Tento rok som si zaumienil vrátiť sa ku behom do vrchu, ktorými som beh vlastne začínal. Síce ma to nebaví ale aspoň sa stretnem vždy so super ľuďmi a starými známymi pri pivku a guláši. Pred približne piatimi rokmi som takto pospoznával veľa nových vrcholov na Slovensku. Odvtedy ma ale zavialo na ultra výlety, ktoré sú teraz môj život. Aj keď začínam cítiť, že už aj do hôr sa tlačí komercia, súťaživosť a ziskuchtivosť, a tak som sa rozhodol tento rok okrem toho, že na chvíľu sa budem na behoch do vrchu znovu cítiť ako pretekár, chodiť okrem toho a využiť ten deň na výlety po okolí. Tentoraz som teda zavítal na Beh na Čertovicu a po skončení sme si s kamarátom spravili rýchly výlet domov do Ružomberka cez hrebene Nízkych Tatier.
 |
| Na bočnom hrebeni NT za Salatínom v oblasti Úplazy |
 |
| Niekde za Derešmi |
Samotný pretek bol super vďaka ľuďom, ale strašný čo sa výkonov týka. Keď sa pozriem na čas cítim sa priam neprekonateľný, ale keď vidím ako šli ostatní tak mi je až do plaču. Nevadí, máme byť radi za to čo máme a je toho aj tak veľa. No čiže čas 38:46 stačilo na šestnáste miesto z devätnásť mužov do 40 rokov. Celkovo sme mali zdolať trasu dlhú 7 kilometrov s cca 430m+. Dobre, ku preteku stačí. Poďme na hrebeň.
 |
| Cestou na Štefku |
Kde tu je slnko, kde tu oblak. Trošku pofukuje. Celkovo nie je najteplejšie ale prvý kopec na Rovienky nás teda poriadne zahrial. Ľudí na tejto časti hrebeňa veľmi málo. Celkovo som prekvapený ako málo ľudí je v Nízkych Tatrách. Tí sa objavili až na Štefáničke, na ktorú sme prebehli vrchom okolo záveru dlhočiznej Jánskej doliny. Každopádne celé je to tu oproti našej Malej Fatre veľmi mohutné. Asi ešte mohutnejšie ako Západne Tatry. Nakoľko sme tu ešte ani jeden neboli, mali sme celkom problém dopredu určiť pokračovanie hlavného hrebeňa, z ktorého sa tiahli tiež mohutné, pokrútené bočné vetvy.
Na Štefáničke obsluha asi ako nikde inde. Už dávno mi niekto tak nespravil náladu. Proste myslím si, že takto sa musí niekto na to narodiť. Myslím si, že ten kto tam tie osôbky vyberal mal poriadne nadanie. No, tak nám trošku udrelo pri pivku. Musíme to ísť vybehať. Štartujeme stopky, že za koľko sa stihneme dostať na Kamienku. Bolo to okolo hodiny. Trošku sme už síce zožutý Slnkom a prepálením začiatku, ale stále to celkom ide. Na Kamienke sa už ale nezastavujeme ako bolo pôvodne v pláne, keďže už sme si vyčerpali občerstvovačku na Štefke.
 |
| Chodníčky :) |
Prichádza siahodlhá rovina. Raz za čas sa nejaký kopec pritrafil ale to horšie prišlo až z Krížskeho sedla na Kotliská. Trošku nám to už dá zabrať. Počasie je nenormálne neisté. Kde tu aj nejaká kvapka spadne ale inak je zem stále suchá. Čierne mračná sa striedajú s poriadnym pekom na Slnku. Do toho fúka studený vietor. Vôbec netuším či mi je vlastne zima, či teplo. Dosť nás to vyčerpáva. Začínam mať zachladené priedušky a len ťažko sa mi dýcha. Vždy mám čo robiť rozhýbať sa keď na chvíľu zastaneme.
Prechádzame pod Chabenec a ešte jeden vertikál po druhu občerstvovačku. Na vrchu čakám hneď odbočku na Magurku ale to sme sa pekne okašľali. Tá je možno aj 2 kilometre ešte ďalej po hrebeni za Malým Chabencom. Ale to už sú zasa iba krásne lúky Nízkych Tatier a tak netrvá dlho a už na značke čítame Salatín 5:25. Čo? Veď to nie je až tak hrozné. Ale no uvidíme. Tam by nás mali poviesť nohy po občerstvení na Magurke.
Dlho zbiehame, spočiatku bočným hrebeňom na Mestskú horu, neskôr serpentínami rovno do doliny potoka Lupčianka na Magurku. Je to krásny lesný trail, len nemať už zo zbehu také rozhasené nohy. Ale o chvíľu už sedíme v reštike a užívame si vytúženú polievku s pivom a kofolkou. Sadneme si von ale po chvíľke mimo Slnečných lúčov začína byť poriadna zima. Moc sa teda nezdržujeme. Zjeme, doplníme zásoby vody a letíme dole na Kapustisko.
 |
| Pohľad na Mestskú horu |
 |
| Zbehyy :) |
Tam už sa znovu vyzliekam. Tentoraz ideme krásnou zvážnicou, skôr na bicykel, celkom svižným krokom na Železnô. Vychádzame na asfalt, o chvíľku odbočíme doľava, zbehneme ku sanatóriu, opäť vybehneme na štátnu cestu do Partizánskej Ľupče a nakoniec znovu odbočíme doľava a potom už iba dlllho, tiahlo hore dolinou až do Ráztockého sedla. Keď nad tým rozmýšľam celkom nudný úsek ale bolo to dobré na zotavenie nôžok po dlhom technickom 30 kilometrovom úseku po hlavnom hrebeni NT.
 |
| Na Železnom |
Z Ráztockého sedla nás čaká posledný vertikál. Očakával som všetko možné ale toto bol ozaj masaker. 400 výškových metrov na jednom kilometri? Možno o niečo viac. Nemať palice tak sa tam štveráme dodnes. Ale terén luxusný. Kamenno hlinený, poväčšine schodikový. Raz za čas sa trošku šmyklo ale inak ako stvorené na tréning výškových metrov :)
 |
| Masíb Salatínu kúsok od sedla |
 |
| Dolinka do potoka Lupčianka |
 |
| Ráztocké sedlo |
Sme hore. Vrchol je zarastený kosodrevinou a bola tam dosť zima, tak som si ho moc nevychutnal. Okrem iného mi odišiel asi už aj posledný náznak energie. Dopĺňam energiu gélom, Lukáš čo to pofotí. A čo teraz? Chodnik klesá kdesi do kosky. Pozriem, a tam iba nevýrazný tunel vo vnútri kosodreviny. To nemyslia vážne. Ideme pokrčene takto asi pol kilometra. Podarí sa mi roztrhnúť batoh asi v dĺžke 5 centimetrov. No krása. Ešteže neutrpela Mammutka, zavesená na ňom. Koska pomaly končí, začína polom. Okrem toho vrcholovú rovinu strieda strmé klesanie, stúpanie, serpentíny po mokrých skalách, blate a všetko toto dolaďuje len nevýrazný chodníček. Prechádzame cez Malý Salatín a pred pol deviatou máme nádherný západ Slnka na skalno-lúčnom hrebeni s názvom Úplazy. Znovu vbiehame do lesa až sa dostávame do oblasti Bohúňovo. Znovu polom. Tentoraz už poriadne zapeklitý. Z jednej strany zraz, na druhej strane nepriechodná divočina a pred nami krížom-krážom pováľané stromy. Celkom bezradnosť. Kráčame po jednom kmeni. Problém je že stromy sú už úplne zoschnuté a čoho sa chytíme to sa láme. Pod nami celkom hlboko iba ostré konáre a až zo dva metre nižšie zem. Prejdeme týmto stromom nižšie a potom Lukáš zavelí, že ideme podliezať. Nejako sa prešmykneme pomedzi vetvy a po štvornožky podídeme zopár stromov. Ehm.. neviem ako by sa toto dalo prejsť s 50 litrovým batohom. Potom zase horko-ťažko sa prederieme vetvami hore nad stromy. Ešte ich zopár prelezieme a sme za polomom. Našťastie značka priamo pred nami. Chvíľku ideme ešte bez svetla ale na Kriváni nad Ludrovou už čelovky vyťahujeme. Priamo pri značke pozor zvýšený výskyt medveďov. Smejeme sa, to v tom polome bývajú?
 |
| Salatín a Slniečko pomaly odchádza |
Po tme zbiehame už zvážnicou dlho dolu. Prichádzame až do sedielka pred kopcom Kohút, tam stáčame doľava do Ludrovskej doliny a stále s občasnými polomami sa terigáme nižšie a nižšie. Raz po chodníčku, inokedy po horšej, inokedy po lepšej zvážnici. Keď tu zrazu za nami niečo zareve. Akože už dvakrát nás dnes večer vystrašila spiaca prepelica, či bažant v kroví a skoro sme hysák dostali ale toto bolo iné. Nie je to vták a nebude to ani vysoká. Znie to ako veľká mačka, rys? Niee ..alebo, žeby malý medveď. Môže byť. Predsalen asi tiež nečakal, že ho tam nejaké húkajúce čudá vyrušia. A mama je kde? To už letíme do Ludrovej šprintom. Uff, čakám, že ma tam rovno vypne, keď mi už parťák asi piaty krát opakuje pridaj. Ale potom to prišlo. Uber trochu :D ..to už zrejme zase vypínalo jeho. No.. Ani sme sa nenazdali a už vidíme pod nami svetla dediny. Ešte spravíme jednú dlhú serpentínu a sme pri potoku a po pár stovkách metrov pri smerovníku. Konečne kráčame. Tu mal byť pôvodne koniec nášho putovania.
 |
| Z kosky na Salatíne vykúka Malý Salatín |
 |
| Posledný pohľad na hrebeň Nízkych Tatričiek |
Lukáš hľadá najschodnejšiu trasu do Ružomberka, ja sa snažim nejako vydýchať. Ale už zase mám priedušky v paži a len náznak trošku rýchlejšieho tempa a ide ma udusiť. Vyťahujeme energeťák. Bratsky sa rozdelíme aby sme zvládli už aj to posledné stúpanie okolo lomu. Mne energeťák hneď zaberá a dokonca už sa ani nezadýchavam. Môžem aj bežať. Vychádzame na lúky nad mestom, ktoré sa nám skoro celé rozprestiera pod nohami. Ešte tam musíme zbehnúť. Je okolo desať hodín večer keď prichádzame ku delu pred mestom. Ešte chvíľku pocupitáme a je to za nami. Parťáka odvediem po ceste domov a ja ešte dokráčam na stanicu. Tam už len zo hodinku pofejsbúčim a pochvastám sa tým čo som mal možnosť dnes zažiť a nakoniec za vláčikom odpracem domov.
 |
| Terén snov po 40tom kilometri |
Bol to úžasný deň a som neskutočne šťastný, že mám tak mnoho. Že mám okolo seba aj takých bláznov, ktorí sa na toto všetko so mnou dajú. Že mám celkom dobre zdravie, a že vďaka tomu môžem spoznávať a vidieť túto našu nádheru okolo. Už len dávať pozor, aby sa niečo neprehnalo.
Foto: Lukáš Hladký
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára