Kriváň, Bochník a Chleb nás každodenný

Štvrtok

Slniečko nad Veľkým Kriváňom zapadá

Na víkend hlásia luxusne ale mrazivo a tak svoj víkend v Snilovskej doline štartujem už vo štvrtok s parťákom Martinom.  Predsalen som tam už nebol dva dni.

Hore Generálom na chatu pod Chlebom

Stretáme sa pred Šútovom. Nad Šútovom nahodíme výstroj a hybaj hore. Duje ako besné, zima mi je ešte viac, ale Martin musí držať tepy na uzde, a tak mám čo robiť neumrznúť po les. Ale ako sme vošli do lesa ku Zajacovej už bolo teplúčko. Relatívne.

Volíme cestu hore po skratke. Trošku podšmykovalo ale inak fajn. To je tak keď ma váš parťák iba pásy, ktoré nelepia ale držia na snehu alebo lepia a nedržia na snehu. Za chvíľu sme ale na skialpovej skratke a ani sa nenazdáme a pučíme Generál. Stále tepy okolo 140. Ževraj dva dni pred pretekom to tak musí byť. Ale pred chatu trošku zase prifúkne a keďže chceme vidieť aj zapadajúce Slniečko, tak na chatu len letmo pozrieme a pokračujeme vyššie na Chleb.

Priamo na Chleb

Je tvrdšie ako minulý víkend. Slniečko a mráz narobil so snehom poriadky. Ale zvládli sme to a za odmenu máme nehorázne krásne výhľady na celú Fatru. Aspoň na to čo nám pani inverzia dopriala vidieť. Ale aj pani bola krásna ako sa prevaľovala z kopčeka na kopček. 

Na vrchole

 

  

Dole sme sa rozhodli ísť cez Bochník. Nemyslím si, že ideálne riešenie. Minimálne pre Martina, ktorý si to struhol priamo na chatu a skončil dobre že nie s dierou v lyži od kameňa. Ja som si to radšej pustil po ľavej strane v smere nadol od hrebienka Bochníka.

To najlepšie na chate

Na chate nás už čakala známa partia. A keď sa stretnú úžasní ľudia, tak potom to tak aj dopadne. Síce pretekára Martina opúšťam, ale ja o pol ôsmej večer stojím na Kriváni rozhodnutý sa pustiť dole Révaykou. Bolo to geniálne. Samému by sa mi to určite nepodarilo za čo Kubovi ďakujem. Rýchlo sme vyšľapali z potoka na chatu, chvíľku som sa ešte ohrial a letím dolu do Šútova na vlak. Pod Zajacovou ma zase jelene naháňali a tak mám na stanici ešte parádnych 5 minút rezervu. Prvý deň za mnou.

Piatok

V piatok zase v robote. Ale ono to vždy raz skončí a tak tým istým vlakom som opäť o pol štvrtej v Šútove. Dnes idem sám a tak volím cestu až na Kriváň potokom. Vyskúšať či dnes už konečne stihnem západ. Ako idem dedinou tak nad Chlebom sa robia zvláštne chocholčeky oblačnosti. Žeby tam tak mohutne fúkalo?

Ale ako vojdem do lesa už na to nemyslím. Spomínam si na to až pred skončením lesa pri odbočke v potoku na chatu. Začína byť nejako temno. To sa mi nepáči. Prichádza hmla ale verím, že to bude len taký jemný, niekoľko desiatok metrov vysoký oblak, ktorý nebude až tak hustý, že nebude nič vidno. Ale o pár výškových metrov vyššie keď už zredli aj posledne kríčky už bolo temno až tak, že som nenašiel Révayku. Ešteže máme tie chytré telefóny. Nejako som do Révayky traverzol a bola celkom rozlyžovaná, a tak aspoň ako tak sa dalo orientovať. Lenže mne táto beloba ozaj moc dobre na rozum nerobí a tak keďže je už po piatej večer, po ľudoch ani stopy, rozhodujem sa asi v polke pre ústup. Zlyžujem do potoka a okolo chaty celý nafučaný, že dnes mi to nevyšlo šusujem dolu Generálom. Rýchlo obujem pásy znova a z posledných síl sa vytrepem na chatu. Tam sa dozvedám, že Kubovi to na Chlebe celkom vyšlo. Ehm.. na Chlebe už bola hmla ale na Bochníku mal ešte krásny západ. A v diaľke bolo ževraj aj krásne vidieť vrcholček Veľkého Kriváňa. Mal som zrejme vydržať a dostať sa až na vrchol. Ale kto by potom tú hmlu zlyžoval?

Kubov piatkový západ Slnka medzi Bochníkom a Chlebom

Každopádne to ma už netrápi. Som už medzi svojimi. Horec dal horca a za chvíľku som bol tak nalomený, že nakoniec o ôsmej nejdem smer vlak do Šútova ale smer skládka pre parťáka Dávida, aby som zažil, čo to na jednej strane znamená prespať na chate pod Chlebom, ale jednak zjazdovať s Kubom krkaháje bučinou s nejakým tým promile. Zážitok ako sa patri od Turancov :P

Hore už štyria, dolu sme šli traja okrem mňa a Kuba aj Matúš. Keďže dobrej lyžby nikdy nie je dosť. A kedže už aj kuchyňa sa zavrela a chata pomaly si líhala spať, zoberieme so sebou teraz už aj parťáčku Kláru a hybaj za svitu mesiaca na Snilovské sedlo na prechádzku. Vonku príjemných -12. S vetrom na hrebeni to už bolo tak akurát. Ale v posteli to všetci poznáme. Život je príliš krátky na to aby sme ho prespali. A príliš krátky aby sme zažili všetky bláznovstvá. 

Partia neskutočná a tak pred spaním zapíname budík na pol šiestu. Veď nám Slniečko bude opäť vychádzať :)

Sobota

Mám čo robiť 15 minút, aby som zobudil parťákov v izbe. Ešteže sme tam boli sami. Ale keby aj nie. Asi by museli ísť všetci. Nikdy som si nemyslel, že zapnutie svetla v izbe môže tak pomáhať na vstávanie. A tak o polhodinku už všetci drkoceme zubami pred chatou s nenormálne do červena krvavou oblohou nad Západnými Tatrami. Ideme na to. Polovica chaty je už pred nami, my ideme priamo cez Bochník hore.

Východ Slnka na Chlebe

Sneh tvrdne a tvrdne a tak trošku sa aj zapotíme aby sme nemuseli znovu šľapať opäť z doliny. Dávid ako rozumník ide pomalšie. My sme na vrchole asi 10 minúť pred predstavením. Tam už fotografi štelujú svoje prístroje. Ja robím všetko pre to aby mi nesfúklo z vrcholu lyže bež brzdy a pásov. Predsalen som si dal pásy hneď dolu, lebo o 15 minút už ruky asi nebudem mať funkčné v pocitovke -25.

A potom to prišlo. Divadlo sa mohlo začať a postupne sa celá Mala Fatra zaliala do teplej slabo oranžovej farby. Síce až tak teplo nebolo ale ja som to cítil. Bolo to nádherne. V diaľke sa majestátne týčil Rozsutec a za nami Veľký Kriváň. Čo viac si môže človek priať? Aj slzičku by človek vyronil, keby mu nezamrzla ešte v zárodku.

A keďže už ozaj mrzlo všetko, tak letíme dolu na raňajky. Cez "Oškvarkovú" muldu po cestu a rýchlo na chatu. Hodím do seba páročku, dve a letím za parťákom do doliny na skládku. Trošku som to ale prekombinoval a nakoniec to dopadlo tak, že prichádzam naspäť na chatu až po ňom. Nedbám. A ja že idem na pohodu. 

To už mi ale volá iná parťáčka, že štartuje z kempu. Nemá palice. Ajajaaaj. Snažím sa nejaké zohnať od parťákov. Úspešne. A tak dopijem čajík, trošku pokecám a letím dolu. Pod generálom pozriem na ruky a v nich palice iba jedny. Oooo, bisťu. Pozriem na Generál a hneď mi je jasné, že dolu ísť nemôžem. Toto bez palíc nepôjde, A tak vertikál číslo dva môže začať. Na svahu si ma už ľudia pozerajú ako raritu. Pred chatou iba prídem ku parťákovým paliciam, schmatnem ich, zhodím pásy a letím ako pravý zlodej preč. 

Už celkom rozsekané nohy v kombinácií 4 paličky v rukách bolo v lesíku celkom hard. Radšej každú chvíľu stojím aby som neskončil rozčapený na strome. Radšej nech sa rozčapím až pri parťáčke. Pridem na skládku, pozriem na mobil a tam 6 zmeškaných hovorov. Opaaa. Volám, keď tu zrazu za mnou Nika. Trošku už asi aj fialová od zimy. S poriadne zničenými nohami od otlakov. No mám prúser asi. Ale nejako sme si to vysvetlili a cesta hore pri rozhovore ako vždy ušla ako voda. Ani zima už nevadila. Sme na chate. Ja mám povinnosti a tak Niku nechávam v domnení, že nie na dlho, osamote. My ideme do voliery sneh odhadzovať. Maxo rád využíva záveje na útek do divočiny.

Po skoro dvoch hodinách sme hotoví a tak ideme vyskúšať Maxa. Trvalo to asi 5 minút a Max už behal po Grúňoch okolo chaty. Beda každému psíkovi na okolí. Ale keď nás poriadne popreháňal po Generáli tak aj sám prišiel ku chate a keď nie my tak tam ho už Klára dala do laty. Ideme prekopávať záveje ďalej. Po ďalšej hodine máme už ale ozaj dosť a tak minimálne na dnes stačilo. Maxa už nepúšťame.

Prídeme do chatičky a tam ani miesta na sadnutie. Všetko plnô, a tak sa poberieme ešte do kotolne drevo kálať. Ehm.. toto nie robota pre mňa. Predsa len som úradník, ktorý si maximálne raz za čas ide skontrolovať svoje mosty do terénu. A tak to prenechávam parťákom. Po hodine sedenia pri peci s čajom v ruke teda oni sa po jednom pustia do troch bedničiek a ja sa konečne idem venovať aj Nike. Tej už odumiera zadok od sedenia.

Ešte dáme úžasnej polievočky a letíme teda dolu do reality. Nika sa každým dňom na lyžiach zlepšuje. Len na tie jej kŕče a otlaky by mal niekto niečo poradiť. Myslím si že ma malú alebo úzku lyžiarku. Musíme vymyslieť nejakú zmenu. Už skoro za tmy iskríme na Zajacovej. Odtiaľ už radšej napešky nadnes. Konečne idem doma zo seba spraviť človeka.

Nedeľa

Ale večer už je dohoda jasná. Zajtra lyže opäť. Je mi to jedno kde len nech stojím na svojich Piškótkach. Ráno si čítam správu, že ideme na Malino, ale keď preverujem situáciu, tak parťáčka sa tvári, že práve umiera. Nič, uvidíme čo prinesie deň. Idem ju aspoň z depky vzkriesiť. Po ceste kúpim desať rožkov a depka je zažehnaná. O polhodinku letíme smer Malino.

Na Maline

Zima ako v Ruskom filme. Dokým parťáčka kúpi skipass sa už ani hýbať nevieme. Ja teda rýchlo pripínam lyže a šľapem a Nika sa už vezie na lanovke do slniečka na vrchol Malina. Prechádzam kúsok zjazdovkou, ale rýchlo odbočím doľava a pokračujem na vrchol Hrabovskou dolinou asi presne tak, ako včera tadiaľto pučili pretekáris. Ide to rýchlo. Každú chvíľu zhadzujem ďalšiu vrstvu. Pred vrcholom ide do tuhého. Sklon sa zväčší ale príroda je dokonale krásna a tak to ide ako po masle. Toto je ono. Len nech som už hore. Prestávam po toľkých dňoch už vládať.

Z ničoho nič som hore a otvára sa mi nádherná scenéria od Veľkého Rozsutca až po Tatranský Kriváň už dosť zahalený do oparu. Ako sa zastavím a Slnko zájde za oblak tak koniec. A čo ešte horšie, keď som sa pohol, tak studený vzduch mi mrazí až mozog. Dole ledva brzdím od zimy ale hneď lepím pásy a ide sa hore. Práve sa konajú nejaké preteky v slalome a tak musím ísť presne vyhradeným miestom aby som im nezavadzal. Ale aspoň mi nezavadzali ani iní lyžiari. O 18 minút som hore pri Nike. Dáme zopár selfí a letíme každý dole. Nika, aby ešte stihla aspoň zo dve jazdy a ja aby som stihol po dvoch jazdách už zase Niku hore aby sme jeden alebo druhý nezamrzli.

Hore si zase trošku oddýchneme a letíme dolu. Sneh nie je zrovna najlepší. Celkom to šmýkalo na ľade ale čo už. Na všetkom treba vedieť lyžovať. Ako zájdeme do tieňu tak je zase neskutočná zima. Dokým prídeme až ku autu tak síce ma neklepe ale necítim sa svoj. Klepať ma začalo až v aute a aj napriek na totálku vyhriatemu autu sa teraz nedokážem prestať triasť. Nika sa už vedľa potí čo je tam teplo. Zohrievam sa až možno polhodinu po rozlúčení doma. Ono asi bola poriadna zima lebo všetok vyzrážaný pot na terme mrzol na goretexke z vnútra. Normálne som mal ľad vo vnútri bundy.

No a takto skončil už aj posledný deň tohoto týždňa. Ale veď čo, zrejme víkend toho ďalšieho zase začne už možno vo štvrtok ;)

 Foto: Martin Šramo, Jakub Vojt, Nikola Bartošová