Bajkom hrebeňom Martinky - Minčol - Saračníky

Človek si len tak vykračuje dole z holí po zdolaní ferraty, telefónicky chce vybaviť zopár zameškaných povinnosti, keď tu z ničoho nič po pár minútach je jasný cyklo výlet na ďalší deň. Je pravda, že už mám na pláne paceovanie (ťahanie do cieľa) parťáčku Julku na akcií 100 MKMK (100 míľ krajom Malých Karpát) s trasou trochu presahujúcou 100 míľ s dĺžkou 207 km. Idem ale pomôcť až na druhú stovku a teda mi to vychádza že doobedie mám ešte voľno a tak prečo nevyužiť voľný čas, keď ide dokonca tiež o parťáčku a nie parťáka?

Nie, nie ..to nie je čučkár ..to je Medveď alebo malý sloník na paši :D

Po rozpačitom sobotňajšom ráne sa nám konečne podarí vyraziť smer Martinky cez drevorubačskú magistrálu (cesta asi z polky asfaltky medzi Vrútkami a Stráňami, napajajúca sa asi 50 výškových metrov pod delom). Konečne mám parťáčku a nie parťákov, ktorí vkuse iba naháňajú. Konečne niekto kto si to v lese aj užíva a nie naháňa. Zopár úsekov poriadne vypučíme ale kde sa dá tak užívame dotyk kolies s prírodou. Počasie naparádu. Trošku nás ešte pot zalieva, ale nie je to už také strašné ako pri 35kách, ktoré nedávno panovali. Veď na poobedie hlásia 2. stupeň výstrahy pred dažďom.

Pri rozhovoroch prešiel aj pre mňa ten strašný úsek serpentínami na hole a po 2 kilometroch na asfalte už sedíme na nánuku či praženičke po dlhom čase v Novej Ponorke. Pozrieť bývalých kolegov ako sa majú. 

Na Martinkách

Po vydatnom doplnení síl pučíme na vrchol ku vysielaču. Počasie sa začína postupne zhoršovať. Trošku aj depka prichádza, ale vari na takéto sme už zvyknutí. Hmla nás nemôže zastaviť. Sme hore a prichádza postupne vysnený zjazd a pojazd medzi koskou, lúkami, koreňmi a lesom skoro dolu až po Saračníky, blízko sedla Javorina pri Polome. Chodník mne to dôverne známy, ale na bajku som tu už nebol možno aj skoro 10 rokov. Nepamätám sa, žeby ma vtedy oslnil, ale dosť ľudí ho na nete ospevuje, tak mu dávam druhú šancu.

Depka z počasia či od vyčerpania? :P

Na hranici s divočinou

Rýchlo z kosky a lesa von

Prvých pár stoviek metrov je v koske, ba niekde až v bahne, prechádzajúc úzučkým chodníčkom (korýtkom) až vyhúpneme na lúky nad Vrútkami a Priekopou. Slnko už je dávno za oblakmi, ale hmla zostala pár metrov nad nami a tak výhľady do Turčianskej záhradky a neskôr aj na Žilinu čí Rajeckú kotlinu sú nám ako na dlani. 

V celku rýchlo sa dostávame do sedla pod Minčolom. Pár metrov ešte popučíme na bajku ale za padnutým stromom prichádza prvé tlačenie. Na vrchol to ale nie je zase až taká tragédia a tak za 10-15 minút sme na vrchole. Fotíme všetky smery a seba s našou domovinou Vrútkami. Veď sa nachádzame na najvyššom bode Vrútok :)

S parťáčkou Nikou na Minčole

Zase do seba niečo vtlačíme a krásnym čučoriedkovým chodníkom sme za pár sekúnd pri dele kde sa odpája modrá turistická značka do Vrútok. My pokračujeme ďalej po hrebeni. Začína druhé a posledné 5 minútové tlačenie a už až dokonca zjazd. Aspoň ten kto má poriadnu guráž. Mne niektoré partie narobili problémy. Je to krásny chodník. Spočiatku ešte dosť skalnatý, ale neskôr sa vojde do lesa a kľukatí sa okolo stromov. Kto má rád divočinu príde si na svoje. Až ku koncu sa terén pristrmí. Ale ako vravím. Asi s poriadnym bajkom a skúsenosťami sa to dá prejsť. Mne zopár polmetrových schodov prerušilo plány na súvislý zostup. 

Z Minčola

Martinky v hmle a Minčol za nami

V lese

To prečo chodíme do lesa   ..pre úsmev a raodsť

Keď je človek trošku šmatľavejší

Užívame lesné chodníčky

Korienky pred Saračníkmi

Na Saračníkoch vytešení konštatujeme, že tu sa teda ešte musíme niekedy vrátiť a už po zvážnici sa vraciame po zelenej turistickej značke naspäť do Vrútok. Zjazd okolo elektrického a plynového vedenia na Piatrovú a Karvaša a Blahovca si pamätám ako veľmi nevýrazný úzky turistický chodník výsekom a dolu aj s koreňmi kde parťáci aj na "tigra" padali cez riaditka. Teraz je to 5 metrov široká vyjazdená prašná zvážnica. Po daždi to musí byť iný blatový tobogán. 

Výhľady do doliny

Výhľad na Lipovec a Vrútky

Dolu, pod týmto zjazdom, sú tiež výrazne vynovené zvážnice. Cez pár stromov sa v bezprostrednej blízkosti ukazuje Dubná skala. My ale zvážnicou pokračujeme doprava až po rampu. Pozor, nenaraziť. A kúsok nižšie vpravo my odbočíme doľava okolo Bagárovej chaty. Vybehneme 5 výškových metrov a sme na vrchole bývalého lyžiarskeho svahu Piatrova.  Nejaký dobrák vkuse rozhadzuje konáre po zvážnici na zjazdovke a tak volím vyskúšať cestu lesom. Tak to bola nádhera. Jemnému ihličnatému podkladu, ktorý sa tu nachádzal sa nič nevyrovnalo. Za pár sekúnd sme boli pod pamätníkom vojakov Karvaša a Bláhovca. 

Ešte prechádzame rýchlo jednou lúkou a okolo záhradkárov vchádzame do Vrútok. 

Nuž ako som sa bál, že to nebude nič extra, tak táto trasa ma neskutočne milo prekvapila. Som rád, že som jej dal s parťáčkou Nikou druhú šancu. Som rád za toto sobotné ráno a doobedie. Z poobedia a celého víkendu inak nebolo nič. Parťáčka Julka mala na MKMK problémy a tak ukončila svoje putovanie na 75 kilometri a ja som si pravdupovediac aj vydýchol, že nebudem musieť byť za toho silnejšieho počas noci v 2. stupni výstrahy na dážď, ktorý mňa dokáže niekedy dosť rýchlo (po niekoľkých hodinách) psychický rozložiť.  Po dlhom čase si idem poriadne cez víkend oddýchnuť a nabrať nových síl na ďalšie dobrodružstvá.