Kade tade po vŕškoch (Chočské vrchy, Vysoké Tatry, Vtáčnik)

V piatok ešte povinne do roboty a potom konečne hory :)

Dolina Piatich Poľských plies z Hladkého sedla, jedna z najkrajších v Tatrách

Piatok - Chočské vrchy

Trasa: Likavka - Predný Choč - Zadný Choč - Stredná Poľana - Veľký Choč - Malý Choč - s. Vráca - Turícka dolina - sedlo Spuštiak - kríž na Prednom Choči - Likavka

Keďže zisťujem, že v Adamšporte mi nereklamovali turistické palice, tak si idem aspoň vyzdvihnúť ten kyptík čo z jednej zostal a musím to ísť rýchlo vybehať. V Ružomberku priberám parťákov Lukáša a Dalibora a hneď valíme do Likavky. 

Plán je jasný. Do tmy pobehať čo najviac z Chočských vrchov. No.. zase ale toľko toho času nemáme. Štartujeme o štvrtej poobede.

Valíme po červenej poza hrad Likavka a zastavujeme sa až na vyhliadke na Prednom Choči. Chodník je stále do kopca ale baví ma. Prechádzame spočiatku listnáčmi ale neskôr vojdeme do ihličnatých lesov s jemnučkým mäkkučkým povrchom. Radosť pobehovať, keď sa dostaneme na hrebeň. Zrobíme pár záberov z vrcholu a valíme ďalej.

Pohľad z Predného Choča

Po červenej až na sedlo Spuštiak a potom pokračujeme okolo Zadného Choča lesmi až na rozkokošník Stredná Poľana. Je to veľmi pekná lúčka. Tuším bol už odtiaľ aj výhľad na samotný Veľký Choč. Hore sa berieme, ehm.. Po letnej trase. Nie po hrebeni Choča, ale kúsok povedľa, spočiatku traverzom hrebeňa a následne celkom strmým výstupom na vrchol. Tieto dve cesty zimná a letná sú skoro vedľa seba len z dóósť výrazným výškovým rozdielom. Z jedného chodníka na druhý síce nevidno ale dá sa medzi sebou rozprávať.

Veľký Choč zo Strednej Poľany

Sme hore. Ani to nebolelo. Kocháme sa výhľadmi na všetky smery ale dlho sa nezdržíme. Predsa len je už 6 hodín večer a slniečko už nehreje v septembri ako v júli.

Liptovská mara z Veľkého Choča

Rozmýšľam čo to je ..Bukov?? To je ten roh Choča nie?

Nevieme sa zhodnúť na ďalšom pokračovaní trasy a tak zatiaľ zostupujeme smer s. Vráca. Je škoda ísť už teraz dole a ešte väčšia ísť cez dlhočiznú cestu na Žimerovú a potom po zvážnici na s. Spúštiak a tak najprv vybehneme na Malý Choč, spravíme zopár nádherných fotiek a dole letíme zo s. Vráca smer Turícka dolina. 

Veľký Choč

V doline to žije. Na strmých svahoch je človekom neporušená príroda a kopec chodníčkov od zvery. Bolo to priam ako v rozprávke. Niektorí strašili, že tam aj medvede majú svoje brlohy. To zase nevieme potvrdiť. V celku dlho schádzame húštinou až na dno doliny. Je to úzučka dolina so strmými svahmi. Jeden slabo vychodený chodník do doliny vchádzal asi zo Strednej Poľany. Po tomto chodníku a dolinke prichádzame až na zvážnicu medzi Žimerovou a s. Spúštiak. 

Zo sedla sa snažíme nájsť chodník na kríž na Prednom Choči. Chodníkov milión tri. Vyberáme si podľa chuti. Z ničoho nič sa ocitáme pod skalami a chodníkov pribúda. Štverami sa pomedzi skaly hore. Dlho najprv nič ale nakoniec sa vyškriabeme až hore a priamo pred kríž. Neskutočné. Našli sme to. Dokonca sme našli aj samotný chodník na kríž z červenej značky.

Kríž na Prednom Choči

Malý a Veľký Choč

Pofotíme končiace lúče dnešného slnka a s radosťou v srdci sa prebehneme v šere už po známej ceste okolo hradu do Likavky.

No a zlatý klinec dnešného dňa na záver. Mobil nechávam na streche auta. Nech sa trošku aj on povozí. V Ružomberku keď vysádzam parťákov ho už oplakávam ale stále dúfam. Skúšam si naň zavolať žeby bol náhodou kdesi v aute zapatrošený, keď tu niekto zdvihne. Zisťujem, že mobil je v Ružomberku. Čoo? Ako sa tam dostal? Veď mal byť v Likavke. Nuž vyzerá, že sa dosť dlho držal strechy zubami nechtami. Keď prichádzame ku dobrému človeku, dozvedáme sa, že videl ako nejaké auto čosi prešlo a odstrelilo to od kolesa. Pozrie a vidí mobil. A tak počkal, či niekto nezavolá. Už, už som rozmýšľal, že do budúcna nebudem kupovať odolné tehlové telefóny. Že poriadna zbytočnosť a závažie, ale po tomto zážitku zisťujem že som ozaj strašný zmetkár a iný smartfón by toto so mnou nevydržal. Okrem rozbitého skla na foťáku, a pár dierok v displeji od skaliek po prejdení autami idú všetky funkcie. Som fascinovaný ale zo seba nehorázne sklamaný. Ešteže zajtra pokračujem v živote v horách a nie v tejto realite.

Sobota - Západné Vysoké Tatry

Trasa: Podbánske - Nad bytom - Kôprovský štít - Nižné Temnosmrečianske pleso - Hladké sedlo - Kasprov vrch - Podbánske

Po štyroch hodinách spánku o tretej ráno zvoní budík. Ešte poriadne všetko nachystať a hor sa na Tatry. Skoro  presne podľa plánu som o šiestej v Podbánskom a dobrodružstvo môže začať.

Červený turistický chodník smerom na Nad bytom už celkom poznám. Tma už nie je a aj prvotný stres, že idem do Kôprovej a Tichej doliny kde striehnu za každým rohom medvede na opusteného turistu prešiel, keď som sa pod jedným stromčekom uvoľnil. Na Nad bytom skoro stále bežím. Niežeby sa mi chcelo ale zima bola teda poriadna. Všade vyzeralo byť slnečno okrem Kriváňa. Aaaha ..asi bude žúžo.

Rýchlo zbehnem do Kôprovej doliny. Po asfalte stále bežím. predsa len nemám toho času až tak nazvyš na prechádzky dolinami. Čo ma prekvapilo, že som stretol pár ľudí. A už aj hodne vysoko. Kedy oni museli vyrážať ak išli pešky? 

Približne po hodine dačo sa ocitám pri najvyššom Slovenskom vodopáde. 80 metrov vysoký vodopád sa ale dosť skrýva za stromami a nie je až tak fotogenický. Mňa teda neohúril na to koľko kilometrov cesty je to ku nemu z osídlených oblastí. Možno na bicykli to môže byť fajn výlet. Pokračujem vyššie dolinou. Odbočujem doprava do Hlinskej doliny smer Vyšné Kôprovské sedlo. 

Kmeťov vodopád

Chodník tu ma tiež nejako neohúril. Všade samá voda a blato. Mal som čo robiť všetko to preskákať a nad lesom, dokým sa neocitnete nad potokom, je chodník aj dosť ťažko sledovateľný. Myslím si, že aj problém by mohol nastať pri hmle. Ale tie výhľady späť do doliny stáli za všetky tieto útrapy. Bolo to ohromne obrovské a dychberúce. Mohutnosť tomu dodávala hmla, ktorá sa držala na končiaroch nad 2000 mnm. 

Pred sedlom sa chodník poriadne pristrmí a mojimi parťákmi sa stalo asi 20 kamzíkov. Pozerali na mňa s hlavou naklonenou do boku, nechápajúc čo to tu ja robím. Opäť raz ani jeden si so mnou nechcel zabehať. Asi lamentovali nad mojou žalostnou technikou popri tomu čo oni dokážu na Tatranskej žule vyvádzať. 

V sedle začína poriadna zima a vietor. Do toho sadla hmla. Poriadne sa obliekam a zisťujem, že od septembra do Tatier bez rukavíc, fukerky, čiapky a iných vecí ani na krok. Ja som všetko mal a bolo mi hneď fajne. Ešte chvíľu som pošplhal po skalách a bol som na skale s bielo červeným terčíkom značiacim vrchol. 3 hodiny výletu za mnou. Neviem si predstaviť ísť Kôprovský štít touto trasou bežným tempom.

Na Kôprovskom štíte

Pre značnú zimu a videnie iba zopár skál pred sebou sa dlho nezdržujem a valím naspäť. Pár metrov pod vrcholom sa hmla opäť rozostupuje ale oblaky sa nasunuli aj nižšie do dolín a tak už dolina nevyzerá tak magicky ako pri výstupe. Znovu som na ústí Hlinskej doliny ale tentoraz bočím doprava smer Nižné Temnosmrečianske pleso. Ozaj asi zabudnutý kraj Tatier.

Veľké Hincovo pleso

Hlinská a nižšie Kôprovská dolina

Od zostupu z Kôprovského štítu to už nie je až tak ďaleko a som neskutočne rád, že som zavítal aj sem. To pleso bolo úžasné. Tak neokukane krásne. Úplne som sa cítil inak ako pri zvyšku iných plies v Tatrách. A je obrovské. Nie napríklad ako tá kaluž Skalnaté pleso a podobne. Skoro som sa cítil ako pri mori. A ta priezračná voda. Dokonalosť sama.

Na Nižnom Temnosmrečianskom plese

Z plesa vychádza potok a ten zoskakuje z terasy nádherným Vajanského vodopádom. V tráve som na jednom mieste zbadal prešľapaný chodník a tak možno sa dá dostať aj úplne blízku ku nemu. Ja som ale už neodbočoval a driapal opäť hore na sedlo Závory medzi Kôprovou a Tichou dolinou. Spočiatku sa stúpa celkom strmo a potom sa naskytne neskutočný výhľad práve na Vajanského vodopád. Je tam dokonca aj lavička na oddych. Postupne sa opäť dostávam nad kosku a už príjemným stúpaním vyliezam na sedlo.

Vajanského vodopád - jeden z najkrajších na Slovensku

A tam ma skoro naspäť vrátilo. Neskutočný vietor. Obliekol som čo som mal a vydávam sa smer Hladké sedlo. Kúsok vedľa je o necelých 70 metrov vyššie Hladký štít ale v tomto vetre si na to netrúfam. Ako som bol asi v polke kilometrovej cesty do Hladkého sedla vietor tak zosilnel, že ma zhadzoval z chodníka a niekedy som sa musel prikrčiť aby ma nezvalilo. Ale naspäť sa mi ešte nechcelo. Vyšiel som do sedla a rýchlo sa schoval na druhú stranu hrebeňa. Je to lepšie. Z času na čas keď poriadne zadulo tak mi do vlasov sypalo malé skalky spoza hrebeňa. Ten vietor musel byť ozaj silný. Naspäť síce dolu kopcom, ale išlo sa ešte horšie. Moc sa teda oproti tomu vetru dýchať nedalo. Ale nakoniec som to zvládol.

Na Hladkom sedle vo víchrici

Swinica v oblaku, sedlo Zaerat a Orlia perc po Kozi wierch

Vietor ma celkom dostal a síl začína pomaly ubúdať. Pred sebou mám ešte jeden dosť veľký kopec, Kasprov vrch. Utešujem sa tým, že si tam nakúpim zo 3 pollitrovky Coly. Do Tichej doliny zbieham možno 3/4 hodiny. Nad lesom je stále krásne ale ako vojdem do lesa začínam dostávať depku. Z týchto stavov ma vyslobodil až rozkokošník Liptovský košiar a konečne zmena zo zbehu na výšľap. Len to som vtedy ešte netušil do čoho to idem!!!

Spočiatku chodník stúpal pomaličky. Na jednej strane som bol rád, lebo pomaly ma začínalo vypínať, na druhej strane som si uvedomoval, že takýmto stúpaním hore nikdy nevýjdem a aj tak to bude niekde musieť tým pádom strašne zostrmieť. A tak aj bolo. V cca polovici dĺžky na Kasprov vrch prechádzam okolo prameňa a cesta do neba môže začať. Tých serpentín je tam asi milión dvesto a nad vami dobreže nie kolmá stena na hrebeň.

Odsýpa to neskutočne pomaly. Ani ľudí tu moc nie je. Pred vrcholom zase zosilnie vietor. Už mám toho v celku pokrk a Kasprov vrch priťahujem ku sebe očami. Od Suchého sedla je na hrebeni pol Poľska. Ľudí aj v takomto počasí ako na Václaváku. Prídem ku lanovke a tá zavretá. Hneď mi bolo divne prečo všetci posedávajú zababušení okolo chaty v závetrí. Ok, hore je chata a je tam veľa ľudí idem tam. Prídem hore a tam tiež všetko pozatváranéé. Čo???! Doteraz tomu nechápem. Bol 9tý september. Majú vtedy nejaký sviatok alebo nepracujú v sobotu vôbec? No, toto sa už ani depkou nazvať nedá. Asi som sa už oddal osudu a iba tak dvíham nohy pred seba. Ale mozog stále funguje a ten vraví: Tu už nemáš čo hľadať, poď dolu kým sa ešte dá. Chvíľku ťahám nohy za sebou ale potom sa rozbieham. Veď mám znovu pred sebou Milión dvesto serpentín.

Zastavujem sa až na prameni a rozrábam jonťák. Ani nie tak kvôli elektrolitom ako kvôli sladkej chuti čo potrebujem cítiť. Aspoň niečo namiesto Coly. Zbieham na Liptovský košiar a predo mnou 12 kilometrov asfaltu!!!

Už nič nepreklínam. Nie je na to energia. Rozbieham sa a po 2 kilometroch kúsok kráčam a tak stále. Až na konci sa už nedokážem prinútiť pobehnúť a snažím sa to nejako dokráčať. Bolo neskutočné vidieť stále pred sebou zákrutu, zákrutu, zákrutu, .... Už ma jedine posúvajúce minúty nadchýnali. Nakoniec sa mi to podarilo prejsť za hodinu a 20 minút. Koniec utrpenia.

Sadám do pohostinstva Svištie hniezdo. Kofola za jedno jediné euro. Ale už ani piť nevládzem. Sadám si tam s hlavou a rukou na supermana a zo 10 minút predychávam. Myslím si, že som tam bol dobrá atrakcia. Po 20tich minútach sa ledva postavím a nejak to odšoferúvam do reality. Každopádne bol to úžasný deň a som rád, že som videl opäť nové zákutia Slovenska. Ale tieto 2 doliny asi stačia raz za 20 rokov. Viac nie.

Nedeľa - Vtáčnik, Gríč

Trasa: Handlová - Uhlisko - Veľký Gríč - Vtáčnik - Veľké pole

Je ráno 3:30. Opäť budík. Nohy po včerajšku drevené, ale dnes je na pláne označiť prvých 38 km preteku Ponitrianska stovka čo sa bude budúci víkend konať. Príďte povzbudiť.

6:45 sa stretám s parťákom Martinom v buse zo Žiaru nad Hronom do Handlovej. Skontrolujeme či máme všetko pripravené, ešte v Handlovej vyberáme prvé fáborky za opasok a môže sa o siedmej začať. Trošku sa pozabudneme už v meste, ale GPS hodinky nás hneď vyvedú z omylu a za mestom už značíme každý tretí strom. Cesta mi rýchlo odsýpa. Možno aj tým, že sa povzbudzujem už hneď na začiatku energeťákom.

Štartujeme

Srnečky 1

Srnečky 2

Gríč?

Značíme :)

Stúpanie začína vlastne až pod Veľkým Gríčom ale na moje počudovanie aj tam to celkom ide. Veď asi je to aj tým, že s parťákom sa človek nikdy nenudí a čas rýchlejšie ubieha. A tak na Gríči zisťujeme že už prešli 2 a pol hodiny a ja že ideme hodne nad 5 km/h. Držíme ledva 4 km/h! Na Veľké pole smerovník píše cca 7:30 a po prerataní zisťujem, že spoje naspäť stíhame aj s rezervou. Už len držať rýchlosť rozkokošníkov.

Úsek medzi Gríčom a Jarabou skalou bol rýchly. Označili sme zopár problémových úsekov ale stále sa ide poväčšine po hrebeni a po červenej značke, čiže teoretický sa nedá zablúdiť ani bez fáboriek. Na Jarabej skale máme pribrať parťáčku Katku. Lenže z Novák tiež kúsok to hodný a tiež ako ja minulý rok išla poobzerať baňu čo majú už rok mapy.cz bordel vo svojích mapách a tak máme za to, že Katka nás cestou dobehne.

Všetko medzi Gríčom, Jarabou skalou a Vtáčnikom

Pokračujeme teda smer Vtáčnik. Okrem Gríču toto bolo jediné druhé miesto kde sme niekoho stretli. Tu bolo kopec cyklistov aj turistov. Už vtedy niektorým nedali pokoja kontrolné klieštiky čo sme tam zavesili. Ale iba obzreli a kochali sa prírodou ďalej. My zatiaľ z obďaleč piknikujeme a čakáme na Katku. Ako zašlo slnko, prišla strašná zima. Katky sa nevieme dočkať. Hneď ako prišla utekáme ďalej.

Na Vtáčniku

Obchádzame peknú Kláštorskú skalu a potom už iba pomaličky klesáme. Spočiatku je to krásne prechádzať sa a pobehovať si po cestičke nakríž lesom ale po nejakej hodinke to už začínalo opäť liezť poriadne na nervy. Trošku oživenia bolo pri zbiehaní cez pár skaliek a strmo dolu ku Rúbanému vrchu, ale potom zase rovina a nakoniec ešte dokonca kopec na Suchú horu. To už zase na mňa doľahla včerajšia únava a keď sme sa nehýbali stále sa mi chcelo spať. Tuším som už aj prestával rozprávať.

Kláštorská skala

Zo Suchej hory je to už iba zbeh do Veľkého poľa, ale aj ten dá zabrať, veď je to vyše 300 výškových metrov po rozbitých zvážniciach. Nad Poľom sa nachádzajú krásne vidiecke domčeky a čo mňa najviac prebúdza k životu: možnosť jedla a pitia, ktorá sa závratnou rýchlosťou približuje.

Okolo Suchej hory

Ešte priamo v dedine skrášlime cestu pár šípkami ku kontrolnému stanovišťu a keď vidíme krčmu otvorenú tak dobreže slzička nevyhŕkla, že konečne idem do seba dať niečo sladké nezdravé. Ale nezdržujeme sa dlho. Hneď voláme taxík lebo som dostal neskutočnú chuť na pizzu v Žarnovici. Ináč ceny ako za komunizmu. 2 pivá, 1 kofola a čipsy za 3,1€ a taxík tiež z Veľkého Poľa až do Žárnovice 12€

Nad Veľkým poľom

Kade im to vyznačíme?

V Žárnovici ešte vysnívaná pizza v Kabine a potom už iba lúčenie a naspať do života.

Bol to brutálne nabitý víkend zážitkami. Možno už aj trošku nad moje sily, ale teraz cez týždeň mám aspoň nad čím premýšľať a už teraz sa neviem dočkať víkendu budúceho. Kiež by už konečne vyšli tie moje naplánované Tatry :)

Foto: Dalibor Dvorštiak, Martin Minaroviech