Rax Alpe alebo z Blavy na skok na ferratu či dvojtisícovku

Všetko to začalo asi vo štvrtok keď Majka Áá zahlásila, že ide cez víkend do Rakúska. Hm.. tak nech si ide. Ja idem do Tatier a bajkovať. Lenže slovo dalo slovo a keď som sa dozvedel, že možno by som sa mohol pridať tak bol už riadny chrobák v hlave. Ale.. Ja som v robote tak nech si ide. V piatok o 12tej zisťujem, že v robote nie je až tak moc roboty, že možno keby som o nejakú tú hodinku skôr odišiel tak možno ešte  stihnem odchod z Vrútok o 17:30 do Rakúska.

Milión myšlienok v jeden moment v hlave. Práca, Alpy, Ferrata, set, čas, balenie, nový ľudia, adrenalín, zážitok, stres, prilba, možnosti, vlak, peniaze, príroda, akčnosť, šialenosť, nevyspytateľnosť. Po pol hodine bolo rozhodnuté. Ide sa do Álp. Ale načo, keď neviem, či sa to dá logisticky stihnúť? Ďalšia polhodina vybavovanie samých telefonátov a o pol hodinu bolo všetko vymyslené do detailu. Rýchlo skáčem na čo najskorší vlak domov do Vrútok a utekám sa baliť.

Za hodinu je všetko z ruksaku vyhádzané a nanovo nahádzané pre nové zážitky. Sedák mi noví parťáci požičiavajú u nás vo Vrútkach v Lacnom Skialpe a môžeme vyraziť. Ok.. skontrolujme ešte či máme všetci ferratovú výbavu. Ako rátame tak rátame, niekto nemá sedák. Bežíme opäť požičiavať. Ešteže je otvorené do 19tej. Všetci znalí do ferratovej techniky ani nevieme čo vlastne chceme. Vyzeralo to tak, že len nám niečo dajte, my si to odlezieme s hocičím a vrátime vám to naspäť. Hanba môže začať. Jediný skúsenista z lezenia medzi nami bola Majka, ja som mal sedák na sebe asi 3x a parťáci Ryzoto a Alenka Bé, možno ešte boli sedákom nepoškvrnený.

Takto vystrojení sme sa pobrali do Blavy na pivko a prespávačku ku zdravoťáčke Bárči. Je zaujímavé spať na Kramároch. Obišli sme Tesco, kúpili sme si gumených medvedíkov, chips, oriešky a pivo a pobrali sa milionárskou džungľou na Slavín. Zo polhodinku sme sa vysockovali a keďže pustili ohňostroj tak sme sa minútu predtým pobrali preč aby sme odolali toľkému gýču.

Ráno o pol piatej celý zlámaný zo spania na zemi vo formácií ala sardinka sa balíme a čo najskôr utekáme preč z nemocnice. Ako sa pohneme začína pršať. A ako sa približujeme na miesto dobrodružstva v Rax Alpe je to iba horšie, Zúfalstvo v skupine sa dá krájať. Prídeme až ku miestu kde sme mali odstaviť auto a ísť pešo na ferratku nad dedinou Prein an der Rax a čakáme.. prší.. prší. Niektorí čo tam boli to už aj točia a vravia aj nám, že nech na to kašleme aj my. Že ak chceme ísť na Preiner Wand tak po turistickom chodníku. Žiadne výmysly po šmýkľavke na ferrate. Ok depka v plnom prúde, Točíme to už aj my s tým že ideme pozrieť na ďalšie ferratové miesto Hohe Wand. Po ceste sa nám ale zapáčila jedná dolina v ľavo a tak mierime do Hohe Wandu kvázi obkľukou cez zopár horských sediel a dolín. Lenže..

Prešli sme iba zo pár kilometrov a okolo nás sa začali týčiť obrovské skoro kolmé skalné steny. Nevieme sa vynadívať. Chvíľku prestalo pršať čo hneď využívame na obzretie potoka, ktorý môže za všetku tú nádheru okolo. Cítime sa ako na prielome Hornádu. Voda, ani neviem či vodou bola, lebo u nás má voda väčšinou aj nejakú farbu. Táto bola totálne priezračná. Nikdy som nič také nevidel. Tu vodu vlastne ani vidieť nebolo :D

Obdobie dažďa pokračuje. Presúvame sa pod nástup na horu Schneeberg. Prší.. otáčame sa a mierime do najbližšej reštaurácie. Prvé ochutnanie Rakúskeho piva predčilo naše žiadne očakávania. To pivo aj pre nepivára ako ja bolo úžasné. Ono mi to normálne chutilo. Či to bolo tým, že stálo 4€?

Stáli sme pri kempe v Kaiserbrunne. Všade sa nachádzali nejaké jaskyne. Aj sme jednu chceli ísť pozrieť, ale nakoniec sme zistili, že ono asi často tie jaskyne sú zdrojmi pitnej vody a všetko bolo pouzatvárané. Dokonca sa tu nachádzalo aj nejaké múzeum vodno-banícke alebo čo. To je tak keď po nemecky viete možno dve slová.

O jedenástej predpoveď hlási rapidné vyčasenie. Z ničoho nič sa ozaj, že rozjasnilo a slniečko začalo až nechutne pripekať. Musím ale zhejtovať všetky Nórske predpovede a ich nasledovateľov, lebo ževraj sme mali ísť do úžasného víkendu v Rax Alpe a prídeme tam a do jedenástej dobreže nie povodeň (a ani celý deň nebola až taká prechádzka gýčom)

Po uvážení našich ferratových možnosti nechávame sety v aute a vydávame sa na turistiku na Schneeberg. Chceme ísť po hrebeni ale zablúdili sme do doliny. Nevadí hore sa to spája. Nakoniec zisťujeme, že sme si vybrali nádherný skalný kaňón s rebríkmi a reťazami. Bola to kombinácia naších Jánošíkových dier v Malej Fatre spolu s roklinami v Slovenskom raji. Len asi všetko 5x väčšie. Skaly viseli všade navôkol a my sme boli ako malinké mravčeky pučiac na okraj trhliny. Veď fotky hovoria za všetko.

Druhá polovica po napojení na hrebeň viedla okolo chaty Kienthalerhutte, kde sme stretali za každým rohom nejakého Slováka alebo Čecha. Varili tam krémovú tekvicovú polievku. Žiadne pivo. Ževraj majú zákaz či čo :D ..u nás by takýto zákaz asi neprešiel. Doplníme sily a pokračujeme nad les. Ryzoto ma nejaké zúfale chvíľky a preklína cele Rakúsko aj s kopcami, ktoré na ňom vyrástli. Bol zlý terén, sklon, počasie, tempo a iné neskutočne podstané veci. Našiel som človeka, ktorý hejtom a zúfastvom predčí každého iného môjho kamaráta a týmto vyfasoval u mňa prvé miesto hejtovača pod slnkom. Nakoniec sa ale priznal, že filmoval a tým pádom mu asi bude jeho titul odňatý. Ako sme sa blížili ku vrcholu, čím ďalej tým viac fúkalo. Na vrchole vo výške 2078 mnm a pri teplote asi 8°C to bolo dosť zábavne. Od auta po vrchol to bolo 7 km a 1550 m+ (ideálne na vertikál). Vyskakujeme chytro na kríž podržať ho aby náhodou počas fotky nespadol a valíme sa schovať za satelity. Všetko sa od vetru za nami trasie, ale z našej strany vánok s preblysujúcim slnkom čo využívame na fotenie nádherným vrcholových scenérií.

Keď dušu z pohľadov nakocháme dosýta, prebehneme asi 10 minút po hrebeni. Vyfotíme sa s miestnym strážcom Fischer huute a ideme si dať asi najhoršie jedlo pod slnkom. No aspoň pre mňa. Moc som nepochopil kombináciu fašírka hodená do vývaru. Keby aspoň tá fašírka mala rozumnú chuť. To je tak keď sa vám zapáči nejaký nemecký názov jedla.

Po tejto kulinárskej seánse nás čakal 1500 m- zbeh naspäť ku autu. Spočiatku ideme po tráve a machu ale ako začal skalný chodník pomedzi kosodrevinu, zase som dostal amok a utekááál ..utekáál dokým som skoro nezvalil jednú tetu. Hanba na tri roky. Ale tak tiež strečkuje predo mnou ako zajac :D ..týmto sa jej ale chcem ospravedlniť, že som jej asi spravil celoživotnú traumu, že sa na ňu valil premotivovaný fanatik.

Náš zajtrajší vrchol ferraty

Opäť obchádzame v polke kopca už známu chatu a pokračujeme koreňovým zbehom dolu. Teraz pre zmenu hromží ako pohan Majka. Členky jej lietajú dolu kopcom po celom chodníku ako z gumy. Nakoniec po niekoľkých pádoch sme ich dali nejako dohromady a doskackali sme si to až na dno doliny. Dole celkom vytrasení pozeráme ako na miestnej asi 30 m vysokej stienke pučia ferratisti a skúšajú svoje možnosti. Spráskame pri aute večeru a ideme pučiť tiež. Na začiatok nejaké prízemné Céčka Déčka ..silovo hodne náročné. Techniku sme asi moc nemali v minulých životoch tak pri prepínaní sa kdesi v stene nás triaslo ako Osíku. Asi ani kamera by to nezasnímala. Vyskúšali sme si aj nejaký vzdušnejší rebríček v nejakých 15tich metroch a iné Céčka a za pár minút sme mali prelezené všetky skúšobné cesty. Ok, okrem jednej  ..nejaké Déčka, Eéčka a jedno E/Fko. Ryzoto nabudený z dnešnej hejtovačky vraví, že to ide vypučiť. Začiatočný D/E previs zvládol potom nejaké Dčko ale kameň úrazu prišiel na Ečku skoro bez žiadnych stupov. Keď som videl ako mu to šlo a keď som sa ja postavil pod ten previs tak som uznal, že je lepši a celý smutný som išiel so sklopenou hlavou preč :D ..nič to, keď chce niekto liezť niečo rozumnejšie, najprv musí mať techniku a hlavne kopec sily. Ľudia čo majú slabé ruky by mali silno porozmýšlať čo si vyberú. Od Céčiek ich budú potrebovať.

Po zaslúženom výkone dáme to ich neskutočné pivko a presúvame sa na náš nocľažník pod ferratu na Preiner Wand. Noc je jasná a hviezd na nebi je viac ako čiernej farby. Spíme v kopci a Ryzota ráno nachádzame o niekoľko hláv nižšie pod kopcom. Ešteže som si spravil provizórny vankúš z batohu a vedel určovať v noci svoju polohu. V noci prišla taká zima z tej jasnoty oblohovej, že z krátkeho rukávu som prešiel na tri vrstvy a vnútro auta. Termofólia to neodniesla ešte. O piatej začali prichádzať turisti a keďže sme sa obávali o naše drahocenné hlávky, tak sme sa začali z parkoviska pratať.

Večerná očista :)

Ku ferrate sa ide spočiatku strmo do kopca. Všetci nabalený na 5 dní. Alebo iba ja som bol nabalený na pätinu dňa? Asi 3 litrový Salomon batoh nebude dobrá výbava na ferratu. Prilba na batohu a všetko ostatné v ruke. No ..som debil tak si trp a nes si to v ruke. O hodinku sa ale nachádzame už pod ferratkou a motýle v bruchu začínajú zbesilo lietať. Nadšenie, nervy, strach ..to je mišung. Obliekame sedačku s inhibítorom (hádam sme to dobre natiahli). Všetci sa skontrolujeme a ideme na to. Začalo to nejakými B/Cečkami. Skoro choďák. Prišli sme pod rebrík. Jeden oceľový stredový profil a z neho každého pol metra na každej strane stúpačka. Prvé stúpačky na rebríku boli vždy vyhnuté dodola. Žeby nejakí objemnejší ľudia zistili, že to nebude pre nich? Rebrík sa mi zdal oveľa ľahší ako ten skúšobný zo včera. Tento bol naklonený ku stene priamo. Ten cvičný bol v previse a tým pádom sa nakláňal od skaly a ešte bol aj bokom ku stene. Bolo treba výjsť na posledný stupienok a pokračovať na stene. Na našej stene bol za rebríkom nejaký C/Dečkový traverz po stene ale tiež nie moc fyzický náročný. Ani pohľad na 50 m hlbokú dieru podo mnou pod stenu mi moc nevadilo. Ešte zopár rôzne náročných úsekov a boli sme na oddychovom mieste.

Tak nejak ideme pučiť hore

Po ďalšom ľahšom traverze steny sme prišli pod posledný rebrík, ktorým sme sa dostali do skalného komína. V ňom bol tiež rebrík, ale bolo to tam tak úzke a kľukaté a lano išlo tak mimo z pravej strany rebríka, že som ten rebrík nevedel použiť. Natočil som sa kolmo ku lanu a stene a v komíne som šiel chrbtom a zadkom opretý o jednú stranu a nohami o druhu. Aj precvakávanie inhibítoru išlo ľahšie, keď som si vždy sadol na nejakom stupienku. Toto bol tiež úsek C/D s tým že počas mrazu to bolo vyhodnotené už ako Déčko. Inak v čase mokra si to moc neviem predstaviť ako by sme tam pučili. A taktiež asi neodporúčam bežeckú obuv. V Speedcrossoch sme to síce s Majkou dali ale keď nie nám, tak sme dali dobre zabrať topánočkam, ktorých zvršok pri niektorých krkolomných krokoch v kontakte s ostrou skalou museli plakať od nešťastia.

Ani sme sa nenazdali a boli sme pri soche panny Márie, kde si Ryzoto prišiel na svoje aj s keškami. Odtiaľ už boli iba nejaké Béčka a aj to asi iba kvôli tomu, že z ľavej strany bol zraz. Tam to už bolo zrovnateľné s našimi Martinkami. Ani sme sa nenazdali a bol koniec ferraty. Netuším ako dlho sme šli, ale išiel by som ešte rád a dlhšie. Adrenalín a akcia sa mi práve zahrýzala pod kožu. No je pravda, že v cyklo rukaviciach až moc do obnažených hánkov. Treba potrénovať pršteky.

Na vrchole Preiner Wandu je veľmi pekný oceľový kríž. Samozrejme, že opice sa musia liepať všade. Bolo tam neskutočne nádherne. Nikde sa nám odtiaľ nechcelo. Človek by tam najradšej aj umrel od šťastia. Krásne bolo vidieť náš včerajší dominantný vrchol Schneeberg s vysielačmi na vrchu. Na opačnú stranu sa nám ukázala hlboká dolina potoka Preinerbach a koruna hrebeňa okolo celej doliny okrem miesta kde sa potok vylieval do ďalších väčších potokov a riek.

Náš nasledujúci cieľ bola chata Karl Ludwig haus na opačnej strane doliny. Prešli sme cez chatu Neue Seehutte kde sme si dali po pivku a takto parádne ospatí, ale taktiež nenormálne nabudení na nové výzvy , sme sa vybrali na maličkú útulňu Trinkensteinsattel na útese kopca. Samozrejme baby búšili o sto dvesto a ich očkami na smerovníky pozerali asi iba dosť letmo keďže vbehli na traverz hrebeňa. My sme to pučili hore ku útulni. Tam sa nachádzala ďalšia keška. Následný hrebeň bola skoro úplna rovinka a pripomínal nám našu Veľkú Fatru pri Krížnej. Vo výške 1902 mnm na vrchu Predigstuhl sa pásli totálne vypasené krásne kravičky. Hneď by som nejednú zjedol. Na Ryzota, ktorý by pre fotku urobil všetko, jedna aj surovo zaútočila :D ..no trošku preháňam, asi si len myslela, že pre ňu ma niečo špeciálne. Na vrchole znovu raz gýčové fotky a môžeme ísť konečne dolu kopcom na chatu.

Nejaká háveď

Dolina potoka Preinerbach

V pozadí včerajší Schneeberg a v popredí cesta ferraty na Preiner Wand

Male bodky na vrchole sú pozerajúce sa kravičky

V chate skoro nik? Prečo? ..pretože tam čapovali Kozla? ..alebo preto, že za nabratie pol litra vody do fľaše sa platí 1,5€. Zase sme ale neodolali domácim a Ryzoto nakupuje nealko Jacobs gold aj do zásoby na Slovensko. Ceny sa stupňujú. Zavretá fľaša piva s tým, že si ju zoberiete domov stojí 4,5€ ..ja som zase raz neodolal domácej kuchyni a dal som si polievku pre tých čo majú Grosse hunger. Bol to vývar asi z tej kravičky čo sa tam obďaleč pásla aj s jej mäskom, zeleninou a cestovinou. Bolo toho skoro liter. Alebo pol? :D ..Bolo to oveľa lepšie ako tá z predošlého dňa, ale Rakušania ma stále nepresvedčili, že vedia variť.

Z chaty kusok ku kraju útesu sa nachádza malý kostolík Raxkirchlein, kde si už Majka zarezervovala svadbu pre seba a svoj doprovod ferratistov :D

No a teraz už iba dolu. Medzi parťákmi som nenašiel žiadne pochopenie ísť to kolmo dolu na chatu pod nami asi o 500 výškových nižšie. Nič to ..pobežkáme a prejdeme sa po zvážnici. Inak cela oblasť je podľa mňa rajom cyklistov (Aj keď vlastne ani neviem či sme nejakého stretli). Dlhé zvážnice a na vrchu skoro každého sedla chaty rôznych veľkostí. Človek by sa tam aj týždeň mohol besnieť na pár kilometroch. Ale turisti detto.

Na chate Waxriegelhaus dávame chvíľočku oddych na lehatkách, trošku sa vyopalíme a bušime ďalej nižšie do doliny. Cesta lesom bola lemovaná mraveniskovými veľkomestami, ktoré boli pospájané mravenčími diaľnicami. V jednom úseku práve tri mravčeky prenášali nadrozmerný náklad (kameň veľký ako jeden celý mravec :) ) ..ešte zopár rýchlych zbehov koreňmi a terénnymi skokmi a boli sme v doline Preinerbachu. V družnej debate dolina ušla ako keby mala pár metrov a o chvíľu sme boli pri aute.

Ešte povinná očista v potoku. Poviem to na rovinu. Ešte nikde som nevidel premakanejší prírodný záchod s kúpeľňou ako tu. Umelo vytvorené spomaľovacie skoky na potoku vytvárali parádne miesta na prírodnú sprchu. Všetko to bolo od parkoviska zakryté hustým ihličnatým lesíkom a obďaleč boli zase podobne riešené toalety. Už len si nájsť to svoje. Lebo poobede je to celkom plné.

Keď sme sa vykúpali, pobrali sme sa domov. Prešli sme asi 10 kilometrov, ale keď sme sa asi už tristý krát zasmiali na navigácií dabovanej všetkými rapermi sveta na čele so Snoop Dogom, tak sme boli natoľko natešení, že sme vošli na diaľnicu aj bez známky. Ale keby aspoň na nejaký normálny smer, ale nie, my rovno na Lienz. Ok, po asi 7 kilometroch sme sa dostali ešte do vyšších hôr a tam sme zišli mimo diaľnicu. Cesty mimo diaľnice majú tiež svoje čaro. Často vedú prenádhernými sedlami a dolinami. Tak bolo aj tentokrát. Ideme, ideme keď sa zrazu pred nami vypína 3tí najvyšší most so 4 cestnými pruhmi v Rakúsku Schottwien bridge s výškou 130 m a rozpätím medzi pilierami 250 m a v pozadí mosta sa týčil mohutný hrad. Pod mostom a hradom sa nachádzalo malebné mestečko Schottwien.

Keď sme sa dostali opäť na správnu cestu a od únavy neustalého Ryzotovho dubstepu všetci pospali ani sme sa nenazdali a boli sme pri vrtuľkách pred hranicami. Zamysleli sme sa nad hlbokým problémom ľudstva či pestovať pod vrtuľou niečo alebo nie, či má vrtuľa viac prevodov a či by sa na nej dalo previesť zopár otočiek a už sme boli v Blave.

V Blave pribaľujeme Bárču a už je to tu. Bárča sadá dopredu a ja sa musím vzadu tlačiť s kočkami ferratistkami. No bolo mi to treba? :) . V oslabení je to aj tak celkom fajn. Prefrčíme diaľnicou až do Žiliny, trošku si ideme obzrieť krásy Oravy okolo Žaškova a potom naspäť do Martina postupne Ryzoto jedného po druhom vyhadzuje z auta.

Vikend v zahraničí, presnejšie v Rakúskych Rax Alpe v horách a na ferratach, pričom spoločnosť Vám robí jedine zopár chát, turistov, kravičiek a navôkol samá príroda cez deň i v noci so skoro neznámymi ľuďmi, o ktorých viete, že pre vás sú to spriaznené divoké duše prekypujúce šťastím z každého jedného okamihu v prírode a s rovnakými motýlmi v bruchu pri slove adrenalín, akcia a spontánnosť. Pri takýchto ľuďoch nemôže byť inak ako parádne a nemáte na výber sa ich nedržať zubami nechtami aby ste mohli s nimi zase raz zažívať tú nevyslovnú radosť a chuť do života.

Ďakujem Vám Majka, Alenka a Ryzoto.