130 kilometrov okolo Poľany a iné krásy Slovenska

Tento víkend začína zhurta. Už v piatok pučím s parťákmi na čaj na chatu na Kľačianskej Magure. Najprv hneď po práci s Martinom s tým, že vyskúšame výjsť až na Suchý ale pri stmievaní za chatou prišla taká hmla, že bez čelovky sme videli viac ako pri zasvietenom svetle. A tak sme prišli iba kúsok za vrchol Magury a radšej sa pobrali nazad. Vôbec to nebolo ľahké. Nebyť tu desiatkykrát tak tam aj poblúdime. Chodník nebolo vôbec vidno.

Pod Poľanou na Hriňovských lazoch

Na chate dáme spomínaný čajík a už aj letíme na parkovisko pre parťáčku Betku. Martin sa sám poslal domov a ja s Betkou a psíčkom Maxíčkom už po tme ideme na druhý čajík hore naspäť. Spoločne cesta ako vždy ubieha ako voda. Ani sa nenazdáme a už na chate sedím znovu. Ten čas ubiehal ozaj rýchlo, lebo keď sme vychádzali z chaty už bolo skoro 9 hodín večer. Krásny piatok za mnou :)

Ilustračná fotečka našej čajíkovej chatičky a nižšie ako to vyzerá pri krásnom jasnom večeri

Na sobotu sa teda moc nevyspím. 5:13 odchádzam vlakom spolu aj s bicyklom do Banskej Bystrice. O pol siedmej spúšťam hodinky a idem sa posnažiť zase pre mňa o čosi šialenejšie. O najviac kilometrov na bajku za minimálne posledné 4 roky. Uvedomoval som si, že bude zima, ale že bude aj pršať??? Predpoveď hlásila koniec dažďa už niekedy v noci.

Ale ja vychádzam z BB okolo Hrona, aby som nešiel hneď po ceste I triedy a zrazu sa to spustilo. Nečliapalo síce silno ale po polhodinke mi začali premokať topánky. Samozrejme návleky na nohy zostali doma, veď načo. Ešte ani len po asfalte nejdem, ale kadejakými krkahájmi pred a za Šálkovou. Mám za sebou 10 km nadávok a celý bodkovaný sa pomaly dostávam na normálnu neblatovú cestu. Zato na asfalte sa držalo toľko vody, že premočenie topánok bolo dokonalé a môžeme teda postupne vysýchať. 

Ilustračná fotografia pocitov pri prechode prvými 10timi kilometrami dažďom a blatom

Oblačnosť sa začína trhať a teplota ide pomaličky dolu. Ráno možno išla teplota aj nad 5 stupňov ale ako som postupne stúpal hore do Brezna tak v Podbrezovej už ukazoval teplomer iba 2°C. Začína mi byť zima na nohy a samozrejme šialene bolieť zadok. Na tomto bajku sedím 3x za rok. Veď akože cesťák. Nič, konečne budú kopce a tak sa trošku zahrejem. To som si ale neuvedomil, že na bicykli som hrozne slabučký. Už výstup na kopec nad dedinu Breza bol priam peklo. Stena do neba. Ta rovná zvislá cesta priam nemala konca v tej dedine.

Hore dopĺňam energiu a zisťujem, že riaditka mi idú odpadnúť. Aaaha. Nechce sa mi vyťahovať kľúče a doťahovať to ale potom sa predstavujem rozpleštený na zemi s rajdami v ruke a bycikel na mojom chrbte a tak radšej to aj so skrehnutými rukami v mokrých rukaviciach dotiahnem. 

Prichádza prvý zjazd a zima ako v ruskom filme. Zase snívam o nastavajúcom kopci. Konečne. V Čiernom Balogu sa cesta vyrovná a plynule prejde do dlhočizného stúpania do dediny Sihla. Sklon nie je príliž zákerný len tá dĺžka je nekonečná. Výše 10 kilometrov tiahleho stúpania zaklincovaného zapeklitým strmým polkilometrom. Som hore na Tlstom Javore a okolo mňa začína byť bielo. Kopčeky a stromy sú poprašené novým snehom. 

Pocity do stúpaní na vrchol Brezy či do dediny Sihla

Nestojím ale čo najrýchlejšie zbieham dokým nevychladnem ku dedine Sihla. Výhľady sú nádherne ale pre zimu to nezvládam odfotiť. Budem musieť inprovizovať s internetovými fotkami. Ospravedlňujem sa. Začína neskutočne z boku fúkať a pravá snežná chumelica začína. Mám čo robiť aby som to vypučil na vrchol dediny Drábsko. Stále sa nachádzam okolo 1000 mnm. Ešteže sa sneh neukladá aj na ceste. Celkom by to bol asi prúser na mojich slikoch.

Pocity pri prechode Tlstým Javorom

Malebná dedinka Sihla

Malebná dedinka Drábsko

Mám za sebou najväčšie stúpanie a s napoly odmrznutými nohami sa musím spustiť čo najrýchlejšie do nižších výšok. Zjazd do Hriňovej mal tuším až 15 kilometrov. Spočiatku bez klesania, za čo som bol aj celkom šťastný. Mal som tu česť krútiť pedálmi, ale potom sa terén zostrmel a 15 minút sa so mňa tvarovala ľadová kocka. Preťažko sa mi ale opäť podarilo otočiť kľukou a znovu sa na rovine okolo vodnej nádrže Hriňová trošku zahriať. Začína fúkať šialený protivietor. Čo to??? Konečne značka Hriňová. Musím jesť. Hneď sa pýtam miestnych kde a rýchlo letím dnu. 

Na Vodnej nádrži Hriňová

Netuším ako sa to tam volalo ale bolo to priamo na kruháči. Prišiel som tam celý mokrý, ledva sa hýbuci s bodkami na tvári, ktoré som si uvedomil po hodine, kedy som stihol spráskať polkilovu pizzu a liter kofoly, a nikto ma nevyhodil a tak milú obsluhu som už asi priam roky nevidel. Určite odporúčam. Boli moja záchrana :)

Po hodinke rozmrazovania som vyšiel von do krásneho slnečného dňa. Oblečenie samozrejme stále na mne mokré a tak hneď je tu tá istá zima. Ešte 2 kilometre klesám dolu mestom, ale potom to skrútim doprava smer Hriňovské lazy a stena do neba je tu opäť. Výživných 200 výškových metrov, ale tie výhľady stáli určite za to. Človek si uvedomí pri týchto výjazdoch koľko krásnym miest na Slovensku máme, kde by bolo hriech nebývať. Celkom to Hriňovčanom tam závidím. Ale tak nemôžem mať asi všetko.

Na lazoch v Hriňovej

Bajk parkujem na rozkokošníku Bystré, vrátka. Najprv ma skoro roztrhal jeden strážny pes dediny a potom hneď pri ceduliach druhý dunčo, roztomilé malé šteniatko. Ide sa na to. Konečne zmena pohybu. Do doliny Bystrého potoka aj trošku pobehnem, ale v doline iba chôdza. Veľmi pekná prechádzka. A hlavne teraz na jeseň keď je po zemi to nádherne sfarbené lístie. Za vyše polhodinky som na vodopáde. Keďže som sám ako prst a nemám s kým sa kochať touto nádherou tak vodopád prezrem iba v rýchlosti a letím rebríčkami okolo hore nad tento skalný prah. Som v úžase. Poľana nielen na mapách ozaj z hora vyzerá ako sopečná kaldera ale dokonca aj kamene sú tu čierne a tmavé sopečné. Skoro sa trošku cítim ako na Kanároch. Toto všetko mi dodá silu a pučím ďalej. Začína sneh.

Vodopád Bystré

Pomaly najprv lesíkom a potom lúčkou prechádzam na cestu ku horskému hotelu  Poľana. Konečne stretám zopár ľudí. Aj to vyzerá, že hore prišlo dosť ľudí autom. Okolo Prednej Poľany po lúkach a cez zjazdovku prechádzam cupitájúc po veľakrát chodníčku z pníkov kvôli premočenému podkladu do sedla Priehybina. Išiel som po rovine, ale teraz to tu zo sedla znovu začína. Posledných 15 minút na vrchol. Fučím koľko mi sily stačia. Myslel som si, že budem rád, keď to dám do 2 hodín, ale nakoniec sa selfíčkujem spolu s rozkokošníkom a snehuliačkom už za jeden a pol hodiny. 

Na Poľane

Čas dobrý len sa musím ešte dolu dostať a potom hlavne ešte doraziť okruh do BB. Pod Hotel Poľana idem po rovnakej trase, len dole nezbieham rovnako cez vodopád Bystré, ale po žltej turistickej značke. Spočiatku to vyzeralo na nemastný neslaný zostup v lese so spústou polámaných stromov, ale nakoniec som vybehol na lúky a lazy sa mi odkryli v plnej nádhere. Kde tu nejaká chatka na rozsiahlych pláňach striedajúcich sa z lesíkmi. Radosť si poskakovať. A takto až naspať ku bicyklu na Bystré, vrátka. Rýchlo nasadzujem prilbu, sadám na bajk a letím domov.

Cesta sa vlní po Hriňovských lazoch. Kilometre ubiehajú veľmi rýchlo lebo stále potrochu klesám. Vlastne až na vrch Detvy. Tam sa zvrtnem na sever a pokračujem po cestách III. triedy smer Dúbravy. Terén sa vlní stále ale teraz už bez väčšieho klesania. Prechádzam cez Očovu a okolo letiska až do dediny Zolná. Začína sa poriadne zmrákať, ale vedľa mňa ešte aj tak rozťahujú vetróňa na letisku. Celkom pekná podívaná.

Ešte raz na lazoch a idem domov

V Zolnej doprava smer Banská Bystrica. Nechce sa mi zastavovať a tak zatiaľ idem iba na zadnom svetle. Ale myslím si, že vodiči idúci oproti už musia poriadne hundrať, a tak po neskutočnej depkárčine v miernom stúpaní do Čerína sa nakoniec zastavím a tú čelovku si dám. Lepšia výhovorka na nevládnosť asi ani neexistuje. Pozriem do mapy a zistím, že tento pre mňa šialený kopec mal 50 výškových metrov na 8 kilometroch. A teraz mám vystúpať šialených 50 metrov na kilometri.

Už za poriadnej tmy sa prehúpnem cez kopec do Dolnej Mičinej. Prichádza posledných 150 výškových metrov do sedla a už iba zjazd do BB. Prepočítavam časy odchodov vlakov. Minulý týždeň som išiel naspäť do Vrútok o cca 17:30. Stíhnem to? Rúbem hore briežkom čo mi sily stačia. Nebol to moc ohromujúci teda výkon. Som ale hore.

Užívam si krásny, rýchly zjazd. Nastavenie čelovky na stlmenie svetla pri osvetlení autom asi nebolo to najšťastnejšie riešenie. Vždy pri prechode auta som na 2 sekundy nič nevidel a pri tej rýchlosti sa už čo to za dve sekundy predsalen stihne prejsť. Po okraji cesty po mne kukali zase svietiace očka. Ehm.. no radšej si nejdem ani predstavovať ako by dopadol taký stred bicyklíku a srny.

Ilustračná foto ako po ceste do BB

Ešte prechádzam pár ulicami v BB a za chvíľku som na stanici. Aj s parádnym 10 minútovým predstihom. Super, nech už je zajtra.

Ráno opäť vstávam aj keď nie v úplne projektovom čase. Veď ideme iba do Fatry. Vyrážam o 6:30, aby som vyzdvihol parťáčku Julču o 7:00 v Párnici. A tak si idem zamyslený a započúvaný do rádia smer Párnica. Nemarí sa mi niečo, že som videl Párnicu preškrtnutú na značke? Hm.. ani auta tu nie sú. A, konečne nejaké ide oproti. Prečo na mňa vyblikuje? O pár metrov zátarasa na ceste a vstup len pre vozidla stavby. A kurňa. Volám parťáčke, že sa ku ním už fakt nedá dostať. Nie že žijú na konci sveta. Oni už žijú za nim. Trošku rozčúlení si vymeníme pár viet a letím cez Ružomberok ďalej. Cesta do Štefanovej nakoniec trvala 2 hodiny!!!

Zato vymáhač peňazí sa na parking dostal asi rýchlejšie a hneď nám stihol za nič vyrúbiť 2€. Ani len sa neunúval strážiť parkovisko dokým sme o tretej neprišli naspäť. No nič. To už si ale my kráčame bahniskami smer Diery. Krásny začiatok za nami. Ešteže som si zobral turistické bagandže a tak vodu medzi prstami necítim.

Diery ako vždy krásne. Možno ešte krajšie po pár rokoch neúčasti. Postupne začína sneh. Rebríkmi prebehneme ako rakety a nad nimi autobus Poliakov. Uff ..toto musíme čo najrýchlejšie po posledný rebrík a reťaz predbehnúť. Celkom sme sa zapotili dokým sme obišli 50 metrový rad ľudstva. Ale stihli sme to. A potom sme sa ich nie a nie zbaviť. Až na poslednej cieľovej rovinke do sedla Medzirozsutce zmizli. Tam zase autobus Maďarov. Chvíľku sa kocháme výhľadmi a ideme na vrchol.

V Jánošíkových Dierach

Pred nami dnes ešte ani stopy. Máme prvovýstup. Nad lesom pribúda snehu ale stále to nie sú haldy, ktoré tak túžobne očakávam. Namiesto toho pod prachom bolo kopec na ľad zmrznutého starého snehu. Začínam hromžiť. 2x krok hore jeden dolu. Ale prejdeme aj posledné technické miesta a sme pri kríži na Veľkom Rozsutci. Oblaky sa začínajú trhať a vytvárajú krásne nebeské scenérie. Cítim sa ako v raji. Čo viac si priať?

Po ceste na vrchol Veľkého Rozsutca

Na vrchole

Budúca lyžovačka?

Zostup tiež celkom ušiel. Aj bez mačiek ktoré vlačíme v batohu. Postupne stretáme zopár ľudí, ale na to, že je nádherná nedeľa je ľudí ozaj pobiedne. A hlavne Slovákov minimum. Sme na Medziholí. Čas máme krásny a síl neubúda. Aspoň nie Julči a mne nemá už čo ubudnúť po včerajšku a tak za necelú hodinku už stojíme na Stohu. Moc sa nezdržíme, lebo aj keď nie silno, celkom studeno fuči na naše spotené oblečenie. Zato zbeh si užívame jedna radosť. Už po pár minútach lyžovania v pohorkach sme na Chrbáte Stohu.

Pri zostupe z Rozsutca

Sedlo Medziholie

sedlo Stohu

Posledný zapeklitý úsek je na Poludňový Grúň. Cesta bez konca a za každým ofajčom sa vynára ešte jeden ďalší. Pod nohami máme ale stále prašan a tak niet sa prečo mrzutieť. Sme hore. Teraz už len zostúpiť opäť do bežného reálneho života. Z Grúňa ešte kontrolujem možnosti zjazdu na lyžiach z Rozsutca, zo Stohu krásnymi svahmi pomedzi stromky do Šútovskej doliny a nakoniec na chatu na Grúni. Nejako sa po zjazdovkách zošmýkame až po chatu. Konečne jedlooo. Dávam si luxusný gulášik a kofolku. Parťáčka jaksi trucuje, ale ja na chate dobrému jedlu neodolám nikdy.

Cestou na Stoh

Zo Stohu

Krásne vyčistený od snehu vychádzame z úplne prázdnej chaty, do priam blata storočia. Už nám to je ale aj vari jedno. Pri stálom rozhovore sme nakoniec prešli aj posledný úsek, ktorý si pýtal, aby sme zadok prefarbili nahnedo, ale za pár minút sme boli bez ujmy aj tak pri aute.

Na hrebeni

Pohľad z Poludňového Grúňa smer Veľký Fatranský Kriváň

Cesta domov bola ešte zábavná, nakoľko auto sa rozhodlo nejako spáliť tiež viac kalórií ako som zvyčajne zvyknutý a tak po vysadení parťáčky v Párnici som v celkom už v slušnom strese išiel do Kubína na najbližšiu benzínku. Ale tak kto by čakal, že cesta z Vrútok do Štefanovej a späť je kilometrovo kvôli obchádzke skoro to isté ako do Blavy???

Vikend je teda zase opäť za nami a už teraz sa neviem dočkať čo prinesie ten ďalší.

Foto: Júlia Balážová, internet