Po minulej Vysokej v Tatrách som začal sériu spoznaj naše Tatry (a aj svoje limity) Hneď ako som vtedy prišiel domov spísal som si zo 10 vrcholov (po dopísaní tohoto článku mi nedalo sa nevrátiť na začiatok a nezdielať toto, a z 10 vrcholov je razom 60desiat) , ktoré musím v najbližšom čase zdolať. Postupne po jednom, žiadne horolezecke masakre, len bežné choďáky. To zatiaľ spĺňam, horšie ale je, že opäť to nie je iba jeden vrchol do víkendu, ale zase mi tam treba prihodiť ďalšie šialenosti.
Je pravda, že prvé plány na daný víkend boli asi úplne kdesi inde, ale myšlienka dala myšlienku, parťák, parťáka a bolo navarené. Na Tatry sa pridáva Tomáš Be, môj dvorný parťák z Projektíku RK-BB, ale pekne poporiadku.
Bike Veľká Fatra, 75km, 2000m+
Už zo dva roky mám vytvorený gpx súbor s trasou po Veľkej Fatre. Raz, kedže tak mnoho bajkerov o tom vypráva, mi napadlo prepojiť Turčiansku kotlinu s Ľubochnianskou dolinou. Už vtedy som vedel o prechode cez Ľubochnianské sedlo, neskôr som prišiel na to, že prejsť na druhú stranu hrebeňa v sedle bajku sa dá aj cez sedlo Príslop z Nolčova cez Veľkú dolinu. Ale chýry o prechode aj za kopcom Kľak, kdesi pri Jasenskej doline sa šírili ďalej a mňa to celkom dráždilo. No a tak som si raz sadol nad satelitné snímky a začal klikať po výsekoch v lese. Aby mi náhodou málo nebolo, tak som naklikal 100 km trasu z Vrútok cez Mestskú Borovú na Sklabinský hrad a popod Katovú skalu do Kantorskej doliny a potom? ..potom asi 40 km po zvážniciach až do Ľubochnianskej doliny a potom na druhý hrebeň Veľkej Fatry do sedla pod Červeným Grúňom a následne po hrebeni až kdesi po Smrekovicu, potom zjazd dolu do Revúc a odtiaľ naspäť do lesa ponad Jazierské travertíny a popod kopec Šiprúň do Vlkolínca a odtiaľ do Ružomberku. Trasa naklikaná, prevýšenie sme nejako odhadli, bike ako tak pripravený, zadok upovedomený. Môžeme po rokoch nebajku ísť na to.
Rozmýšľam začať ráno o 4tej, aby som stihol poobede vlak do Tatier za Tomášom a aby som mal aspoň 10 hodín hrubého času, ale po prepočítaní toho koľko by som bol v lese po tme som to pretiahol až na šiestu. Skôr sa mi ani nechcelo vstať. To je tak keď idete sami a nik na Vás nečaká. Čiže z plánovanej priemerky 10 km/h bola razom 12,5 km/h. Uff. Po toľkých rokoch bez bicykla a po kopcoch? Mal som pred tým veľký rešpekt, najdôležitejšie je aby som dal rekord výškových metrov na bajku odvtedy ako mám gps hodinky.
Ráno vyrazím. O šiestej to je už na krátke tričko, ale v batohu nesiem milión veci, keby náhodou prišla zima, dážď, či iná živelná pohroma, veci na opravu bicykla, kopec jedna a vody. Nabalený ako na týždeň. Ako keby som nikdy nešiel nijaké ultra. Po lúkach poza Martin bola taká hmla, že zo mňa kvapkalo. Všetky chlpy na mne zošediveli a z mihalníc mi plakalo. Stretám prvého živočícha. Líštičku, ktorá predo mnou zametá čo najrýchlejšie chvostom a o chvíľu sa stratí v tráve. Po chvíli odbočím doľava na Borové. Inak na lúkach všade vody ako keby bol tri roky monzún. Ešte som nevošiel ani do lesa a bol som ako mudman, Sklon sa trošku zdvihol a ja som na dne. Prevody idú od ľahšieho ku ľahšiemu a ani sa nenazdám a mám už jedinú možnú záchranu jedného prevodu. A to som len za Borovou. Brodím sa blatom a keď výjdem na ďalšiu lúku odbočujem doprava strmo po ľavej strane lúky ku Sklabinskému hradu.
Používam svoju poslednoprevodovú záchranu a rýchlosťou 5 km/h sa posúvam dopredu hore. Kadencia pedálovania 3 otáčky minúta. Nohy dusím na doraz. Laktát vystrekuje podrážkami. Nie, ešte nezosadnem. Kedysi som tento kopec iba tak vystrelil hore. Namiesto blata sa tu nachádza mokra tráva. Také niečo ako ísť zo sedla by bolo osudnou chybou. Posledný úsek pred vrcholom je už ale zo 20% stúpanie a tentokrát pribudla navlhnutá hlina, tak nohy už nakoniec vybuchli. Úuu ja kráčam. A nepôjdem ja ďalej povedľa bicykla radšej? Je to celkom príjemné. Ok, prvých 12 km a 250 m+ za hodinu. Asi to nebude také ľahké ako sa zdalo. Asi zo mňa cyklista nebude, Dopĺňam vytlačenú energiu, fotím gýčové vychádzanie slnka povedľa hradu a začínajúce krásne inverzie v našej Turčianskej kotline a valím dolu po lúke do Sklabinského podzámku. Na asfaltke už nadobro prejdem transformáciou na mudmana. Oči zavreté pred lietajucim blatom. A opäť hore. Fuu, nohy tvrdé. Nevadí ideme tak aby to chutilo. Niekoľko hodinový úsek mimo civilizácie môže začať, A hlavne, že každému vyprávam, že ja by som sám do lesa nezašiel, tobôž nie do Veľkej Fatry, kde nik nechodí. Nuž, nemám parťákov a plány sa plnia. Ale ak niekto vyhľadáva samotu v divočine, niet nad lesy Veľkej Fatry, Tam sa dá pekne vymaniť z pod osídiel civilizácie. Minimálne ponad doliny Kantora. Na druhej strane v Ľubochnianskej doline mi to už príde dosť prerúbané.
Poďme teda do divočiny. V Kantorskej doline je spočiatku dlho asfaltka, ale ako sa odbočí doľava pod Kľak po žltom turistickom chodníku tak sa cesta pristrmí a hlavne prejde do lesnej zvážnice. Cesta sa kľukatí a kľukatí. Ani som si nevšimol kde a bol som mimo turistického chodníka na Kľak. Ale ako teraz pozerám bolo to oveľa skôr ako zlieza žltá značka z cesty. Proste urobil som jednu 180° otočku a bol som z cesty na Kľak. Zvážnica je stále pekná upravovaná. Chvíľu som ešte stúpal ale postupne sa vyrovnala a začali krásne lesné scenérie a radosť z pohybu. Trošku z kopca, trošku do kopca, ale všetko mierne. Aj na mňa chvíľku prišla úzkosť, že keď ma tu kdesi vykotí tak ma tu nájdu za tri roky ale to hneď všetko prešlo keď som prešiel cez obrovskú pavučinu cez celú cestu a celý som saaa do nej namotal. Samozrejme aj s obrovským pavúkom. Z 50 na 0 som zabrzdil asi za pol sekundy a ešte za jazdy som vyskakoval z bajku a naháňal po sebe tu krvilačnú beštiu. Takto za rána si robíme obidvaja stresy. Čo ho to napadlo robiť sieť cez cestu??? Čo sme kdesi v Harry Potterovi? Ešte aj ten pavúk bol tak prerastený. V tej Fatre žijú možno aj nejaké zabudnuté živočíšne druhy. Brr. Nevadí ideme ďalej.
Takto som obišiel asi milión jeden bočných hrebeníkov a z ničoho nič som sa dostal na stráášne zarastenú zvážnicu. Pol metrová tráva. Tak tu asi moc ľudí nechodí. Snažím sa do zátačiek robiť hluk aby som nejakému lesnému tvorovi nevošiel rovno do náručia. Premýšľam. Čo to môže znamenať? Buď zvážnica ochvíľu skončí, alebo? ..alebo na druhej strane je možno iná ústupová cesta a toto bude iba nejaká spojka. A tak aj bolo, po možno 3 kilometroch sa cesta umúdrila a opäť bola prechodená. Len gps ma z ničoho nič ťahá priamo do lesa. Whaat? To vari nie. Nič idem kuknúť ďalej a keď nič tak nič. Z ničoho nič povedľa prefrčia dve terenné auta. Tam asi bude cesta? O chvíľku som bol na nej a idem za autami. Zrazu počujem za sebou fučanie. Obzriem sa a za mnou fučiaci pes. Jazyk po zem, s radostnou iskrou v očiach pučil za autami. Ani si ma nevšimol. Zase mi len stres robíte zvieratká. Idem ako slimák zase raz hore za nimi. Zase raz mi gps ukazuje že mám ísť do lesa. Kašlem na neho idem po ceste. Opäť raz vidím nad sebou auta, už sa vracajú. Na otočke sa obiehame a pokračujem ešte vyššie. Výška už okolo tisíc. Už musím byť blízko hrebeňa. Prešlo možno 15 minút, posledná serpentína. Prvá čo som musel zosadnúť a bol som na hrebeni. Vidím červenú značku.
Myslím si, že sa nachádzam niekde v sedle medzi Jarabinou a Vyšnou Lipovou. Pozerám mapy, ale cestu. ako niektorí hovoria, z Jasenskej doliny na hrebeň nevidím. Najbližšie pri Jasenskej som bol keď som stretol autá prvýkrát. Veľmi by ma zaujímalo ako sa tam tie autá dostali, lebo cesta na mape odtiaľ ako prišli nikam nevedie. Žeby sa tam dalo prísť dolinou Kantora od Kaplny v pravo? Z Jasenskej doliny sa dá prejsť na Mažiarky a odtiaľ do Sklabinskej doliny. Viem, že povyše Mažiarok smerom do Hornojasenskej doliny je jedná zvážnica, ktorá boči doľava. Je dosť možné, že toto je ta pravá a najkratšia cesta na hrebeň. Taktiež by sa dalo na dané miesto stretu z autami dostať aj tak, žeby som pokračoval po žltej značne na Kľak až pod vrchol, dokým chodník nezabočí strmo do lesa a po tej zvážnici po úbočí hrebeňa prejsť až ku autám. Každopádne ak sa chcete ísť vyblázniť na bajku do lesa. Tak ponad Kantorskú, Sklabinskú a Jasenskú dolinu. Môžte behať stovky kilometrov bez civilizácie iba sami so sebou a prírodou.
Na hrebeni pribudlo malinčie. a opäť metrová tráva. Na jednom mieste, ako som zišiel zo značky ani len cestu nebolo vidieť. Bajk mi aj dolu strmým kopcom zastával čo som prerážal malinové drôty. Zase raz blatové priepasti. Možno by do nich človek aj celý zapadol. Opäť si vravím toto musí raz skončiť a postupne sa upraviť. Áno, naraz som mal zvážnicu a to nie hocijakú. Nenormálne rozbitú, plnú konárov a so sklonom asi 40%. Po 500 metroch som ale už na parádnej lesnej diaľnici a lesné Ľubochnianske orgie môžu začať. Samozrejme zase hore, dolu popod hrebeň. Tentoraz sa vraciame opäť pod Kľak. Cesta sa vlní. Z ničoho nič sa nám naskytá nádherný výhľad na bralá Kľaku. a fučím ďalej. Už aj do len malinkého kopčeka nevládzem. Celý čas čakám kedy dôjdem do stavu, že budem na vrchole cesty a už iba cesta dolu do doliny. Prechádzam cez miesta kde sa zbieha na zvážnicu zo sedla Príslop. Ale nikde som si nič nevšimol. To bolo až tak neschodné alebo zarastené??
 |
| Ktoré je Kľak? To v pravo??? |
Konečne zaslúžený zjazdík. Priebežne kontrolujem hodinky či idem správne.Po pravej strane prudká vraciačka. Ja idem ďalej. Táto cesta je krajšia. O 500 m iná križovatka. Pozriem na hodinky ..aaa do mrkvy ..som mimo trať. Kokoos to som mal tam odbočiť. Prevod tristo, Točím sa. Prehadzujem. Chviľku chrapčanie a idem na prázdno. Čo do frasa? Spadla reťaz. Snažím sa ju prehodením nahodiť. No, teraz už ani len pohnúť pedálom. Zosadám. Reťaz síce nie je na dvoje ale roztrhnutá je. Krása. Človek sa ide po rokoch pobicyklovať a toto. Nič. Aspoň si oddýchnem, Keď som si pozrel ako bolo vyhnuté roztrhnuté oko reťaze hneď som si pomyslel aký silný junák som. O chvíľu stoja pri mne iní cyklisti. Trošku pokecáme. Zistím, že tiež idú od Vrútok, ale práve cez sedlo Príslop a pokračujú do Ružomberka. Vysvetlím im, že všetko mám a ďakujem im za pomoc. Za 10 minút vyrážam naspäť na predošlú križovatku a valím po o niečo horšej zvážnici druhou stranou bočnej doliny ako chalani. O cca 11tej je v tieni stále rosa. Zase raz v rýchlosti som celý mokrý. Zjazdím niekoľko kilometrov divočinou a znovu sa pripájam na Ľubochniansku lesnú diaľnicu. Začína asfalt. V 60tke sa na vlhkom asfalte vôbec necítim bezpečne, Zbehnem do doliny ..a čo teraz?
Znovu hore. 8,5 km sedlo pod Červeným grúňom. Zopár výškových metrov, zacítim tvrdé nohy a je rozhodnuté. Idem ja valiť za chalanmi do Ružomberka. Dnes už žiadne hrebene. Som rozbitý ako cigánska hračka, zadok po piatich hodinách v sedle ma boli šialene bez predošlej prípravy a čas do vlaku je asi 2 hodiny. Ak chcem ísť do Tatier tak sa môžem vyhovoriť na to. Len nech mám rekord vo výškových metroch. Ten nie je až taký problém prekonať. V doline už mám cez 1300 m+ a rekord je cez 1500 m+ ..výstup do sedla je skoro 500 m+ ..och. Snažím sa nepozerať na hodinky ani do mapy kde sa nachádzam. Dobehnem parťákov? Si normálny? Veď sa plazíš. Pred vrcholom som už natoľko na tom zle, že každú chvíľku predychávam a stojím. A to blbé sedlo nikde. Už pozerám mapu každých 500 metrov. Nakoniec to ale prišlo. Ružomberok-Černová 11,5 km. Dolu kopcom.
Rozbitý zjazd. Už nevládzem ani zjazdovať. Predbieha ma iný bajker. Nech, pri vyššej rýchlosti by som už neudržal riaditka. A zrazu do kopca. Až po značku Na Jame. Pozriem si kam by som musel ísť keby som pokračoval ďalej. Po doline až na Chabzdovú atď. ..nech. Opäť dolu. A opäť zrada a znovu hore. Stihnem to ja vôbec? Zase raz na každom kroku oddychujem. Konečne obídem kopec Plieška a posledný zjazd. Zase strmý a pre mňa už asi ako každý, rozbitý. Konečne asfaltka. Aj keď pre zadok žiadna výhra. Stále zo sedla. Prebehnem okolo krásnej koliby v Čutkovskej doline. Miesto ako stvorené na oddych, na pivko a na parádny obed. Ale ja čo? ..ja letím na vlak.
 |
| Obrátka Na Jame na pokračovanie na zelenoznačený hrebeň po Smrekovicu |
Myslel som si, že posledné kilometre z Černovej budem musieť ísť po tej hnusnej hlavnej ceste, ale vrchom sa dalo prejsť priamo až po hotel Ačko po asi 20 metrov širokej zvážnici. Čo to je? Čo tu očakávajú Manhatan?
Posledné metre na stanicu. Na križovatke zelená. Ešte tri zábery do pedálu a vyviesť sa zo sedla až za koľaje na stanicu Rybárpole a som v mojom cieli. Konečne. Na dnes stačilo. Na 100 km a 3000 m+ nemám. A možno aj hej ale nie za 7,5 hodiny. Do 12tich hodín by to možno bolo aj do pohody. Len čo by na to potom povedal zadok? Nič to, nabudúce musím ísť teda ešte raz, pred zavesením bajku na totálny klinec. Najlepšie sa ho kdesi zbaviť, aby ma opäť nelákal na hlúposti.
Buvák Svišťovka
Prídem domov. Stihnem ak tak pozbierať hovienka po psíkovi po dvore, prebaliť sa, trošku niečo spučiť a už aj s podlamujúcimi sa kolenami kráčam na vlak do Tatranskej Lomnice. Cesta vlakom mi ako vždy aj keď meškajú uteká rýchlo. Minimálne vtedy keď si mám kde sadnúť. Tentoraz bola ale dosť poznačená trucujúcim vakom na vodu. Doma pekne nachystaný batoh zdvihnem a pod ním kaluž, Nervy. Prečo teraz? Nebol čas na hrajkanie sa. Skúsim trochu pokrútiť hadičkou. Vyzerá, že to prešlo. Vo vlaku opäť kaluž. Zase raz vyhadzujem natlačené veci z batoha. nikde nevidím problém. Zase raz skúšam odpojiť, pripojiť hadičku, zase všetko naspäť do batohu. Ešteže to tieklo zo spodu a veci a spacák zostali suché. Nič nejdem sa ďalej rozčulovať aj keby to tieklo na veky. Veď ono to raz vytečie cele. V Poprade prestup na Studený potok a odtiaľ hneď do Lomnice. V Lomnici som okolo ôsmej večer. Tomáš, už aj dnes búšil v Tatrách. Išiel zo Starého Smokovca bomby na Zamkovského chatu a potom odtiaľ pokračoval na Skalnaté pleso. Fotku, že je na Skalnatom, zdieľal už o tretej poobede. Ja prídem o ôsmej do Lomnice, volám mu a on je 200 výškových pod plesom. Whaat? Čo robí? Zase raz do tmy a do lesa sám? V lese mohutná ruja v plnom prúde. Každú chvíľu som čakal kedy na mňa spoza kríčku nejaký jeleň nevyletí. Ale keď aj niečo vyletelo boli to vracajúci sa turisti. Po Štart ideme všetci bez čeloviek, tak je problém do seba nevraziť.
 |
| Začiatok brieždenia |
Od Štartu som už ale úplne sám. Ruju som nechal kdesi za sebou. Už iba ja s tma. Opäť volám Tomášovi. Stále 200 metrov pod vrcholom??? Čo tam zamrzol? Nič, pokračujem. Idem ako zombik. Nevládzem klásť nohy pred seba. Dvíham si ich rukami. Neznášam tieto ťažké batohy. Och, na čo som sa to ja dal? Za hodinu a štvrť som pri Tomášovi. Skrehnutý tam na mňa čakal. Prečo nešiel za mnou doteraz nerozumiem. Ani na chate, ani za mnou. Nerozumiem, nechám to na vyššiu moc.
Za hodinu a pol z Lomnice sme boli na plese. Som strašne smädný a vodu z toho otrasného vaku už nechcem. Pýtame sa či je niečo aj po deviatej večer otvorené. Posielajú nás nejakým komunistickým úzkym schodiskom do miestnosti kde nič nie je, iba plážové lehátka s výhľadom do Lomnice a pultom na neviem čo. žeby to bola recepcia?? Teta, asi recepčná nám pivo nedoniesla, ale poslala nás teraz pre zmenu iným otvorom v podlahe dolu schodmi a ocitli sme sa v malinkom bare. Wow, cítil som sa ako v inom svete, ako kdesi v jadrovom bunkri, ale s oknami. Všetko strašne staré okolo. Len tie sedačky a krásne veľké huňaté psy tam moc nesedeli. Posedeli sme, trošku pokecali s ostatnými a pobrali sme sa ďalej smer Svišťovka.
 |
| Nie, nie, to nie je slnko ..to ho predchádzal jeho tieň |
Mesiac nádherne všetko osvetľoval ale postupne zapadol za Huncovský štít. Bál som sa, či bude chodník v noci dobré sledovateľný, ale až na pár úsekov, to pri menšej rýchlosti išlo v poriadku. Mohlo by byť zaujímave urobiť Tatrami najtran. Tomášovi vravím, že o jedenástej chcem byť v posteli. To sa nám asi až tak nepodarilo, ale pred dvanástou sme už chrápali. Každý si našiel svoj kúsok najrovnejších 2x0,5 m plochy a tam sa zložil.
 |
| Aj tu detto |
Prešlo asi pol hodiny a mne začala byť zima. Áno čakal som zimu. Preto som sa naobliekal, dal dvojo hrubých ponožiek, šatku ale aj tak. Vonku možno 5° a mne je zima?? Najbližšie hodiny som iba sledoval zoru kedy už konečne kamarát oskar výjde spoza rohu a aspoň trošku zahreje. Schúlil som sa do klbka a dýchal si do vnútra spacáku. Trošku to pomohlo a po niekoľkých hodinách som si na nejaké tie minúty zdriemol. A ten Oskar nie a nie výjsť. Od večera všade padala rosa. Všetko hneď začínalo byť mokré. Elektroniku, nabíjačky i všetko oblečenie schovávame do vnútra. Sušenie spotených veci nemalo žiadny zmysel.
Nakoniec to ale prišlo. Horizont sa začal prebúdzať, Farby sa postupne začali meniť. Ako sa len ukázala oranžová farba tak sa oteplilo. Šťastný z toho, že vidíme také krásne teplé farby, hneď sa preberáme. Nik netušil kedy slnko vychádza. Ale po tej čiernej oblohe s miliónmi hviezd sa ranné svetlo zdalo tak silné, že sme si mysleli, že Oskar čo chvíľa vyletí na oblohu.
 |
| Hľa, až teraz |
Ale dokým vyšiel naozaj urobil nám nádherné divadlo. už sa aj zdalo že vyšiel, ale to ho predchádzal iba jeho tieň na oblakoch. Presný, okrúhly, len trošku slabší. Už sme si mysleli, že z toho nič nebude, že je tam mnoho nízkej oblačnosti keď tu zrazu vykukol. Hory za nami, Huncovský štít, Kežmarské štíty, Baranie rohy, Čierny štít, Kolový štít, Jastrabia veža, či Jahňací štít zahoreli nenormálne teplým slabooranžovým svetlom. Tá farba a mäkkosť bola nebeská. Aj teraz mi idú zimomriavky na tú nádheru. Bolo to ako príchod do raja. Postupne sa farby stále menili a nemohli sme sa dofotiť.
Video z východu slnka si môžete pozrieť tu
Dnes nás ale ešte čaká ťažký deň a teda chytro všetko zbalíme a pomaličky sa poberieme dolu ku Zelenému plesu. Na chodníku stretáme ďalších spachtošov. To sa vykašľali na východ? A kedy tam vôbec prišli? Veď včera o jedenástej na chodníku nespali. Cesta zo sedla pod Svišťovkou bola asi najkrajšia akú si ju doteraz pamätám. Slnko stále pomaličky stúpa a postupne zapĺňa svojím svetlom celú dolinu Bielej vody. Ukazujú sa nám krásne aj Belianky. Človek by sa hneď išiel prebehnúť, či zakričať od radosti.
 |
| Čiapočka ponad Baranie rohy, Čierny štít, Kolový štít a Jastrabiu vežu |
Schádzame ku Brnčalke na raňajky. Vyzeráme ako posledný smradľavý bezdomovci. Termo spodky a na nich kraťasy, na vrchu tri vrstvy. Vojdeme do chaty a prvá otázka: dáte sa nám trochu najesť? Raňajky fungujú formou Švédskych stolov. Lenže sme prišli tak neskoro že nám už pojedli všetky párky. Za to som si iného nabral toľko, že som to tlačil do seba asi hodinu (zelenina, ovocie, pečivo, vajcia, saláma, tlačenka, syr). A to všetko za krásneho výhľadu na Zelené pleso a na cieľ našej dnešnej vysokohorskej prémie Baranie rohy. Neveríme vlastným očiam ako sa tam dá dostať. Preoblečieme sa do profesionálneho vysokohorského oblečenia do tropického slnečného počasia a dnešný výlet môže začať.
Baranie rohy 2526 mnm
Na lavičke pred chatou študujeme trasu. Vari bude dobré viditeľný chodník. Dúfam, že niekto sa tadiaľ vyberie tiež. Predsa len nie sme ešte skúsení vysokohorskí turisti. Niekto ide hore. Naháňam Tomáša ale on pol hodinu na záchode. Všetci nám ušli. Nič to. Vydávame sa po ľavej strane okolo zeleného plesa. Chodníček je prešapanejší ako na Svišťovku. Lenže to bol chodníček okolo plesa. Ako sme z neho odbočili, chodník sa zúžil na minimum. Prebrodili sme zopár malinkých žblnkotajúcich potôčikov a ocitli sme sa na veľkom suťovisku.
V čase veľkých dažďov a pri topení sňahu musí okrem vody tadiaľto stekať aj kamenivo. Vrch zmrzlých dolín sa takto prečisťuje od drobnejšej frakcie. Prechádzame až ku Závojovému a Medenému vodopádu. Obchádzame ich ale po pravej strane cez veľmi dobre viditeľný skalný pilier. Z dolu to pripadalo šialene. Sme sa sami seba pýtali, to sa dá výjsť. Dalo sa. Ako sme sa dočítali reťaze niekto zobral do zberu asi. Zopár ich tam zostalo ale z veľa kusov zostali iba nabité skoby. Na asi dvoch miestach bolo zavesené lano, aby sa dalo bezpečnejšie preliezť obtiažnejšími úsekmi. Zatiaľ to ide v pohode. Asi to bude tým, že to nebolo až tak dlhé a pod vami bolo iba 50 metrov, nie pol kilometra. Ale naspäť by sa mi tadiaľ nechcelo. Nuž.. pri výstupe na Kolový štít asi budeme zliezať práve tadiaľto.
Dobehli sme 6 člennú skupinku, ktorá vyrazila hodnú chvíľku pred nami. Trošku sme pokecali. Čakal som, že budeme mať nových parťákov, ale len ako sme vyšli na skalný pilier na terasu tak sa s nami už aj lúčili. Oni išli práve na spomínaný Kolový štít. O takom som doteraz ani nevedel a hneď som ho teda pridal do zoznamu. Nič to, oni idú traverzom popod Čierny štít z pravej strany do Malej zmrzlej doliny, my ideme zľava popod Čierny štít do Veľkej zmrzlej doliny. Sklon sa "zmiernil" ..už iba nejakých 35% ..fučíme ako ježkovia. Nič nevládzeme pod ťažkými ruksakmi. Nie je to med lízať ako pri 3litrovom batohu. Postupne sa nám za sebou ukazuje prenádherné scenérie doliny Bielej vody. Pod nami sa zmenšuje Zelené pleso a z Brčalky sa stáva malinká bodka.
Ani sa nenazdáme a sme v polke stúpania v ľadovcovom kotli. Tak sa to vola, že? Zavelíme na oddych. Presúvame sa na vyčnievajúcu skalu do doliny. Porobíme tri fotky a utekáme sa schovať niekde kde nefúka. Aj keď fúkal iba vánok, nakoniec nebolo tak teplo ako som zvyknutý. Normálne, keď človek zasadol bolo treba mikinu. Všade na okolí samé sklo. To sa chodí až sem žúrkovať chlapci a dievčatá? Sklo patri do zberných surovín, alebo sa neopíjať tak, že hádžete fľaše kade tade. Čo s tým majú teraz kamzíky a svištíky robiť?
Oddýchnutí vyrážame ďalej, Spočiatku ideme po rovine a hráme sa skackaním po kameňoch. Ale začína to byť trošku aj nebezpečné. Skaly sú úplne voľne. Nie ako na značených chodníkoch. Človek stúpi na kameň a čaká kedy sa 30 kilový kameň pretočí a zavalí mu nohu. Treba dávať veľký pozor. Pozor treba dávať aj na skalných mužíkov, ktorých je tu už po menej. Ani nie je veľa možnosti kde ich dať. Vošli sme do obrovského suťoviska. Chodník skoro neviditeľný a každú chvíľu sme mimo. Nakoniec sme mimo nadobro a razíme si vlastnú cestu. Pekne pomaličky. Až skoro na konci doliny zbadám opäť chodník cca 50 metrov pod nami. Traverzujeme ku nemu. Skala sa každá druhá hýbe.
Prechádzame pod hrebeň Baraních rohov a teraz strmo stúpame ku žľabu do Baranieho sedla. Veľké skaly vystriedala hlina, prach a malý šmykľavý štrk. Od "dobrého" ku ešte "lepšiemu" Krok hore, pol kroku naspäť. Pomaličky sme sa prebojovali pod žľab do sedla. V múdrom internete písali dve veci. Je tu niekde nejaká ferata. Kde bol nástup na ňu netušíme. Až na dne žľabu sme si všimli vpravo na stene kovový rebrík. Čert ho ber. Tomáš išíel skontrolovať posledný meter snehu na malom snehovom políčku a ja začínam pučiť žľab. Druhá vec čo spomínal pán internet bola že žľab býva celoročne vyplnený snehom. Kde??? Veď je prázdny. Myslím si, že našťastie. Keby bol v ňom sneh asi by sme museli ísť hľadať nástup na feratu. Nemali sme so sebou mačence.
No poďme na to. Veď je to 150 výškových. Normálne (rýchlo) by to bolo asi 10 minút ..teraz? ..45 minút? Tým, že v žľabe je skoro celý rok sneh tak sa v ňom všetko sypalo. Jeden šiel a druhý musel čakať v úkryte. Prešli sme tretinu žľabu a zase prichádzajú depky. Ja sa tu zrútim dolu a už ma nebude. Čo chytím do ruky to mi v nej zostáva. Nie je sa za čo ťahať. Ale pomaly šplháme. Vediem. Ale zrazu som sa dostal do maléru. Neviem ako ďalej, Opäť raz navrhujem ústup. Myslím si, že Tomáš tiež nad všetkým premýšľal ale na neho to pôsobilo trošku opačne. Dolu?? Ani náhodou. Ja idem iba ak tak hore. To sa mi páči. Nech ma tu nechá. Budem sa musieť hecnúť. Povedľa prelezie môj nezdolateľný úsek cez šialenú, možno 70° strminu. Čooo, a teraz čo? Možno 5 minút mi len trvalo dokým som zliezol 2 metre na miesto odkiaľ vyliezol hore. Vyprázdnil som všetko z hlavy von. Zaťal zuby a vypučil to hore za ním. Pfuu.. a čo bude ešte ďalej. Nikto netuší. Chvíľku ťahá Tomáš ale pred vrcholom sa dostávam nejako do toho a preberám štafetu. Kde tu si zanadávam do čoho som sa to zase pustil, zazúfam si a idem ďalej. Postupne sa cítim už ako najlepší horolezec. Hlavne keď sme sa dostali do sedla. To bolo radosti.
Trošku trvalo dokým som Tomáša presvedčil na pokračovanie na vrchol. Ale podľa predpovedí odtiaľto by to už mal byť iba choďák. Chvíľku traverzujeme hrebeň pomedzi vežičky. Hore, dolu, baví ma to. Tomáš pomaly začína zaostávať. Už toho bolo na dnes dosť. S tými ruksakmi. Na vrchol je to už za vežičkami iba po suti. Jemnom štrku. Až na samom vrchole sú opäť veľké balvany. Doteraz netušíme, či sme boli na vrchole. Navigácia mi ukazovala ešte kúsok napred, ale to asi myslela druhý roh. To je tak keď chýba vrcholový kríž, ale vyššie na okolí už nebolo nič. Chvíľami prechádzali oblaky, čo vytváralo nádherné scenérie. Už z rána keď sme zostupovali zo Svišťovky tak sa na Čiernom štíte naskytol zaujímavý úkaz. Oblak vrážal do vrcholu a krásne ho ponad neho obtekal. Z vrcholu vidíme chatu pri Zelenom plese, aj Teryho chatu pri 5tich spišských plesách v Malej studenej doline. Oproti nám sa ukazuje mohutný Ľadový štít a povedľa v ľavo Široká veža a ešte viac ľavo sa nachádza Prostredný hrebeň, ktorý predeľuje Malú a Veľkú studenú dolinu.
 |
| 5 Sišských plies a Prostredný hrebeň |
 |
| V ľavo Kežmarský štít, vpravo Lomnický sťít |
 |
| Malinkaté Zelené peso |
Cestou naspäť obdivujeme strmosť Kežmaráku zo strany od Zmrzlej doliny. Nevravelo sa niekedy o tom, že už niekto Kežmarák niektorým z tých strmých žľabov zlyžoval? Niečo také sa mi marí. Všade naokolo krása a gýč. Poďme radšej preč. Cesta dolu ku Terynke je dosť šialená. Technicky nie je vôbec náročná ale je to jedno obrovské suťovisko. Vlastne sa iba šmýkate po skalách. Nečudo, že to nie je vyznačené. Keby tam mali chodiť stovky ľudí tak sa tam tými kameňmi padajúcimi pozabíjajú. Treba dávať veľmi bacha na parťákov pod sebou. Tomášovi sa tento terén už vonkoncom nezdá. Už nás drží pri živote iba chata a vidina jedla a pitia. Pokecáme s jedným turistom a ani sa nenazdáme a došmýkame sa až ku plesu vedľa Terynky, Obchádzame ho z hora po ľavej strane s tým že nás vedie nový parťák turista. Voda je neskutočne číra. Len tak lákala skoč si do mňa. Ale najprv jedlo.
 |
| Masív Ľadového štítu |
 |
| Pohľad na suťovisko do Baranieho sedla od Terynky |
 |
| 5 Spišských plies, Terynka a Prostredný hrot |
 |
| Pri Terynke |
V chate stretáme Martina Vé, ktorý sa pýta či sme spali na holej zemi bez spacáka keď nám je v piatich stupňoch zima prespávať. Skoro som odpadol, keď toto povedal. Ešteže sa pobral preč. Spráskali sme jeleňa a išli sa trošku vymočiť do plesa. Výjdeme z chaty a tam neskutočná zima. Obliekam na seba zo dve ďalšie vrstvy. Z idylického močenia sa pri tropických teplotách bolo 5 minútové zregenerovanie spodných končatín a chytro dolu. Tomáš má kúpený lístok na práve jeden jedinečný vlak. Schádzame okolo strážcu Terynky Prostredného hrotu strmo dolu do Malej studenej doliny už po zelenoznačenom turističnom chodníku. Cesta je to neskutočne dlhá. Po tom bláznení sa v kamení sa zdalo byť toto riadna nuda. Prišli sme na Zamkovského chatu. Odtiaľ to bolo opäť zaujímavejšie. Červená značka s poukladanými kameňmi až po Rainierovú chatu a s miliónom ľudí bola super na šantenie sa poskakovaním a predbiehaním sa ako malé deti. Z Rainierky na Hrebienok a dole do Starého Smokovca zase raz depka...
Vlak nám ušiel pred piatimi minútami. Aspoň radlera stihneme. V miestom bufete je najlepší obchodník asi pod celým slnkom. A nedáte si ku tomu langoš? Máme najlepší langoš široko, ďaleko, ..a čo takto držkovú ..takú držkovú ste ešte nejedli, nebíčko v papuľke. A namiesto tej kofoly čučoriedkový Cappy? Bez konzervantov. Aaa tak ďalej a ďalej. Nakoniec nás prepustil aj tak iba s pivkom.
Keď prišiel náš čas, natlačili sme sa do klasickej plnky v TEŽke a zviezli sa do Popradu. Na stanici sa lúčim s Tomášom. Ja idem ešte obzrieť aké kostoly majú pod Tatrami. Po omši sa stretám vo vlaku s Peťom Ká, ktorý bol pučiť na Východnú Vysokú a na Zbojničku, Hodíme pár slov a už aj vystupujem.
Je nedeľa večer a už je opäť po akcií. Tatry ale i Veľká Fatra boli čarovné. Čo bude nasledovať nabudúce? Už teraz sa neviem dočkať budúceho víkendu :)
Foto: Tomáš Beliansky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára