Čo ku tomuto napísať? Bol to proste geniálny predĺžený víkend v prírode. Síce sám ako prst ale o to so silnejšími zážitkami a hlavne tým potrebným stíšením, ktoré v dnešnej dobe nie je tak jednoduché nájsť.
 |
| Na vrhcole Trzy Korony (Pieninski Park Narodowy) |
1. deň: Pieninski Park Narodowy
Trasa: Červený Kláštor - Plašná - Lesnica - sedlo nad Lesnicou - kompa(zatvorená) - obchádzka cez Krościenko nad Dunajcem - Sokolica - Trzy Korony - Czorstzyn - Lubań - Maniowy
cca 50km, 2800m+
Cesta dlhá predlhá. Od tretej rána v Regiojete z Vrútok až do ôsmej v Červenom Kláštore. Počasie hlásia na víkend kadejaké ale verím v krajšie zajtrajšky. Cestou obdivujem Magurské sedlo medzi Reľovom a Slovenskou Vsou. Úžasné výhľady, ktoré ma presviedčajú, že som sa rozhodol správne ísť do tohoto výletu aj sám. Po okolí sa na lúkach nachádza už aj celkom dosť snehu. Cítim sa rozpačito či to bude pre moje nožičky slasť a či nie. Každopádne ako som z autobusu vystúpil na ceste bola poľadovica. A nielen na asfaltovej. Aj na blatovej, aj na trávovej. To som vtedy ešte ani netušil, že toto je to úžasné čo neskôr vystrieda len blatový chodník.
Na Plašnú to trochu šmýka na zmrznutom blate ale o chvíľu som hore. Prichádza trošku zapeklitejší zbeh a prvé oboznámenie sa s mokrotou, inak si užívam prvé hodiny bez dažďu. Zbehol som do Lesnice a z tade už po pre mňa známom žltom chodníku na sedlo nad Lesnicou. Vari nepôjdem ku kompe po asfaltke, keď sa to dá prebehnúť cez kopec.
 |
| Projekt urob si selfičko začína |
Prvýkrát oceňujem účinky mrazu na blato. Zapadnúť pol topánky do jeho vnútra nie je úplne najpríjemnejší pocit. V lese je mrazových účinkov už pomenej a tak začínam hromžiť. Zatiaľ iba v duchu.. Prehĺbenie pocitov zlosti prišlo pri zistení, že kompa nefunguje od novembra do apríla (dáva to logiku ak by náhodou prišiel ľad). Na počudovanie celkom ľahko zvládam túto situáciu a aj keď z času na čas mrholí rozbieham sa s ľahkosťou a obchádzam Dunajec najbližším mostom, ktorý je vzdialený asi 4 kilometre asfaltu.
Za cca 3/4 hodinky som už trošku z iného smeru ale pod kopcom Sokolica. Stúpanie bolo rýchle a už aj stojím na skale po obvode ohraničenej zábradlím celkom sám, iba s pohľadom do diaľav a do hĺbky na Dunajec. Z rozprávania, počas sezóny a počas krásnych voľných Poľských dni, je problém si nájsť miesto pri zábradlí. Uuups, nechcel by som. Ok, poďme na Trzy Korony.
 |
| Sokolica s nádherným výhľadom na Dunajec |
Na rad prichádza nádherný technický chodník hrebeňom. Tabule píšu 3 hodiny. Každopádne dá sa to prejsť aj rýchlešie, ale asi opäť treba rátať aj so zápchami. Nie jedno miesto je úzke na jedného človeka. A keď sa miestni budú chcieť ešte všade fotiť? V pláne bolo prezrieť aj Pieninský hrad ale tam ma vítala iba tabuľa prepadnutého stropu, a tak iba hodím do seba jednú Horálku spravím fotečku a letím ďalej. Nie je teda najteplejšie.
To už odtiaľ na Trzy Korony bola malina a konečne stretávam prvých ľudí, asi po 4 hodinách. Chodník na vrchol vyzerá ako u nás chodník korunami stromov(samozrejme v menšom), ale tak uzučký, že sa v jednom smere zmestí iba jeden človek. Žiadne obiehačky. Stred je predelený zábranou a na začiatku je označenie jednosmernej premávky. Opäť si nedokážem predstaviť ako to tu musí vyzerať cez voľné dni. Na vrchole je vyhliadka cca 4x4 metre a keď sa to zaplní tak asi ľudia stoja v rade až po Pieninský hrad.
 |
| Výhľad z Troch Korún |
 |
| Vzadu zasnežené a zahmlené Vysoké Tatry alebo asi skôr Belianky |
No a začína pršať. Spočiatku veľmi jemne. Cesta začína byť až príliž behateľná a ja si to patrične užívam, lenže blata pribúda, viditeľnosť a výhľady ubúdajú a tak pomaly ale isto prichádza depka. Už iba do mobilu do mapy hľadím a čakám za každým rohom vykúpenie. Vychádzam z lesov na lúky. Vody ako keby priehradu roztrhlo a po tráve behám ako po špongií. Prichádzam na koniec národného parku. Som v nejakej dedine. Samý asfalt. Neviem či sa mám tešiť a či plakať. Teraz dodatočne zisťujem, že keby som videl na viac ako tri metre asfaltu pred sebou, tak by som možno zahľadel aj na zámok, hrad, či obrovské jazero. Chvíľku som zahľadel ale v diaľke rozhliadňu Lubań. Nezdala sa až tak ďaleko.
 |
| Jezioro Czorsztyńskie, hrad Niedzica,, na druhej strane Czorsztyn a po pravej strane lúky ktorými som prechádzal, úplne vzadu hlavný hrebeň Byskidov (Gorczański Park Narodowy) s najvyšším vrcholom Lubań |
 |
| Rozhľadňa na Lubani |
Ale potom to prišlo. Blatové kúpele alebo blatové orgie? Nebyť paličiek tak tam ešte dnes miesim blato na mieste. Depka v plnom prúde. Prestáva ma to baviť a pršať začína čím ďalej viac, keď tu zrazu stretám mladých poľských turistov. Zaujímavé. No nič. Predbehnem ich a dobojujem to až na vrchol. Hore krásna lúčka s miliónom smerov a tak sa rozbieham po hrebeni. Hneď ale po 200 metroch sa spamätám, že nie som na správnej farbe. V tej sneho vode na zemi ani stopy a tak celkom prúser si vybrať správny smer na pár metrov vzdialenú rozhľadňu. Ale našiel som ju nakoniec.
Prdím ale na ňu a idem tlačiť kilometre ďalej. Totálne blatový, inokedy totálne suťový zasnežený strmý zbeh a neskôr chodník či cesta plná vetiev stromov a kaluží kde by ani slon nemal problém zapadnúť. Triedim v hlave myšlienky a ctižiadosť dostať sa dnes až do Noweho Targu cez Turbacz po svojich musela ustúpiť. Ja idem do Mizernej. Veď tak to asi aj cítim.
Z Glowneho szlaku Beskidského sa púšťam zelenou dolu. Spočiatku celkom príjemny chodník lúkami a lesmi vystriedali zase strmé šutrovo konárové zvážnice. Potom zase kdesi na hrebeň hore a dlho predlho blatom až som vyšiel na opäť špongiovo mokré lúky. Vložky už som mal až na prstoch v topánkach zrolované a tak ich radšej vyberám. To bolo radosti s voľnosti prštekov. Silou vole a asi už aj s dávkou levitovania sa mi podarí bez ujmy a bez krkolomných pádov prísť až do dediny Maniowy.
Práve okolo mňa prefrčal autobus a ako neskôr zisťujem na zástavke tak to mal byť posledný dnešný do Noweho Targu. Lenže to mi vtedy nenapadlo si pozrieť hviezdičky čo znamenajú a tak celý rozradostený si idem na fritky a herbatu do miestneho občerstvenia na pumpe. Až keď opäť výjdem na zástavku do tej strašnej tmy a zimy čo som bol celý premočený zisťujem, že mi už nič nepôjde. A tak prišiel čas na stop, keď tu zrazu za 5 minút stojí pri mne mikrobus. Samozrejme stará rachotina ktorú ani otvoriť neviem, tak to už vodič rukami lamentuje, že on nemá toľko času aby mi dvere otváral. Doteraz netuším či to bol nejaký pravidelný spoj a či iba nejaký pocestný. Každopádne za 5 zlaťákov som bol za polhodinku v Targu iba pár stoviek metrov od hotela.
To už ma zase gniavi zima ale za 5 minútiek už stepujem na recepcií hotela Oberźa pod Roźa na brehu Bialeho Dunajca. Izba parádna, kúpeľna čisté vykúpenie a raňajky ani nevravím. Všetko tip-top. Do mesta sa mi nechce a tak po trošku skonsolidovania sa na normálneho človeka o deviatej už chrápem.
Raňajky až na ôsmu, tak sa vyspím ako bábätko, aj keď z postele sa dvíham ako tankom prejdený...
 |
| Počasie sa nám zhoršuje |
Prdím ale na ňu a idem tlačiť kilometre ďalej. Totálne blatový, inokedy totálne suťový zasnežený strmý zbeh a neskôr chodník či cesta plná vetiev stromov a kaluží kde by ani slon nemal problém zapadnúť. Triedim v hlave myšlienky a ctižiadosť dostať sa dnes až do Noweho Targu cez Turbacz po svojich musela ustúpiť. Ja idem do Mizernej. Veď tak to asi aj cítim.
 |
| Už ma to nebaví |
Z Glowneho szlaku Beskidského sa púšťam zelenou dolu. Spočiatku celkom príjemny chodník lúkami a lesmi vystriedali zase strmé šutrovo konárové zvážnice. Potom zase kdesi na hrebeň hore a dlho predlho blatom až som vyšiel na opäť špongiovo mokré lúky. Vložky už som mal až na prstoch v topánkach zrolované a tak ich radšej vyberám. To bolo radosti s voľnosti prštekov. Silou vole a asi už aj s dávkou levitovania sa mi podarí bez ujmy a bez krkolomných pádov prísť až do dediny Maniowy.
Práve okolo mňa prefrčal autobus a ako neskôr zisťujem na zástavke tak to mal byť posledný dnešný do Noweho Targu. Lenže to mi vtedy nenapadlo si pozrieť hviezdičky čo znamenajú a tak celý rozradostený si idem na fritky a herbatu do miestneho občerstvenia na pumpe. Až keď opäť výjdem na zástavku do tej strašnej tmy a zimy čo som bol celý premočený zisťujem, že mi už nič nepôjde. A tak prišiel čas na stop, keď tu zrazu za 5 minút stojí pri mne mikrobus. Samozrejme stará rachotina ktorú ani otvoriť neviem, tak to už vodič rukami lamentuje, že on nemá toľko času aby mi dvere otváral. Doteraz netuším či to bol nejaký pravidelný spoj a či iba nejaký pocestný. Každopádne za 5 zlaťákov som bol za polhodinku v Targu iba pár stoviek metrov od hotela.
To už ma zase gniavi zima ale za 5 minútiek už stepujem na recepcií hotela Oberźa pod Roźa na brehu Bialeho Dunajca. Izba parádna, kúpeľna čisté vykúpenie a raňajky ani nevravím. Všetko tip-top. Do mesta sa mi nechce a tak po trošku skonsolidovania sa na normálneho človeka o deviatej už chrápem.
Raňajky až na ôsmu, tak sa vyspím ako bábätko, aj keď z postele sa dvíham ako tankom prejdený...
2. deň: Gorczański Park Narodowy
Trasa: Nowy Targ - okolo cintera na modrý szlak - po hrebeni až na Turbacz - po czerwonom szlaku až do Rabky
cca 32km, 1200m+
Už keď som rozlepil oči tak som nič von oknom nevidel a cez deň sa to teda nezlepšovalo. Prechádzam cez celé mesto až ku cintorínu a odtiaľ ešte okolo zopár domov do polí a lúk. Hneď zapadám do hnusného ílu. Snažím sa neskaziť si deň hneď takto z rána. Íl prechádza plynulo do špongiovej lúky ale naskytá sa ešte zopár dnešných posledných výhľadov a tak som ešte šťastný.
Prichádzam na lazy nad Targom a odtiaľ sa pustím síce po značke vyznačenej appkou Mapy.cz ale podľa všetkého už Poliakmi zrušenej. Na stromoch boli značky vybielené a za 5 kilometrov som ich ešte viditeľných našiel asi 2. Po hnusnom blatovom chodníku sa dostávam na hrebeň. Prichádza prvý rozmočený sneh. Po mraze v 1000 mnm zatiaľ ani stopy.
Ale ako postupne mizol les a ešte stále som po troche stúpal, tak začína prituhovať. Asi polhodinku pred Turbaczom zbadám pred sebou bežca. Fuu, konečne človek a hneď bežec? Ale prdím na teba, ja mám po včerajšku toho akurát dosť. Keď tu za zákrutou ho zbadám. Ono to nebol iba tak nejaký bežec, ono to bola bežkyňa. A ten pohľad keď som ju dobiehal zozadu. Ale potom zase zrýchlila a ja už zúfalý. Ale vstúpil som si do seba a o chvíľku som zase za ňou. Aby to až tak moc hlúpo nevyzeralo, tak som ju ešte aj povzbudil. Usmiala sa. A tak sme šli vedľa seba až dokým som nenabral toľko síl, že som prevzal velenie. V domnení, že dáme selfíčko na Turbaczi, aby som si stihol vybrať telefón som si dal trošku nadskok čo som ale spravil osudnú chybu. Ona odbočila do chaty a nie na vrchol.
No nič, no. Porobil som si teda selfíčka sám a pobral sa druhou stranou dole do Rabky. Spočiatku krásny zasnežený chodník, ktorý sa zase raz začal meniť na ohyzdné blato. Na vrchol z tejto strany sa valili stovky Poliakov. Ale všetci už skoro pod vrcholom. Ako som klesal tak som stretal popri narastajúcej hmle, tým menej turistov. Zbeh nemá konca. Na vrchol som vyšiel za 3 hodiny a tú istú vzdialenosť dolu som šiel skoro rovnaký čas. Hromžím na celý národný park. Okolo mňa hmla na 10 metrov. Kde tu niekto vybehne z hmly. Strašná depka. Nebaví ma to, každú chvíľu musím preskakovať nejaké blato či kaluž. Na lúkach vidím iba sám seba a tu hnusnú špongiu.
Konečne zazriem prvé domy Rabky. Zbieham dlho ulicou až ku parku. Fascinujúce. Rabka je krásne kúpeľné mesto aj keď už evidentne chátrajúce. Až mi srdce plakalo ako sa to nechalo všetko zdevastovať. Nuž ale kapitalizmus je kapitalizmus. Škoda. Na námestí zisťujem možnosti nákupu aj takto poobede v sobotu a idem sa pomaly ubytovať.
Prichádzam ku obrovskej vilke "Villa pod Debami". Keby predo mnou nešli nejakí robotníci dnu tak netuším kde je vstup. Ujíma sa ma nejaká asi miestna recepčná a Poľsko - Slovenská konverzácia môže začať. Hovorila strááášne rýchlo ale skoro všetko som napodiv rozumel. Jedine račnik bol celkom problém :D ..ehm ..uterák.
Keď som sa dal nejako po hodine dokopy, idem do mesta. Samozrejme zabudnem peniaze a tak keďže mám ešte málo dám si túto trasu hneď 2x. Nakúpim miestnych syrov na raňajky a korbáčíky pre chuť na teraz aby som nezomrel po ceste na druhú stranu do reštiky.
A tam najlepšia obsluha pod Slnkom. V Retro restauraciji sme sa dohovárali cez google translator a celkom sranda bola. Kiežby každá obsluha mala v sebe toľko elánu a pozitívnej energie. Hneď by bol tento svet krajší. A tak som sa poriadne napráskal čo sa jedla aj pitia týka a vysmiaty sa pobral naspäť. Vilku som našiel a ešte pred ôsmou večer opäť po dni zachrápal.
Tento deň ma čaká najdlhšia a najťažšia etapa. V sobotu som bol nenormálne rozbitučký a mám nehorázne obavy či vôbec stihnem autobus z Oravskej Polhory o 15:47. Všelijako to prepočítavam až sa rozhodnem vyštartovať o 4tej ráno.
Na počudovanie po zobudení sa cítim úplne sviežo. Vau, asi tie dve pivká a kopec jedla ozaj pomohli. Výjdem na balkón a vonku sneží. Na zemi v tej tme vyzerá, že nie je nič nasnežené ale už teraz sa neviem dočkať tej nehoráznej vody na lúkach.
Prechádzam za celkom intenzívneho sneženia mestom. Hneď za mestom to prichádza. Chodník plný vody a blata. Čo už. Dnes budem mať asi topánky rýchlo mokré. Pre sneženie moc toho pred seba nevidím. Riadim sa iba podľa gpska na mobile. Bez šance nájsť tú správnu cestu na lúkach. Keď tu zrazu predo mnou diera. Nový zárez asi plánovanej diaľnice. Nezostavalo mi nič iné ako to obísť na koniec zárezu. Obzerám si základy nového mostu čo pokračuje ďalej aj keď mal som dosť problémov aj sám so sebou sa vyhrabať z toho čistého stavebného blatka.
Ešte pár kilometrov prejdem lúkami a ocitnem sa v malej dedinke. Prichádza dlhý, celkom rovný, asfaltový úsek až po dedinu Wysoka. Kilometre veľmi rýchlo odsýpajú. Prvých 20km som mal za 2:35. To už som bol aj za mestom Jordanov. Začínalo svitať. Odfotím aspoň kostol a valím mestom dolu naspäť ku rieke a železničke.
Prebehnem ešte jeden vŕšok a som v dedine Bystra Podhalańska. Konečne ideme do hôr. Chcem už konečne sneh. Zase mi raz odíšli palice. Jedna sa mi rozpadla. A teraz som ich tak potreboval. Obchádzal tabuľku "nad cestou sa pracuje" so zákazom vstupu a predrobené blatko od mechanizácie je opäť niečo pre mňa nové. Júúúj ako toto ja "zbožňujem". Nič, musím vydržať, zachvíľku som nad tým v mrazivej krajine.
Ešte nad 800 mnm to stále moc tak nevyzeralo ale snehu začína pribúdať. Predo mnou sa na viacerých miestach okolo vrchola Cupel preháňali stáda srniek. Bol to nádherný pohľad a to som ešte ani len netušil čo príde za tým. Postupne stúpam nad 1000 mnm a krajina sa obliekla do zimného rúcha. Prechádzam riedkym lesíkom s výhľadmi do kotlín z jednej aj druhej strany. Terén nie je vôbec strmý a tak si užívam krásny zimný beh. Len kde tu sa podo mnou prepadne ľad a končím vo vode. Ale toto ma teraz už nemôže rozčúliť. Stále mám celé Poľské horstvo sám pre seba.
Obchádzam okolo vysielača, neskôr chaty a konečne idem stúpať na kopec s názvom Polica. Začína sa zaťahovať, trošku pofukovať a hlavne opäť snežiť. Je to stále krásne nádherné. Na vrchol vybieham veľmi rýchlo a čudujem sa tabuľkám prečo mi to má tak dlho trvať do Krowinarskieho sedla. Veď ja som to zistil. Cesta aj keď plynule, mierne dolu kopcom, bola neskutočne dlhá. Úplne pred koncom ešte ako na potvoru sa predo mnou zjavilo 70 výškových metrov do neba. Myslel som si, že tam aj dušu vypľujem. Dole som to už zbehol ako raketa.
To čo som ale uvidel, keď som vybehol do sedla na parkovisko mi skoro oči vytiahlo z jamiek. Desiatky áut a milión ľudí, ktorí sa aj v tomto nestálom počasí vybrali na Babiu goru. Normálne som sa cítil nesvoj po dvoch dňoch samoty. Hneď ma odstavuje chlapík a vymáha odo mňa vstupné 5 zlotých. Ešte aj auto mi chcel dať zaplatiť. Normálne som mu mal chuť povedať, že ja idem aj z Rabky pešo, nie ako oni. Ale kusol som si do jazyka a už som letel aj hore.
Tabuľký píšu 2:30. Hm.. chcem ísť 1:30. Chodník hneď z hurta začína stúpať a po polhodinke som vo výške nad 1500 mnm. Snehu je tu nenormálne. Chodník síce plný, ale ľudia sa snažia uhýbať. Nad 1500 končí koska a začína pravá zima tundry. Vietor prefukuje sneh cez hrebeň a do toho začína dobre snežiť. Ľudia hore stúpajú v ťažkých topánkach na mačkách v goráčovom obečení a ja mám na sebe elasťáčky, tenisky a deravú vetrovku. Eeeha, určite si ešte teraz o mne rozprávajú.
Nevadí, Babiu Goru nejako pomocou gpska aj v tej hmle a snežení nakoniec nájdem a rýchlo utekám z tohoto nečasu preč. Cestou dolu ma ešte zastavuje Poľská skupinka či idú správne na schronisko. To teda netuším kde sa nachádza. Ale opäť pomocou chytrého mobilčeku všetko nachádzame. Ono tie dnešné mobily síce oblbujú človeka ale dá sa vďaka nim zažiť bezpečne a rýchlejšie toho omnoho viac ako kedysi.
Rýchlo dám fotku aj na sedle medzi Veľkou a Malou Babiou horou a letím na tú Malú. Po prešľapaní chodníka stovkami ľudí už ani stopa. Len zopár stôp išlo hore. Bojím sa či na Slovenskú stranu do Oravskej Polhory vôbec niekto zavítal. Našťastie ale áno. Už len cca 10 km dolu. Užívam si zimnú prachovú perinku. Cítim sa ako v rozprávke a slovami nedokážem opísať ten nádherný pociť šťastia. Mám za sebou 50km??? A čo? Teraz som v raji. Strašne moc ďakujem Bohu za túto nádheru, čo nám dáva.
Dole už zase v depke dlho predlho dolinou až do dediny, lenže so super zážitkami v mysli to nebolo až tak hrozné. V hostinci Babia hora ešte sprášim pizzu a potom ako na zavolanie mi ide bus do Námestova. A odtiaľ po pár minútach drkotania hneď aj bus priamo do Vrútok. Síce tých pár kilometrov z Oravy som šiel asi 3 hodiny ale aspoň vo vnútri v teplúčku.
Bol to výlet nad všetky iné. Vlastne to píšem každý týždeň. Som neskutočne šťastný, že mi je dopriate zažívať toľko úžasných vecí a možno aspoň trošku sa s tým aj podeliť. Príroda a dobrodružstvo dohromady sú geniálna vec :)
Už keď som rozlepil oči tak som nič von oknom nevidel a cez deň sa to teda nezlepšovalo. Prechádzam cez celé mesto až ku cintorínu a odtiaľ ešte okolo zopár domov do polí a lúk. Hneď zapadám do hnusného ílu. Snažím sa neskaziť si deň hneď takto z rána. Íl prechádza plynulo do špongiovej lúky ale naskytá sa ešte zopár dnešných posledných výhľadov a tak som ešte šťastný.
 |
| Posledná radosť dňa |
Prichádzam na lazy nad Targom a odtiaľ sa pustím síce po značke vyznačenej appkou Mapy.cz ale podľa všetkého už Poliakmi zrušenej. Na stromoch boli značky vybielené a za 5 kilometrov som ich ešte viditeľných našiel asi 2. Po hnusnom blatovom chodníku sa dostávam na hrebeň. Prichádza prvý rozmočený sneh. Po mraze v 1000 mnm zatiaľ ani stopy.
 |
| Nudáááá |
 |
| A tak na Turbaczi sám |
No nič, no. Porobil som si teda selfíčka sám a pobral sa druhou stranou dole do Rabky. Spočiatku krásny zasnežený chodník, ktorý sa zase raz začal meniť na ohyzdné blato. Na vrchol z tejto strany sa valili stovky Poliakov. Ale všetci už skoro pod vrcholom. Ako som klesal tak som stretal popri narastajúcej hmle, tým menej turistov. Zbeh nemá konca. Na vrchol som vyšiel za 3 hodiny a tú istú vzdialenosť dolu som šiel skoro rovnaký čas. Hromžím na celý národný park. Okolo mňa hmla na 10 metrov. Kde tu niekto vybehne z hmly. Strašná depka. Nebaví ma to, každú chvíľu musím preskakovať nejaké blato či kaluž. Na lúkach vidím iba sám seba a tu hnusnú špongiu.
 |
| Depkujeme.. |
Konečne zazriem prvé domy Rabky. Zbieham dlho ulicou až ku parku. Fascinujúce. Rabka je krásne kúpeľné mesto aj keď už evidentne chátrajúce. Až mi srdce plakalo ako sa to nechalo všetko zdevastovať. Nuž ale kapitalizmus je kapitalizmus. Škoda. Na námestí zisťujem možnosti nákupu aj takto poobede v sobotu a idem sa pomaly ubytovať.
Prichádzam ku obrovskej vilke "Villa pod Debami". Keby predo mnou nešli nejakí robotníci dnu tak netuším kde je vstup. Ujíma sa ma nejaká asi miestna recepčná a Poľsko - Slovenská konverzácia môže začať. Hovorila strááášne rýchlo ale skoro všetko som napodiv rozumel. Jedine račnik bol celkom problém :D ..ehm ..uterák.
Keď som sa dal nejako po hodine dokopy, idem do mesta. Samozrejme zabudnem peniaze a tak keďže mám ešte málo dám si túto trasu hneď 2x. Nakúpim miestnych syrov na raňajky a korbáčíky pre chuť na teraz aby som nezomrel po ceste na druhú stranu do reštiky.
A tam najlepšia obsluha pod Slnkom. V Retro restauraciji sme sa dohovárali cez google translator a celkom sranda bola. Kiežby každá obsluha mala v sebe toľko elánu a pozitívnej energie. Hneď by bol tento svet krajší. A tak som sa poriadne napráskal čo sa jedla aj pitia týka a vysmiaty sa pobral naspäť. Vilku som našiel a ešte pred ôsmou večer opäť po dni zachrápal.
3. deň: Babiogorski Park Narodowy
Trasa: Rabka Zdroj - czerwony szlak - Oravská Polhora
cca 58km, 3100m+Tento deň ma čaká najdlhšia a najťažšia etapa. V sobotu som bol nenormálne rozbitučký a mám nehorázne obavy či vôbec stihnem autobus z Oravskej Polhory o 15:47. Všelijako to prepočítavam až sa rozhodnem vyštartovať o 4tej ráno.
Na počudovanie po zobudení sa cítim úplne sviežo. Vau, asi tie dve pivká a kopec jedla ozaj pomohli. Výjdem na balkón a vonku sneží. Na zemi v tej tme vyzerá, že nie je nič nasnežené ale už teraz sa neviem dočkať tej nehoráznej vody na lúkach.
 |
| Ja a lúky na rande o stvrtej ráno :) |
Ešte pár kilometrov prejdem lúkami a ocitnem sa v malej dedinke. Prichádza dlhý, celkom rovný, asfaltový úsek až po dedinu Wysoka. Kilometre veľmi rýchlo odsýpajú. Prvých 20km som mal za 2:35. To už som bol aj za mestom Jordanov. Začínalo svitať. Odfotím aspoň kostol a valím mestom dolu naspäť ku rieke a železničke.
 |
| V Jordanove |
Prebehnem ešte jeden vŕšok a som v dedine Bystra Podhalańska. Konečne ideme do hôr. Chcem už konečne sneh. Zase mi raz odíšli palice. Jedna sa mi rozpadla. A teraz som ich tak potreboval. Obchádzal tabuľku "nad cestou sa pracuje" so zákazom vstupu a predrobené blatko od mechanizácie je opäť niečo pre mňa nové. Júúúj ako toto ja "zbožňujem". Nič, musím vydržať, zachvíľku som nad tým v mrazivej krajine.
 |
| Konečne ráno a hory.. |
 |
| Baskidy |
Obchádzam okolo vysielača, neskôr chaty a konečne idem stúpať na kopec s názvom Polica. Začína sa zaťahovať, trošku pofukovať a hlavne opäť snežiť. Je to stále krásne nádherné. Na vrchol vybieham veľmi rýchlo a čudujem sa tabuľkám prečo mi to má tak dlho trvať do Krowinarskieho sedla. Veď ja som to zistil. Cesta aj keď plynule, mierne dolu kopcom, bola neskutočne dlhá. Úplne pred koncom ešte ako na potvoru sa predo mnou zjavilo 70 výškových metrov do neba. Myslel som si, že tam aj dušu vypľujem. Dole som to už zbehol ako raketa.
To čo som ale uvidel, keď som vybehol do sedla na parkovisko mi skoro oči vytiahlo z jamiek. Desiatky áut a milión ľudí, ktorí sa aj v tomto nestálom počasí vybrali na Babiu goru. Normálne som sa cítil nesvoj po dvoch dňoch samoty. Hneď ma odstavuje chlapík a vymáha odo mňa vstupné 5 zlotých. Ešte aj auto mi chcel dať zaplatiť. Normálne som mu mal chuť povedať, že ja idem aj z Rabky pešo, nie ako oni. Ale kusol som si do jazyka a už som letel aj hore.
Tabuľký píšu 2:30. Hm.. chcem ísť 1:30. Chodník hneď z hurta začína stúpať a po polhodinke som vo výške nad 1500 mnm. Snehu je tu nenormálne. Chodník síce plný, ale ľudia sa snažia uhýbať. Nad 1500 končí koska a začína pravá zima tundry. Vietor prefukuje sneh cez hrebeň a do toho začína dobre snežiť. Ľudia hore stúpajú v ťažkých topánkach na mačkách v goráčovom obečení a ja mám na sebe elasťáčky, tenisky a deravú vetrovku. Eeeha, určite si ešte teraz o mne rozprávajú.
 |
| Cestou na Babiu goru |
Nevadí, Babiu Goru nejako pomocou gpska aj v tej hmle a snežení nakoniec nájdem a rýchlo utekám z tohoto nečasu preč. Cestou dolu ma ešte zastavuje Poľská skupinka či idú správne na schronisko. To teda netuším kde sa nachádza. Ale opäť pomocou chytrého mobilčeku všetko nachádzame. Ono tie dnešné mobily síce oblbujú človeka ale dá sa vďaka nim zažiť bezpečne a rýchlejšie toho omnoho viac ako kedysi.
 |
| Na Babej gore |
 |
| V sedle medzi Babími horami |
 |
| Z Malej Babej hory na Oravu |
Bol to výlet nad všetky iné. Vlastne to píšem každý týždeň. Som neskutočne šťastný, že mi je dopriate zažívať toľko úžasných vecí a možno aspoň trošku sa s tým aj podeliť. Príroda a dobrodružstvo dohromady sú geniálna vec :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára