Tenisky na horách sú tu opäť

Myslím si, že posledným aprílovým týždňom môžem oficiálne uzavrieť lyžiarsku sezónu a otvoriť tú bežeckú. Plán ešte bol ísť tento víkend poskúšať posledné fľaky ale kamarátov nieto. Poďme teda prezuť na tenisky :)

Moje ihrisko ;)

Už minulý víkend som si vyskúšal formu na Lazovej 100cke. Všetko ako má byť. Bude to fajn sezóna. Len možno už trošku ubrať, aby som si to ešte viac užil. No a tak na rozbehanie po 100vke som si šupol hneď cez pracovný týždeň za tri dni 5x Martinky. Rôznymi cestami ale opisovať nebudem radšej podrobne aby som náhodou niekoho nepobúril. 

Srnkám na stope

Moja rodná hruda :)

Piatok v rámci krásneho, priam letného dňa, som sa vybral na Martinky rovno 2x, to je tak keď ste smädný a najviac chutí pivo až po tisícke výškových metrov. Po utorkovej a stredajšej depke z ešte totálne slabučkých nôh už ani stopy a užívam si výstupy aj zbehy. Snažím sa držať na uzde ale večer predsalen cítim, že som asi až moc radostne zbiehal. Nevadí. Zajtra sa ideme rozbehať s parťákom na budúcotýždňový pretek Ultra punk. Parťák sa sťažuje, že ešte neprezul na tenisky, tak ja aspoň dúfam, že sa budem menej trápiť.

Prvá tisícka výškových za nami

Na Stohu

Kúsok z Rozsutca

Ráno vystupujeme v Kraľovanoch, aby sme sa prešli naspäť domov. Po prvýkrát idem vyskúšať zelenú značku cez Žobrák až na Stoh smerom nahor. Vždy zatiaľ iba dolu kopcom a vždy to boli na konci už omdlievačky. Tempo sme trošku až moc presadili a výškové pribúdajú jedna radosť. Ani sa nenazdáme a sme v cca 1000 mnm, kde sa cestá zmierni a prichádza asi 1-2 km dlhý beh po rovine. Letíme stále ako strely, keď tu pred nami naraz stena na Žobrák. Dobrých 300 výškových nás preveri a potom odmení nádherným technickým hrebienkom. Pofukuje. Máme aj celkom obavy ako bude na hlavnom hrebeni. Nad Chlebom je dokonca aj oblak. Kúsok zbehneme pod Žobrák, potom mierne do kopca a za chvíľku sme pred druhou stenou na samotného Stoha. Z tejto strany je to možno aj najstrmšia výstupová trasa. Pred sebou vidíte iba dlhú rovnú, slabo vyšľapanú stopu v trsoch trávy až na vrchol. Opieram sa do paličiek a snažím sa ísť skoro hranu. Samozrejme s tým, že pred nami je ešte 30 kilometrov. Parťáka si prestávam všímať nech zistím až na vrchole či je to so mnou dobre. A vlastne aj tak neviem. 2 minúty. Je to málo alebo veľa? Veď ani neviem či sa ponamáhal aspoň trochu. Hore máme 9km, 1300m+ za cca 1:45. Čakal som ale trošku lepšie. Vari sme teda aspoň trošku síl ušetrili.

Zo Stohoveho sedla

Cestou na Poludňový Grúň

"Užívame" si traverz Chlebu

Z kopca parťák letí ako strela. Mám čo robiť sa udržať. Až pri strmších pasážiach je to lepšie. Za pár minút sme v Stohovom sedle. Chvíľku ešte pocupitáme ale na Poludňový to už neženieme. Treba pamätať na cieľ, nie len na potešenie z behu touto nádherou. Prechádzame Stenami. Na rovinkách trošku aj pobehneme ale stále v kľude. Dosť fúka protivietor. Aspoň v okolí južného vrchola Stien. Až teraz keď zmizol sneh mám to šťastie si poriadne pozrieť krásne svahy do Šútovskej doliny. Budúcu zimnú sezónu tu musím lietať ako strela. 

V Snilovskom sedle

Šialeným zbehom popod Chleb prichádzame na chatu. Šialený hlavne preto lebo po zime je od snehu poriadne poposúvaný zase o pár metrov. Ešte bude trvať nejaký čas do leta dokým ho opäť ľudia poriadne prešľapú. Na chate šupneme do seba vývar, piv a kofolu a môžeme pokračovať. Začína celkom pripekať na hlavičky. A hlavne na nenatreté ručičky. 

Čo to, čo to? Kde to? ;)

Lyžovačka v lete

Po Hranu Veľkého Fatranského Kríváňa to berieme veľmi zhovievavo pre naše nožičky, ale potom sa už rozbehneme. Prebehneme Pekelníkom a o chvíľku sme na sedle Bublén. Odtiaľ traverzom Koniarok preletíme pod Malý Kriváň a ideme tlačiť výškové opäť. Už to nie je až tak med lízať ale pri rozhovore to prešlo ako nič. Sme hore. Smer ďalšieho putovanie je 300 výškových dolu do Západného žľabu pohľadať stratenú paličku počas tobogánovania. Kosky je málo a tak to v celku ide. Najlepšie aj tak asi po snehu. Užívame si posledné snehy. Trošku pomaličky ale sme dolu. Po paličke samozrejme ani stopy ale aspoň sme našli parádny švajčiarsky nôž. Na výmenu. Čert vie ktorý z lyžiarov zobral našu palicu. No a teraz naspäť na hrebeň. Po tých srnčo-zlodejských čučoriedkárskych chodníkoch to teda nebol med lízať. Ale do sedla Priehyb to ani tých výškových metrov zase nebolo až toľko. Konečne chvíľka oddychu..

Kdesi na Bielych skalách

Suchý prvýkrát

Výškových ešte málo a tak musíme naberať ešte čo to na Ťavých hrboch. No.. moc ich tam nebolo, za to nás na poludňovom slniečku dobré preverili. Trošku začíname nohy ťahať za sebou. Ešteže som tam papuľu cez kosku nezrobil. Len raz som sa elegantne posadil do štrku. Zase nové škrabance. Takýmto spôsobom budem po roku ale ako frontový vojak. Totálne vyžutý prichádzame na Suchý. Trošku nám to Slniečko udrelo do hlávky. 

Pohľad na Kľačiansku Maguru

Suchý druhýkráť

Zbeh si už celkom užívam aj keď trošku pobolieva členok. Parťák začína omdlievať od pokazených nôh. Ehm.. svalovice. Nevadí to sa spraví. Na chate dáme pitivo a koho tu človek nestretne. Miriam s kamarátkou. Ževraj ich srdce ťahá ešte hore na Suchý. No necháš v tom dievčence samé? Samozrejme že nie. A tak po polhodinke ideme naspäť hore na hrebeň. Baby, miestne bušičky, nás poriadne vyvetrali. Mali sme čo robiť stíhať. Ani nevieme ako a už sme aj nazad. Už moc nesedíme a hneď sa berieme dolu. Po ceste ešte stretám iných známych ale hore ma to už moc neláka. Poďme čo to doma oddýchnuť. 

Opäť na stope srnke

Večer nakoniec s milión pozvaných prichádza na aftér grilovačku iba skalné jadro. Nazbierali sme sa až štyria a tak sme mali "mäsa" z Lidl ako pre sto levov. Škoda, že bolo nejaké biele a pórovité. Ešteže Alex kúpila nejakú špecialitu. A vlastne aj Zubáč bol asi mňamka. Toho som už pre tú špongiu klobásu ale moc nevládal zjesť. Na gril párty prišiel aj ježek ale ten, keď sme ho celý prestrašený už konečne našli, mal vlastný svet a po pár minútach išiel svojou cestou. Zistili sme taktiež, že kedy je spln, lebo ono to nie je tak ako sa zdá ale až na druhý deň a potom sa pobrali spať.

Ešte o desiatej večer dohadujeme nasledujúci deň. Nie žeby nám nestačilo ale láska k horám je silnejšia ako akýkoľvek iný cit. A tak Miriam, Lukáš a ja v nedeľu ideme rozkluskať včerajšie tisíce výškových znovu na Martinky. Nie, vlastne mi sme tam šli na kofolku a čips. To je proste život. Niežeby niekoho ešte ale nečakalo doma kosenie, rylovanie a sadenie už celý víkend. Ale vari sa všetko stihlo.

Na Martinkách opäť ako doma

Vikend ušiel ako voda a už je tu zase pondelok. Ešteže máme sviatok práce a hneď utorok sa môže párťiť do prírody opäť..

Trošku premotivovaný vstávam už o tretej ráno, aby som už o siedmej pomocou spojov bol v Prievidzi. Tam som mal mať skoro hodinový prestup do Nitrianskeho Rudna z čoho ma až hrôza premkla, a tak kedže neznášam prestoje, vyberám sa na štart pešo. Prechádzam okolo krásneho Bojnického zámku. Už hrozne dávno som tu nebol. Okolo zoologickej záhrady plynule vojdem do lesa. Pri sústavnom škrekote spoza plota mi nebolo všetko jedno, že mi niečo neskočí do úsmevu. V lese si už znovu ale behám s parťáčkami srnkami. Tie zase odo mňa utekajú, ako keby som im mal ja do úsmevu skočiť. Prechádzam okolo kaplnky sv. Vendelína a potom šialene behateľnou cestičkou lesom až do Šútovského sedla. Tu sa zo značenej cesty odpájam a improvizujem naznačenými cestičkami naznačenými na mape. Znovu sa prebehnem s krásnou laňou a o chvíľu som v Dlžíne. Ten tak chytro prebehnem, že iba nevedomky pretnem modrú značku a letím ďalej. Nakoniec sa na ňu napájam až možno kilometer na asfaltke za dedinou. To už iba pár minút a som v Kostolnej Vsi a prechodom cez vodnú nádrž sa dostávam do Nitrianskeho Rudna. Rozbeh 16km a 400m+ je za mnou.

Bojnický zámok

Rýchlo sa idem registrovať a hneď vypijem radler so štartového balíka. Mám vyše hodiny do štartu, a tak intenzívne oddychujem. Pozvítavam sa so starými známymi z behov do vrchu a nakoniec si aj u jedných odložím veci. Palice na príkaz veľkej pretekárky nechávam na štarte. Beriem to tak, že predsalen nebude až tak strmo. Ach..

Štart je presne o jedenástej. Premotivovaný sa postavím do cca prvej 20tky. Tempo hneď zo začiatku vražedné. Veď asfalt a rovina. Po kilometri fučím ako parná lokomotíva a aj keď veľmi pomaličky začínam sa postupne prepadať. Proste nemám šance s nimi držať bežecký krok. Proste nohy nejdú. Je to zle. Vykúpenie prichádza až po 3 a pol kilometri. Konečne začíname stúpať a už sa tak nederú ľudia cezo mňa. Neviem sa ale stále ukľudniť. Chodník sa vlní traverzmi a niekedy serpentínami postupne hore na hrebeň. Krásny, uzučký trail pomedzi stromy s popadaným lístim. Mimo behu čistý raj. Takto to bol pekelný raj. Až pred vrcholom keď chodník poriadne pristrmí sa mi začína dariť naspäť predbiehať ľudí. Opieram sa do stehien a dávam do toho všetko. S palicami by to musela byť genialita. Ale čo na tom úzkom chodníku keď mňa ostatní predbiehali? Asi by som dosť brzdil premávku. Vyhúpnem sa na vrcholové plató a ešte asi 300 metrov bežíme zo všetkých síl do cieľa. Som tam. 50 minút a dáke drobné. Nie som spokojný. Ale že vôbec. Aspoň viem, že milión výškových metrov nie je všetko. Treba aj oddych.

Rokoš z lúk v okolí Dlžína a Kostolnej Vsi

Dole zostupujeme v skupinkách a konečne prišiel čas aj na rozhovory. Toto nie je ako na ultra, že sa aj počas preteku kecá. Cesta dolu sa zdá byť poriadne strmá. Ani vo sne mi nenapadlo, že sme až takto stúpali. Veď skoro všade bolo treba behať. Dole zisťujem, že aj lýtka trochu cítim. Asi som to predsa len poriadne napálil bez tréningu behu na tom asfalte. Na námestí v Rudne dáme spoločný guláš. Porozprávam sa aj s legendou Slovenského ultra Štefanom Karakom, s ktorým som mal tu česť osobne bežať v Dolomitoch, ale okolo druhej som sa musel pobrať na autobus. Ten mi ide až zo 17km a 700m+ vzdialenej obce Nedoženy - Brezany. Áno, zase môj výmysel. Zopár áut išlo do Martina ale ešte stále som mal hlad po kilometroch.

Vodná nádrž Nitrianske Rudno

Prechádzam naspäť cez priehradný múr až do Dlžína. Tam, už triafam značku a modrou idem hore najprv lúkami s úžasnými výhľadmi na Rokoš do lesa. Spočiatku idem veľmi príjemne zvážnicou, až po rázcestie. Značka na mape ukazuje do húštiny. Verím, že tam bude kdesi chodník, a tak zase raz dôverujem slepo aplikácií Mapy.cz. Veľká chyba. O chvíľu kráčam žľabom v potoku, a keď sa mi už zdá, že naznačená serpentína je už blízko nado mnou, tak sa pustím aj do žihľavy. Krkolomne, strmo rúbaňou, sa snažím pomedzi žihľavu nejako preskákať aspoň radšej znovu do lesa. Tam zase po starom lísti ma viac šmýka smerom dolu ako hore. Ale nakoniec sa vyštverám na hrebeň, a tam krásna cesta. Zvážnica raz strmšie, inokedy mierne križuje zopár lesných ciest až sa napokon ocitám v ihličnatom lese a na vrchole Božkovie laz.  

Boškovie laz

Je tu super posedenie, skoro ako kdesi u dedka na dedine v záhrade, ale nezastavujem sa. Mám hodinu a pol do autobusu a netuším ako ďaleko ešte to je. Lesom rýchlo behom mierne klesám a za chvíľu som  na Pánskom háji. Po ľuďoch či ráno, či teraz poobede ani stopy. Modrý chodník do Kanianky nie je vôbec prešľapnutý, a keby nebola značka na každom druhom strome mohol by byť celkom problém. Až okolo Plešiny začínali byť opäť zvážnice. A potom tých zvážnic bolo požehnane. Krížili sa jedna cez druhú a stále a stále klesali. Repkové polia stále hlboko podo mnou. Zase ma raz prekvapilo aké dokážu tu byť poriadne prevýšenia aj pri necelých 1000 metrových kopcoch. Ale ono sa tu klesá až pod 300 mnm, nie ako u nás. No nakoniec som ale predsa v Kanianke a odtiaľto už iba asi 5 kilometrov asfaltu. Mám ešte hodinu času, a tak nemám sa kde ponáhľať. Po ceste stretám aj známych z preteku. Vyzerá, že už je aj po tombole. Aj som mal v úmysle si to odkráčať ale prišlo mi to strašne na dlho. V Nedožeroch som teda 20 minút pred busom. Výlet si teda nakoniec ešte osladím zmrzlinou a o necelé dve hodinky som doma.

Bol to dlhý víkend ale s o to jedinečnejšími zážitkami. Trošku som si zase raz uvedomil, že nie som majster sveta ale, že chcem tomu ešte dať šancu a už na budúce sa vidíme na Behu na Čertovicu.

Foto: Miriam Živčáková, Lukáš Hladký, internet