Borišov náš každodenný

Rok som omieľal Filipovi, že ma musí šupnúť na občerstvovačku na chate pod Borišovom. Rok som čakal na túto moju prvú príležitosť okúsiť si to aké to je aj z tej druhej strany. A nie opäť zo strany bežca, ale tentoraz dobrovoľníka. Ide o pretek Ultra Fatra, ktorý sa beží naprieč Veľkou Fatrou a práve chata pod Borišovom je v jej polke na 26tom kilometri. Niekto si bude myslieť, že je to strašne moc, ale pre týchto ľudí to bola malina :) ..to sú proste ultráši. 

Postupne dostávam informácie a pokyny čo musím pred začiatkom spraviť. Zohnal som si geniálny tím a všetko išlo ako po masle. Keď tu zrazu mi Filip týždeň pred konaním volá, že v piatok žiadne také, že pivkovanie na chate, ale pekne si idete všetko ovocie pre 200 pretekárov vyniesť hore. A keby len to. 5 bandasiek na vodu, lekárničku, rôzne banery, trička, náradie. Nevadí, o to to bude výnimočnejšie. Tri parťáčky sa na chatu sťahujú skôr a tak, to čo máme vyniesť zostáva na nás ďalších troch. Nuž to je tak keď sa planceme tak dlho z roboty.

O šiestej večer išlo po ceste z Nitry do cieľa v Ružomberku ovocie.. vo Vrútkach vyložilo 2 melóny, 40 banánov, 40 pomarančov, 30 grepov. Kua, nejak je to ťažšie ako som si myslel. Samotný melón je ťažký. A ešte objemné bandasky!!!

Postupne vyzdvihnem parťáčku Niku a Stana a asi o deviatej sa konečne doterigame autom na koniec Necpalskej doliny a začíname prebaľovať bedničky do batohov. No.. naraz to teda nedáme. Batohy ide od váhy roztrhať a tak do rúk berieme aspoň po dve bandasky na vyrovnávanie stability. Cesta spočiatku vlažná rovina, ale potom to prišlo. Serpentínky do neba. Ja samozrejme už pol roka bez čelovky a tak raz za čas bolo na mále, že ma batoh nezhučal naspäť do Necpalského potoka. Bombíme ako keby sa nám už nechcelo. O hodinu stojíme pred chatou. 

Zvítame sa s osadenstvom chaty. Pozisťujeme trošku kde čo sa nachádza a ideme za druhou časťou kontroly. Baby už asi aj pospali, ale narobili sme dostatočný hluk na to aby sa prebrali k životu. Nútime ich na Borišov teraz po desiatej večer. Ale žiadny záujem. Že zajtra na východ slnka na Plosku. Ok. My ideme. 

Bez čelovky zase padám krkahájmi, ale mňa to tak aj tak baví. Hore hmla. Nič moc. Nevadí. Máme vrcholovku. Dolu amen tma. Všetko od rosy mokré, dolu ideme po zadku. Myslím si, že na dnes stačilo. Budík na štvrtú. Ráno treba pri východe slnka vešať kontrolné klieštiky na Ploskú. Samozrejme o štvrtej som hore iba ja a Stano, ta krajšia časť posádky nevydáva žiadne zvuky. A tak posúvame budík a spíme ďalej. 

Vstávame až o šiestej. O tri hodiny musíme byť s občerstvovačkou hotový a my zatiaľ nič. Rýchlo so Stanom letím na Plosku pribíjať klieštiky. Naspäť prichádzame ako keby sme sa v nejakom plese boli kúpať. Kvalitnú rosu tam majú. Stano s Nikou sa nanominujú na druhú vynášku z doliny a ja s babami ideme na to. Stavba prístrešku dopadla tak, že sme dali plachtu naopak. Ešteže tyčky sme správne pospájali. Rozložili sme stolík, dorezali toľko ovocia koľko sa ho zmestilo na tento náš malinkatý stolík a pomedzi to podávali iné mňamky čo tam vošli. Veľkou výzvou bolo čapovanie vody zo skoro netečúceho vodovodu. Nech aspoň čosi majú na pitie pretekáris.

Tvrdo čakáme na prvého pretekáris

9 hodín a pretekári nikde. To ešte asi ani na pôdu Krížnej nik nevystúpil. O pol desiatej už prichádzajú aj z krajov dolných Stano s Nikou a teda ovocie sa môže krájať do aleluja. A pretekára stále nikde. Až pred desiatou prišiel skoro po troch hodinách prvý. Obslužíme a máme pokoj. A potom druhý, tretí, ... . Postupne sa zvyšuje intenzita a začíname ísť na plné obrátky. Z doliny prichádzajú Mišo s Borisom. Hneď ich zapriahneme na dolievanie vody z prameňa. Všetci po ceste slnkom zaliatej krajiny hrebeňa od Krížnej až po Ploskú sa tvária ako keby dobehli na kraj Sahary do oázy a išli nás vycucať :D ..a nechcete radšej pivko? Pepsi? Vodu treba ťahať 50 metrov výškových z doliny. Na chate už došla. Proste nám už zakázali od nich ťahať lebo už ani na čaj nemajú.

Druhý Kaktus

Maturujeme nad čipom ..po ňom už na to prdíme

Skyrunneri sa dlho nezdržujú. Nie je to ako na 100 kilometrovom závode. Snažíme sa skrátiť ich pobyt u nás na minimum,len možno máme trošku málo priestoru. Urobili sme čo len šlo. No vari by ešte niekto nadával. By som im to vysvetlil ako to fungovalo v Andorre.

Hej, to už prišiel Andorrský parťák Marek a dnes ma vymenil za Jessie. Predsa len štvornohý parťák ho až tak neotravuje rečami ako ten dvojnohý. Konečne niekto kto sa tu trošku aj zastaví. Šupneme spolu piv a po skoro polhodinke sa pošle preč.

Marek s Jessie

Postupne začína chodiť už zase menej ľudí. To najhoršie sme prežili. Hm.. Musím niečo vymyslieť. Beriem kravské zvonce a idem povzbudzovať na sedlo pod Borišovom a naspäť ku chate. Spravím zopár koliečok keď tu zrazu povzbudzujem parťákov z Turca Jula a Alex. Juuuj ako ma potešili, že prišli. Aj fotečky nám porobili. 

Akože po prvej stopätdesiatke pretekárov :D

Poďme budiť pretekáris z kómy

Parťáci z Turca

Dáme ťažkú debatu o konskej výžive na kĺby a jej predurčení pre človeka, či prehodíme pár slov s miestnym bačom a keď dobehne už aj zadný voj čo má za úlohu dávať posledné požehnanie odpadlíkom na trati, lebo po nich sa už o nich nik neobzrie, tak sme sa pobrali na Ploskú kvôli klieštikom opäť. Tentoraz ich musíme z rozkokošníka demontovať. Spravíme dôkazovú fotku a rozoberáme skupinu. Julo s Alex letí na aftérku cez Krížnu a ja s Nikou valíme za ďalšími parťákmi na chatu kde priberáme dôjdených odpadlíkov, nahadžeme im odpadky na plecia, pozdravíme chatu a poberieme sa naspäť do života všedného.

Samozrejme ešte si užijeme ralley trasu po Necpalskej doline. Parťáčku Niku vykladáme vo Vrútkach a my ostatní tiahneme do Ružomberka. 

Tam to ešte v celku žije. Neprichádzame poslední. Niektorí pretekári si to ešte stále aj o siedmej večer užívajú na trati. Vyložíme odpadlíkov, vyložíme smetie a ideme jeesť a piť. Aftérka mne práve začala. Tá večerná pri piv ma až tak netrápi. Počkáme na zvyšok bušičov čo to nevzdali, porobíme 300 fotiek dobrovoľníkov a potom sa presúva akcia do pivárne. Veľa ľudí odišlo a vlastne aj ja potom neskôr ale asi tí najvzdialenejší a najskalnejší zostali a užili si to parádne. 

Bola to veľká skúsenosť byť vodcom svorky :D ..aj keď pravda je, že menej stresov je pri behu ako pri dobrovoľníčení. Chcel som aby všetko bolo top a každá chybička ma deptala. Keď behám, je mi jedno ako skončím. Ale keď nebehám tak mi vonkoncom nie je jedno ako skočia ostatní. A takto som to necítil asi len ja. 

Podobná vzbura bola viditeľná aj u niektorých poddaných. Nika po tom ako som videl ako pučíš s 20 kilovým batohom na chatu tak nie je o čom, žeby si nejakú 50tku zmákla a žeby si si ju užila určite viac behom ako podávaním pitítka. Len kto nám nabudúce vynesie hore melóny?

Foto: Marek Slanina, Julius Lamoš, Janka Svobodová