Na ostrí Demänovského noža

Plány posledných dni sa mi menia na poslednú chvíľu. Nikdy sám netuším čo prinesie víkend a je to priam skvelé. Len niekedy trošku stresujúce, čo bude toto zase za bláznovstvo :)

Štvrtkové odprevadenie Slnka zo Suchého nevyšlo, tak kujem plány na víkend. V sobotu je Maxi horský festival v Dúbrave. Dokým som nezahliadol túto udalosť na fb, tak som ani len nevedel či a kde vôbec existuje takáto dedina. Už len kvôli tomu sa tam oplatí ísť. Lenže program začína až poobede, tak nevyuži krásne Slnečné doobedie.

Na mieste činu

Ono síce Slnečné bolo, ale vyrážame ešte pred siedmou a jedine čo sa pred nami rozprestiera v okolí Pavčinej lehoty sú pláne namrznutej trávy. Drkotajúc zúbkami sa dostaneme okolo vleku do lesa. Zuzke kamarát vravel, že za jazierkom treba odbočiť doľava. My samozrejme máme ale ráno plné smiechu a radosti a ani nevieme ako a odbočíme doprava. Čudujeme sa šialene strmej zvážnici na drevo, že ako je možné, že toto kamarát Zuzke nespomínal. Vychádzame hodne vysoko nad zjazdovku až niekde okolo kopca Opálenisko. Prejdeme poslednými popadanými stromami a keď sa hrebeň vyrovná, stredom strmých svahov sa ukáže krásny chodníček.

Ako len toto dokážu vyjsť na nejakom mechanizme!? Ledva sme sa my tam vyškriabali

Radosť sa prechádzať. Po čase ale prichádzajú popadané stromy a chodník začína miznúť. Vždy ale nachádzame niečo nové. Keď tu zrazu pred nami celkom naširoko postavená obrovská kolmá stena. Na jednu stranu je poriadny zraz, na druhej zase riadny polom. Čo teraz?

Konečne na hrebeni :)

Trošku sa vrátime, ale nedá nám to a snažíme sa nájsť cestu pomedzi stromy vedľa neprekonateľnej skaly. Je poriadna zima na prsty na nohách. A nie len tie. Dlhočizné palice, ktoré mala Zuzka musíme kdesi pichnúť do batoha, lebo všetky pršteky sa úplne odkrvia. Takto s anténkami sa ryjeme polomom ďalej. 200 metrový úsek ideme možno 15 minút. Síl a nálady máme na rozdávanie, takže depka je stále na míle od nás vzdialená. Aj keď ten pohľad dozadu, aký kúsok sme prešli od skaly bol do plaču.

Hrebeň sa zúžuje

Postupne sa preryjeme najhorším úsekom polomu a už sme len kdesi v lese. Lenže mimo hrebeň. Netušíme čo ďalej. Jedine čo si myslíme, že pred nami je hrebeň z ATC Bystrina. Tam by mal byť iný chodník na nôž a teda snažíme sa dostať až pod neho. Nachádzame nejaký chodník. Ťažko ale povedať či tieto chodníky čo nachádzame sú ľudské alebo srnčie. Kde tu aj nejaké mackovo hovienko sme našli.

Výhľady na Liptovskú maru nikdy nechýbali

Nevieme teda či ísť novonájdeným chodníkom smerom dolu alebo hore. Skúsime dolu, mysliac si, že chodník nás vyvedie na hrebeň, lenže ten len stále pozvoľna klesal. Keď už nám bola zase poriadna zima, rozhodli sme sa to otočiť a hybaj naspäť hore, trošku sa zahriať. Už sme nenašli ani tie miesta, ktorými sme schádzali. Zase sme len kdesi v lese povedľa skalných brál. Celá hora je popretkávaná dierami pomedzi korene stromov, ale aj množstvom skalných jaskyniek. Je to tu úžasne divé.

A je tu prúser. Obchádzame neprejditeľnú skalu priamo na hrebeni.

Potrebujeme sa dostať každopádne hore. Už nie je na výber. Poďme šplhať hore čo to ide. Trafili sme nevýrazný žliabok zase s milión chodníčkov a nim prudko stúpame. Pozerám za seba a netuším ako trafíme všetky tie miesta ak sa budeme musieť tadiaľto aj vrátiť. Uvidíme. Postupne sa vyhúpneme na hrebeň. Ukazujú sa nám prvé Slnečné lúče a konečne prichádza teplo. A tam na hrebeni z ničoho nič aj luxusný chodníček. 

Jama Na Jame :)

Úplne pohodovo sme za 5 minút Na Jame. A ozaj tu aj jama je. Je to nejaký jaskynný útvar, ktorý chodia jaskyniari pravidelne čistievať a už sa dostali do hĺbky 15 metrov pod povrch. Sú tu aj krásne výhľady. Postupne pokračujeme a hľadáme miesto na oddych. Keď tu za chvíľku sme na Demänovskom noži. Začína ma klepať. Ja a výšky sme nie moc kamaráti. 

Šupneme do seba po dve jabĺčka a už niet čo otáľať. Poďme to skúsiť. Vyzerá to pre mňa šialené, ale nemôžem sa vzdať bez boja. Zuzka si to užíva a po skalách behá ako rodená srnka. Darmo Tatranka :)

A sme tam

Prechádzam cez prvý ešte "celkom" široký úsek. Má možno meter. Postupne sa ale hrebeň zužuje a je to tak na dve nohy. Nuž to už ja musím pekne posediačky alebo po štyroch. Prechádzam ešte kúsok a ocitám sa na malinkom vrcholčeku, z ktorého treba asi meter po špici zísť nižšie. Tak toto je moja konečná. Zuzka je už na najostrejšom mieste. Musím sa rozhodnúť či ísť ďalej alebo to otočiť. Nechcem sa dostať na miesta, kde už nebude cesty späť. Volím ústup. Mrzí ma, že Zuzke som trošku zrejme narobil stresy a aj zmenil plány. Nabudúce zrejme zoberie niekoho iného. A ja si tiež radšej ao Zuzkou pôjdem zabehať ako sa štverať po nožíku. Veď koniec koncov je to úžasné, že každý sme jedinečný v niečom inom.

Už vysmiaty na ceste späť. A srnka so mňa zúfalá.

Preťažko sa otáčam. Ale zvládol som to. Prechádzam ešte posledné problematickejšie miesto a za chvíľu som na širokej rovine. Som zachránený. Uff, hnevá ma to ale. Aj by som sa tu ešte niekedy vrátil a mal by ma tam niekto dokopať do toho. Treba trénovať túto šalejúcu kotrbu. 

Medzi Pavčinkou a Demänovskou dolinou

Naspäť volíme cestu hrebeňom. Skúsime či to nie je oficiálny chodník. A veruže asi aj hej. Krásne plynulo klesáme až nad ATC Bystrina, cez vrchol Pálenica. Odtiaľ sa ale odkloníme naspať na Pavčinu lehotu a za chvíľu sme pod vlekmi. Popod les ešte prejdeme na krásnu vyhliadku, odkiaľ bolo vidno neskutočné veci. Či Suchý v Malej Fatre, či Kozí wierch v Orlej Perczi. Je 17 November a iba v najvyšších polohách Tatier je trošku snehu poprášené.

Na výhliadke nad Pavčinkou. Vzadu Malá Fatra až po Suchý. Pred nimi Čebrať či Choč

Ešte mi Zuzka ukáže iné nádhery Liptova. Polhodinku posedíme na lavičke pod horou, či prezrieme si drevený artikulárny kostol vo Svätom kríži a nakoniec sa popod Dobák poberieme do Dúbravy na festival. 

Mne sa tam veľmi páčilo. Plnka ako nikdy, ale dedinská komorná atmosféra z toho priam sršala. A top bola asi kapustnica a koooopec koláčov. No.. samozrejme vrchol festivalu bol Hámor a film Rasťa Hatiara. Veľmi ma zaujal aj kratučký film o odpade v prírode od Patrika Paulínyho Z lásky k Slovensku. Od poobedia do večera sa bolo na čo pozerať.

Drevený artikulárny kostol vo Svätom kríži

Spoje odtiaľto idú kadejako, tak po skončení nakoniec ešte končím v Liptovskom Mikuláši na pizzi u jednej úžasnej rodiny, kde už toho majú tiež neúrekom pochodené. Bolo to super spoznať všetkých týchto ľudí. A verím, že bude možnosť ich spoznávať stále viac a viac :)

Nakoniec sa so svojimi záchrancami pred zimou a dlhými rozhovormi s bezdomovcami na stanici lúčim a plný zážitkov sa teším čo nové prinesie ďalší deň. Po toľkých úžasných filmoch a stretnutiach  odchádzam s radosťou, že tento život má zmysel a je to pravé čo chcem.