Po čase na Iliavke

Život beží dákosi raketovým tempom. Nestíham ani spomínať. Stále sme v práci. Korona si vyberá svojú daň a tí čo ešte zostali musia makať za troch. Keďže popri tom chcem aj čosi zažiť, ledva stíham rátať dni čo už uplynuli. Veď už je tomu približne rok čo u nás vypukla pandémia! Skúsim teda naspísať len pár riadkov o tom čo sme zažili cez víkend už skoro pred dvomi týždňami.

Jediný oblak na obzore - východ Slnka sa nekoná!

Po dlhom čase ideme navšíviť Klárkinych rodičov. Výlet do prírody je povolený, tak to treba využiť. Veď Iliavka je poriadna divočina. Rodičov sme už nevideli mesiac a pól. A dobreže sme išli. Cez týždeň sme boli ešte polyžovať do Tatier, no a na ten ďalší je už nás okres v čiernej zóne a mimo okres sme už dochodili. Myslím si, že sa o nás pán Boh dobré stará, keď nám stále dopraje zdravia a aj v takýchto oklieštených podmienkach zažívať krásne okamihy.

Keď sme išli do Iliavky bola tuším ešte zima. Pár foto čo som stihol za víkend spraviť hovoria za všetko. Aj na Dolnom Považí majú sneh. Každopádne beriem si len tenisky. Kto by chodil v zimných topánkach? To už prinajhoršom lyžiarky by som vzal. Ako skoro vždy, tak aj dnes som po nočnej. Do Ilavy prichádzame skôr, no zo mňa je už aj tak len troska. Zvítame sa s Klárkovcami a hybaj na chatu. Celé poobedie viac menej len oddychujeme. Ani by som nepovedal, že sme tu už mesiac a pol neboli. Stále sa tu cítim dobre ako doma.

Na druhý deň ráno sme mali vstávať na východ Slnka. Moc sa nám to ale nepovedlo. Neviem či sme nevstali aj hodinu po ňom. Som stále dožutý. Zimné služby navyše sú síce peniaze navyše, ale dákosi je toho už na mňa dosť. Ešteže mám celý budúci týždeň dovolenku. Len či ma to nedobehne! Na chate leňošíme celé doobedie. Až naobed sa vyberieme do prírody. Len na taký malý okruh. No človek vždy zistí, že je stále čo objavovať.

Išli sme na Prejtský Sokol. Trošku ale neobvykle. Z chaty sme vyrazili klasicky. Po pár metroch proti potoku sme zabočili vpravo do lesa. Vyšli sme na hrebeň popri Sedličnej hore. Chvíľku sme sa napojili na modroznačený turistický chodník a nechali sa kúsok zviesť do Prejtskej doliny, no akonáhle sme zbadali asfaltku do sedielka nad Iliavkou vybrali sme sa ďalej po nej. Len na chvíľku, keďže po pár desiatkach metrov sme ju opustili a vyrazili sme ďalej po lesnej ceste doprava. Prichádzame až na križovatku zvážnic priamo pod sedielkom. Pokračujeme viac menej rovno strmou, rozbitou zvážnicou priamo na svahy Prejtskeho Sokola. Zvážnica sa stáča doprava a postupne prestáva stúpať a samovoľne sa v lese stráca. Posledné metre ku vrcholu ideme na divoko jemne zasneženým dubovým lesom. Po pár minútach sme na skale. Obzeráme či by sa to tu dalo niekedy aj zlyžovať. Snehu je tu málo a kríkov veľa. Neviem - neviem či by to niekedy za to stálo. Na vrchole si na chvíľku oddýchneme, pokocháme sa nádherným výhľadom na Považie a letíme druhou stranou dole. 

Výhľad z Prejtského Sokola v plnej nádhere

Cestou stretáme Klárkiných známych. Uľejeme si spolu aby veselšie bolo a každý si pokračujeme vlastnou cestou. My rýchlo klesneme do sedielka nad Iliavkou. Dnes nepôjdeme naspäť cez Krásnu hôrku ako obvykle. Známi nám poradili ísť zvážnicou navôkol. Som sám zvedavý kde nás to povedie. Zo začiatku sa to zdá byť fajn. Dokonca sa z ničoho nič na nás valia davy ľudí so psami?! Kde sa tu len vzali? Ich stopy sa ale časom z cesty vytratili. Zrejme prišli z Iliavky po modroznačenom chodníku? My máme tiež teraz na výber. Ideme pokračovať po značenom chodníku, z ktorého oni zišli alebo budeme kráčať ďalej po ceste? Cesta sa ale zdá, že letí kdesi priamo dolu. Možnože na asfaltku do Iliavky. Pôjdeme potom asfaltom? Asi to nebudeme riskovať. Podľa mapy nás radšej navediem krkahájmi na turistický chodník, ktorým sa čoskoro napojíme na cestu, ktorou sme tu prišli ku Sedličnej hore. Tou ale nejdeme. Kúsok predtým bočíme doprava do lesa. Lesy su tu krásne a dá sa v nich blúdiť do nemoty. Zo zvážnice na zvážnicu sa dostávame ku inej chate pod lesom, kde tiež bývajú Klárkiny známy. Je korona tak sa tam ale nezastavujeme. Bočime doľava a cestičkou popod les sa dostávame rýchlo až na križovatku zvážnic pred chatu. A sme opäť doma.

Všade dobre so svojou láskou

Poobede ma chytí príšerna bolesť hlavy. Na chatu prichádza aj Klárkin brat s rodinou. Je mi tak nanič, že sa nejdem ani len s deťmi pohrať von. Celé poobedie len preležím. Na druhý deň má byť pekne. Dúfam, že sa z tohoto vyspím a zajtra na východ Slnka už vstaneme. Dávam budík a nič nenechávam na náhodu. Hneď vyskakujem z postele a budím aj Klárik. Veď na tú chvíľku to vari zvládneme na rovné nohy sa postaviť. Hlavu ale stále trochu cítim bolieť. Zbalíme len nevyhnutné a ideme von do zimy. Raňajky počkajú.

Prechádzame klasicky cez cestu a hneď na druhej strane vchadzame do lesa. Klárik to tu pozná ako svoje ponožky. Vždy ju nechám viesť. Obchádzame senník, kde sme minule srnku albína videli a okolo Roháčov prechádzame až na lúku medzi Iliavkou a Štyrmi Lipami. V ohrade sa zdá byť blato stuhnuté, ale nejdeme to riskovať pomedzi býky. No sú tam vôbec? Celú ohradu ale radšej obchádzame sprava. No po krávkach ani stopy. Vchádzame do lesa a začíname prudšie stúpať. Ide to ako vždy rýchlo, aj keď sa mi zdá, že dnes sa Klárik trápila. Východ Slnka sme nestihli, no ale ani nebol. Ako by náš Ivan povedal: dnes bolo len brieždenie. Práve v mieste, kde mal byť žiarivý krvavočervený kotúč, boli husto modré oblaky. Nad nami bolo jasno. Krásne bolo dovidieť až na Vršatec. Nič to. Tento víkend nám to nie je súdené. Asi bude krajšie cez týždeň v Tatrách. Predpovede to aspoň tak veštia. 

Kto bol skôr? Slnko a či my?

Dolu schádzame druhou stranou. Pod vrcholom sa ale opäť tajnými zvážnicami napájame na výstupovku a po nej pohodlne zcupkáme ku ohrade s krávkami. Naspäť pôjdeme krížom. Zem je zamrznutá a pod snehom cítiť každú jednu stopu krávky čo tu po sebe zanechala v čase bahna. A čo to? Veď tie krávky sú tu! Všetky boli na jednom mieste schúlené ku sebe. Im nevadia tieto mrazy? Aj tá zima nás presviedčala o tom, že tu asi nebudú. No zdá sa že sme sa mýlili. O chvíľku sme ale na druhej strane ohrady a ďalej už pokračujeme po oficiálnych zvážniciach. Opäť vchádzame do lesa a zakrátko sme naspäť na asfaltke a pri chate. Uff. Vari aj stačilo. Som zničený. Celú nedeľu už len oddychujeme. Pred štvrtou sa nabalení dobrotami lúčime s rodičmi a letíme ku naším. Veď aj oni nám isto čosi daju. Veď máme tých najlepšich rodičov pod Slnkom a celý týždeň v Tatrách je pred nami. Musíme sa poriadne nabaliť :)

Večer si už len prehádžeme veci do iných batohov a letíme rýchlo spať. Čaká nás výživný týždeň, na ktorý sa už nevieme dočkať. Po dlhej dobe budeme mať celý týždeň len sami pre seba. No čo viac si od života priať?