Výlet krajom Starej Ľubovne a Pieninským národným parkom

Akcia jasná už mesiac dopredu. Zapísaná v debilníčku a tak vypúšťam z hlavy a až jedine týždeň pred vypuknutím zisťujem bližšie detaily. Tento víkend sa teda odchádza na východ, do kraja fantastickej prírody a prostých ľudí, ktorí Vás nenechajú a ani hladom ani smädom zhynúť.

V piatok večer cestujem s parťákmi z Bratisky, dlhou, dlhočiznou cestou až za Tatry. Už dávno sa mi nestalo, žeby som takto nehanebne obišiel toto pre mňa úžasné pohorie. Ale cez víkend hlásia furiky padať a tak nemôžem povedať, žeby som ľutoval a rád zažijem niečo nové, jedinečné. Celý víkend je v réžií skoro domácich s Poľsko - Mongolskými koreňmi a tak o svoj život nemám obavy, že sú v tých najlepších rukách.

Štart v Starej Ľubovni

Kdesi pred Matysovou

Ubytovaní sme vo Veľkej Lesnej, kde dorážame už po tme okolo desiatej večer. Cesta tam vedie priamo do divočiny asi 10 kilometrov od akejkoľvek civilizácie. Popred nás poskakovali srnky, psy, či mačky. Fascinovaný som už teraz po ceste, skôr sa cítim ako niekde v Safari ako na Slovensku. 

Ranná očista v čistej vodičke na lúke

Ráno ako "správnym" turistom sa nám nechce z vyhriatej postieľky a tak do hmly, dažďa a vetra vyrážame až okolo pol ôsmej ráno. Ale to už sme presunutí z Veľkej Lesnej do Starej Ľubovne aby sme mali výzvu ako sa dostať naspäť domov.

Matysová

Mrholí, všade je mokro, ale v meste je fajn. Ľudia si nás obzerajú. Predsa len do toho dažďa ešte aj trošku pobežkávame. Vôbec netuším kde ma to parťáci berú ale idem kde mi zavelia. Prechádzame do lesa. Je tu veľmi pekne. Ale to krásne prišlo až keď sme sa dostali na lúky. Predstavujem si nádherné výhľady na Tatry, ktoré je odtiaľto ževraj nádherne vidno.

Po lúke s trávou po krk už nerozlišujeme či prší viac z dola alebo zhora. V topánočkách to čvachta ako v sude s kapustou. Nevadí, Máme to za sebou. Už mokrejšie nebude. Vchádzame do dediny Matysová s krásnymi dreveničkami. Kde tu stretneme uja či tetu dedinčanku. Vitajte v živote pred 100 rokmi. Pozdravíme, popytáme sa na cestu a valíme na druhú stranu dediny na hrebeň a odtiaľ na kopec Oslý. Som strašne dokrútený. Vôbec netuším na ktorú svetovú stranu som otočený. Stará Ľubovňa je raz tam, raz hentam. Až z ničoho nič vchádzame do Jarabiny. Obchod po 20tich kilometroch to istí.

Dedina Jarabiná

Strečing..

Pred služobným vchodom pučíme banán, slané tyčinky a pivo. Ešte aj nejaké prvky jógy precvičíme. No ale už by bol čas sa aj pohnúť. Ešte máme dosť pred sebou a je tu zima ako v Ruskom filme. Cez nejaký kopec obchadzáme ževraj nejakú bráničku kde čaká babka so sekerou keď cez jej pozemok ide nejaký turista do Jarabinského prielomu. Tým pádom nám ušla jeho najkrajšia časť. Podľa opisu ide o krásnych 100 metrov veľmi úzkym zárezom v skalách priamo nad potokom kde je kde tu nejaké drievko na položenie nohy. Ale aj zostup z lúky dolu do vrchnej časti prielomu bol krásny a super technický. Hlavne keď bolo tak kvalitne popršané.

Nad Jarabinou, lomom či prielomom

Lúky, všade lúky

Po žltej turistickej značke prichádzame až na štátnu hranicu na rozhľadňu na vrchu Eliášovka. Keď už nevidíme nič pred nami tak odfotíme aspoň seba a aspoň vynikne ta naša nádhera.

Na rozhľadni Eliášovka

Zbiehame na horu Zvir. Slovenské pútnické Mariánske miesto. Stretáme prvých ľudí. Jedine veriaci sa vydali okrem nás do tejto pľušte. Samozrejme okrem Poliakov, ktorí sú všade. V Litmanovej v miestnom obchode dopĺňame náš žalúdok spolu s miestnymi štamgastmi. Znovu sa zamračilo po chvíľke slnka a zase začína byť zima.

Na hore Zvir

Po inej žltej opäť prichádzame na Poľskú hranicu na sedlo Rozdiel. Prichádza najkrajší úsek celého dňa. Ťažko povedať ako moc poznajú Slováci tento chodník, ale Poliaci sú tam aj v daždi a je to totálna chuťovka. Lúčne hrebene s krásnymi výhľadmi sa striedajú so skalnými strmými pasážami. Lahôdka. Kašlať na okukaný prielom Dunajca v Pieninách. Odporúčam prechod z Litmanovej na sedlo Rozdiel a po modrej značke až do Poľska, kde sa treba prepraviť na druhú stranu Dunajca kompou a ďalej až na Trzy Korony a do Červeného Kláštora. Teoreticky sa potom po Dunajci naspäť previesť plťou do Lesnice. Neoľutujete.

Malý obyvatelia lesa :)

My ale schádzame z Hrebeňa v Lesnici. Na 55tom kilometri sa občerstvujeme, aby sme zvládli šialených 9 kilometrov roviny do Červeného Kláštora. Ale pri družnom rozhovore a pri celkom rýchlom tempe s pohľadmi na masívne skalné brala po obidvoch stranách Dunajca nám to doslova ubehlo a pretieklo ako voda. Okrajom sme obišli Červený Kláštor, aby sme následne mohli stúpať na Plašnú.

Technické úseky na hrebeni

Zbehyyy :)

Pôvodný plán bol zostúpiť miestnym chodníčkom priamo na Haligovské skaly. Ale moji domáci tam už pár rokov neboli a gpska nás viedla kade tade a ten chodník čo sme našli šiel kdesi dole útesom a tak pri miznúcich posledných lúčoch svetla sme sa rozhodli, že to nebudeme riskovať a radšej zídeme klasicky dolu po zelenej turistickej značke. Škoda., ževraj je to tam nádherne a hlavne strmo, čo máme my niektorí hrozne radi. Ale lúka do miestnej časti Ďura bola tiež dobrá kvalita po celodennom pršaní. Kde tu niekto sa vystrečoval po zemi. 

Prielomom Dunajca

Vchádzame do miestnej krčmo, reštarácio, potravino obchodu s rozličným tovarom. Aspoň pivo jedno zobrať na cestu do Veľkej Lesnej čo je ešte 5 kilometrov po asfaltke. Vo vnútri úžasná dedinská nálada s cigánskou kapelou a tancovačkou v plnom prúde. Moc sa tam nechceme zdržovať lebo smrdíme ako po polroku nájdená zdochlina v lese. 

No ale domáci našli starých známych domácich a tak to dopadlo tak, že sme sa na totálku prejedli nejakej cigánskej špecialitky a poriadne to zapili pivom, a tak vypíname hodinky a končíme dnešné putovanie na tejto oáze jedla a oddychu. Len ako sa dostať do Veľkej Lesnej? Veď jasné že u Piera sa nájde aj taxikár. O 15 minút, po rozlúčnení sa s celou osádkou ako keby sme sa roky poznali alebo boli najbližšia rodina, už sedíme v aute a po pár minútach sme na mieste. Dlhý a neskutočne nabitý prvý deň dobrodružstva máme za sebou.

Rôzne druhy šmakocin na ráno pred behom a turistikou

Na druhý deň ráno sa vstáva trošku ťažšie. Budík z minulej noci posúvame o hodinu neskôr. Na raňajky máme objednané stejky a rizoto. Luxusinka východného Slovenska. O pol deviatej vyrážame smer lúka nad Lesnou. Po dvoch kilometroch máme za sebou premočenie topánok a môže sa ísť na to. Všade trávy po pás. Všetko zarastené. Nejdeme po turistických chodníkoch ale po občasných poľných a lesných cestách čo nachádzame na mapách a tak niet sa čomu čudovať. Vo výške asi 800 mnm sme sa dostali trošku do problému. Vošli sme na lúku kde zmizol akýkoľvek náznak cesty. Každý bol vyslaný na iný smer a po kríkoch sme hľadali v bodliakoch nejaký náznak trasy. Nakoniec sa nám to podarilo a mohli sme cupitať po lesoch znovu.

Nad Veľkou Lesnou

Dnes to bolo v znamení lesných mokrých zvážnic. A niekedy ani tie neboli. Kde tu niekto skoro stratil topánku v 20tich centi blata. Každá appka, či mapa ukazuje turistické trasy inak a aj gps signál tu vypadáva. Proste koniec sveta. Beháme krížom krážom vo výške cez 1000 metrov. Cítim sa ako vojak počas Druhej svetovej v Pacifiku. Ešteže nemáme protivníkov proti sebe. Nejakým zázrakom sa napájame na zelenú turistickú značku a pomaly schádzame na rozkokošník pod Zbojníckym vrchom. Odtiaľ už stále dole pozvoľna a po značke cez Soviu Poľanu až na lúky s názvom Košiare nad kúpeľným mestom Ružbachy. Ďaľšie nádherné miesto. Košiare, aj spolu s Vyšnými Ružbachmi, stoja za pozretie. Ružbachy, kúpele, mi prišli tak pol na pol. Polovica schátraná ale polovica je ešte krásna a aj keď neviem čo sa tam lieči raz by som si tu na starobu rád prišiel oddýchnuť.

Medzi Lesnou a Ružbachmi

Časovo nám plány moc nevychádzajú a tak v Ružbachoch sadáme na bus a do cieľa v Starej Ľubovni sa nakoniec dostavíme za 20 minút. 

Košiare nad Ružbachmi

V Ľubovni sa stretám opäť s tou úžasnou východniarskou pohostinnosťou a rezne len tak padajú na tanier. A čoby len rezne, ešte aj dezert vo forme zmrzliny bol!!! Kokóós, ani odísť sa mi nechce. Nakoniec sa ale predsa len ideme pobaliť do Veľkej Lesnej a opäť valíme do toho reálneho uponáhľaného sveta na západ do "civilizácie". Možno by po pár týždňoch dokázal človeka omrzieť takýto spôsob života, ale pre mňa ten jednoduchý život oproti stresom v mestách je slasť. Je pravda, že možno o mesiac by prišlo vytriezvenie a človek by uvidel aj muchy čo to so sebou prináša. Každopádne som rád za tento úžasný výlet s mojimi parťakmi a už čakám na tie ďalšie. :)

Ďakujem Ti manžel môj, že si ma sem zaviedol

Zase raz prichádza realita

Foto: Juraj Tekel, Julia Batmendijnová, Andrej Orogváni