Augustové počasie je jedinečná príležitosť ako zmoknúť v Tatrách čo najmenej. Hlavne ak sa tam chystáte na viac dní za sebou. Čiže pre bežného pracujúceho Slováka to znamená zobrať si dovolenku. Alebo sa to dá vyriešiť tak, že je predĺžený víkend 27.-29. august.
Počasie na víkend hlásia nechutne gýčové. Poberiem zopár veci, auto a môže sa vyraziť. Pôvodný plán bol prespávať na chate Murowaniec, ale ta chata je asi pútnické miesto Poliakov a aby sa tam človek dostal na zoznam ubytovaných hostí musí sa spamätať asi ešte predošlú sezónu.
Z domu vyrážam na Tatry nechutne neskoro. Do Lysej Poľany po cestnej kontrole kamarátov v zelenom sa dostávam až okolo siedmej a zápcha do Doliny Bialki je až po kruháč pri hranici. Ujo vymaháč zlotých má už ale prax a Poliaci už vedia čo ide nasledovať tak všetci už iba podávajú dvacku do jeho náručia. Ok aspoň ma trošku odľahčil od jedného papierika.
1. etapa: Lysá Poľana - dolina pieciu stawow Polskich - Spiglasowy w. - wrota Chalubinskiego - Morsie oko a Czarny st. - Mieguszowiecka przel. - Rysy - Lysa Poľana
..povedzme si na rovinu bola to prvodňová vražda. Terén v Tatrách bol o dosť iný ako u nás vo Fatre (zvláštne) Poviem to tak, prekvapilo ma to, treba dávať na to bacha. Tatry kvôli žulovým kameňom a v Poľsku často s reťazami sú oveľa ťažšie ako naše behuchtivé kopčeky po Fatre a iných pohoriach. Úžasná výhoda Poľských Tatier je v tom, že oni majú chodníky turističné všade. Trasu si naozaj človek môže naplánovať podľa svojich predstáv a hlavne dajú sa povymýšľať všelijaké okruhy.
No ale naspäť ku trase. Hore od Lysej Poľany až po Palenica Bialczanska je 1,5 km dlhé parkovisko na konci ktorého je obrovská chata asi s ešte väčším parkoviskom. Tých áut ráno o siedmej v sobotu tam bolo na tisíce. Po chate nasledovala závora a vstupenka jednodňová za 5 zlotých. Uf, ak by sa takto malo platiť na slovensku, tak by bolo neurekom chodníkov poza bučky (smreky). Asfaltka, na ktorej to vyzeralo ako v nejakom nákupnom centre alebo kdesi v strede Manhatanu, vedie až ku Morskému oku ale ja pri Wodogrzmotoch Mickiewicza odbočujem do pravej doliny ku doline pieciu stawow Polskich. Krásny lesný chodník. Niečo ako u nás medzi Štrbským a Popradským plesom. Došiel som asi do polovice, kde som odbočil na čierny chodník. Áno oni tam majú aj čiernu značku. Vystúpal som prudko do výšky doliny piatich plies a traverzom som sa dostal až na jej okraj ku schronisku w doline piaciu stawow Polskich. A nádhera môže začať. Krásne prístrešky chát a v pozadí obrovské plesá a majestátne kopce. V rannom slnku to vyzeralo ako v rozprávke. Nejaký pár tam robil práve svadobné fotografie. Obišiel som najväčšie z plies, po pravej strane som minul bájnu Orliu prť a pobral som sa stúpať na Spiglasowý w.
Trasa stále nie je náročná, do sedla sa stúpa pozvoľna a po ľavej strane sa krásne pod nami začína rozprestierať jedno z najväčších plies Tatier. Keď výjdete do sedla, na vrchol Spiglasowho wierchu je to už iba nejakých desať minút. Aj keď prechod cez sedlo je tiež ohromujúci. Ako vhúpnete do sedla, naskytne sa Vám výhľad na druhú stranu hrebeňa. Pred aj za sebou vidno krásne hranicu medzi Slovenskom a Poľskom a ako stúpate na vrchol sa výhľady iba prehĺbujú.
 |
| Kôprovská dolina s Nižným Temnosmrečinskym plesom |
Na vrchole sa nezdržujem dlho. Toto bol najľahší z dnešných 4 vrcholov. Dolu je klasický Tatranský ukladaný chodník a teda trošku pobehnem. Slniečko začína kúriť. 3 litrový bežecký batoh na celý deň do Tatier síce stačil ale ak chcete mať komfort a mať viac ako 1,5 litra vody na 20 km 1500 m+ čo je poväčšine dlhšie ako 5 hodín tak si to poriadne premyslíte. Samozrejmosťou by tiež mala byť bunda, termofólia, mobil a niečo proti dažďu lebo človek v Tatrách fakt môže očakávať všetko. (Ale to len ešte príde )
 |
| Zostup zo Spiglasowej przel., v diaľke Morsie oko a vyššie na terase Czarny staw pod Rysami |
Zbehol som teda do doliny za Mníchem, kde som sa zvrtol skoro o 180° a išiel som naspäť na wrotu Chalubinskiego. Až pod hrebeň sa ide skalným jazerom a len potom to začne. Cca 200 výškových metrov do neba. Chodník sa kľukatí serpentínkami až priamo do štrbiny v hrebeni, Hore je tuším aj nejaká reťaz a dosť sa tam aj šmýkalo. Neviem koľko ľudí chodí tu, lebo ak mi nejde iba o bezduché zdolávanie vrcholov ale aj o výhľady tak toto asi neodporúčam. Áno, ja sa radím do skupinky bezduchých výšľapistov výškových metrov.
 |
| A takto až do štrbiny Chalubinskiego |
Uf, už mi schne v hrdle. Teraz možno 5 kilometrový zbeh až ku Morsiemu oku. Chodník pri Oku bol celkom úzky a hlavne kľukatý a rozbitý na behanie. Dosť vyčerpávajúci. Na Morskom oku som sa cítil ako na pláži niekde v Bulhársku, či kde sú také zápchy ku vode. Bol som rád, že som videl vôbec vodu. Polovica ľudí si máčala nohy a druhá polovica sa ku vode už nedostala. Zvyšná časť Poliakov boli pri chate a na pleso a na ohromný masív Rysov pozerali odtiaľ. Čo mňa zaujímalo bolo iba jedlo a voda. S vyplazeným jazykom kupujem pivo a vodu. Všetko stálo tuším 5 zlotých. Pivo, Coca-cola, minerálka. Doplním sily kapusnicou a takto pripravený sa teraz idem o 12tej vydať na najťažšiu pasáž dňa.
Okolo plesa je nádherný chodník a ak nechcete pučiť do brutálnych kopcov tak určite odporúčam prechádzku okolo Morskieho oka, potom vystúpať nejakú polhodinku ku Czarnemu stawu a tam sa pokochať výhľadmi na hrebeň okolo Rysov a Mengusovského štítu a takto z hora si pozrieť aj veľkosť najväčšieho plesa v Tatrách pod Vami Morsieho Oka. Čo ma prekvapilo, že v Poľsku sa ľudia do hôr vedia aj obliecť. Drvivá väčšina turistov (aj tých čo išli iba na Morskie oko boli vo funkčnom, športovom oblečení) Rodičia s malými deťmi mali na to určené ruksaky alebo šatky, nie pre pána kočíky ako u nás. U nás je v Tatrách polovica ľudí oblečená sviatočne alebo komunisticky.
 |
| Veľké Hincovo pleso s Mengusovského sedla |
 |
| Morsie oko - najväčšie v Tatrach |
 |
| Cesta od Morsieho oka na Mieguszowiecku przel. |
 |
| Rysy |
No tento úsek sa už moc zbiehať nedal. Nejak som sa teda zvliekol až naspäť ku plesu. A poďho nakoniec na Rysy. Boli asi 3 hodiny poobede. Poliaci ma už odhovárali od tohoto môjho (zlo)činu, Ja som si musel prebíjať cestu cez stovky Poliakov smerujúcich dolu. Hore chceli ísť ešte dvaja mladí chalani. Tiež ich prehovárajú. Vravím, že ak nespomalia tak sú hore za 2 hodiny. Ako som ich obehol tak som ich už nestretol ani na ceste smerom dolu. Asi to vzdali. Mne tiež už ale bolo na mále. Chodník obíde Czarny staw a začne hneď prudko stúpať cez Skalný žleb Rysów. Ešteže sa šlo v tieni. Niektorí zostupujúci sa až obliekali. Prestupoval som z nohy na nohu ale vravím si nezastavuj. Uff, ale asi v 2050 mnm na Bule pod Rysami som si musel už oddýchnuť, Nahádzal som do seba všetky sušené hrozienka čo som mal, zapil vodou a nejakých 10 minút čakal čo to spraví. Vyzerá, že pomohlo. Určite ďalšia vec na čo nezabudnúť nosiť zo sebou náhradnú energiu ..sušené ovocie, čokolády, gély, hocičo ..len aby ste mali chytrý prísun energie.
 |
| Pohľad z Czarneho stawu na Rysy |
Nasledujúci úsek som už začal dobiehať vystupujúcich a začali reťaze. Asi 300 výškových metrov po rysy sú samé reťaze. Jedna za druhou. Nevravím, že sa nedá ísť aj bez nich. Každý ako mu chutí. Mne vyhovovalo, že sa dalo zostupujúcich všade obísť mimo reťaze. Pod samotným vrcholom sa mi prvýkrát stalo, že po mne začali ziapať, že nech stojím, že idú oni. Čakal som tam asi 10 minút dokým prešli. Hore aj o piatej poobede bolo asi stovka ľudí na obidvoch vrcholoch. Všade samí Poliaci. Len na chvíľku som započul Slovenčinu. Po dni ticha to bolo úúžasne :) ..vykochal som sa výhľadmi a pobral sa naspäť. Po reťaziach všetkých obieham. Baví ma to. Všetci mi ustupujú. Ale pod reťazami opäť depka. Už zase sa mi nechcelo kráčať. Z ničoho nič prišiel záchranársky vrtuľník s vystrčeným zachranárom a vyzerá, že hľadali asi niekoho zraneného. Bol to zaujímavý zážitok ale po týchto prežitých troch dňoch v Tatrách mi to potom už prišlo ako rutina. Dúfam, že sa vari nikomu nestalo až moc zle. Aj keď, ževraj práve v túto sobotu niekto zahučal pod Mengusovským štítom v skalnej lavíne. Treba si dávať veľký pozor. Hlavne ak sa chodí po neznačených chodníkoch. Tie značené si myslím, že sú bezpečné pred takýmito javmi ako skalné lavíny.
 |
| Veľký Žabí štít s Rysov |
 |
| Holuby na Rysoch |
Na Morskom oku sa prejedám preolejovaných zemiakových placiek, kupujem liter koly a dopujem sa tukmi a cukrami. Keď sa už ledva hýbem od prejedenia vydávam sa na posledných asi 8 km asfaltu. Do Lysej Poľany už prichádzam po ôsmej po tme. Nevýhodou neskorého leta je, že už sú krátke dni a tma Vás môže niekedy zastihnúť nepripraveného.
Sadám do auta a idem si hľadať miestečko na spanie. Asi by bolo najlepšie ísť kdesi do lesa, Ale po prvé: nie som až taký dobrodruh a po druhé: nemám rad zimu. Našiel som si obrovské štrkové parkovisko pod Koscielickou dolinou. Aj som sa chvíľku dal pred auto ale o jednej mi prišla taká zima, že som nakoniec skončil v aute. Ale poviem Vám, keď si sklopíte sedadlo úplne, je to celkom luxus.
Ráno o siedmej som šiel na omšu do kostola Sanktuárium Matki Božej Fatimskiej. Celé Zakopané je nádherne a kostoly taktiež, Všetko upravené, čiste, drevené. Proste všade dookola Alpská dokonalosť. Neporovnateľné s našimi Tatrami. Som fascinovaný..
2. etapa: Murowanica - klasztor Albertynow - Sarnia skala - vdp. Siklawica - Giewont - dolina Koscieliska - (asi) cyklomagistrála podod Tatry - jaskyňa Dziura - Murowanica - Nosal - Murowanica
Fascinovaný som aj z poplatkov za parkovné. Pri Murowanici, blízko skokanských mostíkov to už bolo 25 zlotých. Druhou zaujímavosťou bol zákaz vjazdu ku lanovke na Kuznice. Ale tak aj Poliaci musia z niečoho žiť. Dalo sa tam zaviesť tie 2 km na koči, taxíkom alebo mikrobusom. Samozrejme ubytovaní v luxusných hoteloch tiež mali prístup až pod kopce.
Ok, po včerajšku cítiť nožičky. Treba začať pomaličky. Prvá zástavka je klasztor Albertynow v lesoch. Veľmi ľahko dostupný cieľ. Stále sa ide po zvážnici. Mierne hore kopcom a za pol hodinku sa nachádzate pri kláštore. Je to pekná dreveno-kamenná stavba s vysokým plotom okolo. Keby som nebol taký uponáhľaný človek tak si tam aj trošku sadnem a nechám precítiť ten čistý vzduch a nádherné prostredie. Ideálne miesto na zamyslenie sa možno aj sám nad sebou. Ku kláštoru som nestretol okrem jedného rehoľného brata žiadneho človeka. Bol som rád, že som sa dostal aj na toto miesto.
Ako som sa znovu dostal na chodník odkiaľ som odbočil zase davy ľudí. Chodníkom som pokračoval až po odbočku na čierno značený chodník na Sarniu skalu. Všetci tí ľudia na hlavnom chodníku pučili na dobreže nie pútnický Giewont. Kopec pre mňa zrovnateľný z Rozsutcom, alebo v Tatrách s Kriváňom. Proste zástupy ľudí. Až teraz si uvedomujem ako som tým čiernym chodníkom s ľudmi vybabral. Chodník išiel pomedzi les. Kľukatil sa hrebeňom, z ktorého sa kde tu týčili vysoké bralá. Bežecký nádherný chodník. A z pomalého začiatku je nič. Opäť raz behom. Ale keď ono to ozaj bol neznesiteľne behateľný trailík. Turisti sa ma pýtajú čo ma naháňa
Pod Sarniou skalou sa chodník zostrmí a na konci treba trošku aj poliesť po skale. Hore sa už vyhrievalo zo 10 ľudí. Aj tak oproti iným vrchom málo. A to som dnes začínal až o 9tej. Sarnia skala má výšku iba niečo pod 1400 mnm, ale je odtiaľ nádherný výhľad na Zakopané. Hrebeň po ktorom som šiel je prvý od kotliny. V diaľke smerom na západ sa týči Babia hora. Na juh smerom na Slovensko sa týči bájny Giewont s obrovským železným 15 metrov vysokým priehradovým krížom. Spravím zopár fotiek a idem ďalej,
Cesta na druhú stranu Sarnej skaly je strmá ale drvivá väčšina chodí na ňu práve odtiaľto. Hneď pod ňou sa nachádza vodopád Siklavica a malá horská chata. Strmý chodník okrem toho, že bol strmý bol celkom navlhnutý. Nachádzal sa na severnej strane svahu a slnko tu ešte nezasvietilo. Zaprášené skaly po takomto navlhnutí boli čistá šmykľavka. Dolu to bol celkom problém zísť a dosť to spomaľovalo. Ku vodopádu detto. Tam tomu ešte dopomáhal samotný potok. Vodopád je ževraj dvostupňový. Ja som si všimol iba jeho dolný, prvý stupeň s výškou 13 m. Nad ním sa ešte nachádza ešte druhý stupienok s výškou 10 metrov. Nie je to žiadna sláva ale na osvieženie po napríklad zostupe z Giewontu to môže byť príjemná zachádzka.
Prešiel som iba 10 km a už som pekne pripečený od slniečka znovu. Pivko na spomínanej horskej chate by som najradšej ani nespomínal. Som o možno 400 výškových metrov nižšie ako Morskie oko a pivo je tu raz tak drahé. Whaaat? Nič. 10 minút oddýchnem s ďalšími 100 ľuďmi a idem pučiť na Mekku Poľska Giewont.
Podľa vrstevníc sa mi zdalo, že pôjdem príjemým stúpaním po doline, ale ono ten potok bol o niečo strmší. Najprv to síce vyzeralo príjemne, ale nakoniec až po dosiahnutie hrebeňa sa šlo serpentínami strmo hore. Zvláštnosťou dnešného dňa bolo, že som všade po lese stretal rehoľné sestry. Postupne sa teda prebojujem na hrebeň a sklon sa zmierni. Cesta vedie stále lesom. Až neskôr prejde do kosodreviny a potom do trávno-skalných lúk. A postupne sa začína ukazovať masív Giewontu. A keby len to. Otvára sa nám aj mohutná dolina malej Laki. Bol to neskutočný pôžitok pre oči. Na druhej strane doliny sa pred nami pýšil hrebeň Červených vrchov, ktorý ladne prechádzal do hlavného hrebeňa, kde spolu so Slovensko-Poľskou hranicou sa týčil vrch Kopa Kondracka. Ja stále stúpam až pod Giewont. Ako sa vyšlo z lesa, slniečko ukázalo svoju silu. Keď išiel chodník okolo skalných brál tak slnko nepieklo len z hora ale aj z boku a dola. A vzduch dnes stáál. Cítil som sa ako v saune. Až pod Giewontom sa vetrík trochu prebral.
Vrchol Giewontu je celkom smiešny. Ono treba dobre pozerať aby ste ho uvideli, lebo všade po ňom sú turisti. Posledných 20 výškových metrov sa ide po reťazi, kde je asi deň-noc zápcha. Ono, je to kopec kde aj napriek reťaziam sú deti od 3 rokov. Nevravím, že to je zlé. Podľa mňa dobré miesto na zaúčanie malých bušičov. Nejako som sa predral až na vrchol. Spravil vrcholovku a hybaj dolu. Čo tam s tými tisíckami ľudí? Dolu ešte väčšia zápcha. Vrchol je spravený tak, že sa schádza druhou stranou, čo síce nesmierne pomáha ale aj tak sa to nezaobíde s minimálne 10timi minútami oddychu na 100 metrovom úseku.
Zbieham do Kondrackej przel. a odtiaľ dolu do už spomínanej doliny malej Laki. Zo začiatku veľmi strmo po skalnom chodníku dokým som nezišiel až na dno doliny, potom chvíľu opäť po slizkých šmykľavých skalách v lese ale nakoniec sa dolina otvára a idete obrovskou širokou dolinou po lúke a naokolo máte po ľavej aj pravej strane mohutné hory. Opäť raz dolina ako vystrihnutá z Alpskej prírody. Už len nejaký drevený zrub mi tu chýbal. Na spodku doliny som odbočil traverzom do bočných hrebienkov až ku doline Koscielskej. Opäť raz v lese stretám zopár rehoľných sestier, opäť raz úseky v lese aj na lúkach a po cca hodinke doklesám do polovice mojej dnešnej trasy do doliny Koscieliska.
Pred zostupom kalkulujem. Som rozbitý ako cigánska hračka, čaká ma výstup na hrebeň na Temniak a potom síce po dosť rovnom ale dlhom chodníku až po Kasprowy wierch. Sú tri hodiny poobede. Odhadujem to na cca 5 hodín. Možno aj niečo viac. Čelovku síce mám ale ísť do cudzích hôr sám do tmy? Ok, ak bude na križovatke v doline chata s jedlom, aby som na polke doplnil sily tak pôjdem. Na moje počudovanie tam ale nič nebolo. Také lukratívne miesto na komerciu a nič? Musím si so smútkom povedať, že dnes mi plány skončili. Ešte zopár hodín som si to vyčítal dokým som sa s tým zmieril.
 |
| Koscielska dolina priam dýchala komerciou a reštaurácie ani chaty nikde |
Asi o tri kilometre po doline nižšie sadám do prvej reštiky a konečne si dávam v Poľsku prvý kotlet. Po skúsenostiach z chaty Chocholowskej, ktorú sme navštívili asi pred rokom, a ktorá je kúsok ešte západnejšie pod Volovcom, tak keď prídem do Poľských hôr, musím mať kotlet.
Teraz sa už nie je kde ponáhľať. Ďalší problém je, že po dvoch dňoch v teple má všetko reže na kožu. Či batoh, či kraťasy. Pokračujem ďalej s rukou za chrbtom pridržiavajúc batoh a z rozkročenými nohami :D ..narýchlo som pozrel mapu ako by som mohol ďalej pokračovať, keďže plány sú v zadku. Najkratšia cesta a nie po asfalte viedla popod les. Bola to cyklotrasa popod Tatry, ale aj turistická značka tadiaľ viedla. Ideálny chodník na prechádzky. Tu by som povolil už aj tie kočíky. Podvečer tam bolo ale menej ľudí ako hore na štítoch, Na lúkach pod lesom sa pásli kone a ovce. Človek si uvedomil ako sú Poliaci blízko a v symbioze s prírodou. Úplne kričala z toho tá dokonalá divokosť. Prečo my na slovensku sme si toto úúplne zničili? Ešte aj keď otec napomínal svojho syna tak mi to prišlo dákosi správnejšie ako to čo riešime my tu. Celá Európa sa snaží ísť totálne naopak. Proti vrodeným zákonom. Vôbec necítime s prírodou. No ale asi stačilo politického okienka :D
Pozerám na mapu a tam kúsok odbočka z chodníka je nejaká jaskyňa Dziura. Bude to zase raz ako u nás niečo platené a všemožne zakázané a oplotené, služiace iba pre jednú skupinu? Alebo to bude ako na kanárskych ostrovoch, že si môžete sami behať desiatky minút po jaskynnom blúdisku?
Bola to asi 50 metrov dlhá jaskyňa zvážujúca sa celkom strmo dolu. Pri vstupe sa nachádzal kríž, ktorý osvetľovala diera v strope. Na spodku jaskyne tiež niečo svietilo. Čo to je? Je tam niekto? Prídem dole a nemohol som veriť vlastným očiam, Bol som úúplne na dne jaskyne a prišiel som tam presne v takom čase že slnko cez ten cca 3x3 metre široký otvor svietilo priamo na dno. Bolo to nenormálne nádhernéé. Až zimomriavky naskakovali keď som videl z boku ten svetelný lúč. Hneď som si povedal. Stálo to za to, že som nešiel na ten hrebeň a skončil tu :)
Po takomto zážitku som už iba tak pomaličky vychutnávajúc kráčal naspať ku Murowanici. Obzrel som si skokanske mostíky a išiel ku autu. Je 6 hodín večer. Čo idem? Na spanie je ešte zavčasu a asi na mojom noclažníku bude ešte veľa áut. Pozriem mapu a tam kopec s názvom Nosál. No nechoď tam. Skontrolujem, presne svetové strany kde sa nachádza a dedukujem nádherný západ slnka. Netuším ako ďaleko je na vrchol ani kedy slnko zapadá tak vyrážam skôr. Od Murowanice je na vrchol dobre strmo a strašne nadávam na svoje odery kože. Nenormálne, nie strašne. Ale ani sa nenazdám a som na vrchole skaly. Slnko je ešte dosť vysoko. Pofukuje. Jedná dievčina si kreslí panorámu Tatier. Pohľad na Tatry s dominantným Giewontom je priam neznesiteľne gýčový. Toľko nádhery pokope niekto možno neuvidí celý život. Krásne vidno časť Orliej prte, Kasprowy wierch a opäť vo veľkej diaľke aj Babiu horu. Slnko pomaly zachádza a ľudia prichádzajú. Na západe nás tam bolo zo 10.
 |
| V pozadí Orlia perc |
 |
| Torsku uskocili vrchy, dúfam až tak nevadí |
 |
| Poľská Mekka Giewont |
 |
| V ľavo v opare podľa všetkého Babia hora |
Po zájdení Oskara utekám druhou stranou cez Kuznice naspäť. Stretám nejakých upotených, dychčiacich turistov. Zjavne západ slnka nestihli. Z Kuznic už ako klasický po tme do auta. Hlad. Kde idem jesť? Pod Skokanským mostíkom to vyzeralo celkom čulo o šiestej večer tak idem pozrieť tam, ale o deviatej už zdochol pes a je po dennom jarmoku. Fúú, idem pozrieť čosi do mesta. Vystupujem pri prvých potravinách. Zoberiem nejaké bagetky a idem platiť. Zaplatím a už aj za mnou zamýka. Kokso a na dverách, že otvorené do jedenástej. Schrúmem bagetky a ďalší deň za mnou. Zajtra vstávačka o štvrtej. Ide sa na Orliu prť!!
3. etapa: Murowanica - Kasprowy wierch - Swinica - Orlia perc - Czarny staw Gasienicowy - Murowaniec - búrka(krúpy) - Murowanica
Upozornenie (uwaga): Ak ste aspoň trošku pri zmysloch tak si Orliu prť nenechávajte na tretí deň v horách. Na jednej strane som už nevládal dvíhať nohy pred seba, na druhej po dvoch dňoch sa počasie tak pomení, že to nádherné čo ste prežívali niekoľko dní predtým sa musí aj kdesi vyiskriť
Tretí deň mám konečne Slovenskú spoločnosť. Prišli Andrej Ka a Miro Pe. Jeden lepší kôň ako druhý. Konečne môžem rozprávať. Skoro som ani ústa nezavrel. Konečne som mohol niekoho hejtovať.
Ako predošlý deň aj teraz začíname pri Murowanici a pokračujeme smer Kuznice. Na cestičke na Kasrpowý wierch nie je skoro nik. Ani teta vymáhačka zlotých ešte nesedela vo svojej búdke a teda sme sa do parku dostali bezplatne. Vyštartovali sme niekedy okolo piatej hodiny rannej. Úsek na Kasprový wierch odtiaľto je riadna nuda. Do vyše polovice ide zvážnica. Na vrchol to bolo tuším okolo 8,5 km a 1000 m+. Stihli sme to niečo pod 2 hodiny, ale so mnou to už bolo biedne. Ale už predsa rovina.
Áno po oddychu pri lanovke, kde je ešte o siedmej ráno všetko zatvorené, aj keď samotná lanovka už premávala, bola chvíľku rovina. Ale o pol hodinku sa pred nás postavila riadna sviňa Svinica. Malo to síce iba asi 300 m+ ale chodník priamo do neba. Čakal som už tu nejaké reťaze ale zatiaľ nič. Jedine na vrchole bolo asi 20 m po hrebienku po reťaziach ..ale to bolo ešte ozaj slabý odvar toho čo má prísť. Smerom dole to síce nebolo až tak strmé ale reťaze sa objavovali častejšie. Niekde boli úseky jednoduchšie, inde trošku zložitejšie. Dosť problematické sú úseky kde zostupujete po kramľach a reťaz je tam možno iba na to aby zavadzala. Ako môže ísť kramľový chodník jednou cestou a reťaz pol metra povedľa? ..logika? ..ťažisko máme kde? Ale zvládli sme to a o chvíľu sme boli v sedle Zawrat, Tu ževraj oficiálne začína Orlia perc. Náš doterajší čas 4 hodiny od štartu.
Vo veľa článkoch sa píše že Orliu prť je dobré rozložiť na dva dni, ale kde prespať? Rezervovať si Murowaniec rok dopredu? A čo keď náhodou nevyjde počasie? Tí trénovanejší zvládnu prť aj za jeden deň. Čo som počul tak si treba vyhradiť na to celý deň od skorého rána. My o piatej sme už vyrazili neskoro. Ľudia píšu, že približne to môže trvať 15 hodín ak sa niekde na reťazi nezaseknete. Možno sa v tom čase už aj s tým ráta. Neviem čo berú ľudia ako východziu stanicu. Lysú Poľanu? Murowanicu, s tým, že hneď do sedla Zawrat, nie ako my ešte na Kasprowy w,? Hiking odhaduje jednú aj druhu trasu na cca niečo cez 16 hodín, ale samozrejme, že všetko to závisí od fyzickej a psychickej (výškovej) trénovanosti jednotlivca. Trasa je to jedinečná v celých Tatrách ak nie aj v Európe. Otvorená je už okolo 100 rokov a už na nej zahynulo okolo 160 ľudí. Ide priamo po hrebeni istenom reťazami, kramľami, nejakým tým rebríčkom a tak. Keď aj boli ohlasy na vytvorenie feratového lana, tak to zhaslo na tradíciach tejto výnimočnej trasy.
A ešte jedna vec. Vždy si vyberajte deň kedy majú Poliaci pracovný deň a my sviatok. Vyhnete sa tak kolónam.
Vyrážame smer Kozí wierch. Spočiatku to bolo príjemne chodeníčko po hrebeni, kde tu s reťazou. Ale o chvíľku sa strácame. O chvíľu sa mi zdá že ten chodník je nejako malo jasný a začína byť aj obtiažnejší. Až prídem na nejakú neschodnú hranu hrebeňa. Ok, chalani vraciame sa. Tadeto cesta nevede. Líderstvo v partií teda radšej prenechávam iným. Ja budem mať aj tak o chvíľu problém sám so sebou s výškami. Myslím si, že nie som asi až tak na tom zle, lebo keď som videl ako niektorí idú po tých reťaziach pomaličky tak ma to až upokojovalo. Niekde bolo zapotreby aj obiehať na reťaziach. Cítil som sa ako riadny čávo, že aj to zvládam. Bola tam skupinka asi 6tich ľudí aj s vodcami. Čiže vyzerá, že aj ak si niekto netrúfa tak aj takto sa to dá. Druha vec je, že sa istili ferratovým setom o reťaze. Ale poviem to narovinu. Ten pocit bezpečia byť pripnutý o niečo je sviňa. Človek sa cíti oveľa bezpečnejšie a nestane sa, že tam zostane kdesi v kŕči zaseknutý. Čiže každý hlavne podľa svojich schopností a možností,
Predbiehame teda feratovu skupinku a bežíme chodníčkom popod hrebeň, Na stene je dokonca aj značka. Vchádzame do štrbiny, kade ide aj ústupová cesta. Pekná cestička zaistená reťazami. V štrbine vidíme na druhej strane hrebeňa liezť lezcov priamo hore na Zamarliu Turniu. Pozeráme ďalej a čo nevidíme. Skupinka feratistov je hore na hrebeni. Ako je to možné? Veď značený chodník išiel okolo. Andrej je zúfalý. Prišiel o zliezanie asi 10 metrového rebríka dolu do štrbiny. Ešte niekoľko hodín na to ho to žralo. Prechod cez Kozí wierch je jednosmerka. Preto ak plánujete túto časť Orlej prti alebo celú treba ísť od sedla Záwrat.
Ok, poďme konečne na Kozí wierch. A teraz to začalo. Začína lezenie, kramle, reťaze, opäť kramle a všade reťaze alebo aj bez nich. Sklon bol niekde v celku kvalitný. A hlavne už som uvidel tie výšky podo mnou a neveril som priľnavosti topánok. Neveril som kameňom. Jedine čomu som veril boli reťiazky. Keď som zovrel pevne reťaz do ruky tak bolo všetko v poriadku. Výjdeme na vrchol ofajču a opäť dolu. Kolmo dolu. Trošku predychávam a rozmýšľam čo je vlastne zle. To, že už ani trochu nevládzem po tých dňoch v horách, veď opäť zase raz slnko páli a idem zomrieť od smädu aj keď stále pijem (zobral som si konečne až 3 litre vody, ale odporúčam aj viac na celý deň v teple) alebo ozaj nezvládam tie výšky?? ..púšťam pred seba podobne vyzerajúceho Poliaka, počkám dokým zlezie tých 20 metrov skoro kolmej steny reťazami a kramľami a idem tiež. Zdola už počujem Mira ako vraví, počkaj ešte chvíľu aby som ti spravil ešte poslednú fotku. Kokoos, som ho mal chuť zabiť vtedy. Nejak som to spučil až dolu do štrbiny a pozriem sa pred seba a tam asi 50 metrová stena zase hore. Hore to ide jednoduchšie. Neviem ozaj presne ako to šlo chronologicky ale asi teraz sme sa dostali na vrchol Kozieho wierchu. No a teraz zase dole. Boli zase reťaze ale už pre mňa všetko normálnejšie miesta. Prešli sme okolo zostupovej cesty do doliny piatich plies a pokračovali ďalej po hrebeni. Po tomto vrchu vlastne ťažké miesta prestali. Kde tu sa nachádzala reťaz ale nebolo to nič nezvládnuteľné. A konečne to šlo rýchlejšie ako kilometer za hodinu. Úsek od sedla Zawrat po przel. nad Buczynovou dolinou sme prešli za 2 a pol hodinky a tým pádom sme boli v polke Orlej prte. Myslím samozrejme bez nástupu.
Úsek cez Granáty nie je tiež vôbec náročný. Tiež je skoro bez reťazí. Z przel. nad Buczynovou dolinou síce treba kus strmo (niekedy aj po zadku) zostúpať do doliny pri Czarnom stawe Gasienicowom kade ide ďalšia zostupová cesta ..ale potom sa už iba pozvoľna stúpa cez jednotlive vrcholky Granatov. Tu je opäť jedno s bájnych miest prte. Ževraj 80 cm široká trhlina v skale, ktorú treba prekročiť. Pod Vami asi 10 metrová diera. Je tam síce reťaz, ale je tak voľná, že tá Vás tam skôr zhodí. Ale ja mám dobrých kamarátov a keď pomohli pridržať napevno reťaz tete, tak potom aj mne. Vybehli sme na posledný Skrajný Granát a prišla hmla. Stretáme Slovákov. Išli priamo z opačnej strany. Pýtame sa ich koľko máme asi ešte do Krzyzneho. Podľa prepočtov našej rýchlosti tipujeme tak 1,5-2 hodinky. Dilema. Ževraj tam je ešte hodne reťazí. Jeden Poliak ale zase vravel, že Kozi wierch bol najťažší. Ideme do toho? Čo ak padne hmla a všetko to navlhne? Čo ak niečo táto hmla priveje? Predsa len sme v Tatrách a aj predpoveď na poobedie nebola úplne najružovejšia. Hlásili dážď, 4 mm zrážok na piatu ..je ale iba pol jednej a máme Orliu prť skoro za sebou. Ideme do toho? Po asi milión takýchto otázkach sa rozhodujeme to ukončiť. Áno nedali sme celú prť na raz.
Zostupová cesta ku Murowancu je spočiatku nenormálne strmá. Začínam cítiť kolena. Stále vidíme hlboko pod sebou pleso a iba odratávame kedy asi budeme pri ňom. Opäť raz zasahuje záchranársky vrtuľník. Pri plese začína poprchať. Ale nič vážne. Do chaty to máme cca pol hodinku. Pol kilometra pred chatou to začalo. Málo, ale obrovské kvapky nás zarážali ku zemi. Ok, ja pobehnem. Ani sme sa nenazdali a pár metrov pred chatou začal lejak.
Murowaniec je obrovská horská chata, ale to čo sa dialo vo vnútri sa na Slovensku nedá s ničím rovnať. Keď sme prišli do chaty tak to ešte nebolo až také strašné. Každý mal svojho pol metra štvorcového. O niečom takom ako sadnúť si ku rezňu sme mohli iba snívať. Všetci si tam posedkávali dokým neprejde dážď. O chvíľu začala poriadna búrka. Ľudia sedeli všade. Aj v oknách ale ako začala búrka tak ich dážď vyhnal aj odtiaľ a každú chvíľu ešte dobiehali z hôr ďalší a všetko sa to začalo tlačiť do vnútra. Podarilo sa nám obsadiť jedno miesto tak sme sa s Mirom najedli na jednej stoličke. Teraz už bola v chate taká plnka, že kde ste stáli tam ste zostali s rukami zvesenými vedľa tela. Pre túto tlačenku ani nevieme čo sa deje von, Raz za čas počujeme hrmieť a vidíme hrubé kvapky padať popred okná. Nie a nie prestať pršať. Po hodinke predsa len už iba mrholí a chata sa postupne sťahuje do pôvodných rozmerov.
Ok, poďme na to. Len si nezamočiť nohy. Prejdeme asi 100 metrov za chatu a čo tam? Bazén. Ja s Mirom v bežeckých topánkach ..šmyk a už je noha vyumývaná. Dobre, toto nemá asi zmysel. Ideme na pankáča voda, nevoda. Prásk priamo do 20 cm vody. Poliaci skackajúc po kamienkoch a pridŕžajúc sa konárikov okolo len nechápavo pozerajú na nás. Aha krúúpy. Okolo chodníku sa vytvorili kôpky krúp. Niekde aj do 10 cm výšky. Tak sme sa aj vyguľovali, vyskákali a vybláznili do sýtosti. Opäť raz nechápavé a usmievavé tváre okolo. Tato idylka trvala tak pol hodinku a opäť začala búrka. To, že sme boli stále na otvorenom hrebeni mi teraz vôbec neprekážalo. Veď je tu ďalších 100 ľudí naokolo. Voda sa valí po chodníku potokom. Aj po hodine som stále zahliadol niektorých ako sa vyhýbajú vode. A to už aj náš Andrej v goráčoch mal vlhko. Ja som sa konečne mohol baviť ako malý chalanisko v kaluži. Vychutnával som si člapkanie sa v najhlbšom potoku na chodníku. A dážď nie a nie prestať. Ešteže som mal ten pršiplášť. Aspoň to čo bolo v batohu zostalo suché.
Pršať prestalo až v Kuzniciach na asfaltke. Ešte sme zbehli dolu ku autu pri Murowanici a trojdňový výlet skončil. Už dávno som sa tak kvalitne nerozbil v horách. Bolo to neskutočné. Dávno som nemal toľko spomienok. Pri pomyslení čo všetko sa tam dá zažiť, hneď by som šiel opäť. A hlavne na Kozí wierch kde mi stískalo najviac. Adrealín je proste droga a ja som strašne závislý. Už aby som si dal novú dávku. Ak niekto rozmýšľa nad niečim akčným alebo ho už slovenské hory až tak nebavia alebo len chcete vidieť zase niečo nové tak Tatry (aj tie Poľské) sú tu za rohom tak prečo to nevyskúšať. Možno tam začnete chodiť aj pravidelnejšie. Ja sa tam určite budem musieť ešte vrátiť :) :)
Tretí deň mám konečne Slovenskú spoločnosť. Prišli Andrej Ka a Miro Pe. Jeden lepší kôň ako druhý. Konečne môžem rozprávať. Skoro som ani ústa nezavrel. Konečne som mohol niekoho hejtovať.
Ako predošlý deň aj teraz začíname pri Murowanici a pokračujeme smer Kuznice. Na cestičke na Kasrpowý wierch nie je skoro nik. Ani teta vymáhačka zlotých ešte nesedela vo svojej búdke a teda sme sa do parku dostali bezplatne. Vyštartovali sme niekedy okolo piatej hodiny rannej. Úsek na Kasprový wierch odtiaľto je riadna nuda. Do vyše polovice ide zvážnica. Na vrchol to bolo tuším okolo 8,5 km a 1000 m+. Stihli sme to niečo pod 2 hodiny, ale so mnou to už bolo biedne. Ale už predsa rovina.
Áno po oddychu pri lanovke, kde je ešte o siedmej ráno všetko zatvorené, aj keď samotná lanovka už premávala, bola chvíľku rovina. Ale o pol hodinku sa pred nás postavila riadna sviňa Svinica. Malo to síce iba asi 300 m+ ale chodník priamo do neba. Čakal som už tu nejaké reťaze ale zatiaľ nič. Jedine na vrchole bolo asi 20 m po hrebienku po reťaziach ..ale to bolo ešte ozaj slabý odvar toho čo má prísť. Smerom dole to síce nebolo až tak strmé ale reťaze sa objavovali častejšie. Niekde boli úseky jednoduchšie, inde trošku zložitejšie. Dosť problematické sú úseky kde zostupujete po kramľach a reťaz je tam možno iba na to aby zavadzala. Ako môže ísť kramľový chodník jednou cestou a reťaz pol metra povedľa? ..logika? ..ťažisko máme kde? Ale zvládli sme to a o chvíľu sme boli v sedle Zawrat, Tu ževraj oficiálne začína Orlia perc. Náš doterajší čas 4 hodiny od štartu.
 |
| V pozadí Veľký Tatranský Kriváň? ..asi hej |
 |
| Na vrchole Svinice so Zadnim stawom Polskim |
Vo veľa článkoch sa píše že Orliu prť je dobré rozložiť na dva dni, ale kde prespať? Rezervovať si Murowaniec rok dopredu? A čo keď náhodou nevyjde počasie? Tí trénovanejší zvládnu prť aj za jeden deň. Čo som počul tak si treba vyhradiť na to celý deň od skorého rána. My o piatej sme už vyrazili neskoro. Ľudia píšu, že približne to môže trvať 15 hodín ak sa niekde na reťazi nezaseknete. Možno sa v tom čase už aj s tým ráta. Neviem čo berú ľudia ako východziu stanicu. Lysú Poľanu? Murowanicu, s tým, že hneď do sedla Zawrat, nie ako my ešte na Kasprowy w,? Hiking odhaduje jednú aj druhu trasu na cca niečo cez 16 hodín, ale samozrejme, že všetko to závisí od fyzickej a psychickej (výškovej) trénovanosti jednotlivca. Trasa je to jedinečná v celých Tatrách ak nie aj v Európe. Otvorená je už okolo 100 rokov a už na nej zahynulo okolo 160 ľudí. Ide priamo po hrebeni istenom reťazami, kramľami, nejakým tým rebríčkom a tak. Keď aj boli ohlasy na vytvorenie feratového lana, tak to zhaslo na tradíciach tejto výnimočnej trasy.
A ešte jedna vec. Vždy si vyberajte deň kedy majú Poliaci pracovný deň a my sviatok. Vyhnete sa tak kolónam.
 |
| Skoro cela koruna hrebeňa Orlej prti po Skrajny Granat a Kozi wierch pred nami(asi) |
Vyrážame smer Kozí wierch. Spočiatku to bolo príjemne chodeníčko po hrebeni, kde tu s reťazou. Ale o chvíľku sa strácame. O chvíľu sa mi zdá že ten chodník je nejako malo jasný a začína byť aj obtiažnejší. Až prídem na nejakú neschodnú hranu hrebeňa. Ok, chalani vraciame sa. Tadeto cesta nevede. Líderstvo v partií teda radšej prenechávam iným. Ja budem mať aj tak o chvíľu problém sám so sebou s výškami. Myslím si, že nie som asi až tak na tom zle, lebo keď som videl ako niektorí idú po tých reťaziach pomaličky tak ma to až upokojovalo. Niekde bolo zapotreby aj obiehať na reťaziach. Cítil som sa ako riadny čávo, že aj to zvládam. Bola tam skupinka asi 6tich ľudí aj s vodcami. Čiže vyzerá, že aj ak si niekto netrúfa tak aj takto sa to dá. Druha vec je, že sa istili ferratovým setom o reťaze. Ale poviem to narovinu. Ten pocit bezpečia byť pripnutý o niečo je sviňa. Človek sa cíti oveľa bezpečnejšie a nestane sa, že tam zostane kdesi v kŕči zaseknutý. Čiže každý hlavne podľa svojich schopností a možností,
 |
| Miro začína chytať nerv na tých čo idú pomaly ..a na koho pozerá? Na mňa :D |
Predbiehame teda feratovu skupinku a bežíme chodníčkom popod hrebeň, Na stene je dokonca aj značka. Vchádzame do štrbiny, kade ide aj ústupová cesta. Pekná cestička zaistená reťazami. V štrbine vidíme na druhej strane hrebeňa liezť lezcov priamo hore na Zamarliu Turniu. Pozeráme ďalej a čo nevidíme. Skupinka feratistov je hore na hrebeni. Ako je to možné? Veď značený chodník išiel okolo. Andrej je zúfalý. Prišiel o zliezanie asi 10 metrového rebríka dolu do štrbiny. Ešte niekoľko hodín na to ho to žralo. Prechod cez Kozí wierch je jednosmerka. Preto ak plánujete túto časť Orlej prti alebo celú treba ísť od sedla Záwrat.
 |
| Andrejov minutý zostupový rebrík |
Ok, poďme konečne na Kozí wierch. A teraz to začalo. Začína lezenie, kramle, reťaze, opäť kramle a všade reťaze alebo aj bez nich. Sklon bol niekde v celku kvalitný. A hlavne už som uvidel tie výšky podo mnou a neveril som priľnavosti topánok. Neveril som kameňom. Jedine čomu som veril boli reťiazky. Keď som zovrel pevne reťaz do ruky tak bolo všetko v poriadku. Výjdeme na vrchol ofajču a opäť dolu. Kolmo dolu. Trošku predychávam a rozmýšľam čo je vlastne zle. To, že už ani trochu nevládzem po tých dňoch v horách, veď opäť zase raz slnko páli a idem zomrieť od smädu aj keď stále pijem (zobral som si konečne až 3 litre vody, ale odporúčam aj viac na celý deň v teple) alebo ozaj nezvládam tie výšky?? ..púšťam pred seba podobne vyzerajúceho Poliaka, počkám dokým zlezie tých 20 metrov skoro kolmej steny reťazami a kramľami a idem tiež. Zdola už počujem Mira ako vraví, počkaj ešte chvíľu aby som ti spravil ešte poslednú fotku. Kokoos, som ho mal chuť zabiť vtedy. Nejak som to spučil až dolu do štrbiny a pozriem sa pred seba a tam asi 50 metrová stena zase hore. Hore to ide jednoduchšie. Neviem ozaj presne ako to šlo chronologicky ale asi teraz sme sa dostali na vrchol Kozieho wierchu. No a teraz zase dole. Boli zase reťaze ale už pre mňa všetko normálnejšie miesta. Prešli sme okolo zostupovej cesty do doliny piatich plies a pokračovali ďalej po hrebeni. Po tomto vrchu vlastne ťažké miesta prestali. Kde tu sa nachádzala reťaz ale nebolo to nič nezvládnuteľné. A konečne to šlo rýchlejšie ako kilometer za hodinu. Úsek od sedla Zawrat po przel. nad Buczynovou dolinou sme prešli za 2 a pol hodinky a tým pádom sme boli v polke Orlej prte. Myslím samozrejme bez nástupu.
Úsek cez Granáty nie je tiež vôbec náročný. Tiež je skoro bez reťazí. Z przel. nad Buczynovou dolinou síce treba kus strmo (niekedy aj po zadku) zostúpať do doliny pri Czarnom stawe Gasienicowom kade ide ďalšia zostupová cesta ..ale potom sa už iba pozvoľna stúpa cez jednotlive vrcholky Granatov. Tu je opäť jedno s bájnych miest prte. Ževraj 80 cm široká trhlina v skale, ktorú treba prekročiť. Pod Vami asi 10 metrová diera. Je tam síce reťaz, ale je tak voľná, že tá Vás tam skôr zhodí. Ale ja mám dobrých kamarátov a keď pomohli pridržať napevno reťaz tete, tak potom aj mne. Vybehli sme na posledný Skrajný Granát a prišla hmla. Stretáme Slovákov. Išli priamo z opačnej strany. Pýtame sa ich koľko máme asi ešte do Krzyzneho. Podľa prepočtov našej rýchlosti tipujeme tak 1,5-2 hodinky. Dilema. Ževraj tam je ešte hodne reťazí. Jeden Poliak ale zase vravel, že Kozi wierch bol najťažší. Ideme do toho? Čo ak padne hmla a všetko to navlhne? Čo ak niečo táto hmla priveje? Predsa len sme v Tatrách a aj predpoveď na poobedie nebola úplne najružovejšia. Hlásili dážď, 4 mm zrážok na piatu ..je ale iba pol jednej a máme Orliu prť skoro za sebou. Ideme do toho? Po asi milión takýchto otázkach sa rozhodujeme to ukončiť. Áno nedali sme celú prť na raz.
 |
| kúsok zostupu do doliny |
 |
| Vzadu Svinica, náš prvý veľký kopec po Kasprowom wierchu |
 |
| Masív Kozieho wierchu |
 |
| Pomoc pri zdolávaní 80cm trhliny |
 |
| Hmly sa už valia nad Tatry |
Zostupová cesta ku Murowancu je spočiatku nenormálne strmá. Začínam cítiť kolena. Stále vidíme hlboko pod sebou pleso a iba odratávame kedy asi budeme pri ňom. Opäť raz zasahuje záchranársky vrtuľník. Pri plese začína poprchať. Ale nič vážne. Do chaty to máme cca pol hodinku. Pol kilometra pred chatou to začalo. Málo, ale obrovské kvapky nás zarážali ku zemi. Ok, ja pobehnem. Ani sme sa nenazdali a pár metrov pred chatou začal lejak.
Murowaniec je obrovská horská chata, ale to čo sa dialo vo vnútri sa na Slovensku nedá s ničím rovnať. Keď sme prišli do chaty tak to ešte nebolo až také strašné. Každý mal svojho pol metra štvorcového. O niečom takom ako sadnúť si ku rezňu sme mohli iba snívať. Všetci si tam posedkávali dokým neprejde dážď. O chvíľu začala poriadna búrka. Ľudia sedeli všade. Aj v oknách ale ako začala búrka tak ich dážď vyhnal aj odtiaľ a každú chvíľu ešte dobiehali z hôr ďalší a všetko sa to začalo tlačiť do vnútra. Podarilo sa nám obsadiť jedno miesto tak sme sa s Mirom najedli na jednej stoličke. Teraz už bola v chate taká plnka, že kde ste stáli tam ste zostali s rukami zvesenými vedľa tela. Pre túto tlačenku ani nevieme čo sa deje von, Raz za čas počujeme hrmieť a vidíme hrubé kvapky padať popred okná. Nie a nie prestať pršať. Po hodinke predsa len už iba mrholí a chata sa postupne sťahuje do pôvodných rozmerov.
Ok, poďme na to. Len si nezamočiť nohy. Prejdeme asi 100 metrov za chatu a čo tam? Bazén. Ja s Mirom v bežeckých topánkach ..šmyk a už je noha vyumývaná. Dobre, toto nemá asi zmysel. Ideme na pankáča voda, nevoda. Prásk priamo do 20 cm vody. Poliaci skackajúc po kamienkoch a pridŕžajúc sa konárikov okolo len nechápavo pozerajú na nás. Aha krúúpy. Okolo chodníku sa vytvorili kôpky krúp. Niekde aj do 10 cm výšky. Tak sme sa aj vyguľovali, vyskákali a vybláznili do sýtosti. Opäť raz nechápavé a usmievavé tváre okolo. Tato idylka trvala tak pol hodinku a opäť začala búrka. To, že sme boli stále na otvorenom hrebeni mi teraz vôbec neprekážalo. Veď je tu ďalších 100 ľudí naokolo. Voda sa valí po chodníku potokom. Aj po hodine som stále zahliadol niektorých ako sa vyhýbajú vode. A to už aj náš Andrej v goráčoch mal vlhko. Ja som sa konečne mohol baviť ako malý chalanisko v kaluži. Vychutnával som si člapkanie sa v najhlbšom potoku na chodníku. A dážď nie a nie prestať. Ešteže som mal ten pršiplášť. Aspoň to čo bolo v batohu zostalo suché.
Pršať prestalo až v Kuzniciach na asfaltke. Ešte sme zbehli dolu ku autu pri Murowanici a trojdňový výlet skončil. Už dávno som sa tak kvalitne nerozbil v horách. Bolo to neskutočné. Dávno som nemal toľko spomienok. Pri pomyslení čo všetko sa tam dá zažiť, hneď by som šiel opäť. A hlavne na Kozí wierch kde mi stískalo najviac. Adrealín je proste droga a ja som strašne závislý. Už aby som si dal novú dávku. Ak niekto rozmýšľa nad niečim akčným alebo ho už slovenské hory až tak nebavia alebo len chcete vidieť zase niečo nové tak Tatry (aj tie Poľské) sú tu za rohom tak prečo to nevyskúšať. Možno tam začnete chodiť aj pravidelnejšie. Ja sa tam určite budem musieť ešte vrátiť :) :)
Keď Vám už z adrenalínu trošku zašibkáva alebo čo takto si dať prechod od Západu Tatier až po ich východ?
Nevravím, že toto je môj jediný zaujímavý nápad ale tento sa mi tu teraz hodí. Čo takto niekedy prejsť od Bielej skaly, horárne na západe Roháčov až po Lysú Poľanu? Prečo nie? Už teraz sa teším na túto moju novú výzvu. Ak by šlo všetko podľa plánov tak by som to chcel stihnúť ešte tento rok. A ak aj počasie dá tak by som chcel vyraziť 1. Októbra o 1:00 v noci.
Trasa bude nasledovná:
1. časť by šla od Bielej skaly, horárne po hrebeni Roháčov až na Baníkov a odtiaľ dolu na raňajko-obed na Žiarsku chatu. Je to 18,4km, 2070m+ a zo Žiarskej chaty by som chcel vyrážať, aby som udržiaval rýchlosť 2 km/h o 10:00 ráno
2. časť by pokračovala do Smutného sedla a ďalej po hrebeni Roháčov až do Gáborovho sedla a odtiaľ cez Iwaniacku przel. až ku Hale Ornak na večeru. Je to 20,9km, 2000m+ a z Haly Ornak by bolo dobré vyrážať ďalej o 20:00 večer,
3. časť (nočná) by pokračovala na Temniak a po hrebeni až po Kopu Kondracku, odtiaľ by sa zbehlo na Giewont kde by o jednej v noci nemusel byť konečne žiadny človek a odtiaľ by sa zbehlo až dolu ku Hale Kontratowej a naspäť na hlavný hrebeň cez przel. pod K. Kondrackou a pokračovať až po Kasprowy wierch a cez Suché sedlo na chatu Murowaniec. Je to 22,5km, 2410m+ a na Murowanci by sa dalo pobudnúť na raňajkách do 7:00
4. časť (posledná a asi najťažšia) by išla z Murowanca na Koscielec, potom kúsok naspäť a hore do Svinickeho sedla, cez Svinicu do sedla Zawrat a odtiaľ dolu do Kozej doliny a opäť hore na Zadni Granat a cez trhlinu v skale na Skrajni Granat a ďalej po Orlej prti až po Krzyzne. Odtiaľ už iba 10 km dolu kopcom okolo Czerwoného stavu, cez Rusinovu pol. až do Lysej Poľany. Je to 22,4km, 2190m+ a cieľ by mohol padnúť o 18:00
Spolu by to vyšlo 84,2km, 8670m+ a cca 42 hodín
Pridal by sa niekto na niektorú etapu alebo aj na viac, ak nie aj na všetky? Nalákal by som niekoho na nádheru nášho najväčšieho horstva? :)
Parádne napísané! Zaujímalo by ma čo si mal obuté.
OdpovedaťOdstrániťStare adidasy kanadie s dierami ..ale vzdy lepsie ako nove salomony speedcrossy ..dnes na baranich rohoch som dotrhal na kazdej topanke zo tri stuple
Odstrániť