze. Všade pred sebou za rohom očakávam vždy viac a viac blata. Ešte viac ako ho je reálne. Nohy mám mokre, ale aspoň teplúčke. Vlastne je mi fajn.
 |
| Čelo preteku sa vracia na trať. Ich by asi len závora zabrzdila .."nevidno" fáborku v potoku. Pod nohy iba čumím? Si kúp poriadne džipiesko, lebo aj do stromu naraziš. Nabudúce tam dám asi veľkú smerovú tabuľu |
Jarabinu prekráčam a idem označiť strom vďaky či čo. Proste Julka mi dala jasný rozkaz, že za dedinou sa musí isť ku tomuto bezvýznamnému kríku. Žiadne skracovačky si povedľa asfaltky. Ale kto to tam ešte okrem mňa a tých troch, Julku, Jura a Mikiho pozná? Fáborkujem teda aj cestu, ktorá ide vari aj do Stredozeme. Čert vie čo je na konci. Litmanová? Každopádne na druhý deň prišli moji parťáci z práce, cestári, a všetky krvopotne zašnúrované fáborky o trávičku som našiel v priekope pokosené. Až do plaču, či smiechu mi bolo.
No nič, odbočím radšej z asfaltu do blata. Voda sa valí potokom, prechádzam okolo nejakej močovky, ktorá je leje všade kde pozriem. Na vrchole stúpania bača, dvaja psy trhači a krávky. Veľa krávok, aj býky, ktoré sú práve v najlepšom. Čert vie či ich mám rušiť. Ale veď bača ich ženie, všetko stíhajú aj za jazdy, nie je problém. Vchádzam úzkym koridorom na krávsky rozbahnený chodník. Je čo robiť sa bez palíc udržať na nohách. Krávky kdesi zmizli z chodníka a ocitám sa v poriadne mokrej džungli. Pre palice na fáborky na lúkach mám problém sa vôbec predrať húštinou. Ale nakoniec som dolu v krásnom lesíku a len mokrom nie vytopenom chodníku.
 |
| Hybaj ho do Jarabinského prielomu |
Prichádza mierna lezecká vložka. Je tu natiahnutý aj nejaký fix či kiego fras. No lenže je uchytený len o nejaký kyptík z rastliny dosť biedne zakorenený o rozmočené bahno na skale. Udržalo ma to. Čert vie či to udrží 150 premotivovaných blatobijcov. Som v Jarabinskom prielome. Prichádzam ku prvému brodu a prúser. Z potoka trčí skala, ale predo mnou asi meter a pol fuga s poriadným prúdom tečúceho kakavka. Breh na ktorom stojím je celkom hladky. Kiež by som vedel aspoň pokiaľ ide takto plocho vo vode. Od kraja to nepreskočím a bauchnúť celý do tohto inokedy jarku by nerád. Nerád by som aj liezol celý do toho prúdu. Mám sa vyzúvať. Má to vlastne význam. A pustíme tadiaľto aj pretekárov? Nič idem to nejako obísť vrchom a poznačím to z druhej strany.
 |
| Cestou na Eliášovku, Poľsko sa blíži |
Inak som našiel parádnu skratku. Budúci rok bude v prielome zrejme kontrola tajna. Na druhej strane prielomu som za pár minút a keď uvidím potok chce sa mi plakať znovu. Tentoraz voda nie je hlboka ale široká vari 5 metrov. Volám veleniu. Dohodneme sa tak, že situáciu prezistíme na druhý deň. Veď druhý povodňový stupeň vari do zajtra opadne.
 |
| Schody na hrebeni úplne mimo civilizácie??? |
No lenže pár metrov ďalej opäť brod. Ten už asi zrejme nijak neobídem ak chcem ešte dnes doraziť na Čierťáže. Už som tam. Voda po členky. Nie z vonkajšej strany topánok. Z vnútornej. A už je chladno. Nato prechádzam krásnou zelenou trávičkou po lúke a vody mám už po krk. Začína mi byť zima na nohy. Normálne až krče dostávam. Keby som vedel čo ma ešte len čaká, tak sa tam asi rozplačem od nešťastia. Lúky pokračujú aj ďalej, a keď zavanie aj slabúčko vetrík, tak ma natriasa ako osíku. Pršteky už aj na rukách kolabujú a mám čo robiť zaviazať fáborku. Jedna ruka je už v zadku (nie doslovne zatiaľ), aspoň ta druhá ako tak funguje. Nohy si už nevyberajú na lúke nič. Už sa len kladú jedna pred druhú v domnení, že tento krok bol ten posledný. Za Čierťažami to bola na lúkach čisto plavecká vsuvka. Pretekáris v sobotu na preteku sa sťažovali na blato. My sme museli mať aj plavecký kurz na prebrodenie sa niektorými lúkami. Modlil som sa všetkými funkčnými prstami ku približujúcej sa Panne Márií Litmanovskej, aby už konečne les začal a zohriala sa mi voda v topánkach. Modlil som sa za blato, nie toto čvachtanie v ryžovom poli či kde to som.
 |
| Hrom do faborky, ako tu mohol ešte aj tak niekto zablúdiť? |
 |
| Downhiiill z Krčmárskej hory do Mniška nad Popradom |
Bol som vyslyšaný. Úsek od lesa, cez Eliášovku až po osamotené schody v lese uprostred ničoho nestojí po tomto vari ani o zmienku. Proste taká jednoduchá dokonalosť, že až. To už mi volá Julka, že akcia prejdi Červené more, ehm Živploplaza suchou nohou je neuspešná a o druhý pokus sa posnažíme zajtra. Asi, aby sme zamedzili až príliž veľkým stratám dobrovoľníkov do budúcich ročníkov.
 |
| Medzi Mníškom a sedlom nad Doštenou |
Celý šťastný a premočený si cupitám po schodoch do ničoho s tým, že za pár minút som v Mníšku nad Popradom. Mikiho zalarmujem o 20 minút som tam. Z ničoho nič je ale vychodená zvážnica fuč a ocitol som sa na chodníku prešľapanom asi 5timi ľudmi za posledné storočie. Fáborku šľahám vari na každý druhý strom. Neskôr už aj tie stromy začali chýbať. Som kdesi na lúke s metrovou trávou. Po ľavici z Julkinho rozprávania si predstavujem nádhernú samotu. Tentoraz mi už nečvachce len v topánkach, ale už aj nohavice mám tak tažké od vody. Že si ich musím držať, aby nespadli. Teším sa konečne na les.
 |
| Párty na Slnku v plnom prúde |
Som tam, ale po chodníku ani stopy. Hm.. podľa gpska až na vrchol, to nie je problém, ale čo potom? Stojím tam ako cicvor a čumím do lesa so sklonom asi 40°, čo by som skôr lyžoval ako behal a netuším kadiaľ si to len ta dvojica orgov akože predstavovala natiahnúť tu trasu. To ich mám strmhláv poslať dolu lesom cez konáre, skaly a lístie??? Behám tam hore dolu podľa gpska a snažím sa to nejako normálne označiť a násť aspoň náznak chodníka či zvážnice. Krížom krážom nachádzam len srnčie či diviačie diaľnice, ale nič zjavne po ľuďoch. Asi na piatykrát čo preznačujem jeden srnčí chodník za druhým, uvidím kdesi v lese náznak zvážnice. Som zachránený. Znovu vybieham hore na hrebeň. Osádzam šípku a asi každých 5 metrov fáborku. Konečne som na zvážnici. Stále strmhlav dole sa nakoniec dostanem do Mníška. Tam ma už čaká zúfalý Miki. Na sedačku keď ma vidí, hneď naťahuje igelit.
 |
| Gýčovka.. |
Nasledný plán je sprcha, pizza a balíčky. Celkom nám to ide od ruky, dokým mi na druhý deň na prezentácií Mišo Bé nezahlási, že všetko zle. Nevidia pre musli tyčinku a odznak čisla. Tak sa teda teraz pototo, no... Hrom do buka. Dnes sa nezdržujeme dlho, o pol noci iba pozrieme Smrtonostnú pascu, keďže po roku máme možnosť vidieť televízor a hybaj spať.
 |
| Krávky a blatko kde len oko dovidi na východze |
Ráno akcia prechod Živloplaza suchou nohou je tu znovu. Vyložený som naspäť v Mníšku a značím ďalej. Po dvoch dňoch ma tak prehnalo, že pri rieke Poprad nebudú musieť hnojim jedno desaťročie. Inak po včerajšku, keď ti z hora nič nepadá a mokré nohy máš len od mierne namokrelej trávy a blata, sa to zdá byť hrozná nuda. O chvíľu som na kopci a o pár chvíľ už aj dolu. Dnes ma len zopár lúk a stromov kus od zvážnice rozčúlilo. Vlastne asi len tá po hlavu vysoká mokra tráva, ktorú som musel prebrodiť. Za chvíľu som v sedle "Došť(a)ná a hybaj dolu do Hraničného. Miki tu hovoril niečo o potoku tečúcom po ceste. Dnes to už bol len malý jarčok.
 |
| Kdesi pred našou kontrolou v Ľubovnianskych kúpeľoch |
Nakladá ma do auta a ideme teda pozrieť na prielom. Krávky nás vítajú ako včera. Miki sa psom nepáči. Nečudujem sa, veď tam behá ako splašený. Človek sa cíti suchý, keď tu ťa ešte aj pes ostrieka bahnom a vodou z kaluže. Zbiehame blatovým tobogánom ku potoku. Skala vyzerá byť suchšia ako včera. Potok trošku priesvitnejší a o niečo nižší. Miki natiehne krok a preskočí na skalu čo som včera nedosiahol. Huuu, keď to skočil on, musím aj ja. Trošku si člupnem do vody (už vidím aj čo je na dne) a skočím na druhú stranu. Sme tam. Prejdeme pár metrov a brod na druhú stranu znovu. Toto už ale suchou nohou nepôjde. Miki si to tam rúbe potokom ako keby to nebola ani tekutina. Nuž idem za nim. Tentoraz goráč teda nebol výhodou. V topánkach mám iné Ľubovnianske kúpele.
 |
| A to sme my |
Tento akt prechodu "suchou nohou" Jarabinským potokom sa zopakuje asi tak 10x. Na konci som už bol aj celkom sklamaný, že nebude ďalší brod. Vrchom sa rýchlo dostame naspäť ku autu. Doznačíme pokosené fáborky a ideme het z tejto zabahnenej divočiny.
 |
| No už trieme nudu.. |
Poriadne sa oškrabeme, očistíme od všetkého Ľubovnianskeho svinstva a po dlhej dobe napapáme, pochrápeme a znovu popozeráme televíziu. Pred šiestou všetko naladujeme do požičaného kamióna s kamionistom Jurom a o siedmej začína párty v telocvični.
 |
| Haha, to až taký kopec mali od našej kontroly? |
Niektorí už pred siedmou stepovali pred školou. Keby len oni vedeli do čoho sa to idú "namočiť". Nič to, treba ísť ešte kúpiť welcome drink. Myslel som si, že ta slivovica vydrží vari aj do piateho ročníka ale keď sme už otvárali o nejakej desiatej 4tú zmenil som pohľad na ultra komunitu. Je mi to už jasne, prečo Dalibor Dé, stále hovorí o tom ako sa z neho stal behom alkoholik. Čo ešte človek nezíska na starobu.
Párty skončila tak prinajlepšom o druhej ráno (či večer?) a o pol piatej už budíček. Ci pána. Toto bude masaker. S May Áa a Ivom Čé balíme auto a letíme na prvú kontrolu pre šprintérov na krátkej trase. 9 kilometrov prví spráskali za cca 42 minút?! Sú oni normálni? Ešteže nič nejedli. To s takými sa ani porozprávať nedá. To už s tými čo sú v cca polovici štartového poľa je to paráda. Niečo pojedia, niečo pokecajú a ide sa ďalej. Každopádne tomu jedlu moc teda nedali ani oni. To sme už potom museli tých posledných priam nasilu štopať, aby sme to neťahali naspäť. Na kontrole bola taká zima, že ani mne samotnému nič nechutilo. Ozaj to teda nemal kto spráskať. Top zážitky občerstvovačky určite boli z briežku, z ktorého schádzali ku nám na asfalt. Ako som ja neskutočne každého pozoroval a dúfal, že ku nám príde po zadku :D
 |
| Cieľ sa blíži |
Možno o hodinu, hodinu a pol balíme švestky a letíme do cieľa. Stíhame chytiť ešte prvých na krátkej trase. May ide chrápať, aby mohla potiahnuť na ďalšej do noci a ja s Ivom kmitáme v cieli dokým príde náš čas na K5 Ľubovnianske kúpele. Ešteže zasvietilo slniečko a bolo tam kóópec jedla. Čas ubieha rýchlo a už sa aj presúvame na kontrolu za mesto cca 9 km pred cieľom dlhej trasy.
Rozložíme sa za rohom cesty a nuda môže začať, keď tu zrazu Julo Ká. Mali sme čo robiť ho nasmerovať na jedlo. Hneď by to najradšej pálil dole alebo po fáborkách hore briežkom. Postupne prichádza lingvista Miki, roztrasený o tretie miesto Dalibor a ďalší. Konečne sa to rozbieha aj keď stále sú medzery také, že z mikrospánku sa stáva spánok makro. Myslím si ale, že sme zaregistrovali každého. Júúj aký som bol ja vďačný za každého čo posedel 5 minút. Hneď rýchlejšie čas ubehol. Júúj a to bol pohľad na niektorých, keď sme ich vyviedli z omylu, že nepôjdu ďalej po ceste dolu kopcom, ale hor sa do briežku znovu. Každý jeden spomínal nejaké blato a kravy nad nami. Odkiaľ sa to tu vzala všetka ta háveď. Dokonca aj regulérne špinavý boli. No každopádne výraz skoro každého odrážal že si to užíva. Minimálne každý po svojom.
 |
| Aha ..piknik |
Prichádzajú poslední a medzery medzi nimi sa čím ďalej viac zväčšujú. Už chýbajú len dvaja. Predposledný poliak dochádza už skoro za tmy. Vyzerá byť spokojný. Asi ako minulý rok Maďari čo nám tam dorazili okolo druhej v noci po dvoch hodinách po predposledných. Má to svoj štýl ísť na takto dlhý pochod, na občetstvovačkach sa najesť a do cieľa prísť vari ešte ťažší a vysmiatejší ako na štarte. Posledného sa dozvedáme, že zahnali diviaky na lúkach po zotmení naspäť do predošlej kotroly v Plavnici a tým pádom nám padla. Balíme a letíme na aftérku.
 |
| Víťaz sa lúči |
Po dobehnutí aj posledného kúska šialenca prichádzajú za nami na párty už aj orgovia Julka s Jurom. Postupne sa to začina zvrhávať. Miki repuje, Dalibor si nadáva do starých ľudí a so mňa je už asi regulérny antilingvista. Myslím, že stačilo a cca o druhej dvíham kotvy. Hybaj konečne niečo naspať.
Ráno v mojem komnate frmol, tak o ôsmej vstávam už zo záhrobia aj ja a prvé čo dole vidím, všetko to jedlo čo zostalo. Ale až zle mi je už z toho všetkého keď to vidím opäť a opäť. Stále len pomaranč, bebe, slanina, pepsi, čokoláda a iné škakociny. Ja chem už konečne poriadny rezeň. Po raňajkách sa posnažíme to tam aspoň povrchne ešte orgom zbaliť do auta, rozlúčime sa s ostatnými dobrovoľnými zombíkmi a naše bezduché telá nejako prepravíme cez pol republiky zase do všedného života.
 |
| Tí spomalenejší ťahajú do noci |
Živloplaz sa stáva myslím si každým rokom návykovejším pre viac a viac masochistov a pre mňa sa stáva niečim, čo má bude sprevádzať možno celým mojím, či Živloplazovým životom. Uvidíme. Každopádne zatiaľ ma neprestáva udivovať kde môže zájsť až to všetko dobrodružstvo čo sa tu dá zažiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára