Pražská stovka 2018

Zase raz som bol zlanárený na poriadnu šialenosť. A to sa vraví: "dvakrát nevstúp do rovnakého blata". Niežeby pred tromi rokmi mi to nejako nešlo. Práveže to bola jedna z mojich najlepšie zabehnutých stoviek. Bolo luxusné počasie, ale čo ak teraz bude mordor? Nič to, už som zlanárený.

Niekde, zase raz neviem kde

V piatok ráno nakoniec do Čiech odchádzame všetci okrem lanáriča. Ten ide prvé snehy naháňať. My máme ešte čas a toto bude top ukončenie sezóny. Ráno ešte trošku krvičky nechám doktroke v rámci preventívky a už aj sedím pri pivku v Žlutom.

Cesta sa míňa a Slnko zachádza poslednýkrát pred štartom. To už ale vidíme skoro "hranice" Prahy. Tam sa ešte na pár hodín všetci rozpŕchneme. Ja sa stretám so štyrmi kusmi bývalých spolužiakov a warm up pred štartom môže začať. Spočiatku na grilovaných krídelkách a nejakých tých pivkach, ale kedže v Potrafenej husi na stanici nemajú záchod a ako pribúda v mechúre zlatistý mok, začali sa míňať peniažky na verejné vécko v sume  korún už aj za ďalšie pivko, tak sa presúvame na Václavák do klubu Nebe. Áno, "top" lokality vianočnej Prahy. Dnes zrejme vianočne trhy v starom meste nestihnem.

Štart v Regiu

Drinky idú jeden, dva, tri, ... . Ešteže odbíja deväť a ceny začínajú prituhovať. Čas sa vydať vari aj na registráciu. Teraz aby som takto podgurážený ešte našiel Modřany. Kamarát ma naviguje aspoň na správny smer a farbu metra. Potom už len odpočítavam zástavky. Výjdem schodmi, zahnem za roh a hneď tam aj stojí moje číslo čo mi nakázali. Znovu odrátam správnu zástavku a som tam. Samozrejme podchod, ktorých som bežal aj pred tromi rokmi nevidím a skáčem na hulváta zábrany. Ľudia mi ukazujú smer škola a tam už vidím iné individuá zúfalo pobehovať sem a tam. Nevieme kde je vchod. Aj túto záhadu sa nám podarí zvládnuť keď sa nás po ulici nazbierala patričná skupinka. 

Pred Prahou

Registrujem sa a zvítavam. Je desať a už sa nudím. Niečo by som jedol, chodil alebo čo. Nikomu sa ale nič nechce. Konečne prešli tieto dve márne hodiny môjho života. Všetci sa zbehneme pred areál VOSa do kĺbka dokým nezaznie výstrel. Ideme na to.

Pokračovanie v Potrafenej Huse

Z trate si toho teda moc nepamúätam. Napíšem teda len o svetlých a tmavších spomienkach. Viem, že hneď zo štartu sme sa klbčili o miesta kdesi v lese na úzkom chodníčku. Všetci pálili ako zmyslov zabavený. Mal som čo robiť držať si konštantné tempo. Každopádne už po kilometri som sa poriadne prehrieval. Až ma pot začínal omínať na chrbte, ba aj medzi nohami. Myslené: "už teraz cítim odery". 

Prvú občerstvovačku si vôbec nevybavujem. Nič to. Pamätám si nádhernú neživú kontrolu, pri ktorej sme museli prudko klesnúť a následne ísť rovnako naspäť hore. Užívam si ostré zbehy. Celkom sa deriem dopredu. Naspäť, oproti ľuďom, už idem zase pomalšie ako bežný človek. Potom si pamätam kopec zvážnic a následne Olafošípky kdesi kolmo do lesa. Druhá parádna chuťovka. Vyzerá, že ešte kopec ľudí ma sily nazvyš. My s parťákom Jarom si s prehľadom držíme konštantné tempo. 

A ešte v Nebe

Ďalší svetlý bod bol asi na druhej kontrole u hasičov. Spodky musia dole. Niežeby som hneď na ďalšom kilometri nezistil, že tak je to ešte horšie. Chrbáť sa drží. Spráskam všetko čo tam majú s top kombináciou "čaj chladený kolou" a idem letím s Jarom ďalej. Toľko dristáme, že míňame kontrolu čislo 12. Prdieť na to. Nech s nami urobí Olaf čo len chce. Len nech nám daju ešte na kotrolách najesť. 

Žúr končí, ideme sa pripraviť na beh

Opäť sa prebúdzam až pri Vltave. Začína svitať. Zdalo sa mi, že začínam naberať síl po vytriezvení zo včerajšej párty. Lenže potom prichádza síce asi najkrajšia časť celého výletu, ale vari aj najdlhšia. Vlníme sa brehom meadrov Vltavy vari až do samotnej Stredozeme. No a ten vstup stál za to. Asi milión osem schodov do neba. Nemať palice, tak sa tam asi plazím po štyroch. Sme na krásnej hrádzi. Krásna bola tým, že sme prešli na druhu stranu a začíname konečne postupovať po prúde rieky naspäť do Prahy. Trošku ale obkľukou. Ešteže za kopcom na nás čakala gulášofka.

Výletníci sa formujú na štarte

Tam do mňa priam vpálila energia. Guláš plus kofolka rovná sa priam božská sila. Za to parťáka Jara sila pomaly začala opúšťať. Po krásnom ale poriadne zahádzanom chodníku stromami sa nejakým spôsobom prehúpneme až na výhliadku Máj nad Vltavou s pohľadom na jeden z najkomerčných meandrov. Ešteže bolo tak hnusne zatianuté, že sme ho nevideli. Musíme prísť aj nabudúce. Čo poznám Jara aspoň z rozprávania, tak je to pre mňa priam idol a viem, že má mnoho skúsenosti a že keď ho teraz opustím, tak on to zvládne až po ciel aj sám. Idem teda pomaly ale isto hlúšiť svoje telo druhú polovicu trate. Mám dlhý výpadok pamäte. Ocitám sa až na občerstvovačke. Znovu na tej čo sme boli na cca 35tom. Tentoraz už neriedim čaj kolou. Ale hádžem stále do seba všetko čo vidím. Stretám známe tváre, a tak nesedím dlho ale idem s nimi. Pred občerstvovačkou som šiel chvíľu sám a už mám o kilometer viac.

Na výlete sa čapuje už iba čaj

Výchádzame hore nad mesto a začína totálna šialenosť. Sme kdesi spočiatku na poli, potom v lese, zase v poli a stále zvážnicami so sklonmi do pol promile. Hlava mi začína bezvládne kyvkať na krku. Silný tréning psychiky toto. Prechádzame podchodom popod cestu, mysliac si, že v dedine za ňou je už konečne aspoň už v mysli hodinu spomínaný fix po tých kilometroch. Kdežééé. Ešte nekonečne dóóle a potom hóóre. Vďaka Bohu potom to ale prišlo. A dokonca aj tajná občerstvovačka. Záchrana len tak pod nejakou skalou.

Fixyyy :D

Tunely popri rieke Vltava

Vyšliapeme na skalu a potom už iba klesáme. Kdesi až do kelu. No ale už som sa zase stratil kde som. Pamätám si len nekonečnú rovinu pod les a potom kopec Krásna stráň? Zase ma chytú depka. Púšťam sa dopredu. Parťáci nejak nenapredujú pri zbehoch. Ocitám sa kdesi na rovine po prejdení cez cestu. Za mnou nikoho, predo mnou nikoho. Keby nebola z času na čas Olafošípka tak som ozaj bezradný.

Trošku hopsačka

Z ničoho nič predo mnou schody do neba. Idem rozpučiť palice, čo sa na ních štverám hore. Začína tma ale just chcem stihnúť ďalšiu kontrolu bez čelovky. Po krátkej rovine pomedzi záhradky prudkým technickým zbehom vchádzame konečne do dediny s občerstvovačkou. Známe miesto. Pohostinstvo u Králu.

Výhliadka Máj?

Vlejem do seba vývar a po 10tich minútach čapovania aj kofolu. Skúsim vymeniť tričko za suché. Zase naprd nápad. Začínam mať už odreté aj podpazuchy. Beriem so sebou dvoch parťákov a s upaženými rukami letíme mestom ku ďalšiemu kopečku. Toto je mi už známe. Posledných 23 km bude to isté čo pred tromi rokmi a to vtedy teeeda bolo. Napodiv mi to teraz poriadne rýchlo uteká. Cestou sme pribrali bežkyňu Lenku. Trošku sme pokecali. Znenazdajky sme prekročili aj tunelový portál diaľnice a konečne sa nám ukázala aj Praha samotná. Ani neviem ako a boli sme na ďalšej kontrole.

Koniec 10 kilometrovej šialenosti

..a prekvapenie :)

A poviem Vám. Predčila všetko to čo som doteraz vo svojom krátkom ultraživote mal možnosť vidieť. To boli hodyyy. Toľko mäsa pokope som ešte na občerstvovačke nevidel. Prvýkrat som sa vari nemusel báť, že mi ostatní zjedia všetko. A dokonca bolo aj čím paleným to zapiť. Proste all inclusive. Keď som sa ale dozvedel, že majú ešte ja guláš, tak som sa len smutne pozrel a letel radšej preč. Lebo zase by sa o mne hovorilo, že nedokončujem preteky. No a ideme na najluxusnejšiu časť preteku.

Kopečky

Cca 8km a asi 7 kopcov. Yeeep. Hneď vertikál. A trošku aj dosť šmykľavý. Neradno sa zošuchnuť naspať dolu. Zobrať kontrolu, klesnúť dolu a znovu vertikál ešte vyššie. Kontrola je tu opäť. To už dávam do toho všetko. Možno aj pod 21 hodín to pôjde. Ďalšia kontrola na vyhliadke, potom už pre mňa známa otočka okolo kostolíka a hopá dole direkt ku železničnému mostu. Stromy nestromy. Šúcham to dole ako to len ide. Po 120tý kilometer som mal v topánkach čisto. Bolo to treba napraviť. 

V lesíkoch..

Most po skúsenostiach z minulého ročníka radšej prekráčam a psychicky sa pripravujem na ďalší výstup. Pamäť ale zase slabá a nedošlo mi, že ešte za týmto kopcom budú asi ďalšie tri. Obieham kopec 60tkárov. Všetkých povzbudzujem. Kdesi medzi domami sa opäť strácam. Zastavuje ma našťastie jedná kočka. Trošku sa dáme do reči a už sme mimo trať obidvaja. To už bol pri nás ale iný premotivaný šestdesiatkár a ten nás doviedol naspäť na trať. Ja už začínam depkovať z konca výletu keď tu parťáčka z ničoho nič vystreli ako raketa. To bol nástup. Som nečakal, že keď si povieme poďme ešte čo to zabehnúť, že pôjdeme pod štvorkové tempo. Ale zachytil som útok. 

To mám všetko zjesť? :)

Konečne podchod a konečne škola. A nakoniec konečne aj Olaf. Dostávam penalizáciu 15 minút za chýbajúcu jednú kontrolu ale nevadí mi to. Ja mám svedomie čisté a hlavne v sebe kopec zážitkov. Bola to jedna z pre mňa top stoviek. Čo sa trate týka ale aj vyrovnanosti výkonu od začiatku po koniec. Podľa priebežných výsledov som sa od začiatku po koniec skoro stále posúval iba dopredu. A o to predsa ide. Keby som bol pretekár a pol času sa s niekym nevyprával možno by ešte aj pod 20 hodín bolo. Ale to nechám asi tým druhým.

Parťák Jaro už skoro na konci s jednou palicou

V cieli moji rýchly parťáci už aj spia a tí (po)trati nie a nie prísť. Hodinku pospíme, potom piv, potom zase spánok a takto až do rána. O šiestej ráno sa rozlúčime s Modřanmi a ako zombíci sa presunieme na Regio naspäť do vlasti. Trošku predriemneme a už opäť rozmýšľame kedy a kde sa ideme zničiť do lesa. Je to totálne návykové :)

Zaslúžené v cieli :)

Foto: Lucia Kalinová, Ladislav Halasz, Dalibor Dvorštiak, Zdeněk Cerný, Ivana Čahojová, Ludmila Cerovská, Martin Fojtik