Ako sme si do Necpalskej doliny zabehli a zrazu sa na ferrate zjavili

Už niekoľko týždňov pred týmto víkendom som mal depku z toho, že som sa zaviazal pomôcť kamarátovi vyskúšať si na nečisto prejsť maratónsku vzdialenosť 42,195 km. Po dlhom ničnerobení, samých zraneniach a nakoniec pred tromi týždňami zostehovaným kolenom som bol dosť psychický na dne aby som zvládol niečo také. Ale necháš kamaráta v štichu?

Vysmiati na štarte

Miro sa sťažuje, že kvôli tomuto jeho zaväzku už ani nespi. Ja narozdiel od neho spím na sobotu ako zarezaný. Ani vsať by som najradšej nevstával. Nakoniec som sa premohol, čo to ešte pred osudnými hodinami schrúmal a čakal na telefonát. Na dvore som sa zvítal s Maxom a ideme na to.

V Priekope posledné prípravy na štart. Doplnenie čistej vody. Zvítanie sa s mobilnou občerstvovačkou Andym na bajku a prišlo to čo každý očakával ..pohli sme sa.

Pri družnom rozhovore kilometríky ubiehali a ani sme sa nenazdali a už sme boli mimo Martina na lúkach smer Žabokreky a následne Necpaly. Je tu nádherne. Okolo nás začínali prefrčiavať prví raňajší cyklisti. Prebehneme Žabokrekmi ako strely čo sa mi nezdá. Miro vravel, že do Necpál to má byť 21 km, ale približujeme sa ku ním nejako extra rýchlo. Zisťujeme, že do Necpál to bude iba 17 km. Stále si ale užívame výhľady na Veľkú Fatru s dominantným Lyscom a Borišovom. Necpaly sú tiež veľmi pekná dedinka.

Cesta za horami :)

V Necpaloch máme prvú autoobčerstvovačku. Nahádžeme do seba pomaranč, kolu, nejaké magnézko a nezostáva nám nič iné ako pokračovať ďalej do Necpalskej doliny. Už roky som sem nezašiel, tak som bol za to aj celkom rád. Začínajú pribúdať aj výškové metre, ale my si stále držíme svoje 6tkové tempo. Na autách nás obchádzajú pretekári, ktorí majú v pláne pučiť na behu do Borišova. Ide o beh z chaty na vrchol. Ma to iba 750 metrov ale s 230 výškovými metrami je to celkom výživné. Skoro všetci to dávajú pod 10 minút. Tí najlepší za niečo málo nad 6 minút.

Cesta v Necpalskej doline

My v polke doliny po odbití 21vého kilometra točíme a valíme konečne domov.

Zbehneme do Necpal kde nás čaká opäť občerstvenie. Začínajú byť opary medzi nohami a tak mastíme vazelínou. Bradavky samozrejme prelepené a tak červené fľaky na tričku nehrozia. Začína kvalitne pripekať na hlavičku. Opäť sme na Turčianskych lúkach. Začíname sa prehrievať a vodou sa musíme stále oblievať. Vbiehame do Martina a niečo cez 30 kilometrov je za nami.

Cestou naspäť

Začína prichádzať depka. Mňa okrem pobolievania rozťatého kolena a rozbitého členku skoro nič nebolí. Začínam ale cítiť svaly. Inak v pohode. Musíme držať morál. Kilometre začínajú ubiehať pomaly ale stále ubúdajú. Sme pri ZŤSke. Posledné auto občerstvenie. Posledný pomaranč, magnezko a iné šmakociny na pobehovanie po slniečku. Vybiehame na posledné pekelné štyri kilometre po meste. Prebehneme podchodom ponad železnicu a okolo Campo di Martin prechádzame do Priekopy. Posledný kilometer ..posledná križovatka. Už vidíme cieľ ale parťáka nemám šancu vyhecovať na zrýchlenie. Posledných 200 metrov a sme tam. Zvládli sme to. 

2 kilometre pred cieľom

Takto krásne sme strávili sobotné ráno na výlete do Necpalskej doliny. Aj bez auta sa to dá. A možno ešte krajšie by bolo keby sme vybehli na chatu pod Borišovom a odtiaľ cez Rakytov do Ružomberka :)

Čas 4:20 ..toto je niečo čudné bez občerstvovačiek

Šampus sme nestriekali ale zato ho vypili. Po pár glgoch sa hneď zdal život krajší. A tak ja, Miro a Maca sme opäť raz prekonali sami seba a zase sa podujali na túto extrémnu blbosť. Maratón po asfalte. Prečo to ľudí tak baví? Myslím si, že preto lebo neokúsili čo je to príroda. Alebo sa boja kopca? Nejde o to aby som bežal stále rovnaké tempo. Ide o to aby som si v tom lese skákal ako kamzík alebo srnka :)

Samozrejme ďakujeme celému podpornému tímu, ktorí na nás dohliadal počas nášho výmyslu na čele s Andym na bajku, ktorý nám robil domestika s vodou. Celé to bolo geniálne. Ale raz to muselo skončiť. Pozriem na telefón a tam pozvánka na ferratu. Aaaha. Výzva ako hovado. V pláne bolo sa síce ísť ešte prejsť po lúkach nad Vrútkami, ale toto sa neodmieta, keď príde návšteva až tak zďaleka.

So Stankou na vodopáde feratovom

Prídem domov a tam práce v plnom prúde. Hneď som dostal štetec do ruky a hybaj natierať bráničku. Po hodine rýchlo hodím do seba nejaký obed a ešte celý od farby utekám smer Stráne na ferratu HZS na Martinky. Zvítame sa na parkovisku a pár minút po štvrtej poobede štartujeme.

Začíname

Trošku síce na mojej chôdzi vidno, že som už kdesi bol ale zato idem totálne naľahko, iba s jednou 5 eurovkou a dokladmi a kľúčami od auta. 5 parťákov ťahá ťažké ruksaky so stanmi, spacákmi a karimatkami. Tempo je aj napriek tomu akurátne. Prvý úsek po lávkach cez potok, okolo bývalej bane na zlato a popri zavalenej štôlni, potom cez jednu rúbaň a stále okolo hučiaceho potoka prechádzame za necelú hodinu. Tu je na výber pokračovať hore na zaistenú cestu alebo doprava odbočiť smer normálka na Hole alebo doľava smer Bystrička. Ideme rovno hore..

Prejdeme posledné dve lávky a ideme na lano. Ferrata sa dá prejsť bez výstroje ale ak má niekto strach alebo málo skúsenosti s ťažkým horským terénom radšej si je dobre vziať ferratový set aspoň do batoha, aby tam niekto nezostal zaseknutý kdesi v polke. Cesta stúpa ľavou stranou potoka priamo v jeho kaňone niekoľko centimetrov až metrov nad hladinou. Prejdeme jediný rebrík a za chvíľku sme na rázcestí medzi ťažším a ľahším variantom. Obidva sú krásne. Možno aj rovnako. Myslím, že skôr rozhoduje ctižiadosť, že čo dokážem a tak väčšina volí ťažšiu variantu cez 14 metrov vysoký vodopád.

Po stupačkách ponad potok

Po pravej strane sa nachádzajú ďalšie náznaky niekdajšej banskej činnosti. V stene sú vyhĺbené krátke štôlne. Zase sa držíme ľavej strany potoka. Tento úsek je najstrmší a niekde až kolmý. Ale je to maximálne 30 výškových metrov. Po prejdení tohoto úseku už by Vás nemalo nič zastaviť. Nás teda nezastavilo. Pri pohľade dozadu sa otvára krásny výhľad do Turca na mesto Martin.

Vodopád

Cesta kolmo hore

Pohľad naspäť..

Po skončení ferraty posledné metre vedú ku krížu a výstupovej knihe na rázcestí s ľahšou variantov a po obídení mierneho hrebienka sa chodník vracia späť ku potoku ťažšej varianty. Už po ceste prichádzame na Martinské hole a na vytúžené pitie a večeru na chate Martinské hole. Ešte dlhú hodinu kecám so Stankou a ostatnými štyrmi novými parťákmi, ale keďže oni zostávajú na noc tak sa po siedmej večer poberiem dolu rozhýbať trošku nohu. Celkom som bol sklamaný, že som na chate nestretol žiadneho miestneho bušiča ale asi boli moje myšlienky vypočuté a na asfaltke stretám ultramaratónca Vlada. Prehodíme pár slov a on šibe na bajku hore a ja sa snažím čo najrýchlejšie odskákať dolu. 

Niekedy by som si ani vo sne nemyslel, že po maratóne sa dá ešte chodiť a dnes sa mi podarila ferratka. Bol to nádherný deň s kopou zážitkov a priam s tlupou úžasných ľudí. Vidíme sa vari zase kdesi opäť :)

Foto: Miroslav Pokrievka, Stanislava Balážová