Prvý zahraničný výlet roku 2017 ak nerátam prechádzku okolo Neusiedler see je práve turistika v Chorvátskej Istrií. A keď si ja už niečo vymyslím trošku ďalej ako len vo Fatre alebo Tatre tak to musí byť prešpikované všetkým možným, aby človek bol pred puknutím od dobrodružstva.
Zrada nastala vtedy keď som začal hľadať ku sebe nejakých parťákov. Dva týždne pred odchodom to vyzeralo, že do Istrie si vybehnem sám, lebo všetky autá tých, ktori sa tam chystali, boli už plné. Nakoniec sa ale našli ešte nejakí opozdilci čo sa tam tiež nemali ako dostať a nakoniec vo štvrtok pred pretekom, valím na starej Fabke do Bratisky pre parťákov Honzu Vaňkáta a Miša Tureka.
Stretáme sa na autobusovej stanici. Prvá naša zástavka smerovala do lekárne. Každý mal dopodrobna preštudovanú povinnú výbavu a tak zisťujeme, že nám chýbajú 2 bandáže?? Čo to chcú? Pani z lekárne nám ponúka dobreže nie ortézu na koleno. Jedna po 11 euri. To nechceme. A kto to má vôbec trepať počas behu? Kúpime podľa uváženia radšej elastický obväz. Ja to nechávam na vieru v dobrú kontrolu výbavy a beriem iba 3 obväzy z lekárničky. Nič, poďme teda vyletníčiť.
 |
| Štart výletu v meste Labin |
Škocjanske jame
Nastúpime do auta a už nezastavujem. Aj keď Mišovi treba na potrebu. Meškáme a plány sa musia plniť a v Slovinsku, skoro na hranici z Chorvátskom, musíme byť pred 15:30. Až keď už parťáci nedokážu obsedieť tak sa priznávam, že ja musím stihnúť jaskyňu Škocjanske jame. O tomto pláne vedeli, ale bál som sa, že prdia na takéto blbosti. Myslel som si, že sú premotivovaní ultráči. Ale nekládli žiadny odpor. Po piatich hodinách vystupujeme okolo tretej poobede pred tretím najväčším podzemným kaňonom na svete. Ešte ani lístky nepredávali.
 |
| Východ z jaskyne |
Zo 50 metrov prechádzame vstupným umelo vytvoreným tunelom. Neskôr sa začína pred nami otvárať podzemné kvapľové kráľovstvo. Začína to poskromne. U nás na Slovensku máme teda krajšiu jaskyne. Za toto pýtajú 16 euri? Postupne sa začínajú pred nami priestory zväčšovať. Po vode ani stopy, ale prichádzame do obrovskej podzemnej siene s obrovskými stĺpmi a dlhočiznými cencúľmi. Farebnosť nie je až taká úchvatná ale tá mohutnosť berie dych. Niektoré stĺpy mali aj vyše 10 metrov ak nie aj nad dvadsať.
Obchádzame túto mohutnosť a v pozadí v šikmo zvážujúcej sa pukline širokej možno 30 metrov sa na konci začína ozývať voda. Do pukliny dlho a hlboko klesáme až dokým sa pred nami neotvorí obrovské priestranstvo. Pod nami sa nachádza obrovská priepasť. Od vrchu klenby až po burácajúcu mohutnú rieku na spodku to bolo vyše 100 metrov, na šírku to bolo určíte vyše 50 metrov a do diaľky nebolo ani dovidieť. Prierez kaňonu bol porovnateľný s postavenou plochou futbalového ihriska. Cestička, ktorou sme šli, šla približne v polke steny útesu. Bola uzučká, možno meter široká, a lemovaná neskutočne tajomnými žltými svetlami, ktoré pripomínali cestu lemovanú fakľami niekde do stredu zeme ako z nejakého dobrodružného filmu. Pán prsteňov a škriatkovské bane sa dokážu len trošku vyrovnať tomu čo sme tam videli.
 |
| Fotky len slabo dokážu opísať tu veľkosť podzemného priestoru; toto je už pri východe z jaskyne |
Prechádzame lávkou vo výške 45 metrov nad hladinou rieky. Podľa sprievodčičky v niektoré roky voda vystupuje až niekoľko desiatok metrov nad túto lávku. Jaskyňa býva pravidelne zaplavovaná. Pokračujeme v stene kaňonu z magicky nasvietenou riekou, ktorá vytvárala v celom priestore hmlu. Bolo to tak úžasné, že sa až slzy tisli, pri uvedomení si, aká je táto naša Zem dokonale nádherná. Prešli sme asi polkilometrový, možno kilometrový úsek kaňonu a postupne sme začali stúpať ku prepadlisku z kade voda vstupuje do podzemia. Pred východom nám teta dovolila urobiť zopár fotiek východu. Aj keď aj vstupné prepadliská mali čosi do seba. Na vrchol ku kase nás vyvedie stará pozemná lanovka. Ak nejdete do Istrie nadoraz určite toto musíte ísť pozrieť.
 |
| Výstup z jaskyne |
Na hranici prvá kontrola. Už dávno som neukazoval na hranici občiansky preukaz. Nuž čo, ukážeme.. nemáme sa za čo hanbiť. Kontrola vybavená, ideme ďalej. Keď tu zrazu po nás kričia policajti. Rýchlo brzdím. Čo teraz? Naspäť sa už nevrátime. Je za nami auto. Čakáme, že za nami prídu. Policajt sa hneď pýta na naše doklady i doklady od auta. Všetko im dávame a nás posielajú na kraj. Čakáme.. O chvíľu prichádza policajt s tým, že máme zaplatiť 300 euri pokutu za nezastavenie na hranici. Čoo. Nezastanie? Vysvitlo, že v jednom okienku boli Slovinci a v druhom Chorváti a pár sto metrov ďalej Chorvátska hranica bola prázdna. Po obhliadke celého kufra a vyzistení, že sa ideme iba prechádzať po Istrii prestali robiť tvrďákov a poslali nás bez pokuty. Napokon sa dozvedáme, že aj ostatné České auta prdeli na Chorvátskych policajtov.
Po pár kilometroch po Chorvátsku prichádzame kúsok od Umagu na ubytovňu a večer ideme pozrieť ponarajúce sa mesto do tmy. Kde tu obchádzame nejakého bežca. Tuším sme sa stretli aj s Mišom Durillom od nás Slovákov, ktorý dobehol na 108 kilomtrovej trase na krásnom 6tom mieste.
 |
| Historická časť mesta cieľového mesta Umag |
Keď nám je už dosť predpretekovej atmosféry poberieme sa spať..
100 miles of Istria
Ráno si do sýta pospíme a hybaj vybaviť povinnosti na prezentáciu. Kontrola veľmi milá. Najlepšie bolo keď Mišovi skoro neprešli bidóny ako pohárik na vodu a Honzovi fľaštička z celaskónu áno. Ešte sme museli vysvetliť prečo na bunde nemáme kapucňu a bolo zažehnané. Kontrola bola ozaj poriadna, lebo stačilo ukázať termo a poslali Vás s tým, že im ukazujete dlhé nohavice. Ok,, Ani bandáže im nebolo treba. Stačilo ukázač sáčok z termofóliou a pár šúlkami obväzu a bolo dobre. Máme jedno auto a počas najbližších dvoch nocí žiadne ubytko. Ako to vymyslieť so spaním po preteku? Honza rozmýšľa dať do sáčku ktorý je na nepotrebné veci zo štartu spacák. Ale keď sme zistili, že to je malá taštička na nákup zišlo z toho. Ako najrýchlešiemu koňovi našej výpravy prenechávame kľúče a nech nechá spacák v aute. Bolo ale zaujímavé vysvetľovať, že si nechceme brať spacák do drop bagu na 90tom kilometri. Aj keď ani šlofík v polke nemusí byť možno zlý nápad.
 |
| Na prezentácií |
 |
| Napchávanie poslednej energie pred štartom |
Ale pri prvých serpentínach zbehu za mestom sa spravil lievik a zase sme boli v husenkovom rade. Mišo to bral až príliž vážne na mňa s tým neprepálením a tak ho nechávam na prechádzke vzadu samého. Pomaličky, kde tu niekoho predbehnem. Po pár kilometroch klesneme až ku Jadranskému moru. Prebiehame popod nejaký dovolenkový rezort a všetci z okien nám kývajú a povzbudzujú. Zahneme doľava a pred nami prvý vážnejší kopec. Stúpame a stúpame. Postupne zmizne les a vedľa nás sa otvorí dokonale modrá hladina mora. Dobreže som si krk nevykrútil. A čo ..aj zastať si treba a čo to pofotiť. Vybehneme až na vrchol kopca a ideme zbiehať. Všade samé šutre. Už ten výstup po makadáme nebol príjemný. Zbeh bol spočiatku v obrastnených kameňoch machom, neskôr zase raz makadámová zvážnica. Kokos. Akože ľudia ma varovali, že terén je tu dosť náročný a technický ale ak toto má byť celý čas tak to môžem rovno zabaliť. Nič poďme bojovať.
Na občerstvovačku v Plomine prichádzam skoro posledný. Všetci sa vyrútili ako zmyslov zbavení. Čo to zjem a idem. Čaká nás jedno z najhorších stúpaní. Aspoň to som si myslel. Ale po dvadsiatich kilometroch to ešte ide ako nič. Užívam si zachádzajúce slnko. Snažím sa prísť do nasledujúcej občerstvovačky ešte za svetla. Ale pred kontrolou nemám na výber. Vchádzame do obrovského šutroviska. Kde sa človek pozrie tam ostrý kameň. Chodník v tom ledva vidno. Pár desiatok bežcov predo mnou nevie nájsť chodník. Niektorí sa vracajú z hrebeňa. Ževraj tam je iba útes. Trošku teda zazmetkujeme ale prejdeme kúsok traverzom a sme na hrebeni opäť a už znovu na značke. Bez čelovky som chodil ako nejaký sliedič prehnutý dopredu aby som nehodil papuliaka.
 |
| Počas zbehu do Plominu. Dominanta dediny obrovský komín.. |
Na kontrole stretám Dalíka. Ten keď ma zbadal tak sa tak naľakal, že už som ho odvtedy nevidel. Ja som si v kľude odbehol do lesa na záchod. Kde sa ponáhľať?
 |
| Cesta do kopčeka po prvej kontrole v Plomine |
Ideme ďalej. Čaká nás najvyšší vrchol Istrie. Za vidna ho zrejme stihli ozaj iba najrýchlejší. Stúpam hore keď tu mi syčí batoh. Niečo mi prepichlo energeťák. Hm.. takto skoro som teda nečakal, že začnem užívať tieto prípravky. Ale zapôsobilo to na mňa ako ešte nikdy. Taký svieži mozog som asi nemal ani pri obhájobe diplomky. Ani len to šialene dlhé stúpanie na Učku nebolo také strašne a nedepkoval som pri pohľade na dlhý rad čeloviek do neba. Hore v celku zima. Predsa len bežím s tričkom bez rukávov a tu je možno 5 stupňov. Zbehneme dolu. Bol to krásny dlhá trail lesom. Keby človek bol v tom, že ide iba 50 kilometrov tak by sa to dalo krásne vybombiť. Stále neskutočne technicky náročný terén.
Na občerstvovačke v Poklone stretám druhého Slováka Miša Kmeťa. Sťažujem sa mu, že som zúfalý z terénu a že už teraz nevládzem. Dochádza hladinka energeťáku.
Nasledujúci úsek si vôbec nespomínam. Asi to musela byť riadna agónia. Vlastne nespomínam si skoro na nič od zostupu z Učky až po kontrolu na Trsteníku. Viem, že všade bola kopa skál. Že som preklínal celý svoj mizerný život. Mareka Prachára kvôli ktorému som tu, len preto, aby som mal kvalifikačku na Andorru. Na druhej strane on bol mojou jedinou hybnou silou aby som to neskončil. Ale síl som ešte mal asi kopec, lebo nepamätám si, žeby som vkuse pozeral do mapy a sledoval každú jednu vrstevnicu ako prechádza klesanie do stúpania. Viem, že mi pri opustení občerstvovačky vždy bola pekelná zima. Celkom som sa tešil na ráno. Bál som sa, že tam umrznem. Na občerstvovačkách som zatiaľ nepostával večnosť. Stále si udržujem rovnakú pozíciu. Asi idem teda vcelku vyrovnane. Niektorý úsek noci viem, že som tichučko prešiel popri stále kecajúcich francúzov.
Je asi päť hodín ráno keď vyrážam z občerstvovačky v obci Trsteník. Čaká ma posledný kopec a potom už iba dlhočizný zbeh do Buzetu ku Drop bagom a ku magickej polovici preteku. Zase raz mi je strašná zima. Dobieham jednu Chorvátku s jej pacerom? Idem teda s nimi, nech určuju tempo. Ale prišiel strmší kopec a už som pred nimi. Dokonca aj jej pacer ma nasleduje. Na vrchole holého kopca preletuje ponad nás dron. Myslel som si, že z kopca mi výjde nádherný východ slnka ale trošku som sa prerátal. Išiel som príliš rýchlo. Vybehnem hore. Tajná kontrola mi skontroluje číslo a môžeme si pobežkať smerom dolu. Zbeh bol spočiatku veľmi technický. Boli tam tuším aj nejaké retiazky. Každopádne niekde boli dosť vysoké skalné schody. Paličky som mal v tej chvíli chuť zahodiť. Ale technično prešlo a paličky boli vtedy jedinou mojou útechou. Zjazd bol nekonečný, Dokonca sa mi zdalo, že zašiel až za nekonečno. Zbehli sme nejaké výškové metre. Už sa zdalo, že nižšie sa už ani nedá ísť, keď tu spoza stromov zase raz pohľad stovky výškových metrov nižšie. A Buzetu stále nikde. Začínajú ma obiehať rýchlici zo stovky. Najrýchlejšia stovkárka si to valila dolu zvážnicou ako naozaj a ešte aj stíhala povzbudiť to podlamujúce sa čudo, čo sa pridŕžalo na paličkách aby nespadlo.
 |
| Vychádzajúce slnko pred zostupom do Buzetu |
Prichádzam na rovinu. V diaľke vidno asi Buzet. Modlím sa aby kontrola bola hneď na začiatku. Vyšlo to.Vchádzam do veľkej telocvične kde nás čakali parádne zoradené drop bagy. Hádžem sa na prvú stoličku. Predychávam mrákoty. Dákosi mi nie je dobre. Trvá mi dobrú polhodinku, aby som sa zbavil mrákot a zimnice. Idem sa najesť. Jedlo nič moc. Každopádne, na Slovenske a České jedlo sa zahraničné preteky nehrnú. Aspoň čo sa týka normálnej varenej stravy. Ináč boli občerstvovačky úžasne vybavené a nikde nič nechýbalo. Možno na konci energeťáky a pomaranč, ktoré pojedli ľudia z kratších trás. To som už potom musel citrón do seba pchať. Aspoň som doplnil céčka trochu. A samozrejme som pojedol toľko banánu žeby sa aj poriadna opica nemusela hanbiť za mňa. Myslím si, že práve vďaka banánom som nedostal za celý pretek ani náznak kŕču. A nepoužil som ani trošku magnézka. Ešte trochu čipsov som schrúmal na kontrolách a to je všetko.
 |
| Historická časť mesta Plomin |
Po hodine ničnerobenia v Buzete som sa rozhodol, že ešte to pre Mareka skúsim dokončiť. Práve som prekonal najhoršiu depku preteku. No je to trošku na depku keď zistíte, že po 16tich hodinách máte za sebou 89km a 4500m+ a pred sebou Vám stále zostáva 82km a 2600m+. Aj keď tá vidina roviny bola celkom vyzývava.
Pozerám do mapy. Najbližší úsek bude rovina. Pozvoľne stúpanie. Vravím si: Musím ísť pomaličky. Žiadne behanie aj keď sa na to cítim. V Buzete práve vypustili 70tkárov. Všetci ma obiehajú ako rakety. Niektorí sa udivene pozerajú prečo už niekto kráča. Iným dochádza o čo ide a povzbudzujú ma. Niektorí si ma dokonca fotia ako nejaké zjavenie.
Prechádzam najprv upraveným korytom potoka potom stúpam okolo kľukatiacej sa rieky v dolinke. Asi desaťkrát prechádzame zo strany na stranu. Trošku rozptýlenia do týchto začínajúcich pekelných horúcích mdlôb. Najbližšej občerstvovačky nikde. Stále stúpame. Vidím v diaľke kostol. Naraz zmizne a ďalší je zas o 100 výškových metrov vyššie.
Na občerstvovačke sa mi ešte podarí raz dobehnúť rozbehnutý válec Miša. Postupne to rozbehol a teraz je už nezastaviteľný. Pijem vody koľko do mňa vojde. Už bude iba horšie. Teplejšie. Musíme bojovať. 100 kilometrov za mnou.
Trošku zbehneme po vyschnutých zvážniciach. Cítim sa ako na Sahare.Cesta sa preklopí do stúpania. Na oblohe ani mráčka a cesta vedie presne vo svahu, na ktorý svieti slnko najviac. Na vrchole musím chvíľku sadnúť do tieňa. Po pretekároch ani chýru ani slýchu. Po 5tich minútach sa spamätávam a so strašnými svalovicami na stehnách sa rozbieham dolu. Vchádzame do nádherného historického mesta Draguč. A týmto mestom história práve začala. Vtedy som si vravel vau aké nádherne, ale všetko ďalšie bolo iba krajšie a krajšie, Ale historická vložka, a vďaka Bohu aj kohutík s vodou, trvala iba chvíľku a zbeh pokračoval ďalej. Myslel som si, že druha polovica už nemá byť tak technický náročná ale tentoraz sme šli cestou takou ako keď u nás vysypu v lese na cestu tehly. Nohy lietali všetkými smermi. Začínajú ma bolieť členky. Strmý zjazd skončil,. prišla dlhotrvajúca agónia v podobe dlhočiznej doliny. V diaľke vidím iných bežcov. Každú chvíľu čakám kedy už zabočíme do kopca ale ono stáááále a stááále rovno dolu.
Posledný kopec pred občerstvovačkou. Konečne kopec. Zase chvíľu posedím v tieni a idem na to. Zase raz Sahara bez štipky tieňa. Vybehnem 100 výškových a už iba dolu na kontrolu. Sklon 20%, asfalt. Členky totálne v čudu. Ani kráčať, ani bežať. Zatínam zuby nech to už mám za sebou. Sme dolu. Už iba prechádzka okolo priehrady a som pri kontrole. Pozerám lepšie do profilu. O, ooo.. tam sú ešte nejaké tri krtince. Každých tých 20 výškových metrov ma skoro zabilo. A nakoniec neboli tie krtince tri ale 4!!!
Butoniga. Konečne jedlo. Sedačka. Nič nerobenie. Beriem stoličku prisuniem sa ku stolu a ku sebe nakladám pomaranče, čipsy, kolu a všetko dohromady chrúmem. Trošku kecáme s Maďarmi, Talianmi a jedným Vietnamcom čo už bol aj v Starom Smokovci :)
Zase tu sedím vyše pol hodiny. Vôbec sa mi nikde nechce, Cítim sa lepšie ako v Buzete. Vravím si, že mi stačí ísť rýchlosťou 2,5 km/h a aj tak to stihnem v limite. Nie sa kde ponáhľať. Dobehol som aj parťáčku Chorvátku z Trsteníka, ale ako som ja prišiel tak oni vyrážali už het. Prdieť na to.
Ale raz to muselo prísť a ja som sa postavil zo stoličky. Tak ma boleli stehná, že som ledva zišiel z priehradného múru. Profil vyzerá celkom lákavo. Kopce strmé mi vyhovujú, len keby nemali zbehy. Do cieľu mi zostávajú 4 strmé výstupy a tri strmé zbehy. Rozmýšľam, že ďalšiu občerstvovačku preskočím aby som pred zbehom nezatrvrdol. Prvý kopec Zamask bol brutálne strmý ale podarilo sa mi na ňom predbehnúť asi všetko čo bolo predo mnou dostupné. Krásnych 400 výškových metrov. Nádherné výhľady na všetky smery. A pred nami asi najkrajšie miesto celého preteku. Hradbami obklopené mesto na asi 300 výškových metrov vysokom kopci v strede rovnej planiny. Na Zamasku šmarím do seba ďalší energeťák a valím dolu ako to ide. Chvíľku prebehnem dolinkou a hybaj hore do mesta Motovum. Opäť strmý výšľap. Ale o chvíľu som v meste. Celé mesto bolo vydláždené nejakou historickou ostrou bridlicou. Zapichovali sa mi do toho paličky. Mal som čo to robiť aby som pri každom druhom kroku ich tam nenechal.
 |
| Mesto Motovun |
Na nekonečnom vrchole spráskam na kontrole všetko čo do mňa vošlo a po minulých úvahách rýchlo zbieham dolu. Prechádzame opäť dolinou, psychicky sa pripravujem na predposledný kopec. Slnko začína pomaly slabnúť. Už som na nohách vyše 24 hodín. Zase ma čaká 400 výškových metrov. Zase neskutočne strmo. Tentokrát to už ale tak rýchlo nešlo. Pocítil som to, že som si na minulej kontrole neoddýchol. So zvyškami posledných síl som sa vyštveral na vrchol. Dedinka Oprtali na vrchole pri zapadajúcom slnku vyzerala tak ako keby som bol kdesi v Toskánsku. Jedine čo túto dokonalosť ničilo bola občerstovačka na druhej strane doliny a cesta kľukatiaca sa donekonečna do svojho cieľa.
Zase raz depka. Stovkári popili všetky energeťáky. Ešteže polievky do hrnčeka zostali. Na kontrolu prichádza aj Milan Hota zo stovky. Trošku pokecáme. Rozmýšľam, že do cieľa už pôjdeme spolu. Ale ja sa zase dávam dohromady vyše polhodinu a Milan valí dopredu. V lese ešte vybavím potrebu čo bol celkom problém na pokročilý 140 kilometer. Ale nejako opretý o strom som to zvládol.
Je čas na čelovku. Na konci zbehu sa mi podarilo dobehnúť Milana. Ale nezastavujem. Mám tempo a tak ho objeham a valím "brutálne raketovým" tempom do cieľa. Tento posledný kopec nemal konca. Dlho sme cupitali po nejakej starej železničke. Prechádzali sme zopár tunelmi a mostami. Ale už som prestával obdivovať krásy okolia. Zase prišla noc. Zase hlboká agónia. Do posledného briežku stúpam so skupinkou Maďarov. Až na vrchole sa mi podarí ich predbehnúť. Som na vrchole. Teraz príde to čo som celý čas so strachom očakával. 30 kilometrov roviny.
Cesta do Grožnjanu bola strašná. Moje rozbité nožičky nechceli vôbec spolupracovať. Na kontrole zahájujem masívny oddych. Prvýkrát som našiel jablká. Napchám sa s nimi doplna. Sadnem za stôl a idem spať. Za polhodinu sa ma už začínajú orgovia vypytovať či som v poriadku tak by bol čas asi aj vyraziť, Poďme doraziť tých posledných 20 kilometrov. Cesta prechádza poväčšine po dlhej rovnej zvážnici pomedzi kríky na ktorej koniec nedovidíte. Proste autopilot level nekonečno. Zavrieť oči a ísť. Aj keď kde tu Vás preberú prudkou odbočkou do kríkov. Trailíky to boli pekné lenže došli mi už aj druhé baterky a keďže vybité rovnaké baterky som si dal ku nabitým tak som len vymieňal asi vybité za vybité a teda posledné kilometre som behal predklonený, s nosom zapichnutým do chodníka a vyňuchával naslednujúce odrazky. Mesiac svietil jasnejšie ako moja čelovka.
Nejakým zázrakom sa mi podarilo doraziť na poslednú kontrolu 13 kilometrov pred cieľom v meste Buje. Zase som raz zistil, že energeťáky už nemajú a tak som sa nafučaný pobral od nich preč. Bez ničoho. Bez pomarančov, citrónov, či banánov. Nervy jak hrom. Od zlosti som tak vyrazil, že za chvíľku som predbehol Chorvátku s parťákom. Vyjdeme za mesto a tam cesta zo stavebného odpadu. Strašné zúfalstvo. Čo ak bude takáto cesta celých posledných 10 kilometrov? Veď to nezájdem do Umagu ani do rána. Ale po pár sto metroch to skončilo. Ideme okolo nejakého kanálu potoka. Donekonečna a ešte ďalej. Už nedokážem ani pobehnúť. Šuchcem sa tam medzi kriakmi. Zdá sa mi, že organizátori si robia s nás prdel a hadikujeme sa tam hore dolu po lesoch a kríkoch okolo Umagu naschvál. Bez čelovky nič nevidím. Dobiehajú ma Chorváti,
Musím sa ich držať. Posledných 5 kilometrov. Postupne prejdeme opäť ku nejakému vodnému kanálu. 3 kilometre. V diaľke začíname vidieť mesto. Vyzerá to tak, že okolo tohoto kanálu dôjdeme až do mesta. Zrýchľujeme. Priam bežíme ale stále kráčame. Chorvátka asi trénuje rýchlu chôdzu. Naťahujem krok ako to len ide. Ak nejdeme chôdzou 8 km/h tak sa ani nehýbeme. Priberáme nejakého stovkára, Chôdzou nestíha. Musí povedľa nás pobehovať. Bombíme čím ďalej rýchlejšie. Parťáčka zabudla pacera kdesi za sebou. Celkom trápne nechať svojho parťáka 2 kilometre pred cieľom. Očividne už kŕčoval. Nuž to je ich problém. Posledný kilometer a my vstupujeme do mesta. Posledné križovatky a zákruty až sa nám ukáže cieľová brána. Púšťam maniačku dopredu a ja so stovkárom dobiehame pár sekúnd za ňou.
Zvládol som to za 34 a pol hodiny. Žiadne pocity. Žiadne emócie. Zobral som medajlu ako keby som šiel po chleba a išiel som hľadať parťákov Čechov. Trošku ma mrzel tento pocit. Ale to je tak keď vždy dobiehate v noci a všetci na vás prdia. A vlastne čo viac ste spravili ako ukončili výlet po Istrií? A načo to vlastne celé bolo? Niečo som si dokázal? Alebo? Nebral som to ani ako pretek, ale ani som si to už neužíval ako výlet. Myslím si, že 100 míl aspoň na mňa je ešte príliš. Tá stovka je ale teraz oveľa viac dopohody ako pred touto stomíľovkou. Myslím si, že asi zostanem verný radšej kilometrom ako míľam.
Parťákov som našiel na mieste prezentácie a teraz na výdaji drop bagov. Obidvaja vyvalení na zemi na karimatkách . Mišo bez spacáku v hlbokej kóme. Veď nečudo. Ževraj posledné kilometre čo nás tam vodili okolo Umagu, ževraj už videl na periférií obrazu tanky a iné industriálne výdobitky. A tak som si ľahol celý smradľavý a špinavý vedľa nich a takto sme tam prebdeli až do rána. Kde tu niekto prišiel z trate a prekročil nás.
Regenerácia level 200
Ráno sme ešte zašli na to ich strašné jedlo a pomaly sa pobrali ku našemu penziónu. Samozrejme bolo ešte iba 9 hodín a ešte tam bol ubytovaný niekto iný. A tak nám nezostalo nič iné ako sa presunúť ku pláži a keď nič iné aspoň si vymasírovať na kamienkoch a vymočiť v studenej vode boľavé nôžky. Na hodinku sme si pospali na trávičke pri zvuku jemných vlniek mora a keď slniečko začalo pripekať pobrali sa na ubytovňu. Konečne prišiel čas na sprchu a spraviť zo seba opäť človeka a poobede sme sa pohádzali do postelí a pospali. Zobudili sme sa až okolo šiestej večer. Západ slnka už nestíhame, zato zase čosi zjesť to áno. A tak sme ešte aj tento večer vyrazili do mesta hľadať potravu na uhasenie neuhasiteľného hladu po spálení všetkej energie z tela.
 |
| Rege v Jadrane po preteku |
 |
| Aktívne dopĺňanie energie |
Samozrejme keďže sme pri mori nesmú chýbať plody mora. Objednali sme si s Mišom misu pre dvoch v zložení ryby, krevety, chobotničky, lastúry, krabie maso a ako obloha riasy so zemiakmi. Bolo to geniálne, aj keď, píšem to so strašným kŕčom v tvári, lebo čo sa robilo o dva dni na to na záchode, tak to sa ľudskosťou nedá nazvať. Budem mať čo robiť, aby som do budúcna nezanevrel na všetko hybúce sa v mori. Ale kedy budem opäť pri mori, aby som to opäť skúšal? Ešte stále mi odoláva Homár. Uff, hneď by som si dal.
A tak sme sa prejedli do prasknutia a išli spať znovu.
Kamnicko - Savinjské Alpy
Totálne unavený po Istrií velíme na ústup. Zostup mi oproti parťákom celkom ide. Myslím, že to bude tou tabletkou od bolesti čo som si dal. Mišo s paličkami vyzerá ako starček s trojnožkou čo si pred sebou posúva.
Na lavičke spráskame sardinky, posledné jedlo čo nám zostalo a hybaj sa chvíľku opäť potočiť po serpentínach a potom od Volkermarktu pučiť po diaľnici až do Bratisky.
Ráno budíček na piatu a hybaj pomaly domov. Lenže cesta z Chorvátska je dlhá a tak prečo to nevyužiť na obzretie hôr v Slovinsku. Cez Hranicu, tentokrát prechádzame bez vážnejších prieťahov a o chvíľu sme v pondelkovej zápche na obchvate v Ljubljane. A že zápchy sú iba v Bratiske.
Odbočíme z diaľnice. Pred nami sa začínajú týčiť Kamnicko - Savinjske Alpy. Cesta sa postupne kľukatí v dolinke pomedzi hory. Prichádzame do dedinky Jezersko. Trošku ešte stále vyžutý z Istrie sa ideme rozhýbať a nadýchať úžasného čistého horského vzduchu. Nachádzame sa vo vyške 900 mnm a nad nami sa týči zasnežená dominanta okolia kopec Grintovec s výškou cez 2500 mnm.
 |
| Obec Jezersko s pohľadom na Grintovec a okolité končiare |
Cestička je na jeden a pol auta. Serpentínky idú až do sedla vo výške vyše 1200 mnm a nie je problém tu nájsť zbiehať nejaký kamión. Fascinujúce. Ako to len dokážu vyjsť? A ako sa vôbec v tých serpentínach otáčajú? Ešteže sme ani jeden nestretli v nejakej zapeklitej situácií, lebo väčšina si to valila ako keby oproti nim ani nič nešlo.
Prejdeme cez hranicu do Rakúska. Chvíľku serpentínami klesáme ale následne odbočíme na ešte vedľajšiu cestu a poďme driftovať zase do kopčeka. Dobšinský kopec sa môže strčiť. Niekedy mi celkom lepilo keď sme prechádzali okolo niektorých zrazov bez zvodidla. Samozrejme kamión z drevom si to znovu okolo nás valil ako keby sme tam neboli. Asi si myslia, že dokážeme odskakovať z cesty ako turisti. Opäť prejdeme do Slovinska. Znovu strmý zjazd dolu do doliny. Na staručkej Fabke bez posilňovača riadenia boli stoosemdesiatky zábava. Hneď mám bicáky o polovicu mohutnejšie.
Vojdeme do Logarskej doliny. Pred nami sa otvorila obrovská vytvorená ľadovcová pláň, Všade boli pastviny pre dobytok a po strane sa kľukatil potok Savinja. Bol to malebný pohľad a podľa niektorých článkov pána uja Guugla je to jedna z najkrajších dolín v Európe. My to na jednej strane po predošlých 170 kilometroch zatiaľ dákosi nevieme precítiť a jednak chceme vidieť vysoké hory a tak po roztržke či ideme do zákazu alebo nie sa ocitáme na konci doliny pri Dome planincevovom v Logarskej doline. Ledva žijeme, ale nechoď do lesa keď je pred Tebou.
 |
| Logarská dolina |
Vystupujeme strmo hore po potoku Savinja až ku reštaurácií Orlovo gnezdo pod vodopádom. Všetko bolo ale zavreté. Celkovo v horách ani nohy. Okrem pár jedincov sme tam boli úplne sami. Neviem či v takom peknom počasí by takýto stav bez ľudí by bol možný u nás. Prejdeme 300 výškových metrov ale nám stále málo a o cvhíľu sme boli na hranici lesa pri chate s krásnym výhľadom na okolité hrebene s názvom Frischaufov dom na Okrešlju. Tí čo môžu dajú pivko a ideme ešte vyššie. Pred nami sa turistický chodník rozdeľuje na dva smery. jeden do jedného sedla, druhý do druhého. Názvy už netuším. My sa vyberieme do sedla pod Mrzlim vrhom. Otvárajú sa pred nami veľké zasnežené pláne. Trasie ma od nadšenia žeby to všetko šlo zlyžovať. Všade naokolo prírodné zjazdovky. Škoda že som v Speedcrosskách. Stúpame do sedla. Ideme južným skalným pilierom a tak sneh na chodníku nie je. Ale vyjdeme na skalný prah a už sa boríme do pol kolien. Nájdeme si najkrajšiu skalu. Hodíme sa na ňu a vyhrievame sa ako hady,
 |
| Orlovo gnezdo |
 |
| Slap |
 |
| Cestou na chatu |
 |
| Zjazdovky |
Nechceme sa vraciať tým istým chodníkom a tak traverzujeme do vedľajšej doliny. Chodník už asi nepoužívajú ani kamzíky. Bol zasypaný desiatimi centi lístia. V tom strmom bočnom sklone sa v tom dobre šmýkalo. Na jednom úseku som už skoro Honzu oplakal keď som ho videl šmyknúť sa do doliny. Ale ešte zostal s nami. nakoniec nešiel skratkou. Vošli sme do susedného žľabu a ním sme sa pustili dolu ku autu. Všetko sa sypalo dolu. Mál som celkom strach ísť popod parťákov aby mi do hlavy nezaryli nejaký papek alebo skalu. Strach som mal aj o auto ktoré bolo o 300 výškových nižšie či nepríde o život. Ale našťastie sme vyšli par desiatok metrov nad autom a teda dopadlisko nekorigovalo s parkoviskom.
 |
| Symbolický cintorín na spoji dvoch dolín |
 |
| Posledné pohľady na sneh na zlyžovanie |
Bratislavská aftérka
Využívam situáciu, že som v Bratiske na to, aby som odčinil svoj skorý odchod po ČSOB maratóne a volám Julke. Veď predsa aj Mišo sa chce dohodnúť s Julkou na nejaké ďalšie spoločné projekty do budúcnosti. A neukáž sa kamarátom práve vtedy keď nevieš chodiť, aby mali možnosť sa na Tebe zasmiať. Pred odchodom autobusu parťákom Čechom zostávala ešte hodinka a tak sme zašli na jednú kofolku. Odkopli sme Čechov na Student agency a ja sa poberiem smer Bohunice.
5 dní dovolenky prešlo ako voda a ten nasledujúci musím niečo zamakať už v práci. Ale výlet nekončí a hneď po dni práce sa vyráža za dobrodružstvom do Slovinských hôr. Ale to je už iný príbeh. Julské Alpy sú proste TOP
Foto: Honza Vaňkát, 100 miles of istria oficial, internet
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára