Už od začiatku týždňa je na Slovensku ako kdesi na rovníku. Teploty už len málokedy siahajú pod tridsať stupňov a celé sa mi to zdá, že cez vikend idem behať na Iron mana na Havaji či kde to. Havaj sa ale nekonal, za to nás v Hriňovej čakala večer v pizzérií Hriňovská pizza s oravskou slaninou a namiesto Havajskej tanečnice na štarte fujarista Rado. No nemiluj tento šport.
 |
| ..a dobytok všade |
Zase sa vyzbierala celá banda psychopatov čo sa nevedia chodiť čvachtať do vody v týchto teplách, ale radšej obľubujú vyprahnutý les alebo hole lúky s tým obludným žltým kruhom nad svojími hlavami. Ešteže pred tým všetkým posledný krát zapadlo Slnko. V telocvični je ako v saune, a tak volím spanie pred dverami. Nebol to tiež ideálny nápad. Ráno som vyzeral ako keby som kiahne práve dostal. No a potom nebuď zlostný.
 |
| Jedna z mála fotiek, ktorá viem kde vznikla ..ostatné kdesi na lúkach |
 |
| ..vysmiati na štarte |
 |
| Hop, hop do briežku |
Ešteže nás ráno rýchlo vyhnali do lesa. Lesa? Snívaj s nami. Pekne s výhľadmi po lúkach. Hneď na prvom stúpaní po zjazdovke na Košútku som bol mokrý ako vecheť a to bolo len pol siedmej ráno. Potom som sa na chvíľku ukludnil. Vlastne vyzerá to na príjemný deň. Behá sa mi super. Držím si tempo a na K2 Bratkovica ku Radovi a Pištíkovi prichádzam vyškerený ako keby som pojedol všetky tie huby čo som cestou zbadal.
Aj ďalej ide všetko ako má. Prechádzame okolo prameňa Ipľa a ani neviem ako a som vo výške 1100 metrov. Zdá sa mi, že som kdesi na Podunajskej nížine. Je to tu ako na náhornej plošine. Všade samé rozľahlé lúky a teplo ako v pekle. Len ten oblak nás chránil od najhoršieho. Prilbu na krúpy som si nebral, ale ak bude tento obláčik s nami plávať nebom pred Slkom až do konca tak bude fajn. Oblak ale onedlho zmizne, prichádza tuším kríž na Dráhovej a chodník okolo elektrickej ohrady povedľa lesa donekonečna. Máme pre seba tak pol metra, kto je širší smola. Buď plot alebo konáre. Pár ľudí začína došťukávať od tepla. Mne sa ide fajn a zopár ich hneď obehnem. Samozrejme chvíľu idem sám a skončím na nejakej výhiadke nad občerstvovačkou v Havrilove. Nebol som ďaleko, aj keď už len ten zbeh naspäť na trať ti bol pánečku. Poriadne prehriaty sa vraciam z kopčeka na trasu a spoločne s parťákmi pretekármi do Havrilova. Do rodiska nášho Vlada? Pamätný dom nám ale neukázal.
 |
| Už ho majú ..starajú sa o nás ako o kráľov |
Pozlievam tam do seba všetko čo nájdem a po vypláchnutí sa v potoku pokračujem ďalej. Za 15 minút som suchý a stále som na prehriatej štrkovej ceste hore do nebies. Haha, potom prichádza sedlo Pereš, a len potom začína srandy kopec. Najprv pomedzi koníky do ohrady a potom vstupujeme do lesa kde sme asi na chodníku prví ľudia v tomto storočí a cestička sa kľukatí kade-tade vertikálne hore. To je Cisárska hoľa a znovu asi milión ohradníkov. Našťastie už na niektorých boli aj rúčky a nemuseli sme ich skákať a podliezať ako nejakí folklóristi z Detvy, Hriňovej, či Utekáča.
 |
| Zase ďalšie lúky |
 |
| Miesto sťa by ani do Hriňovskej stovky nepatrilo |
 |
| A už zase svieti.. |
Dlho som už nikoho nestretol. Je mi hrozne teplo. Zase som v lese a priam sa mi nedá už ani dýchať. Na čo som tu vlastne. Veď toto už ozaj nie je normálne. Čo ak ma tu vykotí práve teraz? Hm.. a dole by bolo lepšie? Veď aj doma by bolo teplo. Takto aspoň keď sa hýbem ma trošku ovieva. Keby som sa aspoň "trošku" hýbal. Na vysielač nad Slopovým sa mi niekedy zdalo, že priam stojím. Z úvah ma prebral až spolutrpiteľ v kŕčoch. Aspoň pár slov s nim prehovorím, ale zdá sa, že v očiach mal ešte aspoň malú iskrierku života, tak som šiel ďalej. Som hore.
Pred sebou zbadám Klenovskú priehradu a asi najkrajší výhľad trate. Škoda len, že som si myslel, že to pod nami je Kokava. Zbiehame po lúke a o chvíľu sme na ďalšej pitnej stanici. Zvolenčani nás tam oprášujú vodičkou a starajú sa o nás ako o vlastných. Až tak, že človek nestíhal reagovať. Ešteže tam mali tak teplo a nemali posteľ. Určite by som tam zaľahol.
Kokava má byť 7 km a stále verím, že to je to čo som videl z hora. Lenže ideme kdesi hore a hróóóznou obklukou ideme hrebeňom kdesi na druhú stranu. Pána beka, kde to ideme? Dobieham Mišku s Romanom a spolu zbiehame úplne iným smerom ako som čakal. V celku aj prudko. Ešte stále si to celkom užívam. Až len zbeh do mesta lúkou bol ako za trest. A keďže som si asi zaslúžil ešte viac utrpenia, tak ma vytrestali ešte aj pravou stranou cesty s nasvietenými a nabitými domami asi na 100 stupňov. Nič to. Oplatí sa ísť do tieňa na druhú stranu cesty aj na tých 200 metrov. A tam ďalej už znovu raj.
 |
| Kúria.. |
 |
| Jedlo.. |
Konečne tieň, znovu pivo, a kóópec vody. Skúsim do seba čosi dať, ale cestoviny mi nejako moc neberú. Banány ale idú, aj dyňu už začínam jesť. Nie je to zle na 56tý kilometer. Zo polhodinku si oddýchneme a spolu s Miškou a Romanom idem het. Už nechcem sám v tomto teple. Fakt sa necítim moc isto. Celkom rýchlo vybiehame na Farkašku. Fajn som sa cítil, až dokým som neuvidel pred sebou tých milion kilometrov lúkami a hrbole do nekonečna. To mi už prišlo trošku zle.
 |
| Kríž z titulky pretekov, a za ním nekonečný elektrický plot |
Chodíme hore dolu po vŕškoch a nie a nie to skončíť. Začínam mať toho už plné zuby. A čo je najhoršie začína ma orezávať ruksak na chrbáte a ani slabiny sa nezdajú byť ideálne. Asi tomu moc nedopomohol ani pretekajúci vak na vodu. Asi pôjde het. Dnes kúpený rovno celý nový batoh.
Po asi hodine po lúkach sa zdá byť tomu koniec a strmo klesneme do doliny. Tam tajná kontrola a znovu pitivo. Jáááj, blaženosť. Miška s Romanom idú dopredu. Ja musím tento posledný úsek predýchať dlhšie. Prichádza Rado Eš a s nim sa rozhodnem nakoniec ísť ďalej. Do kopčeka to ide fajn. Vlastne stále to ide fajn. Čo je vlastne zle? Nohy? Nie. Stále tie odreniny a zdá sa mi, že ani krv v hlave nejako nefunguje správne. Celkom rýchlo prebiehame na kontrolu v Ďubákove.
 |
| 11km pekla od kontroly po kontrolu |
Pred kontrolou teplo, vo vnútri teplo. Nebolo sa znovu kde nadýchnuť. Už nevládzem ani za stolom sedieť. Nejak sa mi znížuje tlak. Chvíľku si idem poležať. Prichádzajú ďalší a ďalší. Musím sa donutiť ísť. Končiť tu je somarina. Veď si kdesi na kopci. Ale keďže nám tu doviezli drop bagy asi sa tu dá dákosi prísť aj autom. Nejdem ale robiť problémy. Idem dole za Belom.
 |
| Ešte ďalších 7 a konečne lavice |
 |
| ...a voooooda |
Nakoniec štartujem sám, ale po chvíli dobieham Miša Dé a po chvíli za nami dohrká aj Martin Dé. Tých 200 dačo výškových metrov na Jaseninu išlo ako nič. Potom len prichádza šialenosť. Asi 10 kilometrový zbeh. Nemalo to konca kraja. Človek si už aj myslel, že je kúsok nad dedinou ale nie a nie do nej zbehnúť. Stále sme boli kdesi v lese na zvážnici a stále nič. Stále len dopredu do ďalšieho lesa. V duchu som už poriadne hromžil. Stále bežíme. Až nakoniec v dedine po prejdení okolo pár skromnejších domkov prechádzam do chôdze. Nech si na kontrole ešte sám vyberám miesto na ľahnutie a nieže ma tam už iba zložia alebo sa tam ja sám zložím ako vrece zemiakov.
 |
| Hrbole po lúkach až na okraj zeme vari |
Konečne Belo. Konečne vidím Transportéra a konečne tráva. Ľahnem a ležím. Po 10-15 minútach chcem zjesť aspoň polievku, ale okrem slížiku na pol taniera do mňa nevojde nič. Čo by nič. To teplo mi zase odrkrví hlavu a už som vodorovne znovu. Nič to, toto nemá zmysel. Keď odíde z postele Peťo Em idem ho vystriedať. Ľahnem si tam a preležím tam celkom dlho. Po hodine sa skúsim posadiť, ale hlava sústavne neposlúcha. Asi by som to pohybom s ňou urovnal, ale ani sa mi nechce už. Na ďalšej občerstvovačke by to bolo už iba horšie. Zase teda ležím a spím. Po ďalšej hodine prichádza Andrej O. Pár sekúnd uvažujem, že pôjdem s nim, ale rozum zavelil nie. Nedbám. Aspoň sa teda po desiatich minútach prekonám vstať a išiel som mu zažela štastnú cestu. A už asi znovu spím. Asi až po troch hodinách som sa presunul von pred kulturák, aby som videl prichádzať ďalších neborákov. Nad hlavami máme pravú dedinskú disku. Keby mi tak nesmrdeli nohy, tak idem na to.
Prichádza do mňa trošku sily a celkom si to tu už užívam a obdivujem každého kto sa vydá ďalej do tmy. Prichádza už aj dokonale zničený Martin Em. Pááánečku vyzerá tak zle ako Dalibor Dé pred dvomi týždňami na Živloplaze. Ani s týmto dnes nie je reč. Ten bol aspoň roztrasený o tretie miesto. Tento sa mi zdá, že sa už ani netriasol. Až ma zamrzelo, že ja si iba tak pre svoju rozkoš a dobru náladu ukončím pretek a niekto vedľa mňa je na pokraji síl a stále ma vôľu pokračovať. Zvláštne. Aj keď verím, že som sa rozhodol správne. Aj keď stále je tu to vari. Veď aj 88 kilometrový výlet je fajn či? Ide o umiestnenie? Alebo vari o prekonanie seba samého. To asi skôr. Ale už asi ani to nedávam. Radšej si budem užívať život koľko sa len dá.
 |
| Úsmev už zamŕza ..alebo sa roztápa |
Dobre teda. Konečne po cca 5tich hodínach som už odpísaný aj oficiálne na nete ako pretekár kaput. Belovi sa nazbieralo auto, a tak môžeme ísť do cieľa. Chce sa mi hrozne spať, ale zdá sa mi, že Trasporter každú chvíľu pride o koleso na najbližšej jame. Až teraz pozerám kade nás to všade Belo ťahal dedinami a normálne, že to boli cesty tretej triedy. Ja že ideme vari poľom. A v Žilinskom samosprávnom kraji sa bude ešte niekto sťažovať. My ani len netušíme aké skvostné cesty tu máme oproti susedom.
 |
| 10ti na jedného.. |
 |
| Aspoň niekomu je do smiechu |
Prichádzame na kontrolu v Dobroči. Konečne sa zvítavam s Julkou Bé. Keď nie po svojich, tak aspoň takto. Priberáme ďalších dvoch zombikov. Monika tomu dala poriadne. Možno ešte aj Martina prekonala. Tá mi ale dodala kopec morálu s mojim rozhodnutím, že bolo správne. Je dosť možné, že keby som sa pridal na púť s ňou, možno by sme na Dobroči ležali na zemi spoločne. Verím, že už je fit a kiežby si aj ona šla už včera zabehať ako ja.
 |
| Zase lúky... |
Znovu sadáme do dodávky a hrkáme sa cestami Podpoľania ďalej až do cieľa. Tam to celkom žije. Z asi 15tich dobehuvšich tam je ešte na zombipárty polovica. Veď už je 3 či 4 hodiny ráno. Idem sa pridať aj ja. Cítim sa stále ako mechom praštený, ale nohy sú fajn. Chyba bola asi tentoraz kdesi inde. Žeby v prísune energie. Vody bolo dosť, vyzerá že aj magnézka, sodíka či draslíku. Okrem pár banánov na každej občerstvovačke som toho moc nepojedol. Gély do seba nepchám, ale asi keď chcem ísť rýchlejšie niečo také by sa hodilo. Ale zdá sa mi, že na posledných kontrolách mi celkom pomohlo aj keď som sa natlačil zo 10timi hroznovými cukrami. Uvidíme ako to vyšpekulujeme nabudúce.
 |
| Očakávanie konečne konca dnešného života Oskara na poslednej kontrole |
 |
| A najväčší hrdinovia na Slnku aj na druhý deň. Toto by ma ozaj už zahubilo |
Ráno ubehlo veľmi rýchlo a ani sa nenazdáme a už sa všetci medzi sebou lúčime a ideme het. Každý svojim smerom, ale skoro všetci so mnou aj tak až do Vrútok. Veď všetky cesty vedú cez Vrútky. Ale aj to bol ešte celkom zážitok. Je to niečo cez 100km a využili sme štyri prestupy. Na rozbité ultra stehienka alebo dolámané nohy z lyžovačky celkom dobrá rozcvička. Každopádne o jedenástej naobed už zase chrápem doma.
 |
| Riaditeľ vyčkáva.. |
 |
| Ešte aj po 100 km tenisky pekne uložené, nie praštené o stenu telocvične |
Stovka to krásna ako všade. Aj keď pre mňa na takú Nizko Tatranskú, Javornícku či Malo Fatranskú nemá. Je to behavá stovka, kde na to treba bežca, nie turistu. A hlavne treba zhasnúť Slnko. Užili sme si to a určite to treba aspoň raz za život zažiť :D
Ďakujeme za všetko :)
Foto: Richard Pouš, Tomáš Kišvince, Ľuboš Gelčinský
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára