Bicykel má začína baviť. Na pešo do lesa chodím nerád sám a keďže už nemám kamarátov tak začínam bajkovať. Ten bajk a samota má čosi do seba. Asi sa viem lepšie porozprávať s bicyklíkom ako s topánkami. Joj, ten môj rozpadávajúci sa tátoš. Hádam ešte čo to spolu prežijeme. Škoda, že si neviem nájsť čas na jeho obnovu. Už má toho čosi za sebou. Po dlhoročnej odmlke zase ho začínam trošku prevetrávať. Tento raz, keďže som nikoho nenašiel na Tatry, som sa rozhodol dokončiť môj už asi dvojročný sen prejsť s bajkom cez hory do Ružomberka. No ono to znie jednoducho a možno aj pre bajkerov je, ale naklikal som si trasu ktorá merala cca 107 km a prevýšenie mala 3200 metrov. Na prvýkrát som zdolal 63 km a následne som sa zviezol bajkom 12 km do Ružomberka a tak teraz som sa rozhodol prísť z Ružomberka naspäť na bod kde som sa rozlúčil minule z trasou a dokončiť to.
A tak jedno sobotné ráno nasadám na osobák do Ružomberku. O 6:30 vystupujem v Rybárpoli a pučenie môže začať. Vydávam sa smer Černová a potom smer Čutkovská dolina. Ráno je neskutočne tiché. V lese sa prevaľujú kúdoly hmly. Les sa iba prebúdzal. Ani len štebot vtáčikov som nepočul. Stúpam dolinou a neskôr odbočujem prudko doprava a pučím ešte viac. Strmák opäť vari aj do neba. Z predošlej skúsenosti to nesílim a idem už hneď zo začiatku na najľahšom prevode. Hlavne ale na bajku. Žiadne zostupovanie. Ide sa mi veľmi dobre. Ani sa nenazdám a mám za sebou prvých 300 výškových a som pri kríži, ktorý si pamätám z minulého zjazdu, kde som bol už po 70tich kilometroch nenormálne rozklepaný. Tentoraz sa mi zdalo, že hore kopcom som šiel rýchlejšie ako minule dolu. Fotím nechutne vyzerajúce vychádzajúce slnko a radšej idem preč. Chvíľku ešte hore a následne 100 výškových klesnem na zraz ciest pod Tlstou horou. Koniec klesania. Teraz idem len stúpať a stúpať až na Smrekovicu.
Cesta stúpa pozvoľna. To znamená asi 8% stúpanie. Haha. Asi aj viac. Skoro stále pučím na najľahšom prevode. Ale zase na svoju obhajobu. Vzadu mám skoro cesťácku kazetu. Netuším koľko zubovúm ale pre začiatočníka je to v kopcoch po rokoch bieda. Prichádzam na miesto zvané Na jame. Tu som to minule vzdal. Idem teda vyskúšať čo je ďalej. Podľa mapy to vyzerá na dolinu, ktorou by som sa mal dostať na Chabzdovu. Bojím sa, či nebudem musieť záver doliny tlačiť. Cesta vyzerá dobre. Trošku strmšia ale stále pučím v sedle. Vládzem. Rozmýšľam, prečo to nie je vyznačené ako cyklotrasa. Lebo je tam ozaj pekne a je to aj schodné. Postupne sa les stráca a plynule prechádzam na lúky lemované obďaleč lesom. Stále všade naokolo to božské ticho. Už dávno som nebol tak dokonale kľudný ako teraz. Pred samotným záverom doliny bolo treba zo 100 metov potlačil a hneď za tým som bol na Chabzdovej. Chabzdova je sedlo? Asi.,
Je pol deviatej ráno. Nachádzam sa vo výške okolo 1200 mnm. Predo mnou sa rozprestiera lúka a dve koľaje vychodenej cesty smerom nahor po hrebeni. Na druhu stranu sa rozprestiera biela perina, ktorou je prikrytý Ružomberok a okolité dedinky. Vytŕčajú len vyššie položené kopce. V pozadí sa týči mohutný Choč. Bajk opieram o Rozkokošník a nedokážem sa nabažiť toho úžasného pocitu ticha. Vôbec neľutujem, že som sám. Po veľmi dlhej dobe sa nikde neponáhľam. Žiadne priemerky. Veď mi nič neujde. Mám celý celúčičky deň na krásy prírody. Vychutnal som si raňajky a pomaly sa vybral po hrebeni ďalej.
Ono aj som si zahlasoval za to, že to nemám šancu vytiahnúť. Do asi dvoch tretím lúky som to vybúšil, ale ten koniec bol nad moje sily. Nevadí aspoň môžem fotiť. Všade je rosa. Aj pre to som sa snažil silou mocou to vytiahnúť na bajku. Hneď mám mokré topánky. Pred sebou začínam vidieť Šiprúň a vedľa vľavo zelenoznačený chodník od Vtáčniku. Jedným menším zjazdom a potom prudkým krátkym výjazdom sa dostávam na Nižné Šiprúňske sedlo. Traverznem nejaký bezmenný kopec vedľa Šiprúňu a po hrebeni (tlačím) na Malú Smrekovicu.
 |
| Vľavo v zadu Šiprúň a pred ním Vyšné Šiprúňske sedlom, to nižné je v pravo od kopcov |
Odratávam ofajče, ktoré veštia predzvesť vrcholu. Ale ja už viem, ktorý je ten posledný. Vybieham na lúku a už iba dolu na chatu. Zjazd je to dosť rozbitý, ale pre skúsenejšieho cyklistu nenarobí veľa problémov. Na Smrekovici podľa skúsenosti všetko zatvorené okrem hotelu Granit. Vo vnútri, ale ani tam, nikoho. Reštaurácia vyzerá tak luxusne. Vždy keď prídem do vnútra, z hrebeňa, tak sa tam cítim trápne. Kupujem kofolku a idem čilovať vonku na lavičku. Stretol som nejaký zájazd dôchodcov, ktorý mal práve nejakú poradu pred začínajúcim dňom a výletom. Ale po chvíľke odišli a celá terasa zostala pre mňa. Obďaleč sa pásli kone. Idylka jesenného dňa v horách pokračuje. Po polhodinke vyhrievania sa na slniečku sa preťažko staviam a zúfam si, že musím do zimy dole zjazdom.
Aby to nebolo tak zrazu, tak ešte prebieham lesnou cestou na Močidlo ku hotelu Smrekovica. Prvýkrát tam vidím stáť auto. Ono to funguje? Pri bráne sa naobliekam a ideme na to. 8 km a cca 700 m-. Spočiatku idem po neskutočne rozbitej kamennej zvážnici. Ku hotelu je to teda riadna bieda. To by som asi radšej šiel poza od hotelu Granit. Ale na osobné auto asi ani tadiaľ. No, nečudujem sa, že to tam nefunguje. Ale za cca 1 km prichádzam na asfaltku a zjazd roku môže začať. Také čosi som ešte nevidel. Cesta ide strmou dolinou dolu. V hornej časti sa nachádzajú zo dve serpentínky ale potom iba rovno a rovno. No proste zjazd na zabitie. Keby som nemal pud sebazáchovy tak tam dám stovku v pohode. Problém bol, že každú chvíľu valilo hore nejaké auto a cesta bola ozaj úzka, ozaj len pre jedno auto a bajk. A v lese nový asfalt bol aj mierne navlhnutý. Moc som mu teda neveril. A povedzme si pravdu, neveril som ani svojmu bajku. Nakoniec maximálka bola iba 66,5 km/h v totálnej bezpečnosti. Neviem si predstaviť ísť toto opačným smerom ..to musí byť na poriadnu depku. A ževraj sa tam aj konáva šprint do vrchu na bajku.
Na Podsuchej prechádzam na druhu stranu cesty na Donovaly a valím okolo potoka alebo rieky Revúca smer Ružomberok. Som nadšený z toho, že nebolo nutné ísť po tej kamiónmi frekventovanej ceste. Takto sa zveziem až po Jazierce. Tam odbočím na Jazierske travertiny a ďalej pučím strmou zvážnicou kdesi do lesa. O nejakých cca 300 výškových vychádzam na lúky. Na mape sa to nazýva Bukovina. Opäť mi nedá nezastať. Sadám si na lúku a nasávam energiu. Je tu neskutočne. Nechápem, prečo som doteraz, okrem cyklochodníka na Donovaly a na Smrekovicu, nikde nestretol žiadneho cyklistu. Trasa Jazierske travertíny - hory - Vlkolínec je totálna chuťovka. Jedno z najkrajších miest na bajk čo som keby videl. A to som kedysi toho pochodil na bajku ozaj hodne. Na hlbšiu jeseň, keď padne lístie a všetko sa prifarbí, niekedy z rána, keď bude inverzia to bude úúplne dokonalé. Ešte počkať nejaké dva týždne a vyčkať na sucho a jasno a už len vyraziť :)
Z lúčky treba ešte kúsok vystúpať, cca 200 metrov. potom chvíľu cesta vedie v jednej výške okolo 1000 mnm a potom prudko klesá. Naskytá sa nám krásny pohľad na Vyšné Šiprúňske sedlo ale aj do krásnej hlbokej doliny pod nami. Z lesov kde tu vytŕčajú skalné bralá. Som v zjazde. ale aj tak každý kilometer stojím a fotím. Na jednom úseku sa naskytne nenormálny pohľad na Vlkolínec a za ním na masív Sidorova. Fotka ako z nejakého kalendára. Hneď som si pomyslel na fotografov, že teraz mi môžete závidieť ak toto nepoznáte.
Postupne zbehnem až po odbočku na Vlkolínec a posledný kopec dnešku môže začať. Mám za sebou cca 1700 m+ a doteraz som si vravel, že vládzem. Vedel som, že do Vlkolínca bude kopec, ale toto? Veď to malo možno 20%. Ale chodilo tam mnoho áut tak sa nebudem tváriť predsa, že nevládzem. Zaťal som zuby a nejako to vypučil až do dediny. A to pri dedine bolo asi najhoršie. Pred kopcom ma ošupuje trabant. Už zdiaľky ho bolo počuť a hneď som mal myšlienky. Čo do frasa to vrčí za mnou? Motorka alebo trabant? Jasnéé trabantíík :)
Vo Vlkolínci spravím zopár fotiek, ale po všetkých dnešných zážitkoch tu bolo pre mňa mnoho ľudí a tak posledný oddych dávam až na lúke pod Krkavou skalou s nádherným výhľadom na Ružomberok a okolité dediny a kopce. Po inverzií už nie je ani stopa. Trošku pokecám s jedným starším párom a idem to dokončiť. Zbieham dolu po zelenej značke ku záhradkárom. Zisťujem, že sa nachádzam na sídlisku Baničné. Hľadám na mape kde to býva ten môj parťák Kubo a zisťujem, že to je skoro po ceste. Na lúke pri kravičkách, hneď pred sídliskom, mu volám, že ho idem otráviť. On že ok a tak som šiel. Pozrel som si sliepočky Pankráca, Serváca a Bonifáca, či psíka Rickiho, no a samozrejme celú rodinu pozdravil. Uf ale potom som skoro ani vlak nestihol. Čo sa o mňa tak začali starať. Ale nakoniec všetko s 5 minútovým prehľadom a o tretej poobede som mal už po takto mohutnom výlete.
Netuším, ktoré ročné obdobie je najkrajšie. Nikdy som to nedokázal posúdiť a asi každé má svoje čaru. Ale pre mňa asi bude vždy najkrajšie práve to čo žijem. A teraz je to táto jeseň. Už dávno som nepociťoval pri výlete toľko pozitívnej energie ako teraz. Už dávno som si prírodu tak neužil ako teraz. Doteraz som bol vždy pohĺtený ľudmi, spoločnosťou. Nie žeby mi to tak nevyhovovalo, ale tento pocit voľnosti a kľudu sa dá zažiť iba keď je človek sám.
Chodíte aj Vy niekedy na potulky prírodou sami? :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára