Štvrtok - Veľká Fatra, piatok - Roháče, sobota - Belianky, nedeľa - Lomničák

Hm.. to je tak keď máte slabosť pre hory a pre ľudí, ktorí nedokážu tiež obsedieť ani sekundu doma. Ani som sa nenazdal a plán na tento víkend nezačal sobotou ale už štvrtkom a nakoniec z toho bola parádna tour :)

S najlepšou partiou

Štvrtok

(Trasa: Turčianske Teplice - penzión Bartoška - sedlo Malý Šturec - hotel Kráľová studňa - Kráľová skala - Veterné - Dedošovská a Gaderská dolina - po tme po Turci - Vrútky)

Vo štvrtok ledva stíham domov priletieť z práce a už opäť sedím na bajku. Tentoraz typu na akčné akcie nie typu do roboty a hor sa na výlet do Veľkej Fatry. S Nikou nastupujeme samozrejme až do ďalšieho vlaku keďže ten náš sme nestihli a tak trošku s časovým posunom ale s radosťou v srdci sa nakoniec aj tak o 16tej ocitáme v Turčianskych Tepliciach.

Pri dramatických rozhovoroch a neskôr depky z kopcov a pocitu zlyhania, že asi nestihneme vlastne to pre čo sme tu prišli sa ani nenazdáme a sme na sedle Malý Šturec. Nie po ceste s miliónmi kamionistov a dvomi miliónmi motorkárov. Pekne cez Čremošniansky kopec a potom povedľa po krásnej lesnej ceste až do sedla a priamo okolo vetráku nášho najdlhšieho železničného tunela. Myslel som si, že tam uvidím rúrku priemeru možno meter nie také mohutné monštrum. Ako správny technik som sa poriadne vykochal rúrou. Nika len krútila hlavou.

Následné pojazdeníčko po červenej značke popod začiatok hrebeňa Veľkej Fatry je nádherne. Z pravej strany sa otvárajú ďaleké výhľady do Zalámanej doliny s kde tu trčiacimi skalnými útvarmi. Cesta už nie je až tak strmá a tak niektoré úseky ideme celkom svižne. Až dokým sa nedostaneme ku skratke kolmo lesom na serpentínu nad nami. Drevorubači nam celkom nahádzali chodník. Trošku sme sa vytrápili ale po pár minútach sme už stáli na vrchnej zvážnici a ušetrili si možno 3 kilometre obchádzky a aj zopár výškových metrov. Aj trošku nosenia treba potrénovať, všakže.

Ešte chvíľku do kopca a potom už skoro stále 5 kilometrová rovina až po hotel Kráľová Studňa. Áut tu vari chodí po tej lesnej ceste vari viac ako na hole. A to už bolo po šiestej večer. Na hotel sa nám podarí dostať až po dve a pol hodine šliapania do kopca. Na chate čapujú piv 15 minút!!! ..skoro som zošalel. Niežeby som mal absťák ale tma sa blíži a my nemáme ani čelovky a aj zima začína byť takto posedávať.

Na Kráľovej studni

O polhodinku ale už vysmiatí opäť sedíme v sedle našich tátošov a pučíme smer Kráľová studňa. Porobíme najgýčovejšie z gýčových fotiek, lebo je tam prekrásne pri zapadajúcom slniečku a kedže sme si časy trošku špatne popozerali tak meníme predchádzajúci plán prechodu hrebeňom až na Borišov, plánom zbajkovať to okolo Kráľovej skaly do Dedošovskej a následne Gaderskej doliny. Od skaly odchádzame niečo po pol ôsmej. 

Zjazdík to fajný, ale možno pre mňa a možno pre môj staručký, slabo staraný bajk trošku nad sily. Ehm.. Nika mi trošku kde tu ufujazdila. To je tak keď sa vám máli zosadnúť a dať si nižšie sedlo. Potom brzdíte schodíky aj veľmi cennými partiami a potom je už ťažké ísť ďalej v rozumnej rýchlosti. Zajzdík môže byť. O ôsmej už stojíme na konci cyklotrasy na Veternom. 

Za šera prestávam vidieť a cesta dolu dolinou je výlet do neznáma. Len držať silno riaditka a čakať náraz (do kamení, či diery v ceste). Púšťam Niku pred seba nech razí cestu. Ja sa snažím vyvážať a verím, že vidí kam ide, lebo asi by sme skončili pri jej páde pekne spolu na kôpke. Celou dolinou prefrčíme ako strely. Po asfalte letíme 40tkou len taký fukot okolo nás. Vchádzame do dediny.

Problém so svetlami práve začína. Niežeby sme nič nevideli ale cítim sa celkom tmavý pred ostatnými autami. Vyberáme cestu smer Karlová. Prešli okolo nás 2 autá ale celkom mi lepilo. Aj keď trošku sme sa predsa len odrazkami leskli. Od Karlovej už ale po autách ani stopy. Pokračovali sme smer Rakovo cez Valentovú okolo žrebčína a potom po totálnej tme opäť cez pole medzi Príbovcami a Košťanmi. To bol pretek kto to skôr preletí. No a potom už okolo záhradníctva do Martina na Odtoky a okolo trate a neskôr aj Turca až do Vrútok.

Ani vo sne ma nenapadlo, že dnes pôjdem bajkovať a nie to že prejdem po práci 67 km a 1300 m+. Som rád, že si ma Nika vytiahla, lebo ja by som už znovu pučil iba svoju Ferratku :)

Piatok

(Trasa: Račková dolina, camp - Baranec - Plačlivé - Ostrý Roháč - Žiarske sedlo - Jamnická dolina (koliba pod Pustým)

Po pár hodinkách spánku znovu do práce ale poobede hneď letím smer Roháče. Tour pokračuje Barancom a Ostrým Roháčom do koliby pod Pustým. Pokračujem v písaní už po skončení tour a fotiek milión tristo tak to tu musím aspoň textovo skrátiť. Aj keď láka ma vypustiť paru nad Ružomberskými a Liptovsko Mikulášskymi piatkovými zápchami. Do Račkovej doliny prichádzam až po štvrtej poobede.

S parťačkou Nikou som dohodnutý na pol siedmu na Plačlivom a na smerovníku zazrem 6 hodín. Pre pána. No poďme na to. Veď 11 kilometrov. Cesta stúpa stále v rovnakom sklone. Spočiatku lesom, neskôr lúkami minulých polomov a zase lesom. Stále hore. Dosť unavná cesta ale mňa celkom bavila. Divné. Ale keď až po hodine začínajú stromy prechádzať do kosky tak dostávam trošku depku. Som v 1600 mnm. Predo mnou dlhočizný hrebeň a úplne na konci obzoru Ostrý Roháč.

Nikina cesta z Baníkova, vzadu Pachoľa

Hor sa na Tri kopy

Smutné sedlo, Plačlivé

Plačlivô a v pozadí Smrek, Baranec a Malý Baranec

Roháčska dolina

Sklon sa trošku zmierni a po skončení kosky si konečne na krátkych rovinkách užívam aj beh. Na Malom Baranci asi 10 ľudí zabalilo dnešnú túru, vytiahli svačinu a vyzerá, že sa chystajú na noc. Ja pozdravím a letím na vrchol najvyššieho Roháčskeho krásavca. Na Baranci ani na smerovník nepozriem a letím ďalej na Smrek a Žiarske sedlo. Čas 1:45. Mám trištvrte hodiny.

Spočiatku prudko dolu ale neskôr zase pomaličky pomedzi skackajúcich kamzíkov hore na vrchol Smreku. Bolo to nádherné pri pomaly už klesajúcom slnku pobehovať s malými kamzíčatkami. Škoda, že sa nechceli prebehnúť so mnou. Užívam si celú tu nádheru plnými dúškami. Som hore na Smreku. Už vidím aj sedlo a rozbieham sa. Nohy idú parádne aj keď tých 1400 výškových metrov už začínam cítiť.

Mám 15 minút do pol siedmej. Cesta zo sedla na Plačlivô priam do neba. Až na poslednú chvíľu vidím skoro v oblakoch kývať parťáčku. Fučím ako ježko a o chvíľku som hore. Milujem tento pocit. Pocit seba a prírody.

Slniečko na Roháči zapáda

Aj iný prišli na západ Slnka

Prehodíme pár slov ale nezdržujeme sa. Hneď začína byť zima a to tu Nika čakala 2 hodiny. Trošku aj drevene schádzala do sedla pod Roháčom. Ale do reťaze opäť rozhýbaná a ideme na to. Dvaja strachoprdi výškový sa vyberú na západ slnka na Ostrý Roháč. Prvá retiazka bezproblémova, druhá, ktorá schádza z rohu medzi ne už bola zabavnejšia. Pár metrov vychádzky na druhy roh a tam to príde. Tretia retiazka. Pozerám neveriacky očami ako som toto kedysi prešiel. Nič no, chceme ísť do Jamnickej doliny cez Jamnické pleso tak musíme to dať. Rozklepaný preleziem na druhú stranu, ale čo teraz Nika? Čert vie či sa viac bojí sama alebo ja o ňu. Keby som možno nerobil také scény na retiazke asi by to tiež bolo ľahšie. Nakoniec spolu a možno ja som rozhodol, že ideme naspäť. Ja by som sa nemohol asi na to pozerať ako mi tade parťáčka lezie vyklepaná. Nuž idem sa klepať ja znovu. Uaaa bisťu. Prešiel som aj naspäť. A na pláne tam mám ísť znovu. Proste mi to nedá. Ja musím.

Prúser :D

A tak sa cez predchádzajúce retiazky a južný roh vraciame naspäť už ako po masle. V sedle medzi Plačlivým a Ostrým Roháčom padla tma. A teraz dlllho predlho až na náš noclažník do Koliby pod Pustým. Zo Žiarskeho sedla najprv zostupujeme serpentínami ale neskôr sa terén vyrovná. Nachádzame sa pod Roháčom v Kokavských záhradách a nad nami sa črtá jeho krásna silueta. Noc je krásne jasná a vidno každučkú hviezdu.

Posledné metre vedú strmo ku potoku v doline. Ešte prejdeme asi 1 kilometer od smerovníka a po pravej strane sa nám konečne ukáže koliba. Je zavretá. Hm.. Čo sa zamkli? Búchame. Po pár minútach nám otvára rozospatý turista. Ospravedlníme sa, ešte im tam polhodinku šuštíme a fučíme do karimatiek a potom deň konečne stíchne. Bolo celkom teplo. Ani náznak zimy čoho som sa strašne bál.

Sobota

(Trasa: Jamnická dolina (koliba pod Pustým - Račková dolina, camp; Ždiar, strednica - Monková dolina - Široké sedlo - Kopské sedlá - Brnčalka - vodopády Veľkej Zmrzlej doliny - Brčalka)

O pol tretej zvoní budík. Masaker. Neviem, ktorá bije. Hľadám zdroj zvuku čo piští. Zase určite všetci hore. Zase polhodinu vŕzgotame dokým sa nevyhrabeme. Moc sme sa teda nezoznámili. Nika vidí v lese čertov diablov. Ja som toho názoru, že je to zmutovaná sova. Výhoda keď ste v noci slepí. Niečo po štvrtej sme pri aute a valíme smer Poprad pre ďalších parťákov. Až po príchode do signália zisťujeme, že im niekto vošiel do cesty a meškajú vyše dvoch hodín. Dve hodiny spánku v čudu. Nič no, pokračujeme spánkom na parkovisku pred Billou. Pred siedmou konečne prichádzajú parťáci a aspoň teda môžeme vybrakovať už otvorený obchod. Inak by sme šli na lačno.

Dospavanie večera

V Smokovci parkujeme na naše tajné miesto a ideme na bus do Ždiaru. Tentoraz nie z Tatry, ale pre zmenu z Strednice. Hneď na parkovisku fotíme. Sme väčší maniaci ako Japonci. Zbehneme kúsok do Monkovej doliny a potok príde krížová cesta. Skoro 1000 výškových metrov na pár kilometroch. Okolo chodníka nachádzame veľké množstvo zomierajúcich Poliakov. Kde tu preletí okolo nás nejaký Slovák. Dnes dáždniky nebolo vidno.

Vidla a Havran

Do Širokého sedla

Už v pol kopci v prameni plníme zásoby vody čo začíname vyschýnať. Výhľady medzi Širokým a Kopským sedlom do doliny Zadných meďodolov, Kolovej doliny a Jahňacieho kotla či Jahňacieho, Lomnického a iných štítov sú dychberúce. Po zdolaní náročnej Monkovej doliny je následný chodníček slasť pre oči. A už nie je ani tak fyzicky náročný.

Jahňací a iný velikáni

Na Kopskom sedle

Belianky zbízka

Do sedla sme zomierali od Slnečných lúčov a teraz za pár minút je Lomničák v oblaku a všade naokolo dažďové mraky. Mali sme pokračovať na Jahňací štít cez Jahňací kotol ale zhodneme sa nakoniec pre chatu na Zelenom plese. Pocupkáme ku Veľkému Bielemu plesu okolo parťákovej obývačky Belianskej Kopy. Predsa len Beliansky patrí do Belianok. Traverzneme celý vrch doliny Zeleného plesa a ešte pred druhou poobede už sedíme na gulášiku. Vypíjem svoju zostavu - jedno pivo a jednu kofču a môžeme ísť skúsiť vypučiť ešte niečo. Po daždi a pár kvapkách už ani stopy.

Vyrážame smer Veľká Zmrzla dolina. Pokiaľ dôjdeme potiaľ. Niku strácame pri prechode na pilier. Nepomáhali ani Tomášove vyhrážky. My ideme pučiť ďalej. Vyleziem asi 50 výškových metrov a už som zaseknutý aj ja. No som ja za frajeeer. Nič idem dole. Parťáci sa bezo mňa boja a tak idú tiež so mnou na psí tridsiatok. Keď už sme tu, ideme okúsiť z blízka Medený vodopád a vodopád v žľabe, ktorý cez zimu slúži ako vystupová, či lyžiarska trasa z Baranieho sedla, tzv. Fľaška.

Veľká Zmrzla dolina s vodopádmi

Ísť ďalej, či neísť s nimi?

A čo ďalej?

CHata pri Zelenom plese

Fľaška

Medený vodopád

Súdime, že tento deň asi bude dobre trošku viac oddýchnuť. Niku stretáme pri plese v hlbokom meditačnom rozpoložení. Tomáša tiež chytila fotograficka múza a išiel sa ufotiť kačičky pred sebou. Všetci zhejtili mača, ktoré pred nás prešlo. Asi im treba viac ešte oddýchnuť, aby si vážili malé cicky. Ja už zase iba o jedle snívam. Už ani na oči nevidím. Luxus tejto chaty sú tri sprchy s premenlivo horúcou vodou. To inde teda v Tatrách nenájdeš. Ehm.. asi hej ..asi sa to odvíja od nadmorskej výšky. Ako je hranica lesa približne v 1500 mnm tak o sprchách to platí tobôž. Potom začínajú sprchy potočné alebo plesoidné.

Slávny boulderisti vyšli na skalku :D

Miška

Domov

Trošku reklamy nezaškodí

Na večeru vývar a trošku viac gumený rezeň. Ale ja bol tak hladný, že by ho roztrhal aj zaživa. Zjedol som všetky zvyšky z kuchyne a po vydaní balíčkov na naše zajtrajšie počiny, keďže nestíhame raňajky, sme sa pobrali do ležiachova. Aj keď asi ako chuťový pôžitok by boli geniálnejšie tie švedské stoly čo tam mávajú.

Nedeľa

(Trasa: Brnčalka - Svišťovka, východ slnka - Skalnaté pleso - Lomnické sedlo - Lomnický štít - Lomnické sedlo; Skalnaté pleso - Starý Smokovec)

Tentoraz ta pliaga malá zvoní o štvrtej. Inak zisťujem, že o budík sa v skupine nikto nestará. Keby som sa toho nechytil ešte aj na raňajkové švédske stoly by sme stihli. Ale takto po zobudení zase polovice chaty sa niečo po pol piatej berieme chodníčkom na Svišťovku. Miška zistila východ slnka na 5:49. Na vrchole ako zázrakom sme práve v tomto okamžiku ale keď sme vykukli spoza rohu Svišťovky tak slniečko už bolo nejaký ten centimeter nad horizontom. Ale stále nádherne krvavo červené. Parťák Miro mi píše, že v Martine sa blýska a rozmýšľa či vlastne má za nami do Tatier liezť.

Beh na východ Slnka

My po dobrej polhodinke meditovania, jedenia a fotenia sa konečne pohneme ďalej smer Skalnaté pleso. Pri družnom rozhovore sme tam sa zdá za pár minút. Až na plese zistíme, že je pol ôsmej už. Z Tatranskej Lomnice idú za nami dvaja bušiči a tak my nezaháľame a valíme smer Lomnické sedlo. Po tristo serpentínach sme hore. Fúka celkom besne ale na jednej z lavičiek pomenej, čo využívame na konečne poriadne raňajky keď tu zachviľku vybehnú dvaja premotivovanci v krataskoch a tričôčku.

Cestou na Skalnaté pleso

No tak teda poďme. Trošku stres, keď pozriem hore ale inak sa teším. Sme parádna partia, Polovica úseku je trošku náročnejšia na orientáciu v suti a skalách. Raz dva sa dá zajsť do neschodného terénu. Po zhliadnutí Emericiho náreku už je cesta jasná. Len sa chytiť reťaze a valiť na vrchol. Ta asi 15 metrová stena prvá je najťažšia ale potom už je to zase aj pre strachoprdka. Každopádne bez skúsenosti len s vodcom. Horskáči majú dosť práce tak či tak.

Ideme na to :)

Emericiho nárek

Náš Lomničákovi fotograf Miro je v plnom nasadení. Dokým sme vyšli hore mal už skoro po baterke. A to len teraz prišlo. Na konzole s výhľadom do Malej Studenej doliny sme si my spravili asi 20 rovnakých fotiek a potom keď aj iní zistili, že je to šikovnista ten Miro tak sa už odtiaľ nedokázal dostať. Skoro sme na to pivo išli aj bez neho. Prišiel oblak, už aj na dážď to vypadalo, ale dokým sme sa bez žiadnych stresov vyhriali, vyrozprávali a nasmiali bolo už opäť slnko. To je neskutočná výhoda prísť tam napešo. Idem iba keď je pekne a na tak dlho ako chcem.

Najlepší fotograf

Na vrchole

Na zdravie :)

Vybehli sme teda von. Ešte narobili spústu fotiek Ľadových štítov, Kežmaráku, Slavkáčú, Prostredného hrotu a trošku ďalej aj Gerlachu a vybrali sa znovu na retiazky. Dole mi to už išlo tak ako keby som doma bol. Ani som sa nenazdal a bol som opäť v sedle. Pod reťazami aj trošku zahrmelo a aj spadlo trošku kvapiek ale našťastie za chvíľu bolo aj to preč.

Ide sa naspäť

Dole na Skalnatom plese ešte dávame naposledy spolu pivká a kofolky a po dlhom lúčení ako sa moc nemáme radi sa rozchádzame. Miro s Ivom priberajú Mišku a Tomáša a valia do Tatranskej Lomnice na vlak a my cupitáme pomedzi davy ľudí po magistrále až do Smokovca pre auto. V aute nám hra Jaromír Nohavica, či Celine Dion a neskôr Škotska country, v Sučanoch prebehneme cez poriadnu prietrž mračien, že až cestu zalialo a večer sme už doma v realite.

Bol to krásny predĺžený víkend v horách. To je čosi neskutočné keď človek takto vždy môže odchádzať z reality do sna a ho dokonca aj žiť :)

..vidíme sa za chvíľku v sne znovu

Foto: Nikola Bartošová, Tomáš Beliansky, Miro Pokrievka, Miška Ružičková