Príbeh Koruny Oravy

Človek by mal rád pokoj aspoň jeden víkend ale nie. Ešte aj keď nejdete do hory tak musíte písať report niekoho iného. Keď už tam nie si tak aspoň opíš naše foto :D

Nad sedlom Zákres

iba tak mimochodom..

Tento týždeň bol hrozne ťažký. Trening na Korunu som začal výletom na Tlstu, z ktorej mali byť nakoniec lúky nad Záborím, ale keďže som nenažraný, tak som kvôli čakaniu vo fastfoode na hranolky zmeškal autobus a nakoniec som tak mohol ísť na lúky za mesto.

So Slnkom za Slnkom :)

Cestou späť do Martina

Spontánnosti nikdy nie je dosť preto beriem parťáčku na letisko v Tomčanoch a potom na šírosiahe lúky zvažujúce sa do Veľkej Fatry. Za nami pomaličky zapadá Slnko. Nič nie je veselšie ako obchádzať blato, pavučinu či psov pol kilometrovým blúkom. Ale kto toto nezažil nepochopí. Vďaka tomu sme sa ocitli na takých miestach, o ktorých sa nám ani len nesnívalo. Z ničoho nič sme na vrchole Breziny. Sklabinský hrad je ešte ďaleko, a tak sadáme a užívame posledné jesenné lúče. Potom už len na diviačiky voláme: "Divko, divko, tu sme my, nechaj prejsť svojich uletených kamošov". Vchádzame niekomu do ohrady. Niežeby som riešil čo tam na mňa z tmy číha. Ja študujem, či je to vodivý drót alebo nie. Nedá mi to. Ha, nie je. Keď tu zrazu šupa. Šmarím drót na zem a Slnko sa nesmierne smeje. Heh veď ono ma to koplo. Heh, veď ono to nie je až tak zle. Potom už len prejdeme okolo býkov, či nejakom čude s rohami, okolo ohrady v osade Stará Bôrová, zablúdime na kopec Bôrová a celý od močovky a hnoja sa z ničoho nič ocitneme konečne v Martine. Čo že z nás opadáva pol poľa čo sme zobrali so sebou, my máme chuť na niečo sladké, tak nakoniec skončíme ešte aj na zmrzline. November, nenovember.

Parťáci štartujú Korunu Oravy, 4:44 ráno

Na vrchole Kubínskej hole

Ráno sa zobúdzam vydatne omráčený. Bolí ma celá ľavá polka človeka. Zrejme ten prúd mal predsa len následky. Zajtrajšia Koruna je ohrozená. Stále ešte nemám ani len paličku, ktorá mi pod vplyvom horca zapadla pri ceste z chaty pod Chlebom už minulú nedeľu do jedinej diery na nástupišti v Šútove. Keby vlastne na nástupišti. Bol to už štvrtý panel, čo prekrýval žľab za nástupišťom. Ako zázrakom sa nám podarí palicu v piatok vytiahnuť na háčik z asi 1,5 metra hlbokého žľabu. Uff.. odľahlo mi. Teraz sa ale poďme prebehnúť.

Parťák Majo letí ako bez zmyslov. Alebo zrejme pri tomto tempe začínam byť zmyslov zbavený len ja. Za pár minút sme na Zajacovej. Ledva lapem dych. Polka človeka síce prestala počas behu bolieť ale hneď po zastavení všetko tuhne. Nem dobre. Zajtra na to musím inak. Parťák ma ako pravého maroda ešte aj z Turian domov do Vrútok zaviezol. 

Zázrivá

konečne na Korune

Je to celkom skvelé zorganizovať výlet na 4:30 a nakoniec mať budík o piatej. Heh, parťáci už makajú. Nechcel by som. Idem si ja pomaličky poraňajkovať, oddýchnuť a aj odvoliť do komunálnych volieb. Nakoniec o deviatej konečne odchádzam smer Kraľovany. Idem ich trošku na druhú polovicu porozčuľovať.

Zo sedla nad Bielou na sedlo Zákres

Malý Rozsutec zo sedla Zákres

Veľký Choč z Veľkého Rozsutca

Malý Rozsutec z Veľkého

Fotograf Dalibor

Prídem tam, volám Lukášovi a oni len schádzajú z Rozsutca. Jááj, to čo za šmatľavé tempo. A ja, že Dolný Kubín - Minčol - Zázrivá - Rozsutec - Stoh - Kráľovany pôjdu pod 6 hodín. Vonku je strašná zima. Nechce sa mi zo stanice ani nos vystrčiť. Ako pravá socka si tam dobrú hodinku zdriemnem. Už ma z toho ale dobre kríže boleli, tak nakoniec im predsalen idem naproti. Prešiel som dobrých 300 výškových metrov a ich nikde. Nepučím a tak mrznem od zimy. Idem dole. Určite okolo mňa preletia ako rakety. Konečne sa vynára Tomáš. Ale nejde ako strela. Spolu pomaličky zbehneme naspäť ku stanici. Za pár minút sú tu aj Lukáš a fotograf Dalibor. To im už podávam pivo. Vysnívané uhorky sa nekonajú. Auto si odviezli do Kubína. Lebo čo? Nik netuší na fb na spoločnom čete, kto ma akú prezývku a polovica parťákov ani správy nečíta. Keby nebolo jediných otvorených potravín pri stanici, tak by boli o hlade a smäde.

Hrebeň MF od Stohu až po Malý Kriváň a ešte ďálej

Na Veľkom Rozsutci

Osnica pri výstupe na Stoh

Obľubený Stoh

Veľký Rozsutec zo Stohu

Kokos, vykecávajú sa tam skoro pol hodinu. Už aj sedemdecku uhoriek spráskali. Konečne po ich 7 hodinách a 20 minútach vyrážame smer Šíp. Na moste železničiari práve čosi opravovali. Čakal som poriadny výprask alebo aj 100€ pokutu ale oni nás povzbudzujú. Pecka. Poďme do húštia.

Pohľady cestou zo Stohu

Steny, Hromové, Veľký a Malý Kriváň

Spätný pohľad na Stoh

Prechádzame burinou a o chvíľu sme na krásnom chodníku na Podšíp. Odtiaľ ako už vždy omdlievačky na samotný vrchol. Dnes to ale až tak nedokážem precítiť. Nuž nemám za sebou 40km. Hrebeň do Žaškovského sedla je topka. Lístia do pol kolien a pod nimi kamene. Ako stvorené na členky. Potom po lúke dolu do dediny to už je med lízať. V dedine znovu do seba práskame. Naša miestna víla nám doniesla po sedemdecke šošovicovej. Juj, ale "trafila" moje chute. Nie je na výber. Musím zadusiť muzikantov v mojich črevách a pol litra do seba vlejem. Pomohlo. Ešte väčšia slasť bola to zapiť pollitrom čiernej kofeinovej tekutiny. Ďakujeme našej záchrane pred dlhotrvajúcou smrťou na Žáškovských lúkach do Valaskej Dubovej.

Lesy okolo vrcholu Žobrák

Ponad rieku Orava

Na Podšípe

Tie nakoniec ubehli celkom rýchlo. Rýchlo zbehneme cez dedinu a točime na Choč dokým náhodou Dalibor neodbočí na pivo. Hneď za dedinou stretám parťákov z prvej mojej Koruny. Veľmi milé prekvapenie. Títo maníci išli hore prespať. Oni možno nechápu naše časy, ja nechápem ako môže niekto vymeniť teplo postele za tvrdú skalu a strašnú zimu a vietor. Ale proti gustu žiadny dišputát. Parťáci makajú ako fretky. Za hodinu 20 sú hore. Odtiaľto ich už nemá skoro čo zastaviť. Jedine maco v ceste. Aj toho by sme vari nejak obišli. 

Na Zadnom Šípe

A na Šípe s jaskyňou aj Veľkým Chočom, či dedinou Komjatná

Záchrana May so Šošovicovou :)

Poriadne sme si užili posledné Slnečné lúče a už po tme schádzame dole. Nenáhlime sa. Skôr sa snažíme bezpečne doraziť do cieľa a ešte si to užiť. Sme vo Vyšnom Kubíne. Druhá záludnosť na trati po Šípe je podľa mňa Tupá skala. Na konci aj tých 250 výškových metrov preverí telo aj ducha. Aj keď len po strmšej zvážnici. Fotíme posledné krásy Oravy a už len okolo Cyrilometodského krížu zbiehame tmou do Kubína. Dalibor konečne začína mať rád Lukáša, za to že ho ráno o tretej vytiahol z postele. Dobré znamenie konca parádneho výletu. Po 14tich hodinách a 25 minútach skoro čerství ako rybička sú títo páni naspäť na námestí. Ste frajeri :)

Medzi Žaškovom a Valaskou Dubovou

..žeby už koniec?

Ako už zvyčajne, vyhodia ma ako socku na stanici v Ružomberku. Skontrolujem miestnych čo majú nové a hybaj na vlak a čo najrýchlejšie chrápať. Zajtra projekt "skontroluj čo nové na chatách v Malej Fatre"

Večer na Veľkom Choči

Ráno už o šiestej vystupujem v Šútove a opäť s Parťákom Majom, tentoraz pokračujeme zo Zajacovej ďalej na chatu pod Chlebom. Po včerajšku trošku trvá rozhýbať už okrem ľavej polky človeka aj pravú nohu ale nakoniec to boli aj celkom slušné bomby. Hore pivko, rozlúčka s parťákom a šup na brigádu. 2 kýble zemiakov a misu zeleniny očistiť. Vždy lepšie ako sa tlačiť medzi raňajkujúcimi spachtošmi z chaty :)

Cyrilometódsky kríž nad Dolným Kubínom

Keďže sa chata neprázdni letím skúsiť šťastie na chatu druhú. Na hrebeni sa všetci čerti ženia. Pibúdajúcimi dňami v novembri je to čím ďalej horšie. Dnes môjho psíčka Maxíčka hádzal už vietor dosť vydatne pod moje nohy. Ale nejak sme to ustáli. Znovu sme si zatrénovali na najhrboľatejšom chodníku vo Fatre zo sedla Vráta na Príslop pod Suchým a po pár minútach som na chate. Tam čistý koniec. Ľudia skoro vypádávali oknami von. Skoro ako kdesi v Poľských Tatrách. Parťáčku Slnko sa mi podarí vidieť len na chvíľku, keď mi podala cez okienko kapustnicu. Dnes majú poriadne fofry. Ešte posedím skoro 2 hodiny ale žiadna zmena. Je to tu plnšie ako pri výpredaji v Kauflande. Maxo sa už tiež patrične nudí. Veď viac sedím po chatách ako beháme. Ten už stihol skoro zožuť pol lavičky na terase. Hlavne že granule nie.

Predsalen to zvládli :)

Traverzom obídeme Suchý a po hodinke už sedím na kofolke na Magure. Radosť žiť. Radosť vládať a byť zdravý. Radosť mať túto všetku nádheru okolo seba a patrične si to všade, všetko a vždy užiť :) ..po krásnom dni už pomaly pri zapadajúcom Slnku vchádzam opäť do civilizácie. Celý víkend som mal možnosť pookriať v lone prírody. Už len z toho žiť aj celý týžden a hneď bude život krajší. Na horách sa vidíme opäť o týždeň. Alebo, žeby aj počas?

Foto: Dalibor Dvorštiak