Tour de Julske Alpy

Chorvátska Istria skončila, prešiel jeden deň v práci a tak nastal čas dokončiť výlet na hraniciach medzi Slovinskom a Talianskom.

Deň prvý: Via Bratislava-Tarvisio-Parco naturale regionale delle Prealpi Giulie-Kobarit-Bohinjsko jezero

V stredu pred veľkou nocou už pred siedmou ráno stepujem na Trnavskej stanici a čakám na odvoz Vločkou na západ. Zvítam sa s prvými účastníkmi expedície Stankou a Filipom a už aj valíme. V Jarovciach ešte dokupujeme diaľničnú známku na Rakúsko a už sme v cudzine. No nekúp to keď 10 dňová známka stojí 8,9 euri a ušetríš si cestou do Villachu niekoľko hodín života alebo si ušetríš  kopec stresov na cestu sedlami po Slovinských Alpách.

Filip silno silne chcel ísť aj do Itálie a tak z Villachu zachádzame až do Talianskeho mestečka Tarvisio. V stredu to tam žilo. Bolo aj celkom pekné počasie tak sme mali čo robiť aby sme šalených Talianov nepozrážali hneď takto zo začiatku. Aj keď možno polovica okolia bola aj tak rakúskeho pôvodu.

Za nami sa ukázal nádherný kopec Mangart. Jeden z našich snov naplánovaný na koniec tohoto výletu. Bolo to skoro posledný krát čo sme ho videli :D

Pokračujeme veľkou ľadovcovou dolinou cez obrovské povrchové bane pri mestečku Cave del Predil. Všetko v meste je z betónu. Ešte aj kostol majú masívny panelový. 

Zrazu sa pred nami otvára krásne jazero. Pozriem na mapy.cz a tie mi tam ukazujú nejaké Forte del Lago Predil. Obdobie pamiatok môže začať. Jednalo sa o 2 delá a základňu z prvej svetovej vojny. Boli sme to tam trošku poexplorovať. Hm.. pri svetle mobilu som narazil za jednou priečkou schody do podzemia. Idem za parťákmi nech toľko nepozerajú do jazera a nech mi idú pomôcť. Spoločne berieme čelovky a schodmi klesáme do hlbiny. Dokým nám cestu nezahatí voda. Chodba sa síce ďalej vyrovnala ale bola zatopená pol metrom vody. Do mrkvy s tým. Ako zistím čo je na konci chodby?

Lago del Predil - 1. deň

Pokračujeme hore dolinou. Na vrchole sa nachádza najznámejšie lyžiarske stredisko Julských Álp Sella Nevea. Zjazdovka ešte stále vyzerá funkčne. Stojíme cca vo výške 1000 mnm a svahy siahajú až do 2400 mnm okolo Prjestreljenikového okna. Lyžovačka na pána, ľudí nikde.

Dlho sa nezdržujeme a užívame si prvý vážnejší zjazd autom. Cesta sa zarezáva v serpentínach do hlbokého útesu až na spodok doliny potoka Torrente Raccolana. 180° zákruty museli byť vyhĺbené do skaly aby sa mohol urobiť čo len minimálny oblúk zákruty. Bolo to geniálne.

Najbližšie sme nestáli na bunkri ale na dedinke Chiout Cali. Filip tam zbadal krásny kostolík a domčeky s historickými oknami a tak sme sa povinne museli vrátiť na fotku na začiatok dediny. Fotka by bola, môžeme ísť ďalej. Opäť prichádzame do doliny s diaľnicou do centra Talianskych dolomitov ale po chvíľke odbočujeme doľava smer naspäť do Slovinska.

Prechádzame z cesty prvej triedy na druhu, tretiu, .. Možno aj štvrtú. Cesta sa nám začína strácať pred očami. Zostane z nej iba uzučký pásik. Maximálna povolená šírka vozidla bola 2,2 metra. Prechádzame do národného parku zo šialeným názvom Parco naturale regionale delle Prealpi Giulie. Cesta asi z 20% stúpaním sa v serpentínach vyhúpne až do 1100 mnm a na náhornej plošinke sa ocitnete priam v stredoveku. Všade okolo kamenné domčeky, lúky a seno. Proste dokonalosť historického filmového vidieka. Tentoraz nezastavujeme, lebo by sme museli stáť všade. Prichádza zjazd. Ono už neprišli žiadne 180° zákruty, ale cesta v stene strmého svahu po ľavej strane doliny, čiže Filip ako vodič nevidel nič za rohom. Asi pre niečo tam bola ta 30tka. Proste do každej zákruty sme šli s veľkým očakávaním čo nás tam privíta. A keby nás aj niečo privítalo čertvie čo by sa potom dialo. Niekto by asi musel pocúvať zopár zákrut na 2 a pol metra širokej ceste, Filip sa začína potiť. Nejak už neprežíva začiatočne nadšenie z jazdy po horách dolách. Skončilo to až po pár kilometroch v dedine Uccea.

Veľmi zaujímavé zistenie nás čakalo, keď sme z druhej strany od dediny zbadali cestu uzavretú so zákazom vjazdu. Tak teraz nevieme kde bola zrada, lebo na druhej strane zákaz nebol. Nuž.. možno sme si užili nechtiac prechod národným parkom. A možno to bolo iba jednosmerné, čo bolo dosť šťastie, lebo keby sa nedalo tadeto, tak by sme možno aj do Benátok to museli ísť obísť.

Prechádzame hranicou konečne naspäť do Slovinska. Pod nami je obec Žaga vo všetkými ospevovanej doline rieky Soča. Musím uznať, že pohľad na jej mohutnosť dostala aj mňa, Aj keď mohutná bola dolina nie ten potôčik čo v nej tečie. Neviem, ale podľa mňa je extrémnejší asi splav Dunajca v Pieninách na plti ako splav Soče na rafte. Hlavne keď za to pýtajú 45 euri na osobu. A ja že to je rieka plná pyrejí a vo veľkom sklone so skalnými prahmi. Kdežee, je to riečka po malebnej dolinke vyhĺbenej ľadovcom tečúcou pomaličky do Jadranského mora.

Na mapách sa začínajú kopiť rôzne symboly pamiatok a tak zastavujeme teraz pre zmenu na Italjanskej kostnici v meste Kobarid. Cesta ku nej vedie okolo krížovej cesty z vytesaných zastavení z kameňa. Na vrchole nás čakala mohyla z pravidelných tuším osem uholníkov v ktorých pán Musoliny pozbieral kosti vojakov z okolia, ktorí sa stali obeťou prvej svetovej vojny. Bolo ich tam 7014. Na vrchole kostnice bol Kostol sv, Antona.

Kostol sv. Antona na kostnici padlých Talianskych vojakov za 1. sv. vojny

Pokračujeme ďalej. Opúšťame rieku Soča a ideme hore dolinkou rieky Bača. Zomierame od hladu. Neviem kde to bolo presne ale na jednom dome zbadáme vyobrazený hamburger. Vojdeme do dediny a tam keď nás uvidia miestni hneď nám skáče hostinská pod auto a pozýva nás ku nej. Z hamburgeru nakoniec nebolo nič. Asi to bola iba krčma, ale keď sme povedali, že sme hladní hneď sa vyprážal grosse schnitzel z hranolkami. Moje prvé poriadne jedlo po troch dňoch obímania záchodu po morských plodoch zjedených v Umagu v Chorvátsku. To bol kulinársky zážitok. No ale poďme dokončiť dnešnú obhliadku cez pol Álp.

Trošku prúser. Cesta ktorou sme sa mali dostať ku Bohinjskému jezeru bola uzavretá. Obchádzka nás vedie nejakých 10 km ďalej. Super, aspoň uvidíme viac :)

Opäť raz prudko stúpame a znovu vo veľkej nadmorskej výške sa ocitáme v malebnej starej dedinke. Vošli sme do dediny Zgornja Sorica. Všade cítiť dobytok. Farby pri zapadajúcom slnku sa zintenzívnili a pastviny boli skoro farebnejšie ako dúha. Za dedinou ešte jedno výraznejšie stúpanie a ocitáme sa v sedle vo výške 1300 metrov a pred nami sa prvýkrát majestátne ukázal sám najvýšší Triglav. Cestou stretáme kolesarjov (cyklistov) Je to raj pre horských či cestných bajkerov. Cez leto najlepšie spojenie bicykel a ferraty. 

Zostupíme do Bohinjskej Bistrice a okolo dlhočízneho Bohinjskeho jezera prichádzame až na miesto našeho posledného dnešného odpočinku, do ešte nepojazdného kempu. Ešte je zopár posledných lúčov a svetla a tak obďaleč mi píše mapa, žeby tu mal byť vodopád. Stúpanie ako do neba. Asi milión schodov. Ledva stíhame písaných 20 minút, ale stálo to za to. Voda padala zo 30 metrov priamo zo skaly. A to nie len tak ako napríklad u nás Mojžišové pramene v Malej Fatre. To boli tisícky litrov, ktoré hneď vytvárali burácajúci potok Savicu. 

Slap Savica

Cestou z vodopádu

Po ceste naspäť ešte naberieme z prameňa vodu a ideme prvýkrát variť. Po zotmení prišla na mňa strašná únava. Keďže nemám miesto na spanie a Plánkovci spia vo svojej Vločke, prosím Filipa o jeho spacák lebo s tým mojím by som umrzol na kosť. Ich je ževraj do -28 tak to idem vyskúšať. Aj tak sa celkom obávam tých 5tich stupňov a vodnej plochy. Ale noc prešla ako voda a ani sa nenazdám a je ráno. Už o šiestej ráno svieži ako rybička. Okolo obieha nejaká bežkyňa a tak za ňou v rámci rozcvičky vykrúcam hlavu. Vedľa nás sa v noci ocitli druhí dvaja parťáci Simča s Jurom.

Stmievanie na Bohinjskom jerezi

Juro, konečne môj človek. O pol siedmej je už von zo stanu. Ideme trošku pofotiť vychádzajúce slnko a prebúdzajúce sa ráno v opare nad jazerom.

Tristo hodín sa balíme a raňajkujeme. Skoro ma tam mrle zožrali. Až okolo desiatej sa poberáme na druhý deň zážitkov.

Deň Druhý: Bohinjsko jezero-Blejsko jezero-dolina Krma-Triglavski dom na Kredarici

Vyrážame od jazera, ale keď prechádzame okolo neho a zbadáme v slnku zaliatych kajakárov tak nám nedalo ísť si ešte pofotiť jazero aj z druhej strany. Po jazere sa už skoro ráno premávali kajaky od jedného miesta až po osem kajak. Tie farby boli opäť raz geniálne. Keby bývam na tomto mieste možno aj ruky by mi narástli od dennodenného pučenia hore dolu jazerom. Úžasný šport.

Bohinjsko jezero

Pofotili sme zopár kačičiek, v Bohinjskej Bistrici sme nakúpili zásoby na niekoľko dní, zmrzliny a mapu Juliek a expedícia sa pobrala znovu zdolávať horské sedlá. Tentoraz, keď Stanka zistila, že povedľa ide via normále, tak sa zatvárila na mňa nejako kyslo. Asi musím viac skrývať svoje plány :D Aspoň znovu zistili, že nabudúce musia doniesť cesťáčiky. Za hodinku sme aj tak v dedine Bled. Z ničoho nič množstvo turistov. Od začiatku môjho "pôsobenia v Juhoslávií" to bolo asi prvýkrát čo vidím komerciu. Ale nie je o čom. Bled so svojím jazerom, hradom a kostolíkom v strede jazera je miesto pre nejedného umelca, či romantika.

Vystupujeme pri hrade a pokúšame sa o vzburu, aby nás pustili na hrad. Všetko márne. Aj keď sme sa vydávali za otrokov (deti). Aaajaj.. čo teraz? Vidíme chodníček poza hrad. Ideme preliezť hradbu? Nie. Za hradom sa nám naskytá krásny výhľad na jazero s kostolíkom a v pozadí začínajúce kopčeky Álp. Keďže nikto nechcel dať 10 euri za táraniny o grófoch na hrade, tak pri pohľade na vodu a člnky nás napadlo niečo geniálnejšie. Zastavujeme sa pri prvej požičovni člnov. Na hodinu od nás pýtajú 20 euri. To už je lepšie. Prdieť na Soču. My sme teraz na Blejskom jezere, Pádlujeme, že máme pyreje ako na močalisku v Soči. V jazere sú natiahnuté dráhy na rychlokajaky. Žije to tu, ale žiadne motorové člny nepočuť. Jedine člnky a gondoly. Už, už by sme spievali O sole mio, či Nesum dorma. Priplávame na ostrovček s kostolíkom. Ľudí tam bolo toľko, že skoro vypadávali z ostrova do vody. Nuž, nebolo to také strašné, ale v lete si to ozaj neviem predstaviť. Myslím si, že ani vodu v jazere pre člnky nevidieť. Zaujímavosťou na ostrove boli malé labuťky. No, ešte tam boli iba tri vajíčka. A veľká strážiaca mamina labuť :)

Výhľad z poza hradu na jezero Bled a kostolík

Kajakom vpred :)

Pri kostolíku

Kostolík, jezero a hrad Bled na jednom zábere

Oboplávame ostrov, aby sme mali fotku z každej strany a keďže hodinu sme nestihli bez lodného príplatku tak sa šuchceme okolo celého jazierka. Ale po hodinke a pol tam už ozaj nie je čo robiť a tak parkujeme v dokoch. Chlapík od nás ani príplatok nevypýtal a tak chytro utekáme preč.

Schody ku hradu boli plné turistov, ale to nám nebráni ísť hore skoro behom. Obiehame všetky možné národnosti. No.. a teraz prišlo to, čo sme tak dlho očakávali a odkladali. Výstup pod Triglav. Ako správne nezodpovedný turisti vyrážame z Bledu autom do doliny Krmy o druhej poobede.

Samozrejme neodbočujeme správne a tak po otočení zisťujeme, že na danú cestu, ktorá je pod šialeným ostrým uhlom sa nedostaneme len tak ľahko. Filip ževraj aj zbadal tabuľku z obchádzkou ale že to bola taká spleť cestičiek cez celé mesto že si povedal že prdí na to. Samozrejme zákruta sa nedala vytočiť na jedenkrát. A tak sa tam dve Slovenské autá točia a pol Bledu bol naraz zapchaný. Ešte aj traktor sa tam medzi nás šprajcol.

Ale zvládli sme to a aj keď ma dosť mykalo keď sme obchádzali nejaký bunker alebo kostolík, aj tak sme nezastali a po chvíli sme boli na lesnej ceste v doline Krma. Nik netušil čo bude nasledovať. Cesta bola dosť rozbitá ale ešte ako tak to na Fiatke Doblo a Škodovke Octavia išlo. Prichádzame až ku rampe a poslednému parkovisku. Po konečnom vychystaní a najedení bolo už pol štvrtej. Múdre mapy píšu žeby cesta odtiaľto až na Triglav mala trvať 6 hodín ale my ideme iba na Triglavski dom na Kredarici čo je ešte hodinu pred vrcholom. Nuž, prídeme o pol deviatej. To vari ešte pôjde s nami posledný lúč svetla.

Filipom obdivované vresoviská

Mali sme nakoniec obrovské šťastie pri výbere trasy. Celé mesiace sme plánovali ísť na Kredaricu z doliny Vráta. Ešteže máme Stanku ktorá nám zatrhla ísť takto navečer hore ferratou cez severnú stenu Triglavu. Je pravda, že netuším ako tam bolo ale znie to už samo o sebe zle a aj ten svetový smer neevokuje nič dobré, lebo ako sme zistili snehu je ešte na vrcholkoch Álp neúrekom.

No ale naspäť k našemu výstupu. Každý naložený 20timi kilami, ja pre istotu ešte aj moje Piškótky lyže ťahám. To by len bola zábava na zimnej zaviatej ferrate. Po kilometri nás začínajú bolieť plecia. Uff, asi to nebude najľahšie. Postupne terén zostrmuje a dostávame sa nad hranicu lesa. Začína sa nám otvárať krásny výhľad do doliny Krma. Človek si už, už myslel že výjde do sedla ale dolina sa iba stále stáčala doprava. V 1500 mnm začína sneh. Obúvam lyže. Hneď sa ide lepšie a všetkých obieham. Ale vojdeme do lesa a je strmšô, tak mám čo robiť z neho vykľučkovať. Nakoniec sa všetci strácame. Zapadám kdesi sám do kosky. Nevedel som sa odtiaľ vybrať. Nikde nikoho. Hneď stres, že tam už zahyniem. Nakoniec za mnou prichádza Filip. Nejako sa z tej kosky vyhrabem a pokračujem za Filipom. Ostatní sú totálne mimo kdesi v kosodrevine. Musia zísť naspäť a ísť za nami. O chvíľku ale vychádzame z kosky von a sme na menšej pláni. U nás v Tatrách na takomto mieste by už bolo pleso. Tu také niečo nikde nie je. Im proste tie skaly pretekajú všade. 

Prvý kilometer cesty

Prezúvame na snežnú verziu obuvi

Cesta do prvého sedla

Po polhodine prezliekania a nastavovania sa nás konečne ostatní traja členovia dobiehajú. Postupujeme chodníkom na skalný prach  Planika Zgornja Krma, kde sa nachádzala útulňa. Samozrejme zamknutá. Hore svahom, na protisvahu, na skale pozerá po nás kamzík. Ani ho nehlo utekať. Proste po nás z otvorenými ústami čumel, že tak toto tu ešte teda nevidel. 5 ľudí pred tmou s ťažkými batohmi, ledva sa plaziaci hore briežkom. Za chvíľu na to zahlási naša chodiaca encyklopédia Juro, že na konári toká Tetrov Holniak. Ale išlo mu to v celku parádne. Počuli sme ho skoro z Kredarice o 800 výškových vyššie. 

Za Planikou začalo stúpanie do sedla. Asi by som to nazval v lete aj žľabom. Teraz to bolo pekne vysnežené. Mohlo to mať zo 40° ..teším sa z toho že mám lyže. Trošku aj so strachom to ale zvládneme a už sme vo výške 2000 metrov, 1000 máme za sebou ,,ešte 500. Je asi sedem hodín.Trošku sa nám to predĺžuje. Trošku musíme zliezť, ale ako sa trošku potrápime s jednou vyššou skalou už aj stúpame.

Pred sebou vidíme presne do diaľky kade pôjdeme ďalej. Budeme traverzovať, tuším okolo Triglavského Vogla. Niektoré úseky sa mi zdajú trošku strmšie ale čo už. A prišlo na lámanie chlebu. Presne ten úsek čo sa mi nezdal bol trošku zábavnejší. Pred nami boli len veľmi slabé staré stopy a celu cestu prešľapával Filip s gpskom. Pomocou cepínu sme nejako prešli cez zapeklité úseky. Sneh sa striedal so skalou. Pristrmuje. Vo vyššej výške pribúdajú aj reťaze. Ale pomaličky napredujeme. Stmieva sa a aj zaťahuje. Trošku aj poprchá. Už len to by nám chýbalo. Nakoniec sa zotmie úplne a príde aj hmla. Pre nás to je aj tak jedno. Aj tak to tu nepoznáme a nebyť GPS tak nás už asi horskáči naháňaju po Julkách. Človeka iného nikde. Aj keď, kto by tam behal o ôsmej večer? Zvláštne je, že ani cez deň nikto nechodí. Začínam mať podozrenie, že ten človek, ktorému sme volali ohľadom ubytka a vedel po anglicky asi štyri slova, sa na tejto chate ani nenachádza. Veď tam nejdu žiadne čerstvé stopy.

Prejdeme najtechnickejší úsek s reťazami a zase sa nachádzame v snežných plániach. Prichádzame ku stĺpiku. Píšu tam Triglavski dom pol hodina. Celý natešení vyrážame do posledného záberu. Ale cesta nemala konca. Boli sme na pokraji podlomenia kolien. Už sme na nohách od začiatku vyše 5 hodín. A cieľ v snehu v nedohľade. Filip ma prosí o energeťák. Ja ho odbíjam že je kdesi v paži hlboko v batohu. Až teraz mi dochádza, že som mohol prísť o parťáka a vyčítal by som si to do konca života. Aký zver sa so mňa stal v stave vyčerpanosti. Ani do batohu sa mi nechcelo pozrieť od únavy.

Nakoniec to ale prišlo. Uvideli sme chatu. Všetci totálne vyšťavení o pol desiatej večer sa váľame po lavičkách pred chatou. Ani do vnútra sa nám už nechce. Až po pár minútach agónie sa preberáme k životu a vstupujeme dnu. Ujímajú sa nás dvaja meteorológovia. V chate je príjemne teplo. Síce iba v jednej vstupnej miestnosti, ale aj tak super. Všetko máme na totálku premočené, Ja z papuče lyžiarky môžem vodu vylievať nie žmýkať. Obsadzujeme všetky dostupné radiátory a o hodinku bola celá miestnosť zamorená. Inak to ale nešlo. Dostávame dve izby a konečne môže prísť spánok. Na chate sme asi jediný. Sme tu piati a chata pre vyše 300 ľudí. Trošku začínajú obavy aby sám Alžej, čo prvý v roku 1895 vyšiel na Triglav a postavil tam tu búdku. nás neprišiel pozdraviť. Na hornom poschodí postele šírky asi pol metra a bez krajnice som sa teda moc nevyspal. Alebo žeby to bolo nadmorskou výškou?

Konečne štastní na chate

Deň tretí: Pokus o Triglav-prechádzka po okolí Kredarice-aftérka

Ráno spíme dlho. Aspoň kto to dokáže. Ja s Jurom vybiehame fotiť. Po včerajšej výstupovej hmle už ani chýru a pod nami sa ukazuje priam nebeské divadlo. Oblaky sa rozprestierajú len pár metrov pod nami vo výške možno 2400 mnm. Prevaľujú sa cez nižšie kopce a čuchrajú páperovú perinu. Triglav sa majestátne týči nad všetko ostatné a svojom veľkosťou dáva jasne najavo, že on sa oblakom nepoddá. Aspoň nazatiaľ. 

Užívame si kúsok neba. Ako pred pár dňami v Škocjanskej jame aj teraz sa tisnú od dokonalosti prírody Zeme slzy do očí. Je nádherne čo všetko tu máme. Nie je si myslím dňa, kedy nás Zem nedokáže prekvapiť. 

Je Veľký veľkonočný piatok. Trošku ma mrzí, že táto veľká noc prebehla ako keby ani nebola. Chýbalo mi sa aj duchovne obnoviť a konečne zastaviť a za každú takúto chvíľku samoty som bol vďačný. Uvedomiť si koľko v živote dostávame. Veľakrát o stovkykrát viac ako si zaslúžime. Vedľa Triglavského domu na Kredarici sa nachádza aj malý kostolík zasvätený Mariji snežnej. Cez leto sa tu konajú aj omše. Po otvorení dvierok proti snehu sa dalo dostať až do vnútra. Na nejakých 15 minút sa zastaviť, bolo načerpanie síl na celý zvyšok výletu :)

Kostolik vo výške 2500 mnm

No ale naspäť ku našemu výstupu na Triglav..

Chystáme sa skoro do dvanástej na obed. Z dola prišli dvaja Španieli totálne vyčerpaní s vodcom bez náznaku emócie. Chvíľku sa išli posilniť do chaty. Čakáme kedy vyrazia oni a až potom pôjdeme my. Medzitým sa naša výprava zmenšuje. Stanka so Simčou po rannom pohľade kategoricky odmietajú výstup. Som z toho zúfalý. Ony boli moja jediná útecha, že ak to ony zvládnu tak ja to nevzdám. Teraz s týmito bláznami to bude na nervy. Obúvam mačky. Jedny požičané na lyžiarku obuť nejdu. Vymieňam ich s Filipom za druhé. Vyzerá. že tieto budú ok. Španieli už pučia hore zasneženým asi 50° svahom na Malý Triglav. Vodca ich istí na lane. Ideme za nimi pod kopec. Začínam sa pokakávať. Aha.. mačka mi nedrží. Zadné dorazy sú tak široké že nedržia vzadu, ale mačka sa mi postupne cez predok zosúvala. Nuž, dobrá to zámienka ako sa vyhovoriť, že ja hore nemôžem. Proste som sa pod kopcom rozhodol tam neísť. Sere ma to poriadne, keď vidím Filipa s Jurom sa vzďaľovať. Ešte aj teraz si to musím pripomínať. Och.. Ale bolo to všetko preto lebo som sa pokakal od strachu. Mačka, počasie, splazy, to všetko boli výhovorky. Musíme viac trénovať strmé svahy a výšky. Nie je o čom.

A tak dobreže nezaplačeme za našími dvomi hrdinami a keď nám zmiznú v hmle poberieme sa na prechádzku na Kredaricu. Počasie je geniálne. Raz za čas sa po kopčekoch prevalí oblak. Jedine Triglav bol stále v hmle. Sadneme si na skaly vyhriate od slnka a nasávame energiu hôr. Snažím sa pri štelovaní mačiek odreagovať od svojej životnej prehry. Nakoniec sa mi podarí nájsť systém ako mačky spevniť tak aby neodpadávali z lyžiarky ani smerom dopredu ani smerom dolu. Hurááá, ..a čo teraz?

Keď už nevieme čo od nudy, tak sa poberieme naspäť do chaty. O chvíľu prichádza ujo, prinajmenšom šesťdesiatník, z Triglavu čo začal vystupovať pol hodinu po chalanoch. Otočil to za hodinu a 40 minúť. A keď sme sa spýtali na našich tak sa iba smial.

Prvé stúpanie na Malý Triglav

Po nekonečnom čase sa pred chatou objavili Španieli s vodcom a hneď za nimi Filip s Jurom. Všetci vyzerali neskutočne vyčerpaní. A Španieli idú ešte dnes dolu. Naši nám ukazujú neskutočné fotky z vrcholu. Síce mali skoro stále po ceste hmlu ale na hrebeni sa na chvíľočku otvorilo okno a naskytli sa im krásne výhľady s búdkou pána Alžeja na vrchole. Gratulujem chalani. Aspoň niekto to z výpravy zvládol.

Cestou na Triglav

Zase som chvíľu v depke. Pridáva sa aj Simča. Ej, hneď by sme teraz išli na vrchol. Ale naši vodcovia už tam druhýkrát s nami nechcú ísť. Musíme to asi zapiť teda, Večer bol v znamení hier a jedla. Pitia môžem napísať ak tak v znamení slovenskej slivky a slovinskej hrušky, ktorú nám na oplátku ponúkli páni meteorológovia, ktorí nám predpovedajú tri dni stabilného počasia. Pitná voda na chate nebola a predávala sa tu za 2,2 euri pol litra. A tak sme topili sneh v kilách. Voda z neho bola príšerná. Nič horšie som ešte vari nepil. Ten mesačný sneh chutil asi ako vyvarená hlina či čo. Ešteže z toľkého stabilného počasia do rána napadlo 5 cm nového snehu. To bolo pijatika.

Deň štvrtý: Triglavski dom na Kredarici-dolina Krma-Kranjska Gora(spoj riečok Malej Pišnice a Pišnice)-Ruska kapelica-Vršič-Soča trail-Korita Soče-Trenta-tunel v Soči-Kal Celo-Fort Hermann-Bovec

Ráno teda hmla a haldy mokrého snehu vypadávajúceho z oblohy. Už tu nemáme čo robiť. Páni meteorológovia hlásia, že ešte desať minút a bude po zrážkach. A tak ja obúvam lyže, ostatní turistickú výbavu a pomaly začíname klesať. Bola taká hmla, že som radšej zlyžoval povedľa nich. Vrchol nie je moc strmý, jedine si bolo treba dávať pozor na už trčiace skaly. Tých 5 cm nového snehu bolo asi najhoršie čo sa mohlo stať. Všetky skaly zapadli. Ale bez nejakých vážnejších problémov sme sa dostali po prvý skalný prah. Ideme vyskúšať teraz nie cestu traverzom ale cestu priamo spodkom doliny. Oni kadesi zdĺhavo schádzali. Mňa poslali do žľabu. Sneh bol príšerný, Bolo to napoly lyžovanie na vode. Žlabík krásny. Široký zo 10 metrov aj so zákrutami. Vo vrchnej časti celkom strmý. Pri pohľade ako sa pod mňa sype nový mokrý sneh spolu s tou vodou pod ním mi nebolo všetko jedno. Rýchlo spravím zopár oblúkov a schovávam sa za skalou pri spoji dvoch žľabov. Snehu už nebolo veľa a tak verím, že to nepadne. A pod sebou už aj tak vidím vypadnutý sneh. Z najstrmšieho som dolu. Poďme zlyžovať tú vypadnutú lavínku. Išlo to strašne. Tvrdý zmrzlý sneh sa striedal s kašou. Ale lyžujem a som šťastný. Každý meter na lyžiach je radosť. Prašan je super ale dobrodružstvo a adrenalín začína až na kentuse.

Sobotné ráno na chate

Cesta z pod Triglavu

Odbočiť do toho žľabu?

Horný žľab

Konečne po hodine prestalo snehopršať. Z boku prichádzajú parťáci. Pred nami dlhočizná rovina a tak sa rozbieham čo to ide. Ale v tej vode stojím hneď ako sa rozbehnem. Chvíľku teda pošľapem, prejdem cez kosku a zíjdem jedno miesto kde som musel lyže poslať dolu po parťákovi, aby som zišiel. Zase trošku kosky a sme na druhom žľabe. Strmosť taká akurát. Vody v snehu čím ďalej viac a tak dobrý nápad sa v tom vyváľať. Oblúky v piškotkách boli zbytočné. Radšej papuľu. Spravím zopár otočiek lyžami každým smerom. Nakoniec sa dvíham totálne zapletený do batoha.

Nevadí. Parťáci ma rozmotali a môže sa ísť ďalej. Žľab pomalý končí a začínajú stromy. Hohooo, ideme na to. Idem už pomalšie ako turisti ale nevypínam. Pekne pomedzi stromy, korene, či skaly. Ale sneh skončí úplne a ja som nútený ich pripnúť na batoh. O chvíľu, na Planike Zgornej Krmy, bol zase fľak snehu ale už sa mi nechcelo lyže zhadzovať. Tetrov si tam veselo toká stále.

Začínajú nás opäť bolieť plecia. Už sa spolu nerozprávame a každý valí dolu ako môže. Len nech sme už pri autách. Cesta koskou, štrkom a následne zvážnicou bola nekonečná. Zdala sa ešte dlhšia ako pri výstupe. Ale nakoniec to prišlo. Uvideli sme autá. Čo z toho keď ja som musel čakať na Plánkovcov. Konečne niečo iné ako tá hnusná snežná voda. Konečne Coca cola a vytúžená mrkva. Konečne čisté a suché oblečenie. Konečne mám dolu tie premočené lyžiarky. Konečne sa cítim aspoň napoly ako človek. Ešte tá sprcha by sa šikla.

Poďme do civilizácie. Nechcem sa vracať tou istou cestou a tak ideme na skratku. Prejdeme 100 metrov a pred nami potok s balvanmi a za ním cesta priam do neba. Aaaha, tadiaľto asi pre naše auta cesta nevedie. Vymanévrujeme to nejako spiatočkou a po normálnej asfaltovej ceste dorazíme až do Mojstrany. Celkom zvláštne vidieť po dvoch dňoch civilizáciu. A celá dolina kade prechádzame vyzerá byť dosť komerčne turistická. Všade obrovské domy, apartmány a hotely. Všetko tip-top upravené. Len kde tu sa ukázali sedliacke domy so sušiarňami na seno. Zato tu mali spravený geniálny cyklochodník po bývalej železničke. A tak sa cyklisti v Slovinsku premávajú cez obrovské priehradové oceľové mosty, trojmetrové násypy, či tunely.

V Kranjskej Gore odbočíme na cestu na Vršič. Cesta sľubuje dosiahnutie výšky až 1600 mnm. Hneď za dedinou stojíme pri krásnych umelo vytvorených jazierkach či rybníkoch. Obloha sa trošku roztrhala a trošku sa nám ukázali v pozadí aj Alpský velikáni. Tie ľadovcové doliny tu sú obrovské oproti naším Tatričkám. Potoky s názvami Pišnica s prítokom Malej Pišnice boli plné štrku. Šírky korýt presahovali desiatky metrov ale voda tiekla možno v dvojmetrovom potôčku. Ako tu musí niekedy tiecť voda, keď dokáže vytvoriť také mohutné koryto plné štrku? Tie zosuvy sú tu asi na dennom poriadku. Veď v Krme v lese na jednom mieste boli tony naplaveného štrku. Musí to byť obrovská sila. Otázka znie či by som chcel vidieť takúto silnú prírodu pristihnutú pri čine.

Pri Pišnici

Chodníček pre bosonohých potokistov

Pokračujeme cestou na Vršič. Serpentíny sú značené pekne od jedna po? A vždy pod číslom je aj nadmorská výška v akej sa nachádzame. Okolo výšky 1150 mnm sa nachádza po ceste Ruska kapelica. Je to pamiatka na zajatých Ruských vojakov, ktorí stavali túto cestu. Moc tomu naštudovaniu som nedal, ale bola to krásna drevená stavba. Radšej 5x vidieť ako sa raz dozvedieť o čo ide. Pokračujeme ďalej.

Ruska kapelica

Na jednej serpentíne sa nám naskytá zvláštny pohľad. V skalnom suťovisku bočnej dolinky sa nachádza asi milión tristo skalných mužíkov. Tu by človek nezablúdil ak by tadiaľto viedol turistický chodník. Snažíme sa postaviť ku tým všetkým ešte aj toho milión tristo prvého.

Skalný mužíci všade kde oko dovidelo

Po 25 serpentínach sa konečne ocitáme na vrchole sedla. Obloha sa kde tu pretrháva, ale väčšinou je zahalená do bieleho závoja hmly. Plánkovci obdivujú každé väčšie auto na spanie. Poväčšine išlo vždy o Švajčiarov. Boli to autá za desiatky tisíc eur. Niektoré skôr už predstavovali obrnené transportéry, na ktorých by sa dala závodiť aj Ralley Dakar. Každopádne mať niečo také, tak to asi predám Plánkovcom. Zistil som, že mňa by kočovný život bez zázemia a pokoja nebavil. Ešteže som si vymyslel takýto trip sám :D ..ja potrebujem support.

Vo výške 1600 mnm

Serpentíny pokračujú smerom nadol. Koľko ich bude cestou dole? Vchádzame do doliny Soče. Cesta sa kľukatí do údolia. Naskytajú sa neskutočné pohľady do obrovskej doliny. Škoda, že cesta bola úzka a nebolo moc ani kde zastaviť na fotku. Stojíme až skoro dolu vo výške 850 mnm. Pred nami sa nachádza socha Jula Kugyho-Denkmala. Zase raz netuším kto to bol. Vyzeral skoro ako náš Jánošík. Ale ozaj iba skoro. Pod ním sa nachádzala malebná chalúpka. Takú farbu zelenej trávy som ešte jakživ nevidel. Zhodujeme sa na tom, že tu v Alpách majú farby dákosi viac odtieňov ako u nás. Cítil som sa pri tej chalúpke ako u dedka večerníčka alebo možno aj v nejakom domčeku z Rysavej Jalovice alebo Kuba (inak a tie filmy sa kde natáčali?)

Socha Jula Kugyho - Denkmala

Rozprávková chalúpka

Trošku ma to mrzí ale Jura a Filipa posielam po autá a ja so Simčou a Stankou schádzame tzv. Soča trailom o dve serpentíny nižšie (tieto serpentínky boli už asi posledné a celkovo pri prechode od Kranjskej Gory po Trento ich bolo okolo 50). Sme priamo pri potoku Soče. Tu hore to teda na raft ozaj nebude. Zato potok je krásny. Voda je priezračná. Hneď by sa človek do nej hodil. Ponad Soču prechádza nespočetne množstvo láviek. Trošku to pripomínalo prielom Hornádu. Nechce sa nám pokračovať ďalej.

Soča lávky

O chvíľu stojíme pri potoku a možno už aj rieke znovu. Nachádzame sa na Koritách Soče ..sú to úzke zarezané kaňony. Voda z priezračnej kryštáľovej sa zmenila na tyrkysovozelenú. Stekala v kaskádach a vlnila sa v uzučkom kaňone. Z okolitých stien stekali skoro všade prítoky novej vody. Romantika ako fras. Radšej rýchlo odtiaľto preč.

Korita Soče

Rieka naberá na sile. Vidíme prvých kajakárov. Voda je stále viac zelenšia. Povedľa rieky sa začína hromadiť už aj piesok. Stojíme pri starej lanovke na drevo. Bola to drevená historická stavba. Zjavne už nefunkčná, ale kedysi z veľkej nadmorskej výšky zvážala na lane drevo až sem dolu do cca 500 mnm. Obídeme okolo a klesáme ku Soči. Mala by tu kdesi byť jaskynka. Preskakujeme okolo rieky z kameňa na kameň keď tu vidíme v rieke vstup do jaskyne, Ako sa blížime zistíme, že cez jaskyňu tečie voda. Aaaaha, čo teraz? Prídeme úplne na okraj a zistíme že po jednej strane sa dá po kameňoch preskákať až do vnútra. Zisťujeme že to bude asi umelý kanál. Vnútro je prerazené cez skalu a dnom preteká voda. Dá sa preskakovať z kameňa na kameň. Kde to až pôjde? Nevyrazí z ničoho nič z konca tunela voda? Nič, musíme niečo vydržať.

Stará lanovka na zvážanie dreva

Vstup do jaskyne

O chvíľu sme na druhej strane. Kanál končí nejakým zosuvom. Opäť sme pri rieke. Ale nič zaujímavé tu nie je. Okrem strašného tepla a dusna. Poďme naspäť.

Pri Soči neodoláme vode a aspoň nožičky si trošku schladíme. Cítime sa ako pri mori. Ešte aj ten jemný biely piesok máme :)

Zastavujeme v obchode. Asi sme sa dostali do trochu iného sveta. Všetko tu naraz dvojnásobne zdraželo. Ahá. Pomýlil som si Chorvátsko so Slovinskom. Jedine benzín a nafta tu je prijateľne drahé. To zase Rakúšania celkom preháňajú.

Zase začína pršať. Už vieme, že zo splavu Soče nebude nakoniec nič a tak začínam byť nervózny čo ešte dnes vymyslieť. Veď je iba 5 hodín poobede. Ešte tri hodiny vidna. Musíme využiť každú možnú chvíľu na exploring. Na mape zahliadnem symbol nejakých bojov. Je tam aj nejaký bunker, či pevnosť. Ideme tam. Keď sa ale na to pozriem z bližšia tak ono to síce nie je až tak ďaleko ale je to dosť vysoko. Po ceste zistím, že je to až 200 výškových metrov. Och, to bude nadávok ak tam nič poriadne nebude. Na chodníku píšu, že Sviniak 3 a pol hodiny. Všetci dostali strach, že ideme až na ten kopec čo vidíme v diaľke. Na vrchol bunkra dorážam s Jurom ako prvý. Je tu ozaj nič. Pár múrov a zákopov. No keď toto uvidia ostatní tak ma v tom daždi zavraždia. Každopádne to bolo miesto zase z prvej svetovej vojny. Odtiaľto bol parádny výhľad či už na prechod do Rakúska cez práve zdolaný Vršič ale aj na prechod do Talianska cez sedlo pod odbočkou na Mangart a pred nami sa pýšila obrovská dolina Soče s mestom Bovec. Miesto, ževraj nikdy moc neplnilo svoj účel a skôr slúžilo ako sklad zbraní. Aby sa aspoň trochu oplatilo vidieť toto miesto treba zájsť až úplne dozadu. Nachádza sa tam asi veliteľský tábor vyhĺbený do skaly. V podzemí sa nachádza spleť chodieb. Chvíľku som sa ocitol vo filme Listy z Iwo jimi.

Bunkre s prvej svetovej vojny Kal Celo

V doline Soče mesto Bovec

Stále prší, ale stále nie je tma. A tentoraz mám aj zámienku. Konečne sa pri nás objavili poslední traja členovia expedície, ktorí sa vybrali vlastnou cestou na Grossglockner. Skoro tam aj dorazili, ale pred vrcholom ich dorazila zápcha. Každopádne sú to páni.

Druhá časť expedície cestou na Grossglockner

Stretávame sa na pevnosti Trdnjava Kluže pri korite (kaňone) rieky Koritnice. Ani som ich ešte nezahliadol a mal som borku v ruke. A tak sme sa zvítali ako sa patri a ideme pozrieť na Fort Hermann. Prší, ale zisťujeme, že cesta vedie skalným prechodom. Cesta ide v skale a každých 50 metrov je odbočka do strielne. Takto nejako bol krytý prechod do Talianska. Celkom po zemi neprekonateľné, kedže zo steny mohli búšíť do nepriateľa čo prechádzal úzkym prechodom rieky Koritnica. No ale po niekoľkých stovkách metrov tunel skončil a zase sme boli na daždi,

Trdnjava Kluže

Skalný tunel na ostreľovanie cesty v doline potoka Koritnica

Simča berie čelo a pučíme o stošesť do pevnosti. Nemalo to konca a už sme za Simčou celkom umierali. Bol som spotenejší ako zmoknutejší. Prichádzame do podľa všetkého nejakého tiež veliteľského tábora. Bola to Lková asi trojposchodová stavba so skoro metrovými stenami. Zjavne podľa mňa zbombardovaná a teraz už aj zarastená. Zase sme si nič ku tomu nenaštudovali. Zato sme to boli cele okukať. Dokonca sme vyliezli až na strechu aj napriek spadnutým schodom. Veľmi zaujímavá stavba. Každopádne si človek uvedomí aký je sprostý, že jeden proti druhému bojuje. Na jednej strane človek dokáže úžasné veci vymyslieť na to aby vládol, na druhej strane horšie tie veci už asi ani nemôže použiť. Kiežby sme rozum dávali len do vecí prospešných.

Fort Hermann

Cestou z pevnosti

Na dnes stačilo. Bol to asi najnabitejší program dňa tohto celého výletu. Keďže sme prvýkrát všetci spolu, tak sa vyberieme na pivo do Bovca. Len kus drahšie tu majú. Cítime sa ako keby sme do nejakého kráľovstva vošli. Z jednej reštiky bez obzretia utekáme po zhliadnutí cien a do druhých sa už bojíme vôbec nahliadnuť. Nuž asi pravé Slovinske jedlo nebude. Nakoniec skončíme v pizzerií. Poniektorí iba na pive. Veď čo Slováč sa nezaprie. Doniesli sme si z domu. Ja ochutnávam aj pizzu a musím podotknúť, že aj v Slovinsku je pizza lepšia ako v Taliansku. Neviem z akého dôvodu ale kamarát dostal od čašníčky prezývku Miško. Všetci čašníci v podniku boli starší. Na Slovensku si to vôbec nedokážem predstaviť. Pozbierame posledné zvyšky peniažkov čo nám zostali a po celkom vydarenom jedle sa poberiem z Letného vrtu preč.

Večer ešte ideme pozrieť ceny lanovky do lyžiarskeho strediska Kanin ski resort, ktoré sa tiahne až do výšiek nad 2000 mnm a cez hrebeň je prepojené s Talianskym strediskom Sella Nevea. Nič sme aj tak nezistili. Ta Slovinčina až tak podobná Slovenčine asi nie je. Rozumel som im možno 5 slov. To skôr Chorvátovi porozumiete ako Slovincovi. Cestou na prvé ubytko po troch nociach bez sprchy sa ešte zastavujeme v miestnych kostoloch zistiť ako to tu funguje s Veľkonočnou nedeľou. V dolnom kostole asi už aj výzdoba chátra a posielajú nás do horného kostola. Prechádzame opäť centrom mesta. Nad centrom sa týči nie až tak veľký, ale na Slovinsku asi klasický normovaný kostol. Všetky sa mi zdali, že vyzerajú rovnako. Práve bola omša na Bielu sobotu. Keby som vedel tak som nemusel trčať na pizzi ale ísť pozrieť ako sa slávi Veľká noc v Slovinsku. Ešte by som aj ušetril. Kostol je zajtra o desiatej.

Pred dolnou stanicou lanovky

Plánkovci ma konečne aj s Kajakom vyhadzujú pred nejakým ošarpaným domom. Ževraj tu ideme bývať. Nedbám. Ale ževraj nekúria. To už je trošku prúser. A ja že všetko čo mám posušim. Hlavne papuče z lyžiarok budem do budúcna celkom potrebovať. Naše ubytovanie využívajú aj Juro so Simčou a spia na zemi. Kajak ma nemá rád a tak spí na zemi tiež. Tiež nedbám, že môžem mať celu manželskú postel pre seba. Filip so Stankou nás využívajú zase na osušenie vecí. Dokonalosť prišla keď som konečne okúsil teplú sprchu. Konečne sa so mňa opäť stal človek. Bola to krásna mäkkučká noc.

Deň piaty: Bovec-Kanin ski rezort (Prestreljenikovo okno)-Slap Boka-dolina Koritnice (ferrata na moste ponad Predelicu, oblúkový most ponad Mangartski potok)-Pass Sperre Predil-Lago del Predil

Ráno všetci stávajú zavčasu. Členovia vlastnej expedície sa berú pod Kanin napešo. Je to 1800 výškových metrov a najdlhšia lanovka bez prestupu asi v celej Európe tam ide 40 minút. Veľa šťastia May, Kajak a Kubo. Ďalší traja idú okolo deviatej ráno a ja so Simčou si pekne pospíme do ôsmej a ideme najprv ešte do kostolíka osláviť aj trochu Veľkú noc. Aby sme nezabudli, že je trošku iná nedeľa ako zvykne byť. Až následne valíme na lanovke za nimi. 

Krásne vyspinkaný a už pobalený na ďalší výlet a lyžovačku

Zisťujeme, že trojica lanovkárov z deviatej hodiny rannej na nás prdí a ide si sama. Boli už na Prestreljenikovom okne a vybrali sa ďalej cestou na Kanin. Aj keď dozvedám sa aj takú vec, že oni na Kanin kašlú a o štvrtej idú lanovkou dolu. Chytá ma zúrivosť, že čo to mám za neposlušnú skupinu a že znovu nezájdem na žiadny vrchol. Ešteže lyže so sebou beriem.

Cestujeme lanovkaris

Aj nám cestou zapršalo

Stúpame zo 400 mnm na 2200 mnm. Príroda okolo nás sa mení z krásnej farebnej jari na aprílovú gýčovu lyžovačku. Je tu nádherne. Nad nami sa týčia dva a pol tisícové kopce z dolomitu. Rýchlo obúvam lyže a Simču napešo posielam pred seba. Za chvíľku som pred ňou a pomaly začíname stúpať ku Prestreljenikovému oknu. Lyže som mal obuté asi 15 minút. Sneh bola opäť neskutočná mokra kaša. Slnko nás šlo svojou horúčosťou zabiť. Traverzovať svah do okna nešlo. Nebola vychodená žiadna stopa od lyžiara a čo som spravil krok tak to som sa zošmýkol pol metra nižšie dolu svahom. A tak lyže pripínam na ruksak a valím za Simčou. Pristrmuje.

Do Prestreljenikového okna

Pred nami výletníci z Maďarska. V nejakých botasočkách a v bavlnených mikinkách. My ťažko vyzbrojený lyžiarkami a v batohu cepínmi, ferratovými setmi, mačkami, prilbami a inými nepotrebnosťami nakoniec. Nuž čo. Aj závažie treba so sebou brať. Aj tak pred vrcholom Maďarov predbiehame.

Prestreljenikovo okno je podobné našemu oknu v Ohništi. Len tá skala je rozdielna. Toto určite nevydrží toľko ako u nás. Tu sa to drobí a každoročne sa zosypávajú tony štrku. Zažil som to počas noci po daždi v Talianskych dolomitoch. Z ničoho nič povedľa nás sa zosypal skalný zosuv. Zato príroda tu vytvorila nateraz nádherné skalné útvary. Jedným z nich je aj toto okno. Je to hranica medzi Slovinskom a Talianskom. Vyšli sme do okna a pozerali sme sa do Talianska. Smer na Taliansku stranu je severná strana a snehu tam bolo na mraky. Keby som aspoň trošku viac vládal, mal so sebou nejakého parťáka na lyžiach a mali sme viac času tak by sa tam dalo brutálne vybláznieť. Síce vrch bol trošku strmší (Možno ako naše Priečne sedlo na Terynku) ale nechoď tam keď pod tým sú pláne bielej periny. Z tejto strany bolo už vidno aj niečo polyžované. Cez okno kvalitne prefukovalo.

V skalnom okne

Pohľad cez okno na Taliansku stranu

Zišiel som cez metrový schod na Taliansku stranu. Aj sa mi zdalo, že je to celkom obtiažne sa tam dostať ale ctižiadosť ma tam nejako zhodila. Spravím zopár fotiek a teraz nazad. Opľa, ako vyleziem naspäť bez toho aby som sa nezosypal až na dno Talianskej strany? Volám na Simču aby mi prišla pomôcť. Prdí na mňa ako aj opaľujúci sa Maďari v okne. Hm.. asi to musím zvládnuť sám. Na chrbte 10 kilo a ešte aj lyže zavadzajú. Kurnik. Chytov tu je veľa ale čo ak to nevydá? Musím niečo vymyslieť. Je to úzke, dám to na tlak. Poriadne sa zapriem rukami do jednej strany štrbiny a nohami tlačím do skaly. O neskutočného pol metra využívam už aj druhú stranu štrbiny. Kurnik ale zavadzajú tie lyže. Konečne vyhodím nohu na ten poondianý stupienok a môžem normálne ako klasický človek použiť nohu už aj na kráčanie. Som hore. Simča si tam vyvoláva s Jurkom. Môžem si tam kričať o pomoc.

Parťaci na ceste o okna na blízku chatu

Zbehneme 5 metrov pod retiazku do žľabu a obúvam lyže. Je to tu tak na 5-10 metrov široké. Batoh ma zasúva na päty do snehu. Piškótky sa mi v tom blate zarývaju 20 čísel pod sneh. Simča vraví aby som oblúky skákal. Áno, s tými desiatimi kilami na chrbte. Pomaličky som spravil zo 5 oblúkov a z toho najstrmšieho a najužšieho miesta som von. Teraz prichádza široký krásny svah až na dno skalného suťoviska. Snehu bolo tak asi do 20 cm, lebo niekedy som aj do štrku zaryl. Slnko páli ako besne a ani po ceste dolu nedá pokoja. Po krásnych 300 výškových metroch a čistej lajne sa ocitám dolu.

Vypínam lyže a teraz si to musím vypučiť naspäť ku lanovke. Ale povedľa zbadám ešte nejaký 50 metrov vysoký strmý svah a tak sa ešte vyberiem tam. Na vrchol lanovky nakoniec dorazila aj partia sockárov z expedície Grossglockner. Vykrikujú po mne. Človek by sa aj hanbil, keby nebol z rovnakého cesta. Na protisvahu vidím zostupovať z Prestreljenikového okna Simču. Vybehnem na rovnú plošinku na kopci. Kochám sa výhľadmi keď tu od chaty kde sa vybrala skoršia lanovková partia začne hrmieť. Hrmí niekde práve od kopca Kanin. Ešteže sme sa predsa len nevybrali aj tam. Valí sa odtiaľ neskutočná čierňava. Idem ja tiež asi dole ku lanovkám.

Chata

Niečo sa blíži

Obúvam lyže a idem na to. Celkom strmé to je z hora. Úzke a z ľavej strany sa to ťahá cez skalný prah skoro kolmo do doliny. Musím to nejako vymanévrovať doprava ku lanovke. Napešo ísť nemôžem. To by bola hanba. Spravím dva oblúky a pleeesk o zem. V kaši mi vyplo lyžu a ja ryjem papuľou do snehu. V myslí mi neprebieha, aby som nezbehol do doliny ale aby moja lyža bez brzdy zastala nejako rozumne. Rýchlo sa obzerám kde ju mám. Bola desať centi pod snehom. Ešteže tak, To už ma sleduje aj partia utekajúca od  Kaninu. Hanba ako keby som pešo šiel dolu. Rýchlo sa obujem a valím dolu.

Na hrebeni

Jar si pýta slovo

Expedícia Grossglockner je už het a ja so Simčou sa opaľujeme na lavičke dokým prídu Kaninovci. Vidíme ich traverzovať v diaľke strmý svah. Ako sa asi cítia?

Keď sa stretneme hneď bežíme do útrob hornej stanice lanovky. Nachádzajú sa tu obrovské priestory na občerstvenie. Samozrejme kuchyňa už nebola otvorená. Jedine kávičku si človek v Apríli môže dať. Vonku začína kvalitne snežiť a po dokonalých výhľadoch už ani stopy. Zapíname všetky radiátory a keďže sme tu sami všetko po celej miestnosti sušíme. Po polhodinke prídu za nami lanovkári, že o 5 minút ide posledná kabínka. Čooo? Veď mala ísť posledná až o pol štvrtej nie o tretej. Nuž, asi veľkonočná nedeľa. Rýchlo všetko zbalíme a utekáme. Čakali nás už asi posledné dve kabínky.

Cestou dolu kujeme plány čo ďalej keď sa nám takto zopsulo počasie. Na staniciach s plánom oboznámuje aj druhú kabínku. Na prestupových staniciach sa vkuse na nás tlačili a búrali nás zo zadu kabínkou.

Prichádzame na dolné parkovisko. Tam už napoly odpitou borkou sedí druhá expedícia. Pod prístreškom dojedajú posledné zvyšky svojho jedla. Nič nám nenechali. Za chvíľku dážď prešiel a ukázala sa exkluzívna dúha. Priamo ponad parkovisko. Len pár metrov ponad neho. Kto videl niekedy takúto nízku dúhu? Ešte aj pán kopec Sviniak bol nad ňou.

Ďalší plán bol smer suveníri. Na Veľkonočnú nedeľu poobede to bol celkom problém. Ale našli sme. Síce ja som tam skoro nič nekúpil. Nezdal sa mi výber, ale zato som na jednej pohľadnici zahliadol krásny vodopád. Kde to je? Pýtame sa a hneď aj otáčame auto opačným smerom a valíme tam.

Stále poprcháva. Obliekame goretexky a ideme do divočiny. Podľa mapy je to hodne ďaleko. Podľa cedule iba nejakých 15 minút. Nezdá sa mi to. Vystúpame zo 50 metrov a sme v cieli. Vodopád je pred nami asi kilometer. Výhľad na možno 100 metrov vysoký vodopád je nádherný. Je to mohutný vodopád, ktorý asi ako všetko v Dolomitoch vyteká priamo zo skaly kde sa nachádzajú ťažko dostupné podzemné priestory. Voda dopadne a opäť sa vnára pod štrk. Zase sa raz nachádzame na obrovskom štrkovisku. Kedy tu môže prechádzať také obrovské množstvo vody?

Slap Boka

Suťovisko pod vodopádok; rieka Boka

Nastupujeme do auta a konečne sa vydávame správnym smerom smer Talianske hranice a na cestu do Mangartského sedla. Obchádzame pre nás už známu pevnosť Kal Celo nad ktorým sa pýši dominanta okolia kopec Svinjak, obídeme pevnosť Trdnjava Kluže až zastavíme v Log pod Mangartom nad mostom ponad potok Predelica.

Nevieme kto, ale niekto mal bravúrny nápad a urobil krásnu ferratku po opornom múre až na druhú stranu mosta. Celkom dobré využitie času v neistom počasí. Síce bolo všetko mokré ale radšej ferratkovať tu ako niekde v Mordore na Mangarte. Konečne využívame ferratové sety. Po pár pol deci ešte s druhou expedíciou sa púšťam do toho ako prvý. Ide to ako po masle. Prehadzujem karabíny jedno za druhou. Za mnou ako pavúky lezú po stene aj ostatní štyria. Baví nás to. Dá sa tu pekne vyhrať a je to dobrá príprava na veľké ferraty ak ide niekto prvýkrát. Bola tam aj lanovka na kládku ale to sme neriskovali aby sme náhodou nezostali v polke visieť.

Ferratka cez most v dedinke Log pod Mangartom

Pomaly sa zvečerieva. V Strmci na Predelu dopĺňame v miestnej točke čistú pramenitú vodu a dostávame sa až na odbočku na Mangartské sedlo. Cesta prečiarknutá a značka zákaz vjazdu. Vo mne sa ozýva drzosť a mám chuť tam ísť aj na pankáča. Lenže šofér nie som a tak nemôžem až tak vyskakovať a teda z cesty do 2000 mnm nič nie je. Škoda, Dúfam, že bola cesta zaviata aspoň pol metrom snehu. Inak je to neodpustiteľný zločin nevýsť tam keď sa nachádzate tak blízko. Týmto sa náš sen o dosiahnutie aj tretieho vrcholu v Julských Alpách rozplynul úplne.

Pri odbočke sa nachádza krásny oblúkový most ponad Mangartski potok. Veď posúďte sami či sa neoplatí to vidieť. Minimálne aby ste mali ďalšiu fotku pre prípad predaja Vločky alebo Vašeho štvorkolesového miláčika.

O pár metrov vyššie smer Taliansko stojíme znovu. Nachádza sa tu pevnosť Pass - Sperre Predil. Hneď od cesty Vás víta obrovský asi železný lev ležiaci na guľomete. Nad ním sa týči celkom v zachovalom stave hrad? Alebo proste nejaká historická budova. Na internete sú krásne fotky v pozadí aj s dominantným Mangartom. S Filipom sme to trochu poexplorovali. Do vnútra sa ale dostať nedalo. Ostatní začínajú byť už nejakí nervózni a o nasledujúcej Batterií Sella Predil už na Talianskej strane nechcú ani počuť. Nezastavujú..

Pass - Sperre Predil

Mangart v pozadí

Zídeme zopár serpentínami ku jazeru Lago del Predil ku našému prvému miestu odpočinku na tomto výlete Forte del lago Predil a tu zakempíme.

Rampu nám ku jazeru už zamkli a tak musíme bývať pri bunkri. Neviem či niekoho napadlo, že pred sto rokmi tu zomierali ľudia a ozaj sa strieľalo. Ale spať sa tu spalo aj tak dobre. Zobrali sme všetky veci na jedenie a v chatrčke pri jazere sme si urobili slávnostnú poslednú večeru výletu. Normálne aj stôl a stoličky sme mali. Po potužení vzťahov sme sa vydali do tej hrôzostrašnej zimy spať. Stále prší. Ešteže ma Plánkovci prichýlili do Fiatky. Síce sme tam boli nasačkovaný ako sardinky ale okrem toho, že mi bola zima na hlavu medzi ich nohami od okna sme sa celkom dobre zahriali.

Posledná večera výletu

Deň šiesty: Lago del Predil-ferrata popod Angolo di Riobianco-Tarvisio-autogrill+slivka-dážď-home

Ráno sa zobúdzame a okolo dela ďalšie dve autá. Nejakí Nemci. Každý prišiel na jednom džípe aj s nadstavbami na bývanie sám. Nuž, každý podľa svojich možností. Vyzerá to dnes na celkom pekné počasie. Rýchlo sa balíme (čo znamená asi 2 hodiny) a valíme kúsok ďalej na nástup, na náhradný plán namiesto Mangartu, na ferratový okruh.

Nohy máme totálne drevené. Dnes preberá veliace miesto Stanka. Ide nás na nástupe pod ferraty zničiť. Cesta sa kľukatí krásnym Talianskym lesíkom. Cez pomaly začínajúce kvitnúce a pučiace stromy sa nám v diaľke ukazuje fascinujúci kopec Mangart. Škoda, že len takto z diaľky. Aj keď asi aj tak by som to znovu pod vrcholom otočil.

Krásny Mangart :)

Tentoraz mačky a lyžiarky neberieme so sebou. Ideme na naše pomery celkom naľahko. Iba ferratový set a paličky. Prídeme na križovatku ciest. Jedným aj druhým smerom je ferrata. Po dlhočiznej výmene názorov sa rozhodujeme pre tú pravú. Veď aj tak by to malo byť jedno keď sa druhou stranou budeme vraciať. Ťažko povedať či sme sa nakoniec rozhodli správne. Cesta traverzuje vyhĺbené korytá potokov. Samozrejme všetko pod nami sa sype do hlbočizných priepastí pod nami. Kamzíky si poskakujú okolo nás ako keby sme boli jedným z nich. Po ferrate ale ani stopa. Strmo bolo ale na väčšine úseku bola okolo nás koska a človek sa cítil bezpečne. Kde tu sme museli vojsť do kaňonu potoka ale úseky kde by ste šli suťoviskom po štrku zadkom bolo natiahnuté lano. Väčšinou bolo natiahnuté tam kde ho nebolo treba a tam kde bolo treba preskočiť nejakú dieru do pekla nebolo nič.  Všetko ale s prehľadom zvládame.

Zosypávajúca sa suť všade kam ste sa pozreli

Vyhĺbené riečne kaňony a pohľad pre šťastkov

Okolitý velikáni na hranici so Slovinskom

Na trase sa nachádzali okrem krásnych výhľadov dve technickejšie miesta. No asi jedno a jeden super pohľad ako ide chodníček zarezaný do steny a vy idete v ňom. Všade všetko smrdelo od kamzičích bobkov.

Prechod zarezaný v stene

Pohľady do doliny

Oddychujeme

Za jedným rohom prichádza ten ozaj technický úsek kde by som teda bez setu nešiel. Bol to obrovský skalný zosuv do doliny. Prechádzali sme asi v sto, možno dvesto metrovej výške ponad dolinu priamo v stene. Na dĺžku to mohlo mať tak 50 až 100 metrov. S lanom a s dosť veľkým počtom chytov na nohy i ruky to ale šlo prejsť bez problémov. Pre skúsených ferratistov by to bola asi nuda, ale my sme si to celkom užili. Odhadujem to tak na ferratu obtiažnosti B ..táto jedná stena mohla byť C, viac určite nie. Prichádzame na byvák Bivacco Brunner. Samozrejme ako všetko aj toto bolo uzamknuté. Cesta potiaľto nám trvala tri hodiny a samotný úsek ferraty 2 hodiny a písali hodinu a pol. Hm.. asi sme sa s naším okruhom cez Cima delle Forcelle vo výške nad 2200 mnm trošku prerátali. Boli sme len vo výške okolo 1450 mnm a bola tu fakt kosa. Ako sme šli ferratou tak aj sneh poletoval. Zase sa začalo oblačiť. Nik sa necíti ísť ďalej. Jednak asi už upadala morálka a asi aj preto, lebo všetci sa už "veľmi" tešili na cestu autom domov. To je tak keď sa vyberiete do Juliek na Veľkú noc a chcete skĺbiť lyže s ferratami. Asi Vám nevýjde ani jedno ani druhé. Odporúčam radšej ísť lyžovať v zime a ferratovať a bajkovať v lete. Nesílte to naraz.

Skalný zosuv

Zabava v plnom prúde

Po kávičke sa poberieme teda inou dolinkou dolu ku potoku Rio Lago. Dolinka potoka Rio Bianco je tiež veľmi krásna. Na zemi bolo ešte kopec spadnutého suchého lístia z minulej jesene. Naraz sme sa ocitli o dve ročné obdobia naspäť. V tomto apríli je ozaj možné zažiť všetko.

Kemping na Bivacco Brunner

Hory

Celkom dobre zničení prichádzame ku autu. Nastal čas očistu v potoku. Ehm.. v jazere Lago del Predil, lebo potok Rio Lago bol iba samý štrk. Prišiel aj čas na pobalenie si veci. Lebo v aute už je totálny chaos koho je čo. Začína snežiť. Ako stvorené počasie na kúpanie a kempovanie. Trošku som nečakal takúto pekelnú zimu a v bermúdach je akurát fajnovo. Všetci na mňa kukajú ako na zjavenie keď v nich pri teplote už blízkej nule si vykračujem po prírode. Auta odkladáme pod stromy a už za kvalitného sneženia chystáme na posledných plynových bombách obed. Teplé jedlo hneď zahrialo. Stare bomby na príkaz Filipa treba prepichnúť nožom a hodiť do auta. Potom máte krásnu éterickú vôňu v aute počas celej 5 hodinovej cesty Rakúskom až domov. Doteraz sa čudujem,  že sme sa z toho nenafetili.

Potom Rio Lago a jeho prítok

Keď začne pri kempingu snežiť

Na záver jedná sexošovka

Trošku zima, ohrievame sa pri bombe

Keď už parťáci v dlhých nohaviciach nevedeli od zimy obsedieť pobrali sme sa na cestu domov. Tentoraz betónové mesto s lomom Cave del Predil obdivuje druhé auto, ktoré tu ešte nebolo. My sa tu už cítime ako doma. Vchádzame do mestečka Tarvisio. Keďže sme počas celého výletu v Slovinsku nenakúpili skoro žiadne suveníre hľadáme prvý otvorený obchod na veľkonočný pondelok v Itálií. Našli sme. Bol to ale obchod bez magnetiek. Skôr to bol obchod s tradičným Slovinsko - Talianskym jedlom. Ceny boli magicky kozmické. Asi si nekúpim to teľacie stehno. Ale zopár pikošiek som teda kúpil. Uvidíme či to niekto bude chcieť. Asi to opáčim hneď tento najbližší víkend po výlete.

Na veľkonočný pondelok to tu nejako slabo žije oproti predveľkonočnej stredy kedy sme tu prichádzali. Poďme teda už konečne na tie Rakúske diaľnice. Poslednýkrát stojíme na benzinke v dedinke Maglem. Ceny v Rakúsku ešte viac stúpli a na miestne zrúcaniny hradu Strassfried sa už nechce nik pozrieť (ešteže tak, lebo teraz na gugli zisťujem, že sú tam iba zo dva stojace múry) a tak smer Bratiska to istí.

Cesta domov je vždy dvakrát taká dlhá a nudná ako cesta na výlet. Stanka vyťahuje Slivku. A tak si trošku ulejeme. Hneď je veselšie. Kývame druhému autu ako zmyslov zbavení keď sa obiehame a do toho máme v aute disko, disko. Celkom to teraz ubieha. Stojíme na miestnom autogrille. Dražoba strašná, ale hlad je hlad a tak ako rozlúčku si dávame obrovský tanier pečených zemiakov s grilovanými krídelkami a ja navyše ešte reznisko v žemli, čipsy a ževraj nejaké rakúske národné pitie z jabĺk namiesto našej kofoly. Nedbám vyjem a vypijem všetko.

Sumár alebo závet

Zotmelo sa a začalo pršať. A čľapalo a čľapalo. Takto bol ukončený náš výlet. Pár dní nato prišla ešte v apríly treskúca zima. Na niektorých miestach ešte napadlo skoro aj polmetra snehu. Teraz si vravíme, že my sme mali ešte počasie celkom krásne. Čo tam po pár kvapkách dažďu alebo vločkách snehu. Síce sme nešli presne podľa plánu a naplánované vrcholy sa nám nepodarilo zdolať, zato sme zistili dosť hodne o tom, že v prvej svetovej vojne sa v Slovinských horách veľa bojovalo. Videli sme množstvo kultúrnych a prírodných pamiatok. Za tých 6 dní sme prešli asi všetky hlavné sedla prejditeľné bežným autom v Julských Alpách (asi okrem Mangartského sedla). Videli sme najznámejšie jazerá, dostali sme sa poniektorí až na vrchol strechy Slovinska na Triglav a videli pohľad na Slovinsko z vrchu a čo je najhlavnejšie opäť sme strávili čas v prírode s ľuďmi, ktorí to cítia podobne a spolu sme vytvorili jedinečný projekt ktorí sa len tak niekde nevidí.

Ďakujem Vám priatelia Stanka, Filip, Simča, Juro za krásne chvíle v Julkách. Vari sa vidíme aj na iných výletoch po svete :)

Foto: Stanka Balážová, Juraj Slovík, Filip Plánka