2 dni vo Vysokých Tauroch

Po prvých dňoch strávených v Dolomitoch sa postupne presunieme cez Taliansko-Rakúske hranice do Vysokých Taurov. Ak to mám znovu v skratke zhrnúť, tak to bolo takto:

0. deň: Poobede cesta z Gardena pass a Furkel pass z Talianskych dolomitov cez Staller saddle až na Lucknerhaus
1. deň: Pokus o Grossglockner cez Murztalersteig
2. deň: Schlegeispeicher, Olpererhutte nad Mayrhofenom a poobede cesta cez Insbuck do Talianského Bolzana a Tiers cez passo Pennes

Zostup zo Studlhutte pod Grossglocknerom

A teraz opäť pomaly:

0. deň: Z Dolomitov až na parkovisko za Lucknerhaus

Tento deň je oficialne už náš piaty poobedie ale pre potreby iba výletu do Vysokých Taurov to berme ako cestu na miesto činu. Bežný človek by mohol cestu začať napríklad v piatok po práci a po diaľnici valiť smer Villach, a potom až do Spittal an der Drau. Odtiaľ už mimo diaľnice zo 80 km po samotný Lucknerhaus. Myslím si, že za 7 hodín je to z Bratislavy reálne zmáknuť. Po práci vyrazíte a pred polnocou môžete spať. 

V sedle Staller saddle, pohľad smerom do Talianska

My sme poobede vyrazili z Lago di Fedaia pod Marmoladou a cez sedla Passo Sella, Sella de Culac, Gardena pass a Furkelpass až do obce Mitterolang alebo po Taliansky Valdaora di Mezzo. Tam sme urobili posledné nákupy a vydali sa na cestu opäť do hôr. Je po daždi a nezdá sa žeby sa malo vyčasiť. Dlho ideme dolinou mierne hore kopcom, keď tu zrazu semafor a nejaké čislo 23. Sekundy to nie sú. Nehýbe sa to. Zisťujeme, že sú to minúty. Pred nami ľudia na kapote piknikujú. Nenecháme sa zahanbiť, otvárame kufor a spráskame hneď pol nákupu.

Cesta je otváraná priebežne raz za hodinu pre jeden smer. Ide o úzku cestu pre jedno auto do sedla Staller saddle vo výške 2052mnm na hranici medzi Talianskom a Rakúskom. Jednosmerná je len cesta z Talianskej strany. Na hranici sa už nemáme kde nahánať a preto stojíme na vyhliadke. Za nami sa rozprestierajú Talianske lesy s jazerom, pred nami nádherné Rakúske pláne a taktiež jazero. 

Lago di Anterselva na Talianskej strane sedla

Nestojíme dlho lebo dnes to bolo cez tých 5 sediel celkom dlho. Zbehneme až dole do dediny Huben vo výške 900mnm kde len pár metrov prejdeme po hlavnej ceste a znovu zabočime do kopca. Tentoraz už na poslednú dnešnú horskú prémiu. Po ceste sa zastavujeme na nádhernom mieste s vodopádom Schleierwassefall. Máme možnosť aspoň menšej očisty. Veď kto by nebral v kúpeľke 30 metrový vodopad? Čo ma zaskočilo bolo ako je tu málo ľudí. Zrejme to bolo tým počasím a možno aj tým, že bol utorok. Tuším tam bol jediný karaván.

Schleierwassefall pod Kals am Grossglockner

Pokračujeme dedinou Kals am Grossglockner a za dedinou odbočíme na horskú cestičku ku chate Lucknerhaus. Po novom v polke stúpania je rampa a cenník podľa toho koľko hodín nad ňou strávite. Na deň to vychádzalo 10€. Ku chate prichádzame už za pomalého stmievania sa. Je tu zákaz kempingu ale áut tam bolo neúrekom. Neverím tomu, žeby všetci boli na vyššie položených chatách. Sú tu aj sociálne zariadenia. Večer sme ale moc neprovokovali a nešli sme sa tam moc umývať, veď sme mali nedávno svoj vodopád. Po večeri sme zaľahli do auta.

1. deň: Pokus o Grossglockner

Cez noc ešte pršalo, ráno je síce hmlisté, ale nevyzerá to úplne najhoršie. Sme kvalitne z auta zlámany. Pred našim odchodom vedľa nás parkujú nejaký Bulhári. Ževraj robia aklimatizačku Grossglocknerom na Mt. Blanc. Výbavy majú pototo. My ideme celkom naľahko. Veď to chceme stíhnuť za jeden deň. Máme čo to po fyzickej stránke natrénované.

Ráno sa hory úchvatné moc nezdali

Aj tak ma batoh s ľadovcovou výbavou celkom ťahá k zemi. Po Lucknerhutte po zvážnici to je zrána zase za trest. Nie a nie sa rozbehnúť. Vôbec ma to tu nebaví. Stále stúpame hore. Výhľady pre hmlu skoro žiadne. Okolo len samé lúky a všade kopec hovienok od oviec a kôz. No nuda. Asi kilometer nad Lucknerhutte my odbočime doprava. Urobíme dlhú serpentínu pod lanovku, ktorá vedie až na chatu Erzherzog Johhan hutte pod Grossglocknerom a popod ňu prejdeme až ku ľadovcu.

Na začiatku Murztalersteig na bočnom hrebeni povedľa ľadovca

Terén sa pomaly mení z trávnatého na kamenistý až plynule prejdeme do suťoviska pod bočným hrebeňom tiahnucím sa až po chatu pod Glocknerom. Okolo tohoto hrebienka prejdeme až ku ľadovcu. Pre nás to znamená, že dáme na seba sedáky, previažeme sa lanom, ale mačky nevyťahujeme. Jedine do ruky pre istotu cepín. Vidíme dolu schádzať nejakú skupinku ľudí, ale po ich stopách sa zľahla zem dokým sme prišli na ich miesto, preto nakoniec aj tak vedieme trasu vlastným uvážením. Je to celé len v miernom sklone a ide to celkom rýchlo. Podľa aplikácie v mobile a gps sme sa dostali až ku nástupu na ferratu Murztalersteig.

Tu to je už krásne ..aj keď miestami trošku vzdušnejšie pre mňa

Začína to celé nejako zhurta. Buď som ja dnes poriadne bez morálu, ale mne sa to zdá všetko strašne nebezpečné. Parťák vraví, že je to v pohode. No ja neviem. Dákosi neverím tejto skale. Kde mám svoj dolomit? Spočiatku ideme strmo hore na hrebeň. Niektoré miesta vôbec nie sú istené. Celé je to po včerajšom daždi mokré a kde tu sú náznaky aj ľadu a malých cencúlikov. Vo vyšších polohách je dokonca trošku nasnežené. Stále neverím tomu terénu. Vyšli sme na hrebeň. Naklonené police skončili, začali obchádzania skalných vežičiek. Zo dve tri miesta ma tam celkom zaskočili. Píšem to ako človek, ktorý sa bojí výšok, zrejme bežný turista by sa na tom len pousmial. Ja si verím len keď mám lano. Pre mňa sú top istené ferraty. Nie toto kde polovica úseku bola bez lana. Takto sa postupne dostávame na miesto kde sa z ľadovca pridáva iný chodník, ktorým prichádzajú ľudia od Studlhutte.

Spolu na Erzherzog Johhan hutte

Odtiaľto je už cesta riadne zaistená. Už aj na miestach kde to netreba. Okrem nás a partie z Bulhárska, ktorá sa na nás doťahovala po Murztalersteig-u sa pridávajú nové a nové skupinky prichádzajúce priamo z ľadovca a niektorí sa už aj vracajú z Erzherzog Johhan hutte. Odtiaľto sa na chatu dostane už veľmi rýchlo a bez problémov. Sme na chate vo výške 3454mnm. Ferrata je podľa internetu a mňa hodnotená obtiažnosťou B. Potiaľto by to mal zvládnuť bežný turista. Myslím si, že veľmi dobrá túra ako prvá ľadovcova, na zoznámenie sa s ľadovcom. Na vrchol je to už zrejme náročnejšie.

Glocnkner stále v hmle

Zostup na ľadovec

Po parádnej vysokohorskej polievočke, aj keď asi za 7€ už my ďalej nepokračujeme. Ja sa na to moc necítim a myslím, že ani parťák nie je moc naklonený sa tam štverať. Vrchol je stále v oblaku a fúka dosť nepríjemný silný studený vietor. Nemáme skúsenosti ešte s veľkými horami. Pár ľudí ale na vrchol išlo siahnúť. Ale nebola to tu dnes masovka ako sa zvykne o tomto vrchole hovoriť. Asi to býva hlavne cez víkend a keď je pekne.

Odtiaľ prichádzame

My teda zostúpime po ferrate na miesto kde sa spájali trasy a tentoraz ideme vyskúšať prejsť ľadovcom na Studlhutte. Po odbočení ešte prechádzame pár metrov po stene po lane dolu ale potom zostúpime rovno na ľadovec. Mačky opäť nedávame. Nie je to vôbec strmé, Vybavíme sa ako minule keď sme šli hore. Oproti nám ide ešte hore zopár skupiniek. Začína sa vyčasovať a na nejakých 15 minút sa nám odkryje aj vrchol Grossglocknera. Užívame si teda ľadovcovú opekačku. Na konci ľadovca zreteľne vidieť ako sa ľad trhá. Na vrchu ľadu je kopec vody z topiaceho snehu. Ešteže mám poriadne topánky a nohy mi zostávajú stále suché. To je síce výhoda, ale my sme tak nezvyknutí na vysokú, tvrdú turistickú obuv, že potom pri zbehu poriadne trpíme. Niet do hôr (samozrejme mimo miest kde treba mačky) nad tenisky. Lenže druhá vec, treba mať nohy dlhodobým tréningom poriadne spevnené.

Tam putujeme

Na Studlhutte pokračuje opekačka. V dlhých nohaviciach je aj vo výške 2800mnm na Slnku na nevydržanie. Užívame si pohodičku. Rozmýšľame či by sa dal teda vrchol zmáknuť za jeden deň. Ak by človek vyrazil ozaj skoro ráno, tak podľa mňa nie je problém. My sme šli po chatu hore 5 hodín a dole naspäť ku autu 2,5 hodiny. A to si myslím, že teraz na druhýkrát by to bolo o dosť rýchlejšie. Myslím si, že trénovaný človek to musí dať. Len treba dať pozor na dostatok energie na zostup.

Traverzy pred Studlhutte

Cesta ku autu bola nekonečná ale už za nádherného počasia. Začína sa mi to tu páčiť. Možnože pre tie nádherné výhľady zaliaté Slnkom a možnože preto že už ideme preč. Každopádne vrchol Grossglockneru zostal celý deň okrem tých 15tich minút zahalený. Do 24 hodín sa stíhame v sociálnych zariadeniach ešte aj trošku ovlažiť, a potom letíme dolu. Opäť stojíme pri vodopáde. Tam si dáme neskorý obed, znovu aj očistu tela v potoku a potom sa vydáme na cestu autom Vysokými Taurami.

Cestou naspäť už Slniečko a hneď je všetko krajšie

Hneď po chvíli platíme cca 10€ za jeden dlhý tunel. Beriem. V Mittersille odbočíme doprava na Zell am Ziller a po pár dedinách stúpame do sedla Gerlospass. Ešte pred sedlom nás prekvapí mohutný vodopád nad dedinou Krimml. Nad dedinou sa nachádza hneď celá kaskáda vodopádov a dohromady celková výška v troch stupňoch je 380m. Dokonca píšu, že okrem toho, že je to najvyšší vodopád v Rakúsku mali by to byť aj navyššie vodopády v celej Európe. Na čo človek nenarazí. Napríklad za tým hneď na ďalšie vymáhanie 10tich eur. Ďalšia tzv. Hochalpenstrasse. Hlavne, že celá polátaná. A že na Slovensku máme zle cesty.

Nad Kals am Grossglockner

Prechádzame okolo veľmi pekného priehradného jazera Speicher Durlassbaden a nakoniec serpentínami, s výhľadmi asi na najkrajšiu zelenú trávu akú som kedy videl, pri západe Slnka klesneme až do Zell am Ziller. Už iba rýchlo prebehneme Mayrhofen aby sme čo najskôr kdesi pri priehrade s ferratou strávili noc. Keď tu zrazu zase čakačka na semafóre. Tentoraz tuším 13 minút. A teraz nešlo o sedlo ale o jednosmerný tunel. Neskôr sme zistili, že tunel sa dal obísť povedľa cestou v rokline. To sme ale už využili iba pri zjazde.

Krimmlský vodopád, najvyšší zrejme aj v Európe, v troch stupňoch meria 380m

Po tuneli pokračujeme vari až na koniec sveta. Vlastne až po ďalšiu červenú na semafóre. Zase vymáhači penazí? Nikto tam ale nie je. Hm.. čo teraz? Všade samé značky ohľadom zákazu zastavenia, či kempovania. Točíme sa a kúsok nižšie vidíme parkovisko. Vyzerá, že patrí lezcom ktorí chodia liezť na skalky oproti ceste nad potokom. Miestni lezci čo tam kempovali vravia, že by sa nemalo nič stať ak zostaneme na noc na tomto mieste. Už po tme nachystáme čosi na večeru a rýchlo zaľahneme. Zase v aute. Dnes to moc na noc mimo auta nevidíme. Zdá sa nám, že sme v poriadnej džungli.

Jednosmerný tunel za Mayrhofenom

2. deň: Schlegeis 131, Olpererhutte a cesta ďálej

Ráno vstávame v oficiálnom Alpskom štartovacom čase. Asi okolo piatej. Kto to má dlhšie na tej sedačke vydržať? Ranná kávička, energeťák, slanina a može sa vyraziť. Dnes berieme aj bicykle. Vyzerá, že semafór už funguje a teta tam už v okienku aj sedí. Ako sa dozvedáme, kúsok ďalej sú dva dlhšie tunely znovu prejazdne iba jedným autom a dooosť nízke. Možno by sme s bicyklami ani neprešli. Ešteže sme nešli na červenú. Z tohoto by mohol byť dobrý prúser lebo zdá sa, že cez noc má druhá strana celý čas zelenú a v tuneloch kamery sú.

Priehradný múr sa blíži

No po asi 150tich výškových metroch zistím, že nemám zámky na bicykle. Niežeby mi to nebol Lukáš ešte na začiatku hovoril. Len kto tušil o akých zámkach hovorí. Doplo mi to až po 15tich minútach, Nič to budú výškové navyše a Lukáš si može dať desiatu už teraz. Za 20 minút som naspäť. Rozbehnutý tak, že Lukáš už na dnes nemá šancu. Cesta po priehradu aj keď s dosť veľkým stúpaním mi ubehla veľmi rýchlo. Je pravda, že priehradný múr sa objavil hneď za posledným dlhým tunelom. A potom sa pred nami zväčšoval dokým sme nevyšli nad neho možno aj pol hodinu. Podľa info má výšku 131metrov. Aspoň to vraví o ňom ferrata ktorá vedie priamo po ňom, a ktorú si pôjdeme odskúšať keď sa trošku prevetráme napešo.

Už na priehrade

Majú rezervy

Bajky nechávame zamknuté o značku a my si dáme vertikál na chatu Olpererhutte. Bolo to cca 600 výškových metrov. Postupne sme stúpali nad priehradu a pod nami sa začínalo ukazovať čosi nádherne. Veľa ľudí považuje výhľad z tejto chaty nad priehradou a v pozadí s nádhernými ľadovcami Zillertaler Álp za jeden najkrajší v Alpách. My tam prídeme fučiaci ako parné mašiny. Ľudia po nás celkom pozerajú. Tí práve podľa všetkého si vychutnávajú rannú kávičku.

Oddychová lavička v polke cesty na Olpererhutte

Raňajky si zrejme vychutnávali aj miestne kozičky, ktoré prišli pozrieť čo sme doniesli. Nejakú tu minútku si oddýchneme a načerpáme energiu z nádherných pohľadov a bežíme ďalej. Dnes to má pod palcom Lukáš. Ja sa za nim len tak plancem. Ešteže dnes sme nie až tak na ťažko. Aj keď stále máme v ruksaku ťažký ferratový set. Prebehneme sa traverzom do doliny potoka Untersrchraummachbach. Chodník po zbehnutí do doliny je už ako v naších Tatrách. Spočiatku ideme rovinkou, ktorú vystrieda celkom strmý prah s krkolomným chodníkom kosodrevinou, a potom sa zase chodník zmierni a dlhším behom sa dostaneme naspäť ku jazeru ku svojim bicyklom.

Na chate nás víta koza Róza

Olperer hutte a Schlegeispeicher

Tie preparkujeme asi kilometer ďalej ku priehradnému múru a ideme na ferratku. Lukáš si dnes pre istotu, keď sa dá, požičiava ferratovú brzdu. Za 2€ a bez dokladu o prevzatí. Úplne pecka chlapík. Dobrý ľudia sa nájdu všade. A keď sme sa ho opýtali či je ferrata platená, tak vyvalil oči na nás ako keby neveril buď vlastným ušiam alebo že asi sme sa nerozumeli. Ok, poďme na to. Zbehneme zostupovkou pod múr. Stena sa nad nami týči hrozivo vysoko. Múr tu dole sa síce nezdá moc kolmý, ale keď pozrieme dohora, tak ide priam až do previsu. Sety máme na sebe. Kamerku tiež mám pripnutú. Vyrážam.

Cestou naspäť ku jazeru

Spravím zo 5 krokov a zem sa nejako moc rýchlo vzdiaľuje. Stupačky mi vôbec nesedia. Ledva dočiahnem rukami na ďalšiu pred seba (vyšší by zrejme nemali problém). Lano ide kus vedľa po ľavej strane. Prečo tak ďaleko? No necítim sa naistejšie. Myslel som si, že táto rároha bude ľahká oproti prírode ale zrejme to platí naopak. Predsalen hrboľatej skale sa dá viac veriť ako totálne rovnej stene.

Svište ratujú o pomoc kamarátov

Prichádzame na oddychovú poličku v jednej tretine. Cesta sa postupne zmení z kolmého výstupu na traverz oporného múru. Na druhom oddychovom mieste sa dá vybrať či stále pokračovať traverzom bližšie ku kraju priehrady a tadiaľ vyliezť na vrch múru alebo ísť priamo z tohoto miesta hore. Táto skratka je obtiažnosti C. Klasická traverzovacia verzia je obtiažnosť A/B. Ťažko povedať ako by to bolo na tej skratke. Nevyzeralo to oveľa náročnejšie. Ale predsalen to tam bolo už úplne kolmé ak nie trochu aj v previse. Možno by som sa ešte na tom mieste nanadával ak by som sa tadiaľ rozhodol na vrchol.

Ideme na to..

Odbočka na Cečkový úsek ferraty

Traverzovaciu verziu sme ale zvládli. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť aj keď oproti horám dosť nuda. Ale ak neviete čo s načatým dňom a chcete zažiť čosi výnimočné, čo sa neda hocikde, tak určite treba ísť do toho. Okrem iného sa dá z múra skákať bungee, či spustiť sa na kládke v špeciálnom sedáku z jednej strany hrádze na druhú. Popri Olperer hutte je to veľmi dobrá zastávka. A hlavne ani nie až tak fyzický náročná ak tam nejdete ako my od rampy na bicykli.

Už na vrchole

My si ale dole užívame zjazd krásnymi skalnými tunelmi. Niežeby sa to tiež nedalo v aute ale predsalen keď Vás ovieva na bicykli čerstvý vzduch je to čosi iné. Pri aute dáme ešte rýchly obed, na chvíľku ideme pozrieť lezcov na druhej strane potoka, a potom sa pomaličky poberieme za novou parťáčkou Miškou na nastávajúce dni do Insbrucku.

Za potokom pod semafórom je to raj pre lezcov

Do Jenbachu sa vlastne iba spustíme dolu dolinou. Tam sa napojíme na diaľnicu. Ak by si urobil niekto iba takýto predĺžený víkend tak môže po diaľnici rovno cez kúsok Nemecka valiť na Salzburg, odtiaľ do Viedne a za myslím 7 hodín by sa dalo byť v Bratislave. My v Jenbachu odbočíme na Insbruck. Tam si ešte nejakú tu chvíľku na parťáčku počkáme. Trošku sme to hnali po diaľnici. Alebo skôr sme si už zvykli na horské sedlá a nečakali, že za hodinu sa dá spraviť aj 90 kilometrov. Za nánuk nám ale dovolili na parkovisku pred pumpou parkovať.

Na passo di Pennes (2211mnm)

Po zvítaní sa utekáme preč z Rakúska. Po Brennen je diaľnica špeciálne platená aj v Rakúsku. Myslím okrem diaľničnej známky. V Taliansku z diaľnice schádzame a ideme si ešte užiť pár výhľadov zo sediel ako sa potiť a nudiť na diaľnici. Vo Vipitene odbočujeme na Passo di Pennes. Z 1100mnm stúpame až nad 2200 metrov! To som sám nečakal. Dákosi som prehliadol na mape toľko vrstevníc. Je tu ale neskutočne nádherne. V sedle je všetko trávnaté. Kam oko dovidelo tam boli lúky. Úplny kontrast so všetkým čo sme doteraz videli. Ani sa mi len odtiaľ nechce preč. Vlastne ani nechápem na kieho frasa sem ide táto trasa. Aj z jednej a z druhej strany pohoria je pohodlná cesta údolím. Zrejme je tu veľa roztratených dediniek a osadlostí. Musí tu byť krásne bývanie.

Zjazd je neskutočne dlhý. Veď klesáme z 2200mnm až do 300mnm. Vegetácia, ale aj celá príroda sa nám mení pred očami. Pred samotným Bolzanom sa dostávame do krásnej rokliny, ktorá mala niekoľko kilometrov na dĺžku. Tu sa musí behať či liezť. Radosť žiť. Samotné Bolzáno už ale bola Sodoma, Gomora. Vchádzame do Talianskej divočiny = premávka vo veľkom meste. Vonku je okrem toho aj čistá horúčosť ako v pekle. Cestári do toho asfaltujú asi pol mesta. To je tak keď neplatíme drahé Talianske diaľnice. Všetko sme ale zvládli a už opäť stúpame. Najskôr serpenínami, neskôr kľukatou cestičkou vyššie a vyššie do hôr. Pred nami sa otvára scenéria vysokých skalných stien Rosengartenu v Dolomitoch. V tejto malebnej oblasti zrazu stojime u Miškiných známych. Tak toto je práca snov. Či? Oni to už moc takto šialene nepreháňaju ale s údivom. Možno by radi aj do mesta išli bývať ako každý deň schádzať 700 výškových do práce. Ale vyzerá to tak, že pre Alpského Taliana, či Slovenského prisťahovalca to nie je dochádzať žiadny problém.

My sa teda konečne môžeme ale umyť ako ľudia, nie len v potoku, vyspať na posteli, nie na zemi a zajtra pokračujeme ešte posledným výletom v Dolomitoch no a potom už valíme na Gardu, a potom ku najvyšším velikánom Álp ku Matterhornu a Mt. Blancu a potom ešte aj čo to do Francúzka zájdeme pozrieť. Ale to už zase v tých iných článočkoch.

Foto: Lukáš Hladký