Na výlete cez Považský Inovec

No.. vyzerá to po dlhej dobe na šialený víkend. Klárik chce cez víkend pauzičku, tak na Inovec idem sám. Niežeby som to s Klárik tiež nemal v pláne. Ešteže to ale dopadlo takto. Čo si budeme hovoriť. Ja sa už ale neviem dočkať.

Nad hradom Beckov

Ako už býva pravidlom na Považie odchádzame už v piatok. Večer sa zvítam so svokrovcami a ešte poskúšame trošku novú slivovičku. Ani sa nenazdáme a je desať hodín večer. Treba čím skôr zaľahnúť. Zajtra ma čaká dlhý deň a ráno treba vstávať skoro.

Po hrádzi medzi Novým Mestom a Beckovom

Ako asi pred mesiacom aj tentoraz Klárik vstáva so mnou. Ani náhodou ma nechce nechať zmeškať vlak v Trenčíne. Tam mám na prestup len pouhé 4 minúty. Je ale dosť možné, že do Nového Mesta nad Váhom na 6:10 by sa dalo dostať aj z Iliavky. Cestou sme stretali autobus. (pozerám to a na 6:10 by to nešlo ..cez Púchov by to bolo až na 6:38. V Ilave by som nestihol na skorší prestup na bus). Takto som ale viac času mohol stráviť so svojou polovičkou. Ráno škrabeme okná. Je zima ako hrom. Teplomer ukazuje na Iliavke úctyhodných -4°. V Trenčíne je to už ale fajn. Tam je už iba -2. No bude to dnes párty. Každopádne je zatiaľ dokonale hviezdna obloha. V Trenčíne sa s Klárik rozlúčim a po pár minutách vyhrievania sa vo vlaku už aj vystupujem v Novom Meste nad Váhom a idem na to.

Koniec roviny; Beckov a hory sa blížia

Stanicu už poznám. Rýchlo prechádzam do mesta na cestu a nechám sa ňou viesť doprava až po križovatku s ťahom diaľnica - Stará Turá. Mobil mi stále ukazuje teplotu okolia okolo -2°. Dá sa to zvládnuť. Tri vrstvy na vrchu a tenučké legíny na spodok sú istota. Chvíľkami zo začiatku aj pobehnem, no o pár minút už cítim ako sa mi telo zahrieva. Potom to už nesílim. Rýchlo prichádzam na križovatku, kde dnes bočím doprava. Minule som šiel rovno smer Turecký vrch. Prechádzam ešte stále po tme ponad železnicu, križujem hlavnú cestu Bratislava - Košice, prechádzam aj ponad derivačný kanál i samotný Váh a až potom odbočujem doľava do poľa. Slnko postupne rozžiaruje oblohu v pozadí. Už čo to vidno aj pod nohy, tak som čelovku ani len nevytiahol. Polia sú celé biele od zamrznutej sriene. Idem absolútnou rovinou, no kilometre, ale aj krajina aj tak celkom rýchlo utekajú. Ani sa nenazdám a v diaľke zbadám Beckov. Štartová rovinka bola celkom fajn, no som zvedavý ako zvládnem večer cieľovú dvakrát tak dlhú rovinu.

Chvíľka oddychu v Beckove

Beckov z tohoto uhla sa mi zdá dákysi nemastný-neslaný. Svoje krásne kontúry začína ukazovať na horizonte až keď prichádzam do Beckova na námestie. Rýchlo vystupujem hladkou cementovou vozovkou pomedzi Židovský cintorín ku hradbám. Hrad je čím som bližšie, tým ďalej krajší. Samozrejme o tejto hodine je zavretý. Dobýjať sa dovnútra ako stredoveký bojovník nebudem, ale pri pokladni je schodisko na vyššiu vežu odkiaľ je krásny výhľad na hrad ale i obec. Odfotím si hrad koľký sa mi zmestí do foťáku a pokračujem ďalej.

Hrad sa mi pomaly vzdiaľuje

Za hradom ešte kúsok stúpnem a som na krásnej lúke, ktorou presne krížom prechádza starodávna alej. Konce z nej sú odseknuté, ale stále je zrejmé, že kedysi musela ísť stredom cesta. K čomu slúžila? A kedy? Z aleje bol výhľad na hrad asi najkrajší. Dnešný výlet sa mi zatiaľ nesmierne páči, ale čo bude nasledovať ďalej?

A vzdiaľuje sa už aj samotné Nové Mesto

Prichádzam na zraz viacerých ciest. Poľné cesty má vedú vyššie nad Pieskovú dolinu. Okolo mňa su všade ohrady pre dobytok. Po ňom ale nikde ani stopy. Alebo to bola ohrada pre úroku? Vlastne už ani neviem. Ja som mal práve veľkú starosť či sa mi podarí spraviť pekný záber na Slnko vychádzajúce skoro priamo ponad najvyšší vrchol pohoria Považský Inovec. Výhľady do údolia Váhu sú tiež čím ďalej tým krajšie. Ako prichádzajú prvé Slnečné lúče začínam sa zohrievať. Dokonca dávam dolu mikinu a ďalej pokračujem už len v terme a polartecovej veste. Len nech to vydrží. 

V lesoch medzi Beckovom a Selcom

Lenže o chvľku vstupujem do lesa a zima sa dá priam krájať. Slnko sa ešte dlhý čas skrýva za stromami a kopcami. Postupne naberám výšku, no aj tak najvyšší vrchol tejto časti má len do 500 mnm. Za chrbtom mi z času na čas niečo hučí. Čo to je? Nie je už náhodou po ruji? Sú to diviaky? Alebo čo? Doteraz som to nezistil. Lístie bolo na mnohých miestach prešľapané zverou, no nedokážem zistiť o čo ide. Po ľudskom druhu tu nie je ani náznak. Chodník nie je vôbec prechodený. Kráčam po nedotknutom praskajúcom lísti od mrazu poprašenom popraškom sriene. Malo to svoje čaro, no z času na čas mi ľudský druh chýbal. Takto prichádzam až za Lazový vrch. Vychádzam na lúku. Naskytá sa mi dokonalý pohľad na Považský Inovec, ale aj na mesto Trenčín. Znovu som na Slniečku a vychutnávam si ranné lúče. Kúsek ešte stúpam, ale potom ma už čaká len dlhší zbeh.

Za chrbtom ma zrazu vyrušia bežci. Kde sa tu vzali? Naše cesty sa na chvíľku skrížili, no potom si už opäť išiel každý svoje. Oni ešte kdesi hore. Ja cez prerýpanú luku od diviakov letím dolu. Lúka je už nahriata a na topiacej sa srieni a na prvom odmrznutom milimetri pôdy sa dokonale šmýka. Bojím sa mokrých nôh. Len aby mi ešte na prsty nebola zima. Lúka za pár minút ale končí a ja som opäť v lese. Pár križovatkami sa prederiem až nad obec Selec a hlboko zarezanou zvážnicou do pôdneho krytu vchádzam do dediny. Tu je ešte totálna zima. Slnko sem svieti len minimálne. Rýchlo do seba vlejem energeťák, aby som obal ešte tu mohol zahodiť do koša. Banán dávam až za dedinou. 

Lúky nad Selcom

Ako som do Selca rýchlo vošiel, tak aj z neho vyšiel. Z cesty som prešiel len okolo pár metrov záhrad a som pri aleji ťahajúcej sa lúkou až pod les. Zase do tieňa a zimy. Dákosi mi niečo neurobilo dobre. Neviem či nie len pohľad do ostrého Slnka, ale na pár minút som pred očami videl mátohy. Normálne som sa zľakol, že prestávam vidieť. Trvalo hodnú chvíľku kým mi to dalo pokoj. Vlastne asi až po banáne a ako som znovu vošiel do tieňa. Terén ako vojdem do lesa pristrmuje. Dostávam sa na krásnu lesnú zvážnicu zasypanú lístim. Obchádzam vrchol Hradiska a znovu sa dostávam na Slnečnú stranu. Je tu fakt nádherne. Nerozumiem kde sú všetci ľudia. Tak dokonalú a nedotknutú jeseň splývajúcu so zimou som už dávno nevidel. Ako naberám výšku začína sa výrazne ochladzovať. Dokonca aj trošku pofukuje. V sedle za Hradiskom je chvíľku rovina. Musím aj pobehnúť, aby ma nevyzimilo. Normálne sa opäť teším na ďalšie stúpanie, aby som sa zahrial. Len keby už teplota nešla nižšie.

Krížujem cyklistickú trasu a opäť stúpam. A dosť výrazne. Bielej farby na zemi pribúda. Lístie je ňou celkom prikryté a šmýka sa po nej ako fras. Je čím ďalej tým väčšia zima. Spravím ešte jednú serpentínu a dostávam sa za hrebeň zo západnej strany. Znovu po Slnku ani stopy. Našťastie za hrebeňom nefúka. Stále rozmýšľam či si obliecť mikinu. Zvládnem to vo vestičke až po vrchol? Už mi nechýba veľa. Myslím si, že v tieni je minimálne -5. Napájam sa na červenú turistickú značku a po pár minútach som pri výhliadkovej veži. Paličky nechávam dolu a rýchlo vybehnem spraviť hore pár foto. Výhliadka nie je úplne ideálna. Z niektorých strán zacláňajú stromy. Mohli ju urobiť ešte o 5-10 metrov vyššiu. Pofotím ale aspoň to čo ponúka. Nezdržujem sa dlho. Je tu fakt kosa. Som na najvyššom bode dnešného dňa a verím, že už bude len lepšie. Veď aj počas dňa sa musí ešte otepľovať. Je len okolo 10 hodín.

Pár foto smerom na zamrznutý Inovec

Rýchlo letím nádherným chodníkom smerom ďalej po hlavnom hrebeni Považského Inovca. Pri niektorých zbehoch si ale musím dávať poriadne pozor. Sneh zmiešaný s lístim je na zabitie. Miestami to teda dolu kopcom vôbec nejde podľa mojich predstáv. Inak je to ale ozaj rýchle a ani neviem ako a som na druhej a poslednej tisícke dnešného dňa, na Palúchu. Stretávam bežca. Práve si robí selfíčko. Hneď ako sa dofotí opäť spúšťa stopky. Ja toto fakt nedokážem pochopiť. Tie hodinky si to nevedia stopnúť sami a vypočítať čas pohybu? Alebo silou mocou chcem mať dokonalý čas? Tak potom čo sa fotíš? To sú tí dnešní "profi" vyobliekaní bežci. Je mi do smiechu? Či do plaču?

Ja sa pozriem na mobil. Som asi tu a mám za sebou asi toľko. Kde by som ešte mohol do tmy zabehnúť? Uvidíme. Každopádne lákavo vypadá aj Pánska Javorina. Minule sme ju s parťákom Kubom obišli. Predsalen nestojí priamo na hlavnom hrebeni. No ale ku nej ešte ďáleka cesta. A nie ani moc rovinatá, čo ma celkom prekvapilo. Viac menej rýchlo to šlo nad Studnice. No na to aké to bolo rýchle, bolo to aj poriadne nekonečné. Začína mi chýbať energia. Dlho otáľam si niečo z batohu vytiahnúť, ale keď tento šialene dlhý úsek nie a nie skončiť radšej si z toho batohu predsalen niečo vytiahnem.

Pod vrcholom prituhuje..

Od Studníc zrazu výrazný kopec. Dokonca aj ľudí stretám. To vážne? Ja že už dnes nikoho ďalšieho ani nestretnem. Trochu ma dobili energiou aj oni. 100 výškových metrov nakoniec nebola žiadna panika a po chvíli som na vrchole Vtáčieho vŕšteku. A ja som vedel, že tu je niečo známe. Kúsok pod ním je výhliadka a kríž s trojvŕšim. Som zrazu tak rozbehnutý, že len rýchlo spravím foto a letím dole. Ide sa mi opäť fajn. Ani sa nenazdám a som pod kopcom pri rázcetníku Tri boky. Sú tam nejakí ľudia. Nejak je tu "dusno". Až teraz dodatočne pri písaní zisťujem, že len pár metrov pod hrebeňom je útulňa Izba. Dva razy som tu už bol a až na tretíkrát prstom na mape zisťujem nové skutočnosti.

Jediné dve tisícky dňa; Inovec a Palúch

Chodník hneď za rázcestníkom výrazne stúpa skalným terénom. Je to len kúsok a asi jediné skalné miesto na celej trase. Potom už znovu bežím krásnym zalisteným lesíkom. Stretám ďalších ľudí. Pomaly som pod Pánskou Javorinou a začína mi vŕtať hlavou nový plán. Na Javorinu chcem ísť isto, ale prečo sa vraciať tou istou cestou na hlavný hrebeň? Aj keď je to len necelý kilometer. Čo tak vymyslieť niečo nové? Po červenej na Bezovec, aj keď opačným smerom, som už išiel. Pôjdem ja ďalej smerom na Topoľčany. 5 kilometrov navyše iste zvládnem. 

Pod Vtáčim vŕštekom

Ani sa nenazdám a strmina pod Pánsku Javorinu je za mnou a opúšťam hlavny hrebeň. Predo mnou naraz fakt obrovské množstvo ľudí. Odkiaľ sa tu berú? Z Bezovca? Netuším. No zdá sa mi, že prichádzajú aj z druhej strany. Z Podhradia? Vyzerá, že aj nad týmto Podhradím je nejaký hrad. Kokes, to je už ale poriadne ďaleko. To už nedám. Veď aj tak je dosť možné že to bude len ruina? Nejdem to riskovať. Po oddychu na vysokej rozhľadni s dokonalým kruhovým výhľadom vari na všetko (Bolo vidno Inovec, Strážov, Kľak, Malú Fatru až Nízke Tatry. Na druhej strane ma zase fascinovali bafkajúce chladiace veže Jaslovských Bohuníc. Proste dnes bola dokonalá viditeľnosť) som sa teda nakoniec rozhodol ísť po zelenej turistickej značke do doliny potoka Železnica. (A teraz doma zistil, že ten Topolčiansky hrad bol fakt že krásavec a možnože som sa mal hecnúť o čosi viac)

Pár metrov od výhliadky na Pánskej Javorine

Rýchlo zbieham na juh. Cesta je parádna a stovky metrov rýchlo ubiehajú. Na križovatke zvážnic bočim doľava. Terén mokrie. Už to nie je spevnená cesta. Pod nohami mám kopu blata. Hľadím do mobilu a viackrát ma skoro vyvalí na zem. Stále premýšľam čo ďálej. Stále mi nedá pokoj ten hrad. No definitívne sa rozhodnem, že tam dnes nepôjdem. Hrad nám zostane nabudúce, raz keď budeme dobývať krásy prírody so svojimi deťmi.

Z Pánskej Javoriny smerom na Topoľčany až po Tríbeč

..a smerom na Vtáčnik

Zrazu sa ocitám pri chate. Mobil teda zakladám do vrecka a letím ďalej. Nemôžem sa kukať len do neho. Je tu naokolo toľko toho krásneho. Stále klesám. Už dlho som zamýšľal doplniť si vodu z fľaše v batohu. Prichádzam na rovnú lúčku, kde je na to ideálna príležitosť. Zhadzujem ruksak z pliec a vyberám fľašu. Práázdna?!?! Ja som ju ráno nenabral? "Úžasné" zistenie po 35 kilometroch. Vyberám teda aspoň jablko. Nech aspoň trošku šťavy doplním do tela. Musím cestou rýchlo nájsť nejaký prameň. Cca za 6 kilometrov sa zdá že niečo bude. A keby aj nie tam, tak v dedine Nová Lehota. Vari tu neumrem od smädu.

Pohľad na cestu späť až do nevidím

Hrebeň cez Preliačinu na Bezovec

Nestresujem, užívam si zbeh. Cestu znenazdania opúšťam a chodník prudko stáča do lesa. Myslím si, že som mal celkom šťastie, že som si tu odbočku všímol. Možnože by som sa ocitol nakoniec aj v Topoľčanoch. Znovu v lese stretám ľudí. Velice zvláštne. Títo asi ozaj ale idú z Podhradia. Zisťujem podľa mapy, že od Podhradia nakoniec nie som až tak úplne ďaleko.

Záchranný prameň pri bývalej horárni Janiš

Obchádzam pekné malé jazierko. Počas behu ho vídim po boku len periférne, no aj tak sa mi veľmi páčilo. Tentoraz ma ale zaujíma hlavne pitná voda. Schádzam na spevnenú cestu. Miesto kde sa nachádzam sa volá Dolné Zľavy a potok, ponad ktorý prechádzam, sa volá Železnica. Opúšťam turistické značenie a cyklistickými skratkami sa idem prebiť do Novej Lehoty. Cesta sa na chvíľku celkom šikla. Nie je ale najmiernejšia. Rýchlo naberám opäť výšku. Aj tu stretám dvoch chalanov. Na vrchole stúpania, keďže už nemám vodu, všupnem do seba aspoň Tigra. Musím sa nakopnúť. A hlavne ma nemôže vypnúť. 

..v Hornej Dolnej

Aj smerom nadol je krásna lesná cesta. Obchádza ma dokonca auto. Odkiaľ sa tu berie? A vlastne nebol som tu ja už kedysi na svojom prvom bajkovom preteku? Ten sa konal kdesi pri Topoľčanoch. No ale to už bolo ozaj dávno. Bolo to v roku pána 2006? Ale naspäť ku ceste. Zvážnica rýchlo uteká. Aj po 40tich kilometroch sa mi ide veľmi dobre. Nech to teda len vydrží. Prichádzam ku bývalej horárni Janiš. A čo tam nevidím? Točka na vodu. Najskôr sa mi zdá, že len tak smochtlí, no nakoniec to úúúúplne stačilo. Hneď si lognem poriadne. Bolo to blaženééé. A dokonca nie je ani tak chladná, ako tá z rána vo fľaške na batohu. Teraz to už pôjde. Prepočítam súradnice a ostatok do konca. Malo by to byť už len 28 kilometrov a 400 výškových metrov. Začína boj s časom. Stíhnem to do 4och hodín tak, aby som stihol vlak do Trenčína o 17:20? Idem to skúsiť!

..alebo v Novej Lehote

Letím rýchlo dolu krátkou dolinkou. O chvíľku som ale na zákrute a cesta sa ťahá doprava. Potok bočí doľava. Čo to do frasa? Cesta dolu dolinou neexistuje?? Je to zvláštne. Dokonca aj nákladiak na zvážanie dreva odbočil do kopca. Cesta ma vyvedie do obce Nová Lehota. Fascinujúce. Prichádzam na hlavnú cestu dedinou. Tá pokračuje aj dolu do doliny, no ako pozerám na mape aj tá konči len kdesi kúsok nižšie na laze Dolina. Prechod pre osobnú cestnú dopravu okolo potoka Bojnianka zrejme smerom na Topoľčany neexistuje. Asi jedine naokolo cez Piešťany. 

Kde je ten hrad?

Prichádzam do dediny. Je to poriadny zapadakov. Zdá sa mi to tu ale nejak známe. Veď tu sa zrejme natáča seriál Horná Dolná! Niežeby som ten seriál niekedy videl. Ale už mi o tom práve pred nedávnom niekto vyprával. Odfotím teda aspoň krčmu nech mi to niekto vzdelanejší potvrdí. Cítim sa tu ako pred 50timi rokmi. Z dediny priam ťahá komunizmus. Názov Krčma, Kultúrny dom a podobne. Vlastne teraz premýšľam. Nedali to tam len kvôli seriálu? Každopádne aj tá cesta. To je na šrot rozpadnuté. Neverím kde som sa to dostal. Ešteže už mám nabratú tú vodu.

Zrejme až tam..

Rýchlo prechádzam rozbitými cestami strmo hore dedinou a kúsok nad dedinou sa ocitám v sedle. Smerom dolu by som sa dostal do Starej Lehoty alebo do Piešťan, no ja idem po červenej značke ešte na Bezovec. Znovu ma začína vypínať. Sú to už ale moje posledné výškové metre. Každopádne sa mi už všetko zdá večnosť. Predtým, keď sme šli po červenej z Hlohovca do Trenčína s Kubom, tak sme tu mali práve obed. Dnes chatu Bezovec len v rýchlosti obchádzam. Nemám čas. A každé zastavenie by znamenalo dlhú, krutú smrť zimou. Opäť sa ochladzuje. Aj nad vlekmi som našiel kotlíkový guľáš v lese. A ten Vám poviem voňal. Ale aj jemu som odolal. Fakt sa hrozne ponáhľam. Radšej som sa zamyslel nad tým, či to tu aj v zime funguje. Lebo teraz tu je celkom hodne ľudí.

..hradby skontrolované len v rýchlosti

Zrejme veľa ľudí odtiaľto chodí práve na hrad Tematín. Tam kde sa zberám aj ja. Obieham viaceré skupinky. Ešte viac skupiniek sa už vracia naspäť. Keď sa dostanem do tieňa mám čo robiť vydržať zimu. Nohy ma už tiež pomalinky prestávajú poslúchať. Snažím sa ale vždy, keď to ide, pobehnúť. Je to masaker. V diaľke zbadám hrad. V nízkom poobednom Slnku je nádherný. Už ale nech som pri ňom. Posledných pár výškových metrov pred hradom je poriadna bujačina. Cez deň sa zmrznuté blato na pár centimetrov roztopilo a po zamrznutom podklade to tečie ako voda. Zostupujúci ľudia majú čo robiť udržať sa na nohách. Mne to na paličkách smerom nahor ako tak ide. 

Listové kráľovstvo smerom do dediny Lúka

Za bahennými kúpeľmi sa už len v krátkosti vydýcham na rovine a som pri hrade. Mrzí ma, že nemám čas na jeho prehliadku. Len cez stromy robím rýchlo pár foto tohoto majestáneho diela z pred pár storočí. Sú to nádherné stavby. A tu na dolniakoch je ich ozaj hodne. U nás medzi horami ich toľko až nemáme. Ešte raz sa nadýchnem plným dúškom histórie, predýcham, že sa zase raz kdesi ponáhľam a letím po modroznačenom chodníku dolu do obce Lúka. Bežím ozlomkrky dolu dolinou. Je to šialené. Nechce sa mi veriť, že to raz môže skončiť. Obieham viaceré skupinky ľudí, aj keď týmto smerom ich už toľko nie je, ako od Bezovca. Snažím sa, pokiaľ sa dá, vychutnávať si ešte stále nádherné suché lístie pod nohami, no ide to už ťažko. A v doline bez listov ešte ťažšie. Terén sa postupne zrovnáva a každý krok behu je o to ťažší. Striedam beh s chôdzou. Pár ľudí ešte stále išlo smerom nahor. Jední sa ma dokonca pýtali ako ďaleko je to ešte na hrad. Vravím im, že nekonečne. No ale svoje rozhodnutie nezmenili. Pokračovali ďalej. Nedbám, vari vedia čo robia. Ja som šťastný za prvé domy v dedine. Už len posledných 13-14 kilometrov.

Na Potvorickej alias Brunovskej lávke alias lávke lásky

Dedinou sa snažím ešte stále čo najviac bežať. Vravím si že vydržím do 9 hodín od štartu. Nech mi na posledné dve hodiny zostane kilometrov čo najmenej. Pribieham až ku hlavnej ceste. Rýchlo prechádzam na druhú stranu a po pár desiatkach metrov letím bočnou cestičkou na druhej strane opäť mimo dedinu. Posledný dom v dedine bola hacienda ako kdesi z Californie. Kovaná brána bola strážená dvomi sochami levov. Vstup do domu bol tvorený fontánou s kruhovou cestou na otáčanie auta až pri dverách. Pred vchodom samozrejme už stála pristavená limuzínka. Vzadu som videl basketbalový kôš a iste tam bude kdesi aj plavecký bazén. Bolo to obrovské, ale mne sa to páčilo. Bolo to vkusné. Stále mám ale ešte 5 minút. Ešte musím pobehnúť. Bežím až po podjazd diaľnice. Práve tam ubehlo 9 hodín od štartu. Je 15:10.

Mám cca 12 kilometrov do cieľa. Chodím už dosť kockato, no musím to už nejako dobojovať. Na umretie sa ešte necítim. Už bolo aj horšie. Po pár minútach prichádzam ku Váhu a po ďalšom čase sa predo mnou zjaví Potvorická lávka. Na nete som našiel aj názov lávka lásky alebo Brunovská lávka. Je to krásna visutá lávka zavesená na dvoch lanách premosťujúcich rieku Váh. Podlaha je tvorená kadejakými drevenými doskami. Nie úplne som každej dôveroval. Na druhú stranu som ale prešiel bezpečne. Aj keď na druhej strane bola privarená zátaras. Možnože ale len na to, aby tadiaľ nechodili cyklisti, či ľudia na koňoch alebo na motorkách. 

10 kilometrová dokonale rovná cieľová rovinka

Ešte pár metrov prechádzam popri Váhu, no ten časom opúšťam a prichádzam ku Biskupickému derivačnému kanálu Váhu. Vychádzam na jeho hrádzu a zapínam najvykonnejšiu verziu svojho autopilota. Vypínam všetky nepotrebné systémy. Hlavne tie, ktoré by sa chceli búriť. Hlavne teda mozog. Cesta zrejme ubieha pomaly. Veď pomaly zapadlo aj Slnko. Z času na čas zrobím ešte nejaké foto. Kilometre ubúdajú, ale cieľ stále nie je na dohľad. Obchádzam viaceré dediny, ale až na konci, už po tme, začína svietiť Nové Mesto. Miestami je cesta okolo hrádze poriadne rozbitá. Zdá sa mi, že čím som bližšie k mestu, tým je na tom horšie. Vyzerá to tak, že údolie Váhu kilometrami smerom proti prúdu ozaj stúpa. Pri Brunovciach sa zdal kanál vysoký vari 10 metrov. Tu pred Novým Mestom je voda už ale nižšie ako samotný terén. V posledných zábleskoch svetla prechádzam okolo zlovestne vyzerajúcich veží betonárky, prechádzam aj okolo čističky a konečne vychádzam na asfaltku. Dostávam sa až do priemyselnej zóny a pomedzi firmy prekľučkujem popod železnicu až do mesta. Už mi chýba len posledných pár sto metrov a som v cieli. 

A už aj Slnko končí svoju dnešnú púť

Dnes to šlo parádne. Od začiatku až po koniec. Nič mi nechýbalo. Dokonca aj voda sa našla. Stačil mi jeden banán, dve jablká a asi tri čokoládové tyčinky. Vypil som cca 1 a pol litra vody a asi liter energeťáku. Nebolo treba ani magnézko či vazelinu. Myslím si, že veľký prínos malo za posledné týždne aj to, že som si teraz na víkend po dlhej dobe obul Salomony Sense pro 2 a nie Inov-8 X-talon 230. Tie mi robia vždy poriadne problémy a kŕče. Podrážka je otrasne mäkká a cítiť cez ňu každý jeden kameň. Tá topánka je totálny otras alebo fakt je len do čistého blata. Dnes to bolo so Salomonkami priam bezproblémové.

Po pár minútach na stanici sadám do vlaku a za chvíľku už aj v Trenčianskej Teplej prestupujem do osobáčiku do Ilavy. A potom už konečne mám znovu svoju polovičku vo svojom náručí. Netrvalo to ani tak dlho. Veď len niečo cez 12 hodín sme boli bez seba. Medzitým mám ďalších 70 kilometrov dobrodružstva za sebou. Na tento víkend si myslím, že stačilo. Už sa idem iba trošku socializovať. Na Iliavke je život v plnom prúde. Spať sa ide až hlboko v noci, aj keď stále v ten istý deň. Na druhý deň sa vôbec necítim zle, aj keď bolesť hlavy trošku cítim. Dnes sa prevetrám už len cestou autom do kostola, či na oslavu, kde bolesť hlavy premáham domácou. A ani sa nenazdám a už aj sedíme s Klárkou vo vlaku na ceste domov do Vrútok. Bol to parádný víkend. Stihlo sa všetko. Byť v lese, aj medzi ľuďmi. Presne tak ako to mám rad.

Nabudúce zase Strážovské ...dokým teda nenapadne pol metra snehu :)