50 kilometrov Strážovskými vrchmi

Počasie na víkend hlásia strašné. Som ale tak uponáhľaný, že je mi to jedno. Nechce sa mi nad tým zamýšľať. A možno len som lenivý rozmýšľať nad náhradným plánom. Mám parťáka, tak on sa postará :)

Keď už konečne liať prestalo

Andrej si ma prevezme na stanici v Trenčianskej Teplej. Všade sú hektolitre vody a z neba stále čosi padá. V Košeckom Podhradí je to len ešte horšie. Nechce sa nám moc z vyhriateho auta. Zase sme si  mali čo vymyslieť. Nevadí, to je iba pár metrov dokým nepremokneme do nitky. Potom to už aj tak bude jedno.

Na Vápči prituhuje

Vyrážame hore dedinou smer Vápeč. Snažím sa obchádzať prúdy vody tečúcej po ceste, ale veľký zmysel to ozaj teda nemalo. Konečne vchádzame za poslednými domami do lesa. Začína ešte aj vietor fúkať. V lese to nie je tak strašné, ale čo bude na hrebeni? Už teraz si jeden suchár práve pred nami rozhodol ľahnúť si. Dážď plynule prechádza do snehu. A plynule nám začína byť aj zima. Aspoň mne na nohy kvôli premočeným elasťáčkom. Dokonca ma chytá aj nejaká slabosť. Ako keby sa na mňa choroba lepila. No uvidíme. Ešte sa parťákovi nejdem zdôverovať.

Z Vapča to ide ako po masle :D ..doslova

Ako stúpame na Vápeč, ešte sa mi párkrát zahmlí pred očami, ale hore v nádhernej zimnej krajine je naraz slabosť preč. Teraz si už môžem začať výlet užívať. Dokonca aj pršať a snežiť prestalo.

Niekde medzi Vápčom a Zliechovom

Vápeč je nádherný. O tom niet pochýb. Aj zbeh smer Zliechov bol parádny. Ale asi iba po nádhernú Srvátkovú lúku. Potom sme prešli na zvážnice popod jeden z mnohých hrebeňov v Strážovských vrchoch a nuda sa začala priam krájať. Všade je cca 5-10cm snehu a potichučky si cupkáme. Ozaj ma tento dlhočízny úsek nebavil. 

..výraz: "Kde zas mám toho parťáka?"

Preberám sa až za Lapšovcami a Kršákovcami. Stúpame hore po lúkach a prichádza poriadna chumelica. Bol to zážitok. Vločky padali väčšie ako oko. Ešteže vietor fúkal zozadu. Začínam mať otlak na nových Speedcross Vario. Ten sa mi ale podarí jednoducho zažehnať leukoplastom. Keby sa každý problém dal odstrániť takto jednoducho. Nakoniec konečne zbiehame okolo družstva do Zliechova. Všade je hromada blata a vody. Nie je šance, aby nohy zostali suché. Zastavujeme sa v potravinách. Tie sú už síce vyše polhodiny zavreté, ale dobrí ľudia nás v tomto čase prichýlili aspoň na chvíľu. Sme oblepený celý od mokrého snehu. Niečo zjeme chvíľku v teple, poďakujeme sa a pálime ďalej do nečasu. Hor sa na Strážov.

Stále pred Zliechovom

Odsýpa to rýchlo. Znovu plynulo prechádzame z krajiny zelenej do kraja snehu. Je tu oveľa viac toho bieleho čuda ako na Vápči. Ozaj sa cítime ako v rozprávke. Úplná dokonalosť prichádza v sedle pod Strážovom. Ešte aj stromy sú oblepené snehom a okrem nás je priam všetko biele. Moc dlho si to ale neužívam, keďže za chvíľu sa brodíme už 20 centimetrami nového prašanu. Pod ním je ale iba samé lístie, korene, či skaly. Na Strážov to bola priam nekonečnosť a poriadna drina.To bol za nápad obchádzať celý kopec okolo. Rešpektujeme ale 5. stupeň ochrany a nejdeme ako hulváti. Neviem ako by to tu vyzeralo keby naokolo nebola všade hmla, ale tá obchádzka mi prišla pekná hlúposť. Až od lúky pod Strážovom to bolo pekné. A nádherný musí byť aj výhľad z hora. Lenže my sme mali iba samé mlieko.

Cestou na vrchol a na vrchole

Za to si užívam zbeh v tomto novom prvom prachu tohoto roku. Po chvíli mám, ale sneh už všade. Dokonca mám guličky snehu ešte aj pod chodidlami. Už nech sme preč z tejto beloby. Začína mi byť z nej parádna zima. Opäť sme v sedle pod Strážovom, tentoraz ale odbočujeme na žltú značku smer Červíková chata. Chodník klesá prudko dolu a postupne ubúda snehu. Ešte sa ale stíhneme poriadne pošmýkať. Postupne sa dolinka zmierňuje a vchádzame do nádherného kaňónu Strážovského potoka. Z jednej aj druhej strany sú nádherné skalné útvary a vedľa nás kľukatiaci sa potok. Všetkému tomu dodávalo pestrosť množstvo lístia.

V dolinke Strážovského potoka, niekde pri Červíkovej chate

Skaly pred Priedhorím

Prechádzame na asfalt. Obchdázame Priedhorie a cez Radotinú hrózne dlho po asfalte klesáme až po Riedku. Bol to jeden z najúnavnejších a najnudnejších úsekov. A Riedkou to nekončí. Prudko odbočíme doľava a asfalt pokračuje aj smerom na Mojtín. Len už pomaly stúpame. Jedine posledný kilometer pred dedinou opúšťame asfalt a ideme opäť skalnou dolinkou tzv. Mojtínskeho krasu. Po obidvoch stranách sa nachádza veľké množstvo jaskýň. Je sa na čo pozerať a aj do budúcna ešte čo to pochodiť. Po našej ľavej strane je odbočka na Mojtínsku jaskyňu a neviem či to nie je tá istá čo som bol pozrieť cca pred 5timi rokmi. Nachádza sa v nej kaplnka. Určite každému jednému odporúčam sa tam ísť pozrieť. A vyzerá, že náučný chodník nejde len ku jednej jaskyni ale hneď viacerým.

Cestou na Riedku

V Mojtíne máme trošku útlm. Našli sme otvorenú garáž. Chvíľku si oddýchneme, pojeme posledné zásoby jedla, oblečieme sa do suchého a môžeme vyraziť na posledných 10 kilometrov trasy. Sme dosť vysoko, čiže na predkopci Rohatej skaly sme za chvíľu. Už dlhšie trvalo prebojovať sa cez milión vrcholčekov až ku skale samotnej. Všetky miesta si z minulosti pamätám len matne. Aj to, že zrejme na Rohatej skale som bol tiež, a že dokonca tam sú aj reťaze. Pri zapadajúcom Slnku spravíme poslednú foto a letíme dolu.

Jedná z mnohých výhliadok po ceste na Rohatú skalu

Je tu perfektný, strmý, skalný žľab. Kiež by tu niekedy napadol sneh. Vyzerá to tu na poriadnu lyžovačku. Možno až ku hotelu Bonums. My zbehneme na cestu do sedla Mraznica. Dostávame znovu útlm a nekonečne dlho kráčame. Vyťahujeme čelovky a znenazkajky sa dostávame na lúčne cesty. Všade je nenormálne množstvo blata. Topánky máme 5x ťažšie a nevieme kade ísť aby bolo najlepšie. Úplny bonbónik na záver dňa. Som z toho poriadne rozčarovaný. Určite najhorší úsek trasy. Nikdy nechodte Košecké Podhradie - sedlo Mraznica keď je popršané! My sme to nejako zvládli ale hneď sme museli hľadať potok na umytie. 

Na Rohatej skale

Z Košeckého Podhradia sa pred nami vynoril nakoniec ešte jeden kopec. Okolo hradu sa musíme dostať ku autu v Malom Košeckom Podhradí. Ale aj to sme nakoniec vypučili a hneď aj letíme do Pohostinstva pod Orechom. Napraskáme do seba čo sa zmestilo a takto posilnení sa vydáme na cestu domov.

Jemne bežecky unavený

Trať v číslach mala podľa máp hikingu 56km a 2600m+. Nám to na deň úplne stačilo. Samozrejme dá sa to ísť aj počas viacerých dní a všade sa kochať krásou prírody do nemoty. Každému ako chutí. A mne to dnes chutilo výnimočne :)

Foto: Andrej Orogvani