Srdcom Muránskej planiny

Po dvoch týždňoch pučenia po pretekoch a v zahraniči na ČSOB maratóne, v Chorvátskej Istrií a na výlete v Julských Alpách sa mi zacnelo po troške samoty. Už dávno ma lákal národný park Muránska planina ale nikdy sa mi doteraz tam nepodarilo doraziť.Večer pred plánovaným odchodom sa kamarát pýta aké sú plány na víkend. Priznávam sa a nakoniec teda z toho vzišlo bežecké duo.

Muránsky hrad

Muránska planina je už asi aj pánu Bohu za chrbtom a teda z Vrútok vyrážam o piatej hodine rannej. Cestou sa v Ružomberku stretám s Kajakom a Čertovickými dedinkami "valíme" až do obce Muráň. Parkujeme auto pri miestnom cinteri a ideme na to. Všetko pripravené, stopky zapnuté. Uvidíme čo to dá.

Prvá zástavka bola smer Muránsky hrad. Vchádzame do lesa a tam sa nám ukazuje krásny suchý chodník s lístim. Dnes to bude gýčové. Ešte by slnko mohlo výjsť. Myslel som si, že aspoň do kopca sa nebudeme naháňať, ale tempo je pekelné a o chvíľu sme na hrade. Začína byť sneh aj keď je pokročilý apríl a Veľká noc jr už týždeň za nami. Cez týždeň naváľalo miestami v horách až 50 cm. Verím, že hlavne v Tatrách a v Muránskej planine pri výškach, do ktorých plánujeme my to až tak strašné nebude.

Hrad je veľmi rozsiahly. Vstupná brána je pekne zrekonštruovaná a celkovo to tu vyzerá, že o hrad sa starájú. Každopádne je to ale zrúcanina voľne prístupná bez poplatku. Pofotíme históriu hradu, aby sme mali čo doma študovať, niečo schrúmeme a rozmýšľame, že naspäť zbehneme druhou stranou. Trošku nás prekvapil na tej strane útes. Miestni možno poznajú cestičku aj z tejto východnej strany hradu na turistický chodník ale my v snehu teda nejdeme riskovať a zostupujeme normálkou cez vstupnú bránu.

V hrade

Aj výťah mali :)

Pokračujeme smer Veľká lúka. Chodník je prešľapaný jediným turistom a jednou asi líškou. Kde tu cez chodník prebehnú stopy srniek alebo medveďa. Vyzerá, že je ich tu hodne. Nečudo, myslím si, že do tohoto národného parku moc ľudí nezavíta. 

Veľká lúka - Piesky

Obdivujem Veľkú lúku. Ževraj sa tu chovajú polodivé kone. Aj keď neviem či divé kone treba chovať. 

Na cestách začína snehu pribúdať. Z dediny Muráň sa zdalo, že ho hore nebude. Dokonca boli vytvorené aj dosť veľké jazyky. Asi muselo posledné dni fujavice aj kvalitne fúkať. Ale cesta medzi Veľkou lúkou a Maretkinou bola prejazdená autami a tak nám tento úsek nerobil väčší problém. Trošku problém nastal keď sme zbehli z cesty na vyhliadku na Poludnicu. Najkrajšie miesto čo sme v planine videli. Ten výhľad bol nádherný a ta stena pod nami bola priam nekonečná. 10 kilometrov máme za sebou. Vylejem do seba pol litra piva a poďme hľadať krásy Muráňa ďalej.

Výhľad z Poludnice

Čerpáme energiu

Dostávame sa zase na zvážnicu už prerazenú autom. Len keď tu zrazu šípka smer Studňa na Muránskej planine doprava na cestu prejdenú jediným človekom. Aj ten kládol nohy tak, že sme po tom nevedeli chodiť. Začíname depkárčiť. Snehu pribúda. Miestami až do kolien, poväčšine 20 centi. Z rýchleho postupu sa stal pochod s vysokými kolenami. Nebolo to úplne med lízať. Ale celkovo som sem prišiel na tréning a tak si nesťažujem. Aspoň budem lepšie v noci spať. Kajakovi začína byť zima na nohy. Hodnotíme situáciu, ale zatiaľ sme na nič rozumné neprišli. Prešľapávam a čakám na lepší kilometer. Paličky sa práve stali mojou životnou oporou.

Sňahy všade

Cesta stále ubieha pre mňa rýchlo. O chvíľu sme boli na Studni a pokračovali smer Nižná Kľaková. Depka sa prehlbuje. Snehu pribúda. Trošku kde tu blúdime ale hneď sme späť na chodníku. Tá gpska je iná radosť dokým Ťa nepošle do nejakého žľabu alebo z útesu. Snehu tu už bolo zo 30 cm. Sme totálne premočení a v topánkach začíname mať Hincovo pleso. Konečne vystúpime na najvyššie miesto dnešnej prešľapávačky, niečo nad 1300 mnm. Pred Kľakovou bočime obzrieť miestny výhľad. Trošku sa začíname psychický rozkladať čoho následkom bolo nezdokumentovanie daného miesta. Zbeh do sedla si ja už ale užívam. Dokým nezistím, že v premočených Speedcrosskoch sa mi začala rolovať vložka pod prsty.

Na Nižnej Kľakovej

Na Nižnej Kľakovej kujeme plány ako si dnešný výlet trošku skrátiť. Na Burdu asi teda pôjdeme nabudúce. Zato ešte pozrieť Skalnú bránu. to áno. Neviem ako moc značené a vychodené chodníky sú tu cez leto, keď na chodníkoch nie je sneh ale zase sme mimo. Našťastie pomocou gpska sa znovu nasmeruje správnym smerom do dolinky pod Skalnú bránu. V doline všade rozhádzané pováľané stromy. Nejak ich popreskakujeme a sme pod Bránou. No som zvedavý. Strmo stúpame na skalný masív. Predo mnou po stranách dve skaly. Toto je ta skalná brána? Nič moc. Na jednu sa pomocou koreňov stromov vyškriabeme. Zachránil to krásny kruhový výhľad na okolité doliny a hrebene.

Pohľad zo Skalnej brány

Nič to. Pozrieme a ideme naspäť. Zchádzanie zo strmej skaly v snehu bolo priam stvorené na zošmyknutie sa. Na jednom miesto som aj šiel zo metrík. Aj keď, veď stromy by nás zachytili. Vystúpime opäť na Nižnú Kľakovú a pokračujeme smer Siváková. Zase brodenie snehom. Zase kopec stôp od medveďov a inej lesnej zvery. Po ľudských stopách ani chýru. Snažíme sa bežať ale priemerná rýchlosť sa stále drží ledva kúsok nad 5 km/h. Začína to byť celkom nuda.

Ujo maco tiež na prechádzke

V lese snehu všade

Zídeme na Sivákovú a odtiaľ ideme dlho smer Voniaca po zelenej turistickej značke. Nevieme kedy tadiaľ prešiel posledný človek ale asi sa to dá rátať aj v mesiacoch. Cesta okrem toho, že bola zaviata snehom (aj keď bolo to stokrát lepšie ako medzi Studňou a Kľakovou), bola tak zarúbaná drevom a zarastená ako keby tadiaľto už pár rokov nik nešiel. Gpska v ruke a krížom cez kriaky po sledovanej čiare. Raz za čas sa objavila turistická značka. Chodník nikde. V kriakoch sme skoro skončili horšie dotrhaní ako keby nás napadla svorka vlkov. Hromžím na pol Planiny. Predsa len máme za sebou 25 kilometrov prešľapávania v snehu. Nebaví ma mať paličky vkuse v jednej ruke a druhou skúmať v mobile kadiaľ ísť. Ja som si chcel užiť prírodu. Každopádne je dosť zvláštne počuť v piatom stupni ochrany kde tu motorovú pílu.

Turistický chodník v národnom parku..

Po dlhom predlhom čase bez chodníka a kde asi inému človeku ako masochistovi neodporúčam zabočiť, sa dostávame na odbočku na Voniacej. Vyberám vložky z topánok, ktoré som už mal aj tak natlačené na prstoch. Päta už bola bez vložky. Skúsime to bez nich. Spučíme všetko čo nám ešte zostalo a vydáme sa opäť za krásami Muráňa. Myslím si, že sa to tam volá Martincová dolina. Nachádza sa tam aj Martincová jaskyňa a mnoho iných dier. Chodník ide v hornej časti celkom strmo okolo skalných brál. V bralách sa nachádzajú mnohé diery. Teoreticky ako ľudia vravia to môžu byť aj brlohy pre tu asi všadeprítomné medvede. Opäť sme mali raz sucho bez snehu. Aj táto dolina je kvalitne zaváľaná stromami. Niektoré miesta bolo treba obísť strmými traverzmi ponad polom. Každopádne dodáva to doline divokosť. Všetko tam bolo zelené. Stromy boli obrastené popínavými rastlinami. Po stranách sa stále tiahli skalné bralá. Začiatok dolinky prechádzal cez úzku skalnú bránu s malým potôčkom. Myslím si že táto spodná časť je ozaj vhodná pre každého a očarí svojou nádhernou nejedného turistu. Schádzame na cestu v mieste Paseky.

Cesta žltou turistickou značkou medzi Voniacou a Pasekami

Skalný vstup na začiatku dolinky

Na čo to slúži??

Vymysleli sme si poriadnu kravinu, lebo teraz musíme ísť približne 5 kilometrov po asfaltke až do Muráňa. Nechápem čo je to za výmysel tá modrá turistická značka tiahnuca sa 10 kilometrov po úzkej frekventovanej štátnej ceste. Chvíľu sa nám darí ísť po okolitých lúkach povedľa cesty ale keďže to tu nepoznáme posledné stúpanie do dediny už bežíme po ceste.  Totálne rozobraní na šrot s posledného asfaltu sa dotýkame auta. 38 km, 1700 m+ a 30 cm snehu sa nám podarilo zvládnuť za 7 hodín. Bolo to velice ťažké. 

Pohľad z pred reštiky na masív Muráňa

Prezliekame, porozprávame sa s novým miestnym kamošom koníkom Pejkom a ideme vyskúšať miestu kuchyňu. Penzión Lykovec mal top jedlo. Pôvodný plán bol spráskať polievku ale neodolali sme aj miestnym cenám po príchode zo Slovinska a najedli sme sa do popuku. Takto pookriatí už aj na tele aj na duchu sme sa pobrali na dlhú cestu cez Čertovicu domov. Začína znovu pršať a na horách snežiť. Počasie nám vyšlo geniálne.

Cesta domov..

Sumár

Z Muránskej planiny mám zmiešané pocity. Jednak tam boli krásne miesta ako Muránsky hrad, výhľad na Poludnici alebo Dolina po žltej značke z Voniacej, ale zase hrebeň od Veľkej lúky, smer Studňa, Nižná Kľaková a najhorší úsek Siváková po zelenej na Voniacu bola dosť o ničom. Každopádne možno by si to bolo treba prejsť aj cez leto a zistiť či je to aj vtedy tak strašne zarastené a bez náznaku chodníka. Určite neľutujem príchod na Planinu. Komerčných národných parkov už mám pokrk. Vari sa tam vidíme niekedy opäť

Foto: Lukáš Hladký