Red Bull 400 Štrbské pleso 2018

Tento pretek som mal v oku už zopár rokov. Lenže vo svete sa to vždy vypredalo za pár hodín a vždy keď som si už nakoniec na to spomenul bolo po voľných miestach. Vlastne pozeral som doteraz iba pretek v Harachove. Tento rok, keď som si to už ozaj sľubil, že to idem sledovať s parťákom Tomášom, tak sa to ako pre nás uskutočnilo u nás na Štrbskom plese.

Registráciu tentoraz nenechávame na náhodu a priebežne ju sledujeme, keď tu jeden deň mi píše Tomáš, že registrácia je spustená. Spomínam si ako som bol kdesi uplne mimo signál v horách a nevedel som čo teraz bude. Či náhodou neprídem do večera o miestenku. Prišiel som domov a ešte stále som bol v prvej vlne. Pohodááá.

Zaplatil som 25€ za 400 metrov behu. Čo už. Keď chceš zažiť niečo výnimočnejšie, raz za čas si musíš pesnúť po vrecku. Čo je zvláštne, že 2 týždne pred pretekom som bol na Red Bull akcií v Taliansku a tam sa bežalo do kopca 3000m+ iba za o 5€ viac. 

S Tomášom čakáme na osudný deň. Ani som sa nenazdal a je to tu. Posledné dni som si prečital konečne aj propozície. Z reklamovaných 400 metrov behu čítam, že sa bude nakoniec bežať iba prvých 230 metrov a na vrchol mostíka pôjde iba prvých 80 najrýchlejších. Limit mužov je 400 tak s mostíkom som sa tým pádom rozlúčil. Vari aspoň druhé kolo dáme. Myslím si, že príde dosť takých čo sa zmotajú iba na slovka "Red Bull"

Mravčeky na skokanskom mostíku (foto: Red Bull 400)

V piatok celý deň leje a v sobotu cestou do Tatier tiež to nevyzerá na prechádzku ružovou záhradou. Ani ma len ale nenapadlo, žeby sa 400 metrový pretek mohol zrušiť. Veľa ľudí to na nete pred pretekom ale dosť reálne riešilo. Našťastie sa tentoraz neopakuje história pár behov, ktorých som sa "zúčastnil", a nakoniec sa pre "nepriazeň" počasia neuskutočnili. Organizátori v poslednej dobe prestávajú myslieť na pretekárov čo všetko ich taká priprava môže na pretek stať a radi zbrklo rozhodujú vo svoj prospech. Veď čo, peniažky sú už vo vrecku. Tentoraz sa mi prístup orgov páčil. Ani len sa mi nezdalo, žeby chceli pretek úplne zrušiť. Veď keby dačo, dá sa dočasne preručiť, napríklad v prípade búrky.

Registrácia, keďže prichádzame medzi prvými, prebehla ako blesk. Neviem ako na tom boli tí za nami. Na Štrbskom plese prší, je 2 hodiny pred výkladom trate a teda moc tam nie je čo robiť. Využili sme to na obed v staničnej reštaurácií u Lenky. Menu majú aj v sobotu a pod 4 €. To už je dačo na Štrbskom plese.

Prichádzame opäť na štart pod mostíky. Hudba hrá, ľudia sa zbiehajú ale to čakanie je dosť na nevydržanie. Ideme si aspoň vymeniť nápojové lístky za pitie. Ten Red Bull Organics by bol asi znovu na samostatný blog, tak to tu nejdem opisovať. Proste len nechápem čo vymyšľajú všetkými tými príchuťami. Ale asi pre peniaze urobíš všetko. Načo si držať kvalitu. Ešteže nám aj čistý energeťák na druhý lístok dali. Okrem toho tam bolo nejaké ovocie a croisanty, plus minerálka. V štartovom balíčku okrem toho bolo tričko s logom akcie a nejaké papiere na kúrenie. A samozrejme číslo s čípom. To je to, čo sme dostali okrem samotnej organizácie preteku.

Hodinu pred samotným behom v mieste startu prebehol briefing s výkladom trate a pravidiel. Chlapík vravel veľmi pekne. Zorganizované sa mi to zda top. Nevidím žiadne problémy. Asi si to ideme poriadne užiť. Celý mostík je parádne ozvučený (aspoň ja som to tak cítil). Hudba hrala ešte na vrchu doskočiska a aj keď sa orgovia prihovárali suťažiacim, či fanušíkom stále ich všade bolo pekne počuť. Pred štartom sa nám ešte podarilo dostať na mostík. Samozrejme s povolením miestych orgov. Keď nás ale uvideli ďalší, hneď po nás mostík uzavreli. Dáva to logiku. Čo už by to bolo keby tam chodili všetci.

Odvtedy sme sa už chodili rozbehať na vedľajší menší mostík. Po umelej štetinovej ploche so sieťou to šlo dosť zle. Tá tráva ako je na veľkom mostíku sa mi zdá že drží lepšie. Len ťažko povedať, či je to aj rýchlejšie. Nachádzam sa aj s Tomášom v prvej rozbehovej vlne, a tak sa pomaly ideme postaviť na štart.

Podľa mojich výpočtov ak chcem postúpiť do druhého kola, kde postupuje 240 mužov so 400, musím skončiť vo svojom rozbehu určite v prvej 50tke. To vari problém nebude. V doline odkial skokani brzdia je po včerajšom daždi poriadný bazén a tak musím bežať buď vľavo alebo vpravo od tej kaluže. Postavím sa do posledného rado na ľavej strane. Štartuje nás naraz 80 mužov. Zaznie výstrel a všetci sa rútime dolu. Idem s ostatnými. Nie je čo vymýšľať. Po 130tich metroch začína prudké stúpanie. Ruky položím na trávu a ide sa po štyroch. Tých čo som pustil pred seba mi momentálne poriadne zavadzajú. Nedá sa moc kľučkovať medzi nimi. Kde dám ruku všade má niekto nohu. Vôbec netusím ako ďaleko som keď tu skoro vrazím do značky 200 metrov. Po zistení už pred štartom, nečaká nás už iba 30 metrov ale ešte 70. Každopádne pohoda nie? Ale ono to nie a nie skončiť. Okolo tej 200tovky je to najstrmšie a metre nepribúdajú. Podľa toho čo hlásia komentátori stále ale nik neprešiel cieľom. To je dobre nie? Teren sa vyrovnáva, stávam na dve, pred sebou uvidím cieľovú bránu a až vtedy niekto prebehne cieľom. Dobrééé. Tú rovinu mi tak nohy zdreveneli, že mám problém to tam ale dokráčať. Som tam. Vydychávam. Po chvíli zbadám že už je tam aj Lukáš známy s netu, a už je tam aj parťák Tomáš. Máme to za sebou. Keď sa postavím, znovu, ako keď som dnes prvýkrát schádzal z mostíka, ma chytí taká silna svalovica v stehnách, že nemôžem nohami hýbať. To je tak keď 3 dni pred pretekom si buchnete po 10tich dňoch ničnerobenia hneď 700 výškových metrov zbeh na 3,5 kilometri. A predtým 2 a pol týždňa beháte bez oddychu v Alpách vo výškach nad 3tisíc metrov a za ten čas dáte vyše 20tisíc výškových metrov. Ale čo chodím na preteky zatiaľ som nikdy nešiel na preteky inak "pripravený". Vo mne sa vždy bije chuť súťažiť s chuťou si šport hlavne užívať. Samozrejme vždy to druhé čo práve nechcem. No ešteže teda teraz máme na odvoz dole tu lanovku.

Bolo to strmšie ako som očakával (foto: Red Bull 400)

Postupne prebiehajú ďalšie kolá kvalifikácie. Vo svojom kole som skončil tuším 18ty. Tomáš tuším 48mi a Lukáš asi 4 sekundy po mne. Do semifinále to vyzerá teda nádejne. Tam sme sa s Lukášom dostali. Čo ma mrzí, že nakoniec sa to iba asi o 2 sekundy nepodarilo Tomášovi. Jedenásť miest ho delilo od 240tého postupového miesta. Mňa zase celkom ničí predstava, že nakoniec som skončil na 106tom mieste a do finále pokračujú len prvý 80ti. Nečakal som, že nakoniec to bude takto blízko finále. Ale čo teraz? Ako zlepšiť čas o 5 sekúnd aby to vydalo na 80té miesto??

V semifinále sa teda radím na štarte do prvej rady. Prebudil sa vo mne pretekár a bolo mi jedno, že tých za sebou budem svojou pomalosťou zrejme brzdiť. Ale každopádne som v prvej polovici výkonnosti štartového poľa, tak hádam to nebude až tak zlé. Zaznie výstrel a ja sa ozlomkrky rozbehnem. Na prvú 100vku metrov sa dostávam určite v prvej päťke. Kokos, toto asi nebude dobre. Na 130tke sa hádžem na štyri a snažím sa ukľudniť srdce. Samozrejme tak, aby ma všetci nepredbehli, ale pár ľudí pred seba púšťam. Počas ostatných rozbehov a hlavne počas rozbehov žien aj dosť zapršalo, a tak trať je totálne iná. Po parádnych stupoch na trsoch trávy už ani zmienka, za to je všade kopec blata a v mojich na rovnu plochu vyhladených speedcrossoch to šmýka ako fras. Je to zle, ale bojujem zo všetkých síl. Zo svalovice, čo som spomínal, začínam pri poslednej rovnejšej 50tke ako sa postavím na dve dostávať riadne kŕče do nôh. Prosím póóď ešte telíčko. Už aj pred očami mi trošku zahmlie ale ešte idem. Na tej rovine ma dosť pretekárov predbehlo, ale už som tam aj ja. Netuším či v dobrom alebo zlom čase. Keď precitnem vidím tam už aj Lukáša. Ten vraví, že videl svoj čas okolo 2:23. Kokos, to sa potom zlepšil o 9 sekund. A čo ja??? ..prišiel som pred nim alebo za nim?

Po výsledkoch dole ani stopy. Stále tam ukazuje rozbehy či čo. Nerozumieme tomu a teda netušíme ako ďalej. Znovu prší, a tak sa ideme schovať do miestneho baru. Lukáš si dá aj čosi na jedenie. Ja moc už v dobre časy neverím a keby sa aj náhodou pošťastilo 80té miesto nejde teda už aj tak o nič a šupnem s Lukášovými známimi aspoň po Jégri. Treba zapiť tie tri Redbully. Časom ideme pozrieť výsledky a tam neveriacky pozeráme, že Lukáš celkovo skončil z tých 240tich 68mi a ja 69ty. Tak on bol ten čo sa mi to tam hodil predo mňa do cieľa. Kua, ako môže byť lepší ako ja keď v prvom kvalifikačnom kole som mal o 3 sek lepši čas? Ale obidvaja sme šťastní.

Počasie sa mení každú minútu. Začinajú štartovať štafety. To len boli bomby. Tí muží to vybehli za 2:24 až na vrchol. Musím povedať, keď som videl ako šli oni ten najstrmší úsek, tak som ani neveril, že to je človek, to čo sa tam štverá. Na pána to dali aj hasiči s 25kilovou výstrojou. Fakt rešpekt voči tomu čo pre nás robia.

Po štafetách začali finálové kola ženy. Finále B bolo dosť pomaličké. Až som nechápal, ale zrejme v ženách nebola taká konkurencia, a tak asi nie každá tam mala nabehané. Každopádne určite obrovský obdiv, pre každú jednu, že sa na to dala. My muži vieme, že zvládnete všetko. A vlastne netreba to ani nijak dokazovať. To si musíme potom my ešte vo finále. Ženy A ale už išli o podstatne rýchlejšie. Veď nakoniec prvé tri išli dokonca rýchlejšie ako ja. Napokon prvá skončila Kristína Neč Lapinová s časom 4:38. Krása. 

No a potom sme prišli na rad my. Ako som už spomínal o finále sa mi ani len nesnívalo pri takomto postupovom kľuči. Cítim sa tak, žeby som tam najradšej ani nebol. V semifinále som skončil 69ty čo znamená že teoreticky by malo byť zo 11 ľudí za mnou. Aj keď čo to je 3-4 sekundy rozdiel čo bol medzi nami. Plán je držať sa posledného v rozbehu a potom v strmine sa uvidí ako sa budem cítiť. Hlavne neskončiť posledný ale predposledný. Po výstreli sa všetko pohne dopredu. Až po kaluž na prvej stovke je to iba mierne rýchle, ale ani potom sa netrhajú rekordy. Dákosi mi je to málo držať sa na konci. Zvolil som teraz pre zmenu pravú stranu mostíka, kde vždy bývalo menej ľudí. Využívam to a postupne si razím miesto pred posledných. Hore nepozeram. Ani na strany, tak netuším ako sú na tom ostatní. Dážď prestal a nezdá sa mi to už tak šmykľavé ako posledný rozbeh. Stále to ale nie sú také bomby ako v rozbehoch. Úplne v kľude dobiehame pod bránu na 270tich metroch pred mostíkom. Dokonca nedostávam ani kŕče ako minule. Nič. Poďme na mostík teda. Už nie je na čo čakať. Asi 45° rampa medzi dopadliskom a mostíkom bola výzva. Bál som sa aby som tam nedal papuľu. Ale keď som spravil jeden dlhý krok už som držal zábradlie a po ňom som sa vytiahol až na mostík. Asi 15 metrov som aj pobehol po rovnejšej časti. Ale potom znovu na ruky. Je tu plnka ale cítim sa dobre,a tak odstupim na kraj zo siete a idem povedľa po koberci dokým to ide. Stále to ťahám ľavou stranou a zdá sa mi, že zopár ľudí som predbehol ešte. Posledných 10 metrov som sa musel zasunuť do stredu mostíka. Po krajoch boli vysoké kovové schody. Stupačky od tohoto miesta neboli ležato na mostík ale hranoly boli rovnobežne s horizontom ako klasické schody. To mi na tých pár metroch, keďže som na tom nedokázal používať ruky a musel som sa postaviť, tak rozsekalo nohy že do cieľa po prelezení dvoch čo tam predo mnou padli som sa tiež iba vyvalil na zem a čakal čo spravia od kŕčov nohy. Neviem koľko sekund som takto ležal ale aby ma potom nezačal nejaký záchranár ratovať, tak som sa radšej otočil a posadil. To tam už bola poriadna plnka. Netuším koľko nás tam bolo keď som dobehol. Viem len že som mal karimatky ešte na výber a hodil som sa do rohu. V celej vrcholovej kabinke sa ozýva šialené dychčanie. Neviem čo si mám o tom myslieť keď nejako precitnem. Keď pozerám na mladé dobrovoľníčky, tak mi je ich aj ľuto. Jedného pretekára tam kontroluje záchranár, tak ta kočka na to pozerala dosť zhrozene. To ja sa už smejem. Veď sme tu práve pre to. Prišli sme si to užiť nie? Pár sekúnd ešte posedíme ale potom ideme. Vstanem, a nohy ako z dreva. Ja ledva chodím. Sranda. Normálne sa na tom neviem dosmiať. Dole máme ísť po schodíkoch v pilieri mostíka. Pozriem do schodiska a tam nenormálna strmina. Normálne sa tam bojim pustiť nohu, že mi ju krč položí až o 5 schodov ďalej a pôjdem po hlave. Zdalo sa nám, že dolu ideme večnosť a hore sme išli tak krátko. Nakoniec ale výjdeme von. Pozriem z boku na mostík, tak neverím vlastným očiam čo sme to my bežali. Bolo to perfektné a endorfíny sa dajú priam krájať. 

V cieli finále to vyzeralo ozaj zaujímavo (foto: Red Bull 400)

Ako prídeme lanovkou dole práve vyštartovali muži veľke finále A. Pozerá sa no to tak jednoducho. Išli ako draci a nakoniec sa podarilo vyhrať Tomášovi Čelkovi s časom 3:40 dačo. Brutáál. Celý čas som rozmýšľal ako by to mohlo ísť skialpinistom keby sa zúčastnili. Nakoniec pozerám foto či výsledky a na treťom mieste vidím Kuba Šiarnika iba o 8 sekúnd za prvým. Perfektné. Myslel som si, žeby to takto malo dopadnúť. Škoda, že sa nedostavil Jožo Hlavčo. Tomu by som zrejme aj na prvé miesto veril.

Mne sa nakoniec podarilo vybojovat v malom finále v druhej štyridsiatke pre mňa krásne 15te miesto s časom 5:14. Celkovo teda okolo 55tého miesta z okolo 400 štartujúcich. Veľmi sa z toho tešim lebo ako som začal celý rok zháňať iba bezhlavo výškové metre na svoj projekt 365000m+/rok tak všetky časy sa mi všade rapidne zhoršili. Teraz už dva týždne skoro nič nerobím, vždy keď kdesi idem dostanem strááášne svalovicu, ale asi znovu vládzem viac postupne. No a teraz v nedeľu po preteku počas písania je to ozaj hrozné s tou svalovkou. Človek by nepovedal, že na 400 metroch môžeš dosťať kyselinu mliečnu asi do každého svalu na nohe, a čo len na nohe. Svalovku mám aj na rukách. To je tak s týmto mojim hŕŕ, bŕŕ užívaním si hôr a behu. A o týždeň po najkratšom behu ideme skúsiť pre mňa ten najdlhší. 207km po Karpatoch a potom sa už vari zase vrátim do svojej Fatričky na Kľačiansku Maguru a budem si už vari konečne hory užívať ako sa patrí :)

Foto: Red Bull 400