Program na víkend jasný. Parťák Andy chce ísť sedlami Vysokých Tatier a tak sme sa zladili tak, že parťáka nechávame doma pre povinnosti v práci a my si ideme užívať namiesto neho. Škrie ma to lebo to bol kvalitný nápad. Ešteže to dopadlo tak, že nakoniec sme prešli iba polovicou sľubovaných sediel, ale toto všetko sa udialo na jeho počesť.
 |
| Zbojka už iba za pár rohmi |
No ale pekne od začiatku. Ešte v piatok tým, že som musel ísť svoju pani doktorku pozrieť ako sa má, tak sa mi podarilo stihnúť ráno zabehnúť na miestu chatu v lese nad Vrútkami, tzv Bagárovú chatu, v možnože aj osobáčiku a tak takto rozbehnutý som si ešte podvečer šupol v celku slušnom tempe ferratku na Martinky, keďže som dostal chuť na radlerík. Už len parťáci chýbali.
 |
| Cečkový vodopád na ferrate |
A tak aby som večer nezostal na ocot, vybehol som s parťáčkou Aďou na čajík do čajovne a vyfasoval som palivo na zajtrajšie lietanie po Vysokých Tatrách. Figové a marhuľové raw guličky, po ktorých by skočil nejeden ultra bežec ako za bomba zdrojom energie na osemnástej hodine splašeného pobehovania v lese.
 |
| Regeneračka.. |
 |
| Palivooo.. |
Na chvíľku som si ľahol do postele, ale to ma už stále strašilo, aby som nezaspal a tak o tretej už vstávam, aby som stihol prípoj parťáčky May v Ružomberku. Po ceste ma obsral asi roj Dropov. Normálne stierače nestíhali. A na chvíľu som myslel, že budem musieť zastať, čo som pred seba nevidel. Ale po vystriekaní asi polovice vody do ostrekovačov som aspoň rozmazane dovidel na asfalt a tak nejako došiel do prestupnej stanice Ružomberok, aby som si presadol do slávneho nákladiaka slečny May.
Kajak, ktorého čakáme pred vchodom samozrejme mešká. Celá Orava aj Turiec sú už na mieste len Ružomberok v Ružomberku mešká.
Na prvej pumpe ešte chystám energetickú bombu veľké pivo s energeťákom a ani neviem ako, už stepujeme v Starom Smokovci na zástavke na bus do Ždiaru a po pokuse autobusu urobiť z nás tlačenku sme nakoniec z neho vypadli v Ždiar, Tatra na parkovisku. Energetická bomba začína nadmieru učinkovať a rozbieham sa v tempe pod 5 min/km do Monkovej doliny za novým dobrodružstvom.
 |
| Tu som ja za toho normálnešieho |
Po 4 kilometroch konečne kopec a konečne chôdza. Už pred ôsmou ráno slniečko prikúrilo. Ide nám to ako po masle. Nad lesom začína vetrík a tak človek nevie či je vlastne teplo, zima, a či ho iba nezalieva studený pot. Parťáci tu sú prvykrát. Čakám na ich reakcie na Širokom sedle. Sú očarení, ale ja možno ešte viac. Obdivujeme dolinu Zadných Meďodolov. Okolo sa pásu stáda kamzíkov. Ani len našej šialenej spoločnosti sa neboja, čo je už čo povedať.
 |
| Ždiarská Vidla a Havran |
O chvíľu sme na Kopskom sedle a začíname zbiehať na Zelené pleso. Skoro stále bežíme. Baví nás to. Zatiaľ. Niekto by povedal: "Čo z toho máme, keď sa naháňame". Všetko stíhame a ešte si užívame aj poskakovať ako pravé kamzíky. Aj tak veľakrát keď sa pozriem na okolitých turistov, skôr vidím iba utrápené tváre, ako úsmevy od šťastia, že sa blížia ku svojmu vrcholu. Hory si treba užívať naplno a my to robíme podľa našich možnosti.
 |
| Hory sú šťastie :) |
Na Brnčalke vypijeme piv a reálne zhodnotíme, že koncom júna to teda asi ešte v Baraňom sedle na bežecké tenisky nebude. Aj keď trošku už bol rozum srdcom nalomený. Teda s ťažkým srdcom sa lúčime s toľkou krásou a presúvame sa cez Svišťovku do komerčnosti Tatier Vysokých. May ma po ceste na Svišťovku depku. Chce sa nás zbaviť, ale my sa nedáme. Po minúte nás na vrchole dobieha ofučaný crossfiťák a máme čo robiť, aby sme ho dobehli po Skalnaté. Tentoraz som ofučaný ja, že mi vkuse ľudia vravia, že je ešte 300 metrov pred nami. Dávam do toho všetko a pri poslednom strmom klesaní ku plesu May dobieham. Stehná na kašičku. Poďme piť. Už prechádzame na kolu. Pivových jonťákov stačilo. Ľudí ako na Vaclaváku počas Nežnej revolúcie alebo pri púti do Mekky.
 |
| Na Svišťovke |
Zbiehame na Zamku. Tentoraz priznávam. Okrem kameňov pod sebou som toho na tomto úseku ozaj moc nevidel. Ale úsmev z tváre neupadá. Povzbudzujeme aj okoloidúcich turistov. Asi za polhodinu už sedíme pred Zamkou a konečne prišiel rad aj na polievočku. Parťáci chytajú nastriedačku depku. Dvanásť hodín a oni chcú pomaly točiť dolu. Kdežéé, ideme za Filipom na Zbojke. A ideme ako bežní turisti. Aspoň po Terynku. Vydržalo nám to asi 10 minút a potom zase už išli hore šípy.
 |
| Cesta na Terynku |
Na chvíľku sa pridala aj partia mladých bušičov ..ale dúfam, že to nabudúce potiahnu s nami až na chatu ;) Spestrenie prišlo, keď sme prechádzali popod stenu pod chatou skade tiekol teraz na jar obrovský vodopád. Bolo to nádherne už od vstupu do Malej Studenej doliny. A celkom aj osviežujúce. Každopádne takto bez snehu sa mi výstup na Terynku páči omnoho viac ako v zime na lyžiach.
Terynka, 5 metrová rada na kofolu a opaľovanie na skalách pri najbližšom z Piatich Spišských plies. Keď pozrieme smerom na Baranie sedlo tak zhodnotíme správnosť nášho rozhodnutia obísť to cez Svišťovku. Tam ešte lyžovačka v svojich najlepších dňoch. May už mala v hlave nejaký divný koncept a od chaty nejako čudne zabočila smerom nadol. Ale nedali sme sa zlákať a tak o chvíľu okolo nás prešla nafuknutá crossfiťáčka znovu. Zase nemáme parťáčku. Ale to iba chýbali výškové metre. Z narastajúcou výškou to sfúklo. Priečne je už úplne bez snehu. Paličky som si zasunul do batohu tak, že na jednu som už iba pozeral na ktorej reťazi sa zastaví. Našťastie iba asi 5 výškových metrov. A tak som sa potom s paličkami trápil zavesenými na zápästiach a klial na celé Tatry, čo som sa na nich podkýnal na reťaziach. To nás už šťastná May čakala asi desať minút na vrchole.
 |
| May sa nás už nevie na vrchole dočkať |
 |
| Vrcholovka |
Vyzerá to tu inak ako v zime. Bez snehu som tu už stráášne dávno nebol. Zbiehame pomaly, ako Killian po desiatich pivách. Som z toho rozčúlený. Treba skákať ako kamzíček. Na Zbojku prechádzame pár snehovými poľami a takú radosť ste asi dávno nevideli. Ako malééé deti. Bolo to geniálne.
 |
| Sedlo Závrat. Ešte lyžovačka na kameňačky |
 |
| Pred a nad Zbojníčkou |
Na chate pozdravíme Filipa, nášho nosičského idola a Tatranskú young gun a po chvíli oddychu bežíme dole. Veľká Studená dolina je nádherná. Prechod okolo Dlhého plesa je úžasný. Samotný zbeh už potom okolo potoka je ale dosť dlhý a nudný. Nemá konca kraja a očami priťahujeme rozkokošník nad Rainierkou. Po červenej už rýchlo prebehneme na Hrebienok a potom po Zelenej okolo pozemnej lanovky dokončujeme náš výlet v Starom Smokovci.
 |
| Zbeh zo Zbojníčky |
Tam Kajak ako správny kamarát kontaktuje kamarátku Katku. Vari sme im nenarobili moc starosti a možno aj trošku na srandu sme boli. Predsa len do športového obchodu prišli tri smradľavúčké potvorky. Ale ponožky a topánky sme si nešli skúšať. Smelo môžete tam prísť aj po nás. Dostali sme všetko po čom naše srdce zatúžilo. Lepší personál v Tatrách nenájdete a tak chytro to treba ísť využiť alebo zneužiť.
Cesta domov ubehla ako voda a jedine čoho som bol doma schopný bola sprcha a jeeedlo.
Ráno si vravím, treba trošku kosti rozhýbať a tak beriem psiska Maxíka a hybaj s ním na Kľačiansku Maguru. Prvé metre do kopca boli za trest ale neskôr to prešlo a keby Maxiatko nebolo smädné pri prameni tak ani prestávkovať nemusíme. Na chate radlerík, trošku pokecať so známimi a môžeme ísť domov na nedeľný obed. Po úrazovke som stále nejaký rozklepaný a zjazd som si moc neužil. Možno to bolo aj tými včerajšími Tatrami. Zistil som, že ani na Magure, niekto nemá rad cyklistov a hádže konáre pod kolesá. Nuž ale nejako sme zišli a už sa váľali doma v tieni. Pred dvanástou už bolo tak teplo, že som si myslel, že Max sa udýcha k smrti. Hneď dostal sprchu v podobe krhle a vypil asi dva litre vody a z tieneného vytvoreného mokrého miestečka sa nepostavil možno dve hodiny.
 |
| Maxík a topánky súce do koša |
 |
| Pred Kľačianskou Magurou pohľad na Suchý |
Krásny víkend za nami. A ten ďalší sa už pomaličky bude pobehovať po Andorre :)
Foto: Mária Adamcová, Lukáš Hladký
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára