utorok 6. septembra 2016

RIP Adidas response trail

Kto už v dnešnej dobe nepíše recenzie o svojom šatníku. Dnes je to štýl a ja nemôžem byť predsa iný. So mňa je komerčňak ako vyšitý a bolo by odo mňa smutné keby som ešte posledný krát poriadne nezhejtoval to čo som obúval od 27mého decembra 2013. To boli časy. Až ma nostalgia chytá, keď si pomyslím na to ako som ich prvýkrát držal v ruke. Ako som si ich mojkal spolu s ich mladšou sestrou Adidasami response cushion. A dokonca si pamätám ako pár mesiacov na to im pribudol ďalší braček Adidas kanadia. No skoro by som mohol povedať, že to boli trojičky.


Ale dnes nám práve ako prvé umreli response trail. Nemôžem povedať, že neposlúžili. Bohužial nedokážem sa s Vami podeliť o čísla, ktoré sme spolu prežili. Ani len počet kilometrov. Vtedy ešte garmin connect bol celkom hlúpučky a ešte nevedel počítať koľko čoho spolu zažijeme. Ale tisícka bola určite. Dve o tom by sa dalo už dosť pochybovať. Možno 1500 km.

Problém, kedy sa náš vzťah začal rúcať bol, keď sa začala trhať vrchná sieťka a to bolo dosť zavčasu. Vtedy som ešte nebol až tak za udržiavanie vzťahov a niečo také ako ihlu a niť som odmietal použiť. Možno to bolo aj tým, že to asi nebola láska na celý život. Skôr by som to nazval ako silné kamarátstvo, spočiatku na ľahké behy. Potom keď ma začali rozčuľovať, tak som ich trestal chodením do roboty alebo do záhrady, no ale potom prišlo ako keby znovuobrodenie a opäť sme si našli k sebe cestu. Možno to bolo ale aj tým, že už som nedokázal vydržať už skoro so všetkými inými topánkami a vyberal som si to najmenšie zlo. Je pravda, že doma na mňa stále už rok kukajú dva nové páry Salomonov speedcrossov ale to sú iba výstavné kúsky. Ešte sme spolu neprešli tým zoznamovaním, že každý povie a ukáže tomu druhému všetko. Ešte im nechcem dať vedieť čo som zač. Lebo možno aj zosmutnejú.


No ale naspäť ku dnešnému smutnému okamihu. Posledné dni sme si spolu užili poriadne naplno. Ukázal som im čo to len šlo. Asi najväčší zážitok, ale možno aj klinec do rakvy zažili v žľabe zo sedla pod Čiernym kameňom vo Veľkej Fatre dolu do doliny Ľubochne. Okrem toho, že sme sa skoro utopili v bahne, tak sme pišťali od skál a konárov, čo sme chytili do nôh. Keďže topánka sa za tie časy skoro vytuningovala na sandálku s tými dierami, tak po zjazde do doliny blatko tieklo z topánky von a nie dnu. Ono to malo v istých okamihoch aj výhodu, lebo keď bolo treba konáriky, skaly, či inú háveď z topánky vybrať, tak cez novovytvorené vetranie nebol ani najmenší problém.


Postupne strácali aj na váhe ako pribúdal vek. Tlmenie sa vytrácalo, asi tak rýchlo ako sa strácala sieťka vpredu. Myslím si, že to nebol žiadny problém, lebo kto má inteligentnejšie topánky na prechod z behu v topánkach z vysokým dropom po skoro nulový? Stačí behať po päte a päta vám sama zmizne, A potom čo? No začnete behať po špičkách. Samotná podrážka vydržala. Nemyslím si, že to bola jedná z tých suchotiniek čo sa v prvú ťažšiu chvíľku zrútia od záťaže, Aj napriek všetkým ťažkým chvíľam odolávala nástrahám života a bojovala až do posledného dychu.

Bolo mi s nimi neskutočné dobre a možno aj vďaka tomuto článočku na ne nikdy nezabudnem. Ešteže máme tohoto bloggera, lebo by si človek nemal kam odkladať svoje myšlienky a pocity. 


Ako rozlúčková, spanilá jazda bola túra po neznačených chodníkoch okolo Veľko Fatranského Kľaku, kde som im ešte naposledy chcel ukázať čo je to pravá divočina. Ukázal som im niečo čo len tak hociktorá topánočka bežecká nezažije. Bola to úúžasná tréningová topánka a keby vrchná sieťka bola trošku lepšia tak si možno kúpiť aj jeho mladšiu nastupujúcu generáciu. Ale keďže nechcem opäť raz skončiť vo vzťahu, kde to raz za čas zaškrípe, tak asi radšej skúsim tentoraz čosi iné.

Ďakujem Vám Adidas response trail za krásne zážitky v horách a dolách a všade inde kam nás zaviedli nohy :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára