Zo svadby do lesa..

No.. ono to nebolo až tak vážne ale predsa ..po jednej v noci vytancovať nevestu sesternicu, pár minút pospať a o šiestej ráno sa vybrať cez spiaci zámok vo Vigľaši na bus je trošku akčné. Ešte zastavujem na chvíľku vo Zvolene a o jedenástej ráno už obedujem vo Vrútkach. 

O dvanástej už stepujem okolo bajku a čakám na parťáčku. Samozrejme mešká. Staré známe časy..

Nakoniec sa predsa zvítame a valíme smer Trebostovo. Keď sa spriaznené duše stretnú po dlhom čase, čas letí ako vietor vo vlasoch pri zjazde a tak cesta dolinou utekala ako voda v potoku len opačným smerom. Bolo čo vyprávať. Príroda naokolo tomu dodávala už len potrebný prírodný podmaz bez ktorého my niektorí nevieme vôbec žiť.

Pohľad na hory ..alebo na rubane? Každý vidí to čo chce ;)

Trebostovská dolina je jedná rovná a strááášne dlhá cesta, ktorá znázorňuje stúpajúcu exponenciálnu funkciu. Aj keď je pravda, že vo výške okolo 1000 mnm sa cesta zmierni a vybehne z vnútra doliny traverzom na bočný hrebeň a ukážu sa nám nádherné výhľady na Malú Fatru. My sme videli niečo krásne, ale poznám veľa ľudí, čo by na danom mieste asi vybuchli od hnevu pre tie rúbane čo bolo odtiaľ vidieť. Nuž veľakrát je to o tom ako kto vníma tento svet. Veď aj parťáčka išla vybuchnúť keď sa krivka našej trasy pred vrcholom Hornej lúky postavila kolmo na nebo. Ale ja viem, že to je iba chvíľka. Ono je to vlastne iba vypustenie emócií z tela, aby bol potom priestor na tú nádheru čo vždy čaká na vrchole. Aké by to bolo víťazstvo bez trošku trápenia? ;)

Cesta na bočnom hrebeni smer Horná Lúka

Hore by bolo najlepšie zostať a postaviť si tam stánok. A načo stánok? Veď kúsok vedľa máme Grandhotel Partyzán. Bol som ho skontrolovať prvýkrát po vypálení, Je tam všetko a taký pohľad pri východe slnka môže byť odtiaľto na nezaplatenie. Samozrejme si ale treba vycupitať z postieľky na vrchol cca 10 minút. Spísali sme do knihy pár riadkov a vlastne ja ani neviem čo (musím ísť skontrolovať) a poďme teda opáčiť ten mne odporúčaný zelený chodník smer Bystrička.

Začína to dokonale. Úzučkým sigláčikom pomedzi čučoriedky. Kde tu chytám pedálmi okolité skaly. Treba asi vyšší podvozok. Po ešte pár výšvihoch prechádzame plynule do lesa. Na chodníku kde tu preskočíme nízke skalné prahy. Trošku nás znechutili popadané stromy. Myslím si, že aj tak asi tadiaľto veľa bajkerov neprejde. Trošku síce stopy bolo vidno ale nebolo to drastické. A inak by asi aj tie stromy zmizli.

Šťastko v akcií :)

Prichádzame na Turatínske sedlo a samozrejme plní vášne pokračuje po hrebeni ďalej. Čo? Prečo tu je žltá značka? Ešteže sa chytro spamätáme a vraciame sa na križovatku. Čertvie, možno aj tam to bolo jazditeľne. V tráve ale bolo vidno aj iné stopy vraciace sa naspäť do sedla.

Samozrejme obidvaja sme "vybavení" okuliarmi proti peľovým muchám a tak pol zjazdu jednou rukou žmolíme štípuce oko od alergie na peľ a druhé plače od radosti zo zjazdu. Strachu mi ale teda nechýbalo. Zistil som, že parťáčka nemá pud sebazáchovy a mám čo robiť aby som stíhal. Predsa len si ešte pamätám ako som objímal kolenom skaly pri zjazde z chaty pod Chlebom. Keď tu zrazu plééésk parťáčka predo mnou. Síce rýchlosť to nebola obrovská ale ten pohľad ako mi bicykel pomaly lisuje parťáka bol celkom na kameru. Vlastne celý zjazd bol na kameru. No.. konečne sa parťáčka nejako vyprostila zo žliabku v strede zvážnice z dokrúteného bajku. Opäť raz ďalšie štyri modriny a tri dorezanice, ale radšej takto ako doma sedieť. Neskôr sme už po celkom solidnej širokej zvážnici zjazdili až na Zákľučie, kde končieval a asi aj stále končieva Jarný šprint na bajku a odtiaľ už po rozbitej asfaltke zjazdili skoro na tankodrom. Ehm.. ešte nie ten priamy do Teplíc ale ten čo ozaj kedysi využívali Martinskí vojaci a tanky.

Opäť odbočujeme na zelenú značku, prebehneme jednému chlapíkovi skoro cez kotlík z gulášom a po pár minútach sme na tankodrome. Chcel som prísne držať zelenú značku, ale keď som zbadal tu trávnatú zarastenú džungľu, tak sme sa rozhodli pre cestu lúkou povedľa asfaltky vedúcej z Bystričky do Bystričkovskej doliny (doliny Bystričky?). Bola to asi najkrajšia časť. Rozbalili sme to čo to šlo a užívali si rýchlosť a výhľady na Turčianske lúky. Pri družstve sa napájame na asfalt a po ňom zbehneme až ku betonárke pred Martinom. Okolo teplárne a Turcu sa vraciame domov.

Ako bombónik na torte na konci výletu bola zmrzlina v Košútoch oproti kruháču. Si pamätám ako kedysi stála zmrzka 3 koruny. Teraz to už dobiehame aj týmito európskymi korunami. Tuším stála 1 korunu. Ale stálo to za to. Neviem či som na Slovensku jedol niečo podobné. Stretli sme aj ďalšieho parťáka a teda nakoniec z toho bola aj celkom slušná stretávka. 

Keďže pomery v práci sú trošku zvláštne, ešte v nedeľu musím utekať na posledný vlak smer Bohunice a do noci dorábať veci, ktoré už mohli byť hotové dávno. Nuž človek si asi niekedy nenavyberá. Ale aby som si kvôli tomu zničil deň, tak to teda nie. Bol to super nabitý víkend. Kto stihne za deň osláviť spojenie dvoch životov, vidieť nádheru okolitého sveta a ešte aj vytvoriť nejaké hodnoty v práci pre tento svet?

 Foto: Musím zohnať parťákov, s výbavou lebo tento ošmyrgľovaný môj mobil je čistá bieda