4 dni medzi Matterhornom a Mt. Blancom

Po obrovských zážitkoch v Dolomitoch, Vysokých Tauroch a po zážitkoch z predošlých dvoch dni pri Lago di Garde sa postupne presúvame z Talianska cez hranice do Švajčiarských Álp. Ideme navštíviť to najkrajšie a najvyššie v Alpách. Keď nikde inde aspoň tu musíte byť. Program bol v skratke asi takýto:

1. deň: Cesta z Bergama okolo Lago Maggiore a cez horské sedlo Simplon pass do doliny Rhony a nakoniec do Täschu pod Zermattom, večerný výstup na západ Slnka za Matterhornom

2. deň: Bicyklami na Gornegrat (3135mnm) a nádherný výhľad na okolité ľadovce, Monte Rosu, či Matterhorn

3. deň: Pokus o Breithorn = nakoniec Matterhorn glacier trail a Schwarzsee, spanie nad mestom Martigny skoro na Švajčiarsko-Francúzkej hranici

4. deň: Cyklo výlet pri Chamonix, Col des Posettes (2000mnm), výhľady na Mt. Blanc a ľadovce, cesta cez Francúzke Alpské sedla až na Col du Pré a spanie s výhľadom na Lac de Roselend

Matterhorn glacier trail..

A teraz pekne pomaly:

1. deň: Cesta do raja a západ slnka za Matterhornom

Zobúdzame sa na parkovisku vedľa školky a svätého prameňa v Talianskom mestečku Coccaglio. Prameň púšťajú až po pol siedmej na fotobunku, tak do vtedy sa nemôžeme z miesta pohnúť. Potrebujeme doplniť zásoby vody.

Piknik pred Simplon pass za Taliansko - Švajčiarskými hranicami

Hneď na to letíme smer Bergamo letisko, kde máme v pláne vyzdvihnúť parťáčku Niku. Cesta ubieha veľmi rýchlo. Dokonca to dávame na pána bez platenia na diaľniciach. Na letisku nachádzame zrejme posledné voľné miesto vhodné aj pre výšku 2,7m kvôli bicyklom na streche, keď tu sa zrazu dozvedáme, že Nika ešte ani nevzlietla z Budapešti. No koniec toto. A tak si tam sedkáme, stojíme, fejsbukujeme a čakáme. Nad Budapešťou sa čerti ženili, a tak let odsunuli skoro o tri hodiny. 

Nádherný pohľad  zo Simplon pass na prvé Švajčiarske ľadovce okolo vyše tritisíc metrov vysokých končiarov

To len bolo radosti keď sa nám parťáčka zjavila vo vestibule. Výlet môže začať. Vyplatíme parkovné a tentoraz hneď valíme na diaľnicu. Platenie - neplatenie. Potrebujeme sa čo najrýchlejšie dostať do Švajčiarskeho Täschu. Kvôli meškaniu musíme zmeniť aj tak plány na najbližšie dni. Dnes toho už asi okrem cesty moc nestíhneme, a teda sme sa rozhodli zostať vo Švajčiarsku tri dni a iba jeden strávime pod Mt. Blancom. Uvidíme čo to spraví.

Cestujeme

Cesta diaľnicou ubieha veľmi rýchlo. Ani sa nenazdáme a opäť máme pred sebou hory. Prichádzame po Garde ku inému obrovskému Talianskemu jazeru Lago Maggiore. Tentoraz ale vôbec nezastavujeme. Stojíme až za diaľnicou pri hraničnom mestečku. Chceli by sme aj obed, lenže zisťujeme, že nemáme zapaľovač, proste zmizol. V dedine sa nám vďaka dobrým ľuďom a po dohode rukami, nohami podarilo nájsť aspoň krčmu kde nám oheň predali.

Po dlhej ceste sa ideme navečer prevetrať

Sadáme do auta a hľadáme miesto na obed. To nachádzame za jednou z mnohých galérií pri stúpaní do sedla Siplon pass (2005mnm). Po dlhej dobe si uvaríme držkovú a samozrejme nejaké cestoviny. Čo viac si priať po vstupe do Švajčiarska? Po polhodinovej prestávke pokračujeme ďalej. Vychádzame až na samotný vrchol sedla a celá Švajčiarská nádhera sa nám práve dokorán otvorila. Stojíme a fotíme na každú stranu. A to ešte vôbec netušíme čo nás čaká ďalej. Je to tu úžasné. Človek by tu zostal navždy. Lenže my nie..

Pohľad na Weisshorn?

Cesta strmo klesá do doliny rieky Rhony. Obtáčame sa okolo obrovského údolia. Asi v polke odbočíme z hlavnej cesty a do dediny Brig zídeme cestou vari tretej triedy. Tie sú vždy aj tak najkrajšie. Dole konečne máme možnosť natankovať o 20 centov lacnejší benzín. Namiesto 1,7€ za 1,5€. No nekúp to. Vo Švajčiarsku už pokračujeme mimo diaľnic, ale aj tak to do mesta Visp ubehlo celkom rýchlo.

Slnko končí, my začíname..

Tam opušťame údolie Rhony a valíme v ústrety dobrodružstvu smerom do kopcov. Dolina sa postupne vetvila, ale my sa držíme v jej hlavnej časti. Na jednu aj druhú stranu sa začínaju objavovať ľadovce a hory vysoké nad 4000 metrov. Toto sa slovami nedá opísať, to treba zažiť. Človek môže mať napozeraných milión fotiek ľadovca, ale na živo je to ešte krajšie. S vykrútenými hlavami sa už skoro večer dostaneme do jediného kempu v Täschi a vlastne posledného dostupného osobnou dopravou. Ďalej je už iba Zermatt, kde nie je cesta autom a hlavne nie spaľovacím povolená. Neviem ako je to s autami elektrickými.

Rýchlo si obsadíme miesto na auto a stan a ešte utekáme čo to stihnúť do lesa. Vyberám krátky vertikál na miesto teoretického výhľadu na Matterhorn. Uvidíme či stíhneme dobehnúť Slnko, a tak uvidieť jeho západ priamo za kopcom. Je to tu poriadna divočina čo sa strmosti týka, ale od nás zo Slovenskej Fatry sme zvyknutí, a tak výškové ubúdajú. Ani sa nenazdáme a sme na traverze hory. Parťák rozmýšlal ísť iným smerom, ale nakoniec sa dal nahovoriť a riskli sme ísť ponad miesto, kde bola výstraha pred padajúcimi skalami. Ta výstraha nebola síce na našom chodníku, ale mohlo sa stať, že aj tam by mohla pribudnúť cestou značka zákaz pohybu.

Prvé zoznámenie sa

Ideme teda traverzom, keď tu zrazu pred nami na čistinke samotný Matterhorn. Slnko je už síce za ním ale po prvýkrát vo svojom živote mám tu možnosť vidieť túto dokonalosť tvarov. Ten kopec je neskutočne nádherný, aj keď priznám sa, fotky ho ešte viac dokrášľuju. Je možné, že nie každý deň sú ideálne svetelné podmienky a niekedy je proste krajší. Mne sa zdal napríklad po celé tri nasledujúce dni buď v opare alebo dokonca bol aj v oblaku.

Krajší pohľad a dobu sme nemali

S takýmto výhľadom sa hneď lepšie uteká, a teda mu ešte stále bežíme v ústrety. Zastavíme sa až na mieste padajúcich skál. Vo svahu boli vybudované aj skrýše, ak by sa začalo niečo zosúvať. Veľmi zaujímavé. Pokračovanie chodníka, kam sme chceli ísť, bolo už uzavreté, teda sme si už dali len jednú energetickú tyčinku ako prípitok na prvý výlet vo Švajčiarsku a letíme dolu. Do kempu prídeme akurát s posledným lúčom.

Práve som v raji

Tam sa konečne môžeme poriadne vykúpať, dokonca v teplej vode. Spravíme si nejakú parádnu večeru a ideme spať. Stan máme pre dvoch, tak volím noc pod holým nebom. Spacák, ktorý mám, je dokonalý na takéto zážitky. Ani v 2000 metroch mi nebola v ňom zima. Na chvíľku som sa prebudil počas hlbokej noci a nad sebou som uvidel čarokrásnu oblohu posiatu asi miliardou hviezd. Veľmi pekne bolo vidno aj mliečnu dráhu. Bola to zrejme najkrajšia noc za celý výlet po Alpách.

2. deň: Zermatt a bicyklami na Gornergrat (3135mnm)

Ráno dávame ako zvyčajne rýchle raňajky. Nejaký ten kofeín na posilnenie do 12tého dňa v Alpách a letíme na bajkoch hore do Zermattu. Ehm.. bicykle máme dva. Ten svoj prenechávam Lukášovi a ja idem hore behom. Veď sa môžeme časom vymeniť. Lenže beží sa mi veľmi dobre a bojím sa, že ma každú chvíľu dobehnú, keď tu zrazu som pred Zermattom. Myslím si, že nakoniec to asi oni nemali med lízať. Niektoré miesta tam boli dosť strmé. Asi aj potlačiť museli. Asi som si dosť pomohol. Trošku ma to ešte teraz hnevá, že som nenechal bežať Lukáša alebo Niku. Ale už to nemám ako odčiniť. Možno nabudúce.

Niekto vláčikom, iný behom alebo na bajku

Bajk máme, môžeme vyraziť

Energia sa tiež ešte dákasi nájde

Jazdíme

V Zermatte sme začali hľadať nejakú požičovňu tretieho bicykla pre Lukáša. Dva bicykle máme preto, lebo tretí sa nám nakoniec nezmestil. Pôvodný plán bol mať nosič pre štyri bicykle, ale z toho sa upustilo a teda Lukáš sa nakoniec rozhodol, že svoj drahý bajk neberie. Nika zobrala tiež iba bicykel do mesta. Aj keď horský, ale bez fungujúcej vidlice. Nakoniec sme požičali v Zermatte celopero za tuším 75 CHF. Šialené ale chceme zažiť dobrodružstvo. Spoločne sa na to poskladáme a možno aj povozíme.

Kde sa bicykluje ľahšie?

Lukáš dostal spolu s bicyklom aj mapu a odporúčanie kde sa dá dostať na bicykli najvyššie. Tak ideme na to. Zo začiatku celkom príjemne stúpame po jednej strane Zermattu. Zrejme tieto zvážnice v zime slúžia aj ako zjazdovky. Nika ale postupne začína zaostávať. Predsalen toho mala dosť po včerajšom cestovaní a ani týždeň predtým nemala vôbec ľahký v robote. Skúsime vymeniť bicykle. Na prenajatej rakete ide teraz ako raketa. Takto sa v celkom slušnom tempe dotrepeme na Sunnegu. Výhľady na Matterhorn môžu začať. Každý máme dnes okolo dva litre vody. Tá sa ale v tomto teple veľmi rýchlo míňa aj keď sme vo výškach nad 2000 metrov. 

Nika v úlohe tlačiča tátoša

Niekto na náš vrchol Gornergrat aj v zubačke

Za Sunnegou bola trasa úplne neprehľadná. Bolo tam kopec zvážnic. Na panoramatickej mape čo sme dostali sa nedalo vôbec zorientovať. Všade samá malá mláka. Leisee, Mosjesee, Grunsee, Grindjisee, a tak ďálej. A teraz si vyber. Schádzame turistickým chodníkom ku Mosjesee. Ďalej ideme podľa citu ale dosť zle. Dostali sme sa na kamenistý úzky turistický chodník a máme čo robiť bicykle vytrepať na stanicu lanovky na Gante. Tam už je opäť celkom pekná a ani nie moc strmá zvážnica.

Keď jeden defekt nie a nie zalepiť

To ale netrvá večnosť. Zvážnicou prídeme až ku zubačke, ktorá ide až na samotný Gornergrat. Sme vo výšky okolo 2400 metrov a tlačenie môže začať. Chvíľku ešte rozmýšľame či to myslia vážne s tou zvážnicou okolo zubačky, ale nič iné sme teda prijateľnejšie nenašli. Lukáš sa tam pri tom hľadaní inej zvážnice toľko točil na tom stavenisku, že keď sme sa nakoniec pohli, zistili sme, že máme na požičanom bicykli defekt. Ešteže máme lepiacu súpravu.

A zase tlačíme, doradu všetci, ale fotíme len to najkrajšie ;) 

Pomaly stúpame, Rifelberg (cca 2600mnm)

Všetko je to tu zjazditelné, ale nie vystupateľné. Ľudia používajú motorčeky a lanovky

Ich dušu nechceme používať. Určite by nám za ňu dali preplatiť 10€. A veď si vieme opraviť defekt. Lenže toto bol celý špeciálny bicykel. Síce tam duša bola, vyzerá byť jedná strana plášťa nalepená o ráfik. Nejak sa nám ale dušu z kolesa vytiahnuť podarilo. Nájdeme aj dieru. V plášti bol zapichnutý asi desať cm dlhý klinec. Všetko ako sa patrí polepíme a ideme fúkať. Fúkame a tu diera znovu. Znovu dávame dušu von. Poriadne to pozrieme a znovu lepíme. Znovu dáme dušu do plášťa a fúkame. Stále ten istý problém. Podľa mňa to bolo tým, že duša začala doliehať na plášť veľmi neskoro a vždy dokým sa priľnala ku plášťu, duša sa natoľko roztiahla, že po desiatich minútach napoly zaschnutú, záplatu na niektorých miestach odlepilo. Nič.. už nás to ozaj nebaví. Dáme tam ich novú dušu a túto zabalíme akože sa nič nestalo. Aj tak bol plášť nehorázne zodratý, tak čo by chceli. Koleso nafúkame, keď tu je z neho poriadne vajce. Ako sa plášť odlepil od ráfika tak vôbec nedoliehal správne. Proste mohli sme robiť čo sme chceli, plášť nedokázal správne do ráfku sadnúť. Už je toho ozaj moc. Kašleme na to. Otvárame vrcholové Švajčiarske víno. To nám rázom udrie a hneď je svet veselší. Konečne opäť aj vidíme Matterhorn vedľa seba.

V kaplnke pod vrcholom Gornergratu

Gornergrat, výššie to už tu nešlo

Keď sú bicykle ako tak v poriadku, prichádza súťaž o to kto výjde na nich vyššie. Nejde to. Strmá štrková cesta nás všetkých ťahá zo sedla. Musíme ísť pešo. Prechádzame okolo stanice Riffelberg. Sme vo výške 2550mnm ale na zlepšenie to tu moc nevyzerá. Ideme už hrozne dlho ale ešte čosi zabojujeme. Zase sme nevybrali moc slávnu cestu. Chvíľu sa nám síce podarí držať sa na bicykli, ale po chvíli znovu tlačíme. S vypätím síl sa dostaneme na zástavku Rotenboden, 2800mnm. Prichádzame na miesto, kde spoza rohu začínajú vykúkať ľadovce tiahnuce sa od Monte Rosy. Ešte stále teda bojujeme. Veď už to je iba okolo 300 výškových metrov.

Liskamm?

Dali sme to..

Prichádzame až na hornú stanicu lanovky Gifthittli. Lukáš má asi vrtuľu na chrbte a ušiel pred nami dopredu. Nika začína cítiť zrejme už aj nadmorskú výšku. Dohodli sme sa, že bicykle necháme tu a nejako pomaličky to spolu dotiahneme až na vrchol. Dúfame, že Lukáš nezabočil po zvážnici až na Hohtälli so skoro 3300 metrami. Vyzerá to tam rovnako tažko.

Bez nich by to nešlo nikde..

Nika bojuje a za pár desiatok minút sme hore. Chvíľku sa zastavíme aj v miestnej kaplnke, ale potom už ideme za Lukášom, už čakajúcim na vrchole. Rýchlo krájame posledné sladké čo máme, čerstvý ananás. Hneď sa do nás vlieva nová energia. Na vrchole robíme jedny z najkrajších fotiek výletu. Vidno odtiaľto Matterhorn, Monte Rosu a kopec ľadovcov. A hlavne sme tu my spolu. Nebyť týchto mojich parťákov nie som tu ani ja. Život je neskutočne pestrý. Ani mi len nenapadlo čo všetko mi môže tento výlet dať a čo zobrať...

Ľadovce

Zrejme Grenzgletscher

Po selfičkach príde čas na šialený zjazd. Z hora vidno cesty, po ktorých máme ísť, omnoho lepšie a po Rifelalp prášime ako strely. Prichádzame ale do spomínanej osádky a z ničoho nič sme na poriadnej križovatke ciest. Naša tvrdohlavosť nám nedovolí opýtať sa miestnych ako dole, a tak volíme po dohode s Lukášom jednú z mnohých zvážnic. Za chvíľku sa ocitáme na koľajniciach a neskôr na stanici zubačky. Chodník pokračuje strmo dolu. Áááha. Nika na nás hromží, že ju nepočúvame. Trošku nás serká naše rozhodnutie, ale snažíme sa nájsť najvhodnejšie riešenie ako sa dostať z tohoto problému. To ale ideme iba ešte do väčších prúserov. Dokonca začína byť ohrozený aj príchod požičaného bicykla do zavretia obchodu.

Ááá, už zjazdujeme

Nejako sa nám podarí prebojovať až do osady Ze Gassen. To už Lukáša púšťame dopredu. My ešte bojujeme s poslednými výškovými metrami a nakoniec sa z tejto osádky púšťame turistickým chodníkom dolu. Nika si už radšej overila trasu aj od miestneho turistu a keď prikývol, že aj tadiaľto zídeme dole na bicykloch, tak aj mne veľmi odľahlo. Chodník sa postupne rozširuje a po serpentínach sa dostávame až ku úžasnému vodopádu popod a povedľa zubačky. Ešte pár stoviek metrov a sme v Zermatte. Ideme hľadať Lukáša. Keď sa nám podarí nájsť cykloobchod už ho tam niet. Keď mu volám už beží dole Zermattom. Nika išla ešte nakúpiť večeru, a potom spolu sa ho na bicykloch snažíme dostihnúť.

Teploo, a nie len nám

Po zúfalstve je tu radosť opäť

To sa nám podarí až pár stoviek metrov pred kempom. Sme totálne vyšťavený, ale zážitkov máme na rozdávanie. Znovu zostávame v kempe a ešte aj zajtra pôjdeme na výpravu pod Matterhorn. Po večeri dnes spíme pre zmenu v stane ja s Lukášom a Nika išla do auta. Ešte nevie aké to je ráno z toho auta vstať.

3. deň: Matterhorn glacier trail, Schwarzsee, noc nad Martigny

Tento deň máme vymyslené niečo špeciálne. Ideme sa polyžovať. Nevieme sa toho dočkať. Veď nie každý deň sa dá v júli lyžovať. Ráno máme dlhšie balenie, ale nakoniec sa nám podarí všetko spučiť do batohov. Bola to celkom drina. Okrem lyží berieme s Lukášom aj nejaké to náradie na ľadovec a podobne. Uvidíme čo z toho teda bude.

V Zermatte úplna pohoda

Tentoraz do Zermattu nejdeme ani bicyklom, ani behom, ale ako bežný ľudia vláčikom. Tých tuším 5 € nie je až taká hrúza. Ľudia na nás divne pozerajú, lebo s lyžami tam okrem nás, sme videli už iba nejakých dvoch frirajderov. Musíme sa ich držať, keď vystúpime. Lenže na stanici ľudí ako v Pekingu, a tak sa nám v tom zástupe stratili. Podľa mapy by sme mali prejsť skoro celým Zermattom a tam nastúpiť na lanovku. Predsa len v 1600mnm ten sneh už v júli nie je.

Stúpame k ľadovcom

Monte Rosa a Nika

Prichádzame ku spodnej stanici lanovky, lenže Lukášovi sa dákosi touto ešte nechce, ževraj poďme ušetriť na kávu. Náklad je poriadne ťažký, ale nechám sa nahovoriť. Nika súhlasila tiež. Po nasledujúcu lanovku to nevyzeralo extra strmé. Dlho sme išli ešte aj okolo domov, až neskôr sme začali stúpať po zjazdovkách a okolo pasúcich sa kravičiek. Turistické chodníky sa tam plietli jeden cez druhý. Normálne sme si nevedeli vybrať, ktorým ísť. Dnes sme nakoniec podľa všetkého vybrali ten správny a síce už celkom unavení, ale dorazili sme na hornú stanicu spodnej lanovky.

Pohľad na Matterhorn s Trockener steg-u

Energia musí byť

Poďme teda pozrieť ceny. Pozeráme s vyvalenými očami do tých strojov a neveríme, že to čo vidíme je správne. Lanovka s Furi na Trockener steg stála okolo 50€ a celodenný skipass tuším 60. No pánečku. Čo teraz? Riešime poriadnu dilemu. Ja som rozhodnutý zaplatiť všetko pre zážitok na dovolenke. Nechávam to teda na nich. Spoločne sa rozhodneme vykašľať sa na to. Keď už, tak už.. zrejme to takto malo byť. Tým pádom náš plán zdolať prvýkrát 4tisícku Breithorn padá. Napešo to nemáme šancu stihnúť. Dokonca je zrejme, že sa asi ani nepolyžujeme. Ťahať lyže 1200 výškových metrov po ľadovec by bola samovražda. Za 2 franky si teda každý jeden pozamýkame lyže do stojanov na to určených a všetky ostatné vecí ako lyžiarky, cepíny, mačky a kopec iných somarín natlačíme do malinkej skrinky a poriadne zatlačíme aby sme zaplatili už iba jedny 2 franky. Poďme teda turistikovať.

Furgggletscher a lyžba

Nás nesplnený cieľ Breithorn = splnili sme si iné ;)

Vyberáme jednú z ciest ako sa dostať na Trockener steg. Síce sme o poznanie ľahší, ale stále nás niečo ťaží k zemi. Mňa minimálne to teplé oblečenie do vysokých nadmorských výšok. Mám zimné dlhé čierne nohavice a teplé termo. Fučím ako parná lokomotíva. Výškové ale rýchlo ubúdajú. Zase ideme z väčšej časti po lyžiarskych svahoch. Až okolo stanice lanoviek s názvom Furgg vybočíme z lyžiarskej stopy a ideme hore vlastným turistickým chodníkom. Znovu sa nám otvárajú výhľady na okolité ľadovce. Hlavne okolo Monte Rosy. Taktiež vidíme vrchol nášho včerajšieho stúpania na bicykli Gornergrat. Pod nami sa začína majestátne rozpínať celá dedina Zermatt.

Pláne po niekdajšom ľadovci pod Matterhornom

Ešte raz Breithorn a menší vpravo Klein Matterhorn

Pred nami je obrovská stanica lanovky Trockener steg. Tú nekonečným oblúkom obchádzame a cez skalné platne a suť sa nakoniec skoro z druhej strany konečne vyštveráme aj ku nej. Pred nami sa ako z jasného neba objaví ľadovec Furgggletscher. Tu sa začínava letná lyžovačka. My ale odbočíme pri lanovke smer Matterhorn na tzv. Matterhorn glacier trail. Obídeme nádherné ľadovcové jazero sústavne napájané novou vodou, za ním trošku stúpneme a ocitneme sa na nekonečných rovných plániach. Veľmi zvláštny kontrast s okolitými ostrými štítmi. Toto miesto možno ešte pred pár rokmi okupoval ľadovec. Cítime sa ako v ráji a patrične si to tam aj vychutnávame.

Pod tým najkrajším

Myslel som si že tento chodník bude nekonečne dlhý, ale pri tom ako sme mali vytočený krk každú chvíľu iným smerom, ani sme sa nenazdali a klesli sme priamo pod nádheru Matterhorn. Čo je možno celkom škoda, že dnes bol po celý čas v miernom opare a okolo vrcholu sa vytváral stále oblak. Jedine Hirli hutte pod úpätím vo výške cca 3200 bolo pekne vidno. Ale čo by to bolo mať všetko dokonalé? Zvláštne je, že na mape vôbec nie je zaznačená rieka čo tiekla popod Matterhorn. Nazvali sme ju betónová voda. Bola úplne mútna. Zrejme v týchto miestach berie všetká tá ľadovcová voda so sebou aj vymývaný prach. A možno ten ľadovec je už tak zmiešaný s horninou, že vytvára takéto niečo. Prešli sme ešte jedným mostíkom a čo to sme ešte vystúpili vyššie. Poslednýkrát si užijeme pohľad na Matterhorn a ľadovce a klesneme ku na internete veľa spomínanému Schvarzsee. Oproti naším Tatranským plesám to bola ale poriadna kaluž. Vlastne už mi aj pomaly začína chýbať modrá voda. Tu majú všetky plesá buď zelené, tyrkysové alebo čierne.

Sen sa stáva skutočnosťou

Bouldre všade

Prejdeme okolo lanoviek na Schwarzsee a začneme prudko klesať. Začína ma chytať nostalgia. Posledné hodiny vo Švajčiarsku. Čo prinesú nasledujúce dni? Ale zrejme sa treba posunúť zase o čosi ďalej. Predtým sa ale ešte všetci poriadne vytrápime naobliekaní v popoludňajšom Slnku. Ani asi po 1000 serpentínach sme neboli znovu na lanovke vo Furi. To len bolo výkrikov šťastia, keď sme tam dorazili. No, ani nie. To sme si len zdesene povzdychli, že na chrbát nám treba zobrať aj lyže.

bez vrcholčeka, ale hlavne s nami

Pri Schwarzsee

Dolu poslednou miernou zjazdovkou sa už snažíme všelijako psychicky podporovať. Nika dostala poriadnu dávku energie. Nevieme ju vôbec dohnať. V meste zase zápchy a máme čo robiť, aby sme lyžami nepozrážali polovicu turistov k zemi. Okrem nás sa premávali po meste aj kozičky s pastiermi. Celkom tu bol dobrý chaos. Železničná stanica sa nie a nie ukázať a keď sa ukázala rovno nás aj vlak očakával. Rýchlo nahadžeme Franky do automatu a letíme. Toto bolo poriadne tesné. Smradľavučky sa zvalíme hneď pred dvere.

Posledné pohľady na Monte Rosu

Po príchode do kempu sa nám ešte v poslednej minúte podarilo najesť, umyť a odovzdať svoje miesto na recepciu. Potom sme už len nabrali vodu a hybaj za iným nepoznaným dobrodružstvom.

..a Švajčiarske ľadovce

Nad Zermattom

Dlho zbiehame so zasneným výrazom na tvári dolinou preč od 4tisíciek. Na konci vchádzame do tunela. Zvláštne, veď tadiaľto sme predtým nešli. Bola to nejaká skratka pomimo mesta keď idete ďalej na západ. Druhá strana tunela ešte nebola dostavaná. Vyzerá, že tunel sa bude priamo vo svojom vnútri napájať na diaľnicu. Tunelová diaľničná križovatka. Pánečku. Dobre to tu je.

Od Vispu cez mesto Sion až po Martigny sa neudialo nič výnimočné. Samozrejme vybrali sme si cestu mimo diaľnic, tak sme videli aj niektoré centrá obci. Možno sme boli už aj patrične unavení, lebo fakt ma to tu až tak neoslovilo. A to sme šli údolím rieky Rhony. Keď pozerám na mapu, tak v meste Martigny sme už boli aj celkom blízko pri obrovskom jazere Lac Leman. Každopádne počas celej cesty údolím sme mali možnosť slintať nad nádhernými kopcami Walliser Alpen po svojej ľavici zo 4tisíckami a Berner Alpen na začiatku s nejakou tou 4tisíckou, ale potom samými 3tisíckami po strane pravej od nás.

Kozičky aj my už ideme naspäť

Aha, atrakcia

Za Martigny spravíme dve serpentíny do sedla keď tu zrazu nocľah. Veľmi pekné odpočívadlo s trávičkou a miernym výhľadom do údolia Rhony. Čo viac si priať. Dnes sa už ďalej nehýbeme. Celý deň sme nič poriadne nejedli, tak si dáme slávnostnú večeru s držkovou a slaninou. Niku stále neprešlo spanie v aute. My máme svoju posteľ v tráve za autom. Cez noc sme ale zistili, že toto je trošku frekventovanejšia cesta. Raz za čas preletel nejaký pretekár Valentíno okolo, že sme skoro aj so spacákom vyskočili na rovné nohy. Nevadí.

4. deň: Bicyklom okolo Chamonix, cesta Francúzkym rajom na miesto nášho posledného odpočinku v prírode na Col du Pre

Motorkári teda raz za čas v noci chodili, ale za to, ako náplasť na dušu, bol nádherný východ Slnka nad údolím. Ranná kávička vedľa spacáku nás nabudila do nového krásneho dňa.

Dobré ránko s ponad Martigny a údolia rieky Rhony

Dobojujeme to až na vrchol sedla Col de la Forclaz (1527mnm) ešte pred Švajčiarsko-Francúzkymi hranicami. Tam bol normálne že aj kemp. Nie žeby nás to tam lákalo. Ale možno niektorí si pomysleli o nás čosi. Nezastavujeme sa tam,ale hneď klesáme. Výhľady sú veľmi krásne. Vidno, že sme v obrovských horách. Jednotlivé doliny sú poriadne mohutné. Znovu stúpame a prechádzame cez hranice už na Francúzky Col des Montets (1461mnm). Odtiaľ pozvoľna klesneme cez Argentiere až do samotného Chamonix.

Plán bol ísť na La Flegére a odtiaľ na bicykli na L Index pokiaľ by to popod lanovku šlo. Pred lanovkou neplatené parkovisko. Ráno dokonca ešte nie až tak prepcháné. Poďme teda nájsť požičovňu bicyklov. Tento čin nakoniec nebol až tak jednoduchý. Podľa internetu sme v rýchlosti niečo našli, ale buď to bolo zavreté alebo tam mali iba kopec trekingových hlúposti. Ešteže nám odporučili iné obchody. Odporučili nám Intersport priamo v centre Chamonix. Po hodine sa teda vraciame k autu a presúvame sa pred obchod.

Argentiere

Stretáme tam iných Slovákov, Martinčanov. Heh, aká toto náhoda. Nepoznáme sa ale, tak sa iba pozdravíme. My riešime teraz znovu poriadnu dilemu. Požičať celoodpružený alebo hardtail e-bike. Vyhralo HTčko za 55€/6 hodín. Musíme makať. Auto tu pred obchodom nemôžeme nechať, tak ako prvý skúšam bicykel ja a uháňam na ňom za nimi na pôvodné parkovisko, ktoré sa už značne zaplnilo. Poviem Vám je to luxusínka ale iba pri malých rýchlostiach. Vo vyšších Vám to už nič nepomáha a možno kvôli masívnej konštrukcií kolies a neskutočnej váhe je to ešte na príťaž. Ale do divokých hore dolu trailov je to top.

Mt. Blanc sa schováva

Vpravo Aiguille du Middi (3842mnm), aj lanovkou sa dá a je tam perfektný výhľad na Mt. Blanc

Na parkovisku už len prichystáme veci a letíme to poriadne odskúšať. V obchode nám poradili dokonca aj trasu. Taktiež nám povedali, že plánovaná trasa na L Index je dobrá ak tak na pokutu. Dokonca aj u nich vyháňajú cyklistov z lesa. Nám to vtedy prišlo úplne normálne, veď sme zo Slovenska.

Skúšame e-bike

Chvíľku prechádzame mestom, ale hneď za ním máme lesnú cestu. Ide to pohodovo dokým zvážnica nezačne naberať na strmosti. Zase to isté čo vo Švajci. Bajk ide v takýchto terénoch ako strela. Užívam si to ale je mi ľúto pozerať sa na trpiacu Niku, tak svoju novú hračku prenechávam jej. Celkom záhul nastal, keď zvážnica skončila a dostali sme sa na šialené koreňové traily. A to nie že dolu kopcom. Pekne hore. Po desiatich kilometroch sme dobre zničený. Vlastne každým dňom je to horšie.

Velikáni sa nám na chvíľu vzdiaľujú

Na chvíľu preberá bicykel Lukáš. Keď tu zrazu sa začne na bicykli uvoľňovať kľuka. Nemáme ani na to potrebný kľúč a provízorne to nemáme šancu dotiahnuť. Nika odbieha dopredu. Ja začínam mať z toho depku. To ideme každých 100 metrov doťahovať? Lukáš vyzerá odhodlane aj keď sa už asi štvrtýkrát nad tým krčí, keď tu zrazu niekto povedľa stojí. Ako vyslyšanie z neba predavač z obchodu. Vravíme, že máme prúser. On na to, že videl našu parťáčku hore pri stanici vláčika a že nech mu dáme 10 minút a privezie nám ho tam opravený. Bola to ozaj rýchlovka. Po 15tich minútach čo sme sa ani nestihli napiť a najesť už bol naspäť s opraveným bajkom a valíme ďalej.

Naše ihrisko v lese

Tentoraz stále mierne stúpame do kopca. Potom prejdeme už pre nás známym sedlom Col des Montets a začína prvý dlhší zjazd. Som tak vyšťavený, že len rozmýšľam: "Ak toto teraz ideme dole, kedy nastúpame tých 700 výškových čo nám chýba z tej 18 kilometrovej trasy?" Dokonca klesáme za kopec kde sa nachádza Chamonix, čo znamená, že naspäť sa budeme musieť cez kopec vrátiť sto percentne.

S radosťou aj so smútkom pod kopec, na ktorý treba následne vyliezť

Obchádzame dedinku Vallorcine a pri lanovke začíname stúpať. Toto by malo byť to sedlo. Sme vo výške presne 1300 metrov a musíme sa vydriapať na 2tisícové Col des Posettes. Zase to vyzeralo prvý kilometer dobre, ale potom v tom nenormálnom teple sa zvážnica postavila kolmo pred nás a už sme len bojovali. Nika vyfasovala e-bike a foťák a už iba fotila zúbožené tváre. Dáme si aj jednú prestávku. Bez nej a bez pivka by sme to zrejme ani nedali. Hore ešte piknikujeme pri vrchnej stanici lanovky. To nám už do sedla chýba ani nie stovka výškových metrov.

Čooo, ja už ďalej nejdem

Vyfotíme všetko to, čo tu je krásne, aj keď moc toho pri tom zatemnení mozgu nevidím a ideme do sedla. Tam sa nám ale odkrýva úplne čosi iné. Zjazd? Aj to, ale hlavne nádherné ľadovce a v pozadí masív Mt. Blancu. Už sme opäť v raji. Študujeme trasu, aby sme nezbehli ešte náhodou do nejakých krkahájov, ale zdá sa to tu byť už logické. Len smerom dolu do civilizácie a rýchlo odovzdať do 6 hodín bicykel. Už žiadne šialené Alpské traily.

Pfuuu

Prechádzame okolo regulérneho zjazdového bajkerského trailu. Asi sa tu dosť ľudí s bajkmi vyváža lanovkou. Ak náhodou nemajú motorček. Nika preberá svoj neodpružený bajk a letí dole ako strela. Lukáš na tej ťažkej rárohe a ja na svojom rozhrkanom tátošovi máme čo za ňou stíhať. Za pár minút sme v Argentiere. Odtiaľ už valíme stále iba dolu kopcom. Lukáš zapína na motorčekovej rakete mód max. a ideme na to. Celý čas nad 40-50 kilometrov nám rozráža cestu. Ideme väčšinou cez obec, ale aj tak sa nám podarilo urobiť pod Alpami celkom dobrú zápchu, čo nás nevedeli na úzkej kľukatej ceste autá obehnúť. My sme si to celkom užili.

Energia musí byť

Na La Flegere meníme bicykle. Ja ho letím rýchlo vyplatiť a Lukáš po krátkej chvíli príde za mnou autom. Všetko bez problémov a za chvíľu sme spolu naspäť na parkovisku. Môžeme variť obed. Čo tam po obdivovateľoch čo nás sledujú. A čo teraz?

Konečne pred vrcholom Col des Posettes

Prichádza dážď. Zbalíme sa a poďme pomaličky cez 5 sediel do Talianskej Suzy. Po ceste si vari nájdeme znovu nejaký nocľah. Hneď po nastúpení máme možnosť vidieť so sedadiel auta celé Chamonix a spolu s nim zospodu z každého uhla ľadovec Glacier des Bossons aj samotný vrchol Mt. Blancu. Cesty v meste sú v dosť dezolátnom stave. A my Slovací sa ideme sťažovať na to čo máme. Okrem toho, ak sme sa vybrali správne, tak okrem diaľnice tu majú dedinky pospájané len jedinou cestou zrejme tretej triedy. Tá už nebolá rozbitá, ale stúpania, klesania či kopec serpentín na nej bolo poriadne. Nám to len vyhovuje. Takto to máme radi. Ehm.. Nika ani moc nie. Tá sa snažila väčšinu času prespať.

Radosť z toho sa da krájať

Takto prechádzame cez horské kľukaté cestičky Route de Vaudagne a Route de Servoz. Chvíľku sa zastavíme na vodopáde La Cascade de Coeur a potom pred mestom Domancy na nákupoch. Toto bol top obchod. Úplne čerstvé teplé pečivo a ovocie a zelenina boli ovlažované vodnou parou. Zima tam bola oproti tomu čo sa dialo von ako v Ruskom filme. Táák o nákup máme už vari až do konca výletu postarané.

V sedle aj s Mt. Blancom v oblaku

Zjazd zo sedla do Argentier

Ledva to ťaháme na horskú préniu Côte de Domancy, síce iba 2,5km ale s priemerným stúpaním 8,6%. Cesty v znamení Tour môžu začať. Každé jedno sedielko vo Francúzku je ozačované kilometrovníkmi koľko Vás čaká do sedla, aký je priemerný sklon na nastávajúcom kilometri, či v akej nadmorskej výške sa nachádzate.

Ale ešte stále v sedle

Dostávame sa na Francúzky vidiek. Presne to čo vidíme na Tour v televízií. Všade samé lúky, polia, krásne výhľady a všade okolo bicykle rôznych veľkostí. Roviny ale netrvajú dlho. Pred sebou vidíme znovu kopec lanoviek a vlekov. To sa už blížime na sedlo Col des Saisies (1657mnm). Odtiaľ serpentínami klesneme až do dediny Beaufort. Tam musela ísť Tour aj tento rok. Alebo?

Cesta divočinou hneď za Chamonix

Celá dedinka bola ovešaná vlajočkami jednotlivých dresov. Všade samý vyčačkaný bicykel. Bolo to prekrásne. V rýchlosti sa rozhodujem, či ku jazeru Lac Roselend ísť po ceste druhej triedy alebo po tretej triedy. Na jednej aj druhej vyzerá byť serpentín dosť ale samozrejme vyhráva cesta tretej triedy. Tento výber bol priam Božský zámer. Odbočili sme presne na cestu kadiaľ šli cyklisti. Vlajočky pokračujú. Priam pred očami som videl tú atmosféru čo tu musela panovať v deň preteku. Za dedinou sa cesta prudko stáča doľava a územie serpentín začalo. Cestička je tak na jeden a pol auta. Zarezáva sa do strmých trávnatých svahov. Všade sa pasú krávky. Na druhej strane do doliny práve zachádza večerné krvavo červené Slnko. Bolo to jedno z najkrajších sediel prejdených autom. Slovami sa to znovu len veľmi ťažko opisuje. Ten pocit sme nikdy nechceli stratiť. Na samotnom sedle stojíme. Sme na sedle Col du Pre a vieme, že tu niekde chceme zostať na noc. Dostali sme sa do výšky nad 1700mnm a po civilizácií už ani stopy. Autá skoro žiadne.

Col du Pre a raj po dvadsiatysiedmi raz

Pomaličky teda schádzame a hľadáme nocľah. Pred nami sa objaví priehradné jazero Lac Roselend a za ním úchvatné hory. Zase raz o niečo iné ako každý jeden predošlý deň. V jednej seprentíne je miesto na zastavenie. Je rozhodnuté. Vypíname motor a len tak dlho vnímame to ticho navôkol. Po večeri a vínku čo sme vypili konečne prehovárame Niku na noc mimo auta. Cez noc sa žiadna Čupakabra nepristavila. Zato východ Slnka nás zobudil, keď aj unavených, zase o niečo viac nadšených z toho čo všetko máme.

To čo sme vyvádzali posledné tri dni v Suze, na Rocciamelone, na Red Bull akcií, či v Miláne alebo na pláží v blízkosti Caorle je zase iný príbeh.

Už sme skoro na mieste..

..nášho posledného večera v prírode

Tento čas na Švajčiarskej strane Matterhornu a okolo Mt. Blancu by sa dal tiež spraviť ako jeden ucelený výlet. Každopádne asi nie len na 4 dni ako sme boli my ale možno aj celý týždeň. Veď keď vyrazíte v sobotu na výlet, tak od nedele do utorka môžete šalieť pod Matterhornom, jeden deň si oddýchnete cestou do okolia Chamonix a od štvrtku do soboty je dosť času pochodiť aj okolie pod Mt. Blancom. A v nedeľu sa pobrať naspäť domov. Najrýchlejšia cesta bude zrejme cez Miláno. Aj keď už do samotného Milána to bude z Bratislavy okolo 10 hodín. Odtiaľ by som šiel zrejme najprv cez mesto Verbania a Simplon pass do Täschu pod Zermattom a vracal by som sa tunelom popod Mt. Blanc do Talianskej Aosty a tadiaľ opäť cez Miláno späť domov. Každopádne určite sa cesta tam aj cesta späť dá zmáknuť do 15 hodín.

Tak už len, hor sa na výlet tu alebo hocikde inde :)

Foto: Lukáš Hladký, Nikola Bartošová